3 Cdo 67/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému Ľ. P., bývajúcemu v T., o vymoženie 226,19 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 17 Er 144/2012, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2012 sp. zn. 13 CoE 217/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 226,19 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 7. októbra 2011 sp. zn. I. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice – okolie o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice – okolie uznesením z 13. júna 2012 č.k. 17 Er 144/2012-16
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 30. januára 2008 poskytla P.
banka, a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej) povinnému úver vo výške 10 000 Sk (ďalej len „úverová zmluva“). Po preskúmaní označeného rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy
a úverových zmluvných podmienok dospel súd prvého stupňa k záveru, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú
v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka,
ktorá je obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, je neplatná (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto doložka nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala
vo formulárovej zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ
mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam
vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom
posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Rozhodcovská doložka vytvorila
v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy
aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku odoprela ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa
poznamenal, že doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za nekalú v zmysle Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“). I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre rozhodnutie prípadného sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje
spotrebiteľovi dostatočnú možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne
tento výber spotrebiteľovi neumožňovala. Zo samej podstaty úverovej zmluvy (ktorou banka
za odplatu požičiava spotrebiteľovi peniaze) a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva,
že subjektom, ktorý iniciuje konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a práve na
ňom bude teda aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemožno považovať za vykonateľný exekučný titul.
Z uvedených dôvodov exekučný súd podľa § 44 ods.2. Exekučného poriadku, v spojení s § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. septembra 2012
sp. zn. 13 CoE 217/2012 napadnuté uznesenie potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup
prvostupňového súdu v súlade so zákonom, pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z.z. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa
hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. rovnako správne súd
prvého stupňa zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Aj odvolací
súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných obchodných
podmienkach je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a na podklade neplatnej
rozhodcovskej doložky vydaný označený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilý exekučný
titul. Okrem už súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol odvolací súd aj ďalšie dôvody jej neplatnosti, spočívajúce v nedodržaní zákonom
predpísanej písomnej formy rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní) a rozporu doložky s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p)
2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky
po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam
vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť
a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,
za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný
podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade
pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako
aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli
do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred
exekučným súdom konať,
5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá
znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. na ktoré vo svojom doplnení dovolania poukázala, dovolací súd dodáva, že toto
ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania voči rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných
vo forme rozsudku a keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému vo forme uznesenia, z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania
oprávnenej nevyplýva.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, ktorý má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí
konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
2. Dovolateľka ďalej namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní
prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej
exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že
uvedená námietka dovolateľky je neopodstatnená.
Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým
istým predmetom konania, ktorý by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou
platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, vyplýva, že
jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. Avšak uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný
(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad
neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,
ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný
súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122
až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať
na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Zo spisu nevyplýva, že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie
uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty
na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.
Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak
v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,
či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,
ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal
v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že
aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,
ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté
na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Exekučný súd mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady,
z ktorých bol schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie
obchodných podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že
zakladajú jeho právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú
doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto
ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej úverovej zmluvy, lebo právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému
v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako
spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej
strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších
stupňov správne posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť od 1. apríla 2004, zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník
za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna úprava nemá
taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií
exekučným súdom aplikovaná správne.
Rozhodcovská doložka aj podľa názoru dovolacieho súdu vykazuje znaky
neprijateľnej (neplatnej) zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť
svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa podľa
poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej
len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži
ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré
sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské
konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími
inštitúciami a klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných
prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní
a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali
viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej)
ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym
rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie je správny, Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013
zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne
záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom
vestníku Európskej únie).
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je ale nepreskúmateľnosť považovaná iba za zv. inú vadu konania
(porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď
je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto
vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie
(§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková