3 Cdo 70/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej O. P., bývajúcej v B., o   vymoženie   2 157,41 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. 4 Er 2115/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 20. júla 2011 sp. zn. 1 CoE 341/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 2 157,41 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu

preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 25. júna 2010 sp. zn. N. Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len “Exekučný poriadok”) požiadal Okresný súd Banská Bystrica o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 7. decembra 2010 č.k. 4 Er 2115/2010-8

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to,

že na základe úverovej zmluvy z 13. júna 2005 právny predchodca oprávnenej (P. banka)

2

poskytol povinnej úver (ďalej aj “úverová zmluva”). Súd prvého stupňa po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru,

že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu.

Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 Občianskeho zákonníka)

a na vec treba preto aplikovať tak všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj   “Smernica”). Súčasťou úverovej zmluvy

(obchodných podmienok pre úver) bola totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky

spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským

súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola

dojednaná individuálne a povinná vzhľadom na spojenie doložky s ďalšími podmienkami zmluvy

nemala na výber – celú úverovú zmluvu (aj s jej podmienkami) mohla buď prijať a podrobiť  

sa jej alebo odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver o neprijateľnosti

takto formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a je teda nekalou podmienkou

v zmysle čl. 3 bodu 1 Smernice. Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru,  

že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 20. júla 2011  

sp. zn. 1 CoE 341/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu  

sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu

zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi

právnym predchodcom oprávnenej a povinnou, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to,

že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým povinný podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa

materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí rozpor exekučného titulu

so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len “zákon č. 244/2002 Z.z.”) v ustanovení § 45 priznáva

exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu z hľadísk

vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky oprávnenej, vznesené

3

z týchto hľadísk, považoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol, že i podľa jeho názoru  

je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (povinnej). Keďže neprijateľná

rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný,  

čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Považoval preto rozhodnutie exekučného súdu,

ktorým zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, za vecne

správne.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd “poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie”, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd

rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie

odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky  

po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť

a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,  

za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad

pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,

2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie

exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy

odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

4

5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho  

z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2

písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

5

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len   ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).   Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237   písm. d/

O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1

O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3

O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

6

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie týkajúcej

sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená námietka

dovolateľky je neopodstatnená. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,  

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku  

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou   súdneho   sporového konania, totiž vyplýva, že   jeho

výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže

byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal  

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania   vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh   ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný súd

konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

7

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2 spisu).

Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. e/

O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať. Pod

odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle

§ 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie

exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného. Záverom tejto časti dovolací súd konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by procesný

postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol

k oprávnenou namietanej procesnej vade.

8

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené

zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento

prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý  

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.).

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie

v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002

Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup,

ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom

konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších

exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený

výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie  

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať,  

či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho

konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

9

rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv

a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne

závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže

naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba

mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie

ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia

vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok

a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou  

na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

10

exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného

súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval  

k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.

Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný

exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor;  

pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd  

(viď R 46/2012).

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 25. júna 2010 sp. zn. N., ktorým

bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 2 157,41 € s príslušenstvom

(vymedzeným bližšie   vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že

„rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou),

pretože sa jedná o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.:

povinnou) ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa bodu 9.2 obchodných podmienok pre

úver sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a obchodných

podmienok, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., rozhodnutie ktorého bude pre obidve zmluvné

strany konečné a záväzné“.

Ustanovenie Obchodných podmienok pre úver (č.l. 5 spisu), na ktoré v uvedenej časti

poukázal označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4  

ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci dohodli, že všetky ich spory budú riešené

výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom č. 150/2004

Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd konštatuje, že súdy  

11

vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili  

v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez

návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym

dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými  

na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver  

v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako

spotrebiteľ, ktorý bol   pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej

strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších

stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť 1. apríla

2004, teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov  

za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna úprava nemá

taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií

exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; takéto

12

ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje za neplatné. Takým  

je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2 obchodných podmienok pre úver)

nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že

právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory

budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného

zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená právomoc

rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej   proti povinnej vo veci sp. zn.  

N 1009214 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na základe toho

dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne

nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu   ako

i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná nesprávnosť,

ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej

prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými

vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť

dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok

význam v tom zmysle, že ich považuje iba za relevantný dovolací dôvod   (viď ustanovenie § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998)  

je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú vadu konania,

ktorá ako dovolací dôvod môže byť úspešne uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní; sama

ale prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý

v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len)

tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,

13

2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009,  

5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Skutočnosť, že v konaní (prípadne) došlo

k procesnej vade tejto povahy, nemôže ani v danom prípade založiť prípustnosť dovolania

oprávnenej, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej

situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého

stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup

za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že procesná

vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď je dovolanie

procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto vada prípustnosť

dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá

procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní   na súdoch nižších

stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/12).

14

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie   oprávnenej

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. marca 2013

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková