Najvyšší súd

3 Cdo 714/2015

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Bc. M. B., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P. B., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi Ľ. F., bývajúcemu

v B., zastúpenému L., s.r.o.,   so sídlom v B., IČO: X., o zvýšenie výživného, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 121/2014, o dovolaní odporcu   proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. júna 2015 sp. zn. 15 Co 294/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. júna 2015 sp. zn. 15 Co 294/2015

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 13. januára 2015 č.k. 17 C 121/2014-122

zmenil výrok o výživnom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 14. decembra 2003

č.k. 31 P 163/2002-137 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 19. augusta 2003 sp. zn. 13 CoP 42/2003 tak, že zvýšil výživné platené odporcom  

na navrhovateľa zo sumy 33,20 € na sumu 150 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc

9. aprílom 2014. Zročné výživné vo výške 1 129,07 € povolil odporcovi zaplatiť v splátkach

po 30 € spolu s bežným výživným až do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal

z toho, že od posledného určenia výživného došlo k podstatným zmenám na strane

navrhovateľa (dosiahol plnoletosť, je vysokoškolský študent) a tiež odporcu (zanikla jeho iná

vyživovacia povinnosť); na strane navrhovateľovej matky nedošlo k výraznej zmene

pomerov. Odporca nevyvíja dostatočné úsilie, aby si našiel zamestnanie. Návrhu, aby výživné

bolo určené vo výške 280 €, súd prvého stupňa v celom rozsahu nevyhovel jednak preto, lebo

nie je v možnostiach odporcu platiť výživné v celej požadovanej výške, jednak preto, lebo

navrhovateľove štúdium má byť ukončené v júni 2015. Súd za primerané pomerom účastníkom, potrebám navrhovateľa a možnostiam odporcu považoval výživné vo výške  

150 €, preto návrh vo zvyšku (nad túto sumu) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. júna 2015  

sp. zn. 15 Co 294/2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v napadnutom výroku

o povinnosti platiť zvýšené výživné, o zmene predchádzajúceho rozhodnutia a tiež o trovách

konania. Prvostupňové rozhodnutie zmenil vo výroku o zameškanom výživnom.  

Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku poukázal na relevantné skutkové zistenia

umožňujúce prvostupňovému súdu náležite posúdiť opodstatnenosť návrhu na zvýšenie

výživného, ako aj na ich správne právne posúdenie zodpovedajúce ustanoveniam zákona  

č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“). Jeho rozhodnutie má náležitosti

v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a je dostatočne odôvodnené. K námietke odporcu, že nie  

je schopný prispievať na výživu navrhovateľa v určenej sume, odvolací súd poukázal na to, že

odporca skončil pracovný pomer u svojho zamestnávateľa v Českej republike (kde dosahoval

príjem 16 112 Kč) dohodou bez uvedenia dôvodu. Z hľadiska plnenia svojej vyživovacej

povinnosti voči navrhovateľovi konal teda nezodpovedne. Za dobu od posledného určenia

výživného (pred 12 rokmi) prispieval pritom na výživu navrhovateľa iba sumou 33,20 €, ktorá

je blízka hranici minimálneho výživného. V ďalšej časti rozhodnutia odvolací súd vysvetlil

dôvody, ktoré ho viedli k zmene prvostupňového rozhodnutia o zameškanom výživnom.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanoveniami

§ 142 ods. 1 a § 151 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním s tým, že  

mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať. Napadnutému rozsudku vytkol, že nie

je dostatočne odôvodnený. Odvolací súd nedal odpoveď na všetky odvolacie argumenty

odporcu. Súdy svoje skutkové zistenia nepodriadili pod adekvátne právne normy, v dôsledku

čoho v ich rozhodnutiach absentuje akékoľvek právne posúdenie veci. Súd prvého stupňa

poukázal na § 75 ods. 1 zákona o rodine, zjavne ho ale neaplikoval. Na rozdiel od neho

odvolací súd toto ustanovenie použil, avšak bez postupu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Otázku

skončenia pracovného pomeru odporcu v Českej republike súd prvého stupňa nezahrnul  

do rámca svojich právnych úvah vyjadrených v rozhodnutí, preto sa ňou v odvolaní svojou

argumentáciou ani v tomto smere nebránil. Odvolací súd ale na skončenie pracovného pomeru

v Českej republike prihliadol a tejto okolnosti priznal právny význam. V dôsledku toho došlo v neprospech odporcu k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Popri tom súdy oboch

stupňov prehliadli výdavky odporcu spojené s jeho pobytom v Českej republike. K odňatiu

možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) došlo aj tým, že odvolací

súd ho neupovedomil o vyhlásení rozsudku elektronicky doručeným oznámením, o ktoré

riadne požiadal (§ 214 ods. 3 O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu

a tiež rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie.

Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),  

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

1. Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa ustanovenia  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p.

dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv

a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Dovolaním odporcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolania

v zmysle § 238 O.s.p. prípustné nie je.

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len  

ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len  

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,  

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

2. Odporca v dovolaní namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať.  

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

3. Pokiaľ odporca namieta, že nebol správny postup súdu v procese zisťovania

skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež  

R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,  

3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá to procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení

§ 237 ods. 1 O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej  

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.); sama tzv. iná vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu  

(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť  

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu  

sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Treba dodať, že ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým

dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej  

(v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

4. K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež

v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle

ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,

v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva  

aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,  

5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013  

sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014  

ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012)

o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015  

sp. zn. III. ÚS 1/2015 a v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.  

Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo  

by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.

5. Odporca namietanú procesnú vadu vyvodzuje aj z toho, že súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia spomenul § 75 ods. 1 zákona o rodine, toto ustanovenie ale

neaplikoval; odvolací súd ho aplikoval, avšak nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 213 ods. 32 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité  

a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Dovolací súd konštatuje, že odkaz na § 75 ods. 1 O.s.p. je obsahovou súčasťou

odôvodnenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Zo spisu vyplýva, že súdy oboch

stupňov mali na zreteli toto ustanovenie a zásady, ktorými sa riadi určovanie výživného.

Vzhľadom na to, že odvolací súd použil to ustanovenie, ktoré bolo „pri doterajšom

rozhodovaní veci“ použité aj súdom prvého stupňa, neprichádzal do úvahy postup podľa  

§ 213 ods. 2 O.s.p.

Z materiálneho hľadiska súvisí predmetná argumentácia odporcu skôr s námietkou, že

súdy pri rozhodovaní o zvýšení výživného ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine nesprávne

aplikovali alebo interpretovali, prípadne sa ním (dôsledne) neriadili. Ide teda podľa všetkého

o námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na neúplných skutkových zisteniach (k tomu

viď vyššie 3.) alebo na nesprávnych právnych záveroch, resp. na nesprávnom právnom

posúdení veci (k tomu viď ďalej).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré

rozhodnutia napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

6. Odporca namieta aj to, že prvostupňový súd nezahrnul do rámca svojich právnych

úvah otázku (príčin a dôsledkov) skončenia jeho pracovného pomeru v Českej republike,

preto svoju odvolaciu argumentáciu týmto smerom ani neorientoval; odvolací súd ale na túto

skutkovú okolnosť prihliadol a priznal jej právny význam. Odporca tvrdí, že tým bola

porušená zásada dvojinštančnosti konania.

K tejto námietke dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil

s výrokom prvostupňového rozsudku o zvýšení výživného a na jeho odôvodnenie v plnom

rozsahu odkázal (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Pokiaľ nad rámec úvah súdu prvého stupňa, ktoré

považoval za vecne správne a postačujúce pre záver o opodstatnenosti zvýšenia výživného,

poukázal aj na ďalšiu okolnosť, neporušil zásadu dvojinštančnosti konania.

Odvolací súd tým, že nad rámec prvostupňového rozhodnutia doplnil dôvody,  

so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti zvýšenia výživného na navrhovateľa,

neodňal odporcovi možnosť pred súdom konať. Aj judikatúra (R 56/2012) dospela k záveru,

že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu

stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,

z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto

postup odvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p.).

7. Dovolateľ napokon namieta, že odvolací súd nepostupoval podľa § 214 ods. 3 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,

upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý

požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O.s.p.),

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p.

O tom, ako prebiehalo konanie, môže dovolací súd usudzovať iba z obsahu spisu.

V danom prípade právny zástupca odporcu osobitným podaním z 26. februára 2015  

(č.l. 131 spisu) požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (e-mailom)

na ním uvedenú elektronickú adresu (§ 45 ods. 4 O.s.p.). V spise sa ale nenachádza záznam,

ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd túto žiadosť vzal na zreteľ a v dôsledku toho

postupoval podľa § 214 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku

na úradnej tabuli v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (č.l. 143 spisu), avšak o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku – ako tomu nasvedčuje obsah spisu – neupovedomil právneho zástupcu

odporcu elektronickými prostriedkami tak, ako o to požiadal.  

Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 179/2010,  

3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer

verejného vyhlásenia rozsudku a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady

a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma

účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade

tejto povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s § 214 ods. 3 O.s.p. o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka,

ktorý podľa § 45 ods. 4 O.s.p. požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 227/2013 a 7 Cdo 192/2013).

Vyššie uvedené právne závery zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

V nadväznosti na to konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 214

ods. 3 O.s.p., bola odporcovi odňatá možnosť pred súdom konať.

8. Procesná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je dôvodom, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania. Zároveň je okolnosťou, so zreteľom na ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy bez ďalšieho zrušiť. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli

k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd vecnou

správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu.

Z dôvodu uvedeného pod 7. zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. októbra 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková