Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 70/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. A., bývajúceho vo V., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.  

9 C 81/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013

sp. zn. 5 Co 263/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 23. mája 2012 č.k. 9 C 81/2008-223:  

1/ zamietol žalobu doručenú súdu 4. júna 2008, ktorou sa žalobca domáhal uloženia

povinnosti žalovaným uverejniť v hromadných informačných prostriedkoch konkretizovaných

v návrhu ospravedlnenie žalobcovi v znení špecifikovanom v petite návrhu a zaplatiť  

mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16 596,96 €, 2/ uložil povinnosť

žalobcovi zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania v sume 632,50 €, 3/ uložil povinnosť

žalobcovi zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v sume 357 €. V odôvodnení uviedol, že

vykonaným dokazovaním nebol preukázaný zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu

v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako i nepravdivosť žalobcom namietaných

vyjadrení o jeho osobe prezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky J. P. z 18. júna

2006 a 24. augusta 2006 a 1. viceprezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky M. K.

z 24. augusta 2008, v zmysle ktorých bol vykreslený ako páchateľ trestného činu vraždy, ku ktorej došlo 29. decembra 2004 pri M. a ktorej obeťami boli 10-ročný R. G. a 30-ročná H. B..

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 5. marca 2013 sp. zn.  

5 Co 263/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil

a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Poukázal na rozsiahle dokazovanie, ako  

aj na správnosť postupov súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov a aplikácii predpisov

hmotného práva v prejednávanej veci. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil existenciou

vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ako i inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci. Namietal, že mu postupom

odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez

pojednávania. Ďalej odvolaciemu súdu vyčítal, že v konaní postupoval v rozpore

s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dokazovanie, vykonávanie

jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, v dôsledku čoho nesprávne zistil

skutkový stav. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedli, že rozsudok odvolacieho

súdu je vecne správny a dovolacie dôvody žalobcu neopodstatnené, preto navrhli rozsudok

odvolacieho súdu „potvrdiť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii

určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané

neboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že

odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania. O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade

procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných

oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný na

pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo

vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,  

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania  

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania

pojednávanie.

Dovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať postupom

súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú  

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,  

3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal  

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel  

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p., prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie

veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ  

vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie,

či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej

veci nejde.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku

procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

odmietol.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

konania voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. augusta 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková