3Cdo/69/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého O. Y., narodeného XX. S. XXXX, bývajúceho u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žiar nad Hronom, dieťa matky MUDr. J. Y., bývajúcej v T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Dobiš, s.r.o. so sídlom v Kremnici, Zechenterova č. 356/24, IČO: 36857327, a otca Ing. Mgr. O. Y., bývajúceho v J., o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností voči maloletému, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 12 P 87/2014, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. októbra 2016 sp. zn. 16 CoP 51/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. apríla 2016 č.k. 12 P 87/2014-93 zamietol návrh otca, ktorým žiadal, aby bol maloletý zverený do jeho osobnej starostlivosti z dôvodu, že matka mu neumožňuje stretávať sa s ním. Podľa názoru súdu prvej inštancie neboli naplnené podmienky pre otcom navrhovanú zmenu výkonu rodičovských práv a povinností, lebo nedošlo k podstatnej zmene pomerov v zmysle § 78 Zákona o rodine. Poukázal na to, že už v čase poslednej úpravy rodičovských práv a povinností voči maloletému (rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 24. mája 2012 sp. zn. 9 P 52/2012) rodičia maloletého spolu nežili, neudržiavali vzájomný kontakt, otec videl maloletého naposledy vo veku štyroch mesiacov, odvtedy sa s ním nestretol. K úprave styku otca s maloletým došlo až v priebehu tohto konania nariadením predbežného opatrenia, styk otca s maloletým synom sa ale i tak nerealizoval vzhľadom na zdržiavanie sa matky s dieťaťom mimo územia Slovenskej republiky.

2. Na odvolanie otca Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. októbra 2016 sp. zn. 16 CoP 51/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že maloletý sa od februára 2015 zdržiava s matkou vo Francúzsku, kde matka pracuje. Vzhľadom na to bolopotrebné vyriešiť otázku právomoci súdu na konanie a rozhodnutie o predmetnom návrhu otca. Súd prvej inštancie nevysvetlil, k akým záverom dospel pri riešení tejto otázky, pokiaľ však vo veci konal a rozhodol, bezpochyby dospel k záveru, že je daná právomoc tuzemského súdu na konanie v tejto veci. Odvolací súd podal podrobný výklad problematiky právomoci súdov v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“). Poukázal na čl. 8 Nariadenia, podľa ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Keďže maloletý mal v čase začatia konania o predmetnom návrhu otca (28. októbra 2014) obvyklý pobyt na Slovensku, patrí prejednanie a rozhodnutie veci do právomoci slovenského súdu. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal opodstatnenosťou návrhu otca na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti a dospel k záveru, že otcom podaný návrh nie je dôvodný. Vzal na zreteľ, že maloletý je narodený mimo manželstva, prvším rozsudok bol zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu. Už v tom čase rodičia maloletého spolu nežili, neviedli spoločnú domácnosť a otec sa na starostlivosti o maloletého žiadnym spôsobom nepodieľal a nezaujímal sa oň (naopak, podal návrh na zapretie otcovstva, ktorý vzal neskôr späť). Aj podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo v danom prípade k takej zmene pomerov na strane dieťaťa alebo rodičov, ktorá by odôvodňovala zmenu výchovného prostredia maloletého. V konaní bolo preukázané, že matka maloletého žije vo Francúzsku, kde pracuje v nemocnici. Maloletý tam navštevuje súkromnú cirkevnú materskú škôlku, učí sa francúzsky, dobre sa adaptoval a je v dobrom zdravotnom stave.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. a/ a f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 CSP. Odvolaciemu súdu vytýkal, že nesprávne pochopil podstatu jeho odvolania a rozhodol povrchne. Zdôraznil, že chcel, aby rodičia uzavreli dohodu o stretávaní otca so synom a nikdy nedal matke súhlas na „únos“ syna do zahraničia. Matka sa pojednávaní nezúčastňovala a do zahraničia vycestovala so synom bez súhlasu otca. Podľa názoru dovolateľa nebolo v danom prípade vykonané náležité dokazovanie a vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené. Sudca súdu prvej inštancie ho uviedol do omylu vyhlásením na pojednávaní 7. apríla 2015, že konanie zastaví z dôvodu nedostatku právomoci súdu konať v danej veci. Na jeho veľké prekvapenie ale k zastaveniu konania nedošlo a súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol tak, že jeho návrh zamietol. Vzhľadom na uvedený postup súdu prvej inštancie otec nemal náležitú možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam, podávať návrhy, podnety, prípadne vyvrátiť nepravdivosť zavádzajúcich tvrdení advokáta matky. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok buď zmeniť (a syna zveriť do jeho starostlivosti), alebo zrušiť spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie.

4. Matka maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP, prípadne zamietnuť podľa § 448 CSP. Podľa jej názoru dovolanie otca nie je procesne prípustné, ale ani dôvodné.

5. Procesný opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnuté rozhodnutie za vecne správne.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

7. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v týchto veciach je od 1. júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak“). CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 CMP obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, akide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých; prípustnosť dovolania otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

9. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

11. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

13. V danom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovení § 420 písm. a/ a f/ CSP. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy takéto súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania.

14. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

15. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššiehosúdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).

16. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania otca maloletého len podľa ustanovenia § 420 písm. a/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. 17. Otec v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Tvrdí, že v konaní došlo k tejto procesnej vade, lebo súdy vec prejednali a rozhodli vec napriek tomu, že nebola daná ich právomoc - maloletý sa totiž od februára 2015 zdržuje vo Francúzsku.

18. Dovolací súd pri posudzovaní opodstatnenosti uvedenej dovolacej argumentácie mal na zreteli čl. 8 Nariadenia, podľa ktorého súdy členského štátu (Slovenská republika aj Francúzsko sú členmi Európskej únie) majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 18.1. Nariadenie nedefinuje pojem „obvyklý pobyt“. Tento pojem treba vykladať vždy so zreteľom na individuálne okolnosti veci a v súlade s cieľmi a účelom Nariadenia. Súd pritom prihliada napríklad na trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvod fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte. Do úvahy berie medziiným miesto a podmienky predškolskej a školskej dochádzky dieťaťa, rodinné a sociálne väzby v danom štáte. Osobitne treba zdôrazniť, že určujúcim je stav v čase začatia konania na súde. Po začatí konania zostáva súdu v zásade zachovaná právomoc aj v prípade, že neskôr dôjde k zmene pobytu dieťaťa. 18.2. V danom prípade konanie začalo na súde 28. októbra 2014. Maloletý mal v tom čase obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Niet preto pochýb, že súdy v danom prípade prejednali a rozhodli vec patriacu do ich právomoci.

19. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní nedošlo k otcom namietanej procesnej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a/ CSP a prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva.

20. Najvyšší súd dovolanie otca odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.