3 Cdo 67/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému Ľ. P., bývajúcemu v T., o vymoženie 226,19 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 17 Er 144/2012, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach   z 28. septembra 2012 sp. zn. 13 CoE 217/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 226,19 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 7. októbra 2011 sp. zn. I. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice – okolie o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice – okolie uznesením z 13. júna 2012 č.k. 17 Er 144/2012-16

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 30. januára 2008 poskytla P.

banka, a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej) povinnému úver vo výške 10 000 Sk (ďalej len „úverová zmluva“). Po preskúmaní označeného rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy

a úverových zmluvných podmienok dospel súd prvého stupňa k záveru, že žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je

spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú

v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka,

ktorá je obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, je neplatná (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Táto doložka nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala

vo formulárovej zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ

mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam

vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom

posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Rozhodcovská doložka vytvorila

v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy

aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku odoprela ochrana, ktorú mu poskytujú

ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa

poznamenal, že doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za nekalú v zmysle Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „Smernica“). I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre rozhodnutie prípadného sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje

spotrebiteľovi dostatočnú možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne

tento výber spotrebiteľovi neumožňovala. Zo samej podstaty úverovej zmluvy (ktorou banka

za odplatu požičiava spotrebiteľovi peniaze) a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva,

že subjektom, ktorý iniciuje konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a práve na

ňom bude teda aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemožno považovať za vykonateľný exekučný titul.

Z uvedených dôvodov exekučný súd podľa § 44 ods.2. Exekučného poriadku, v spojení s § 45

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. septembra 2012  

sp. zn. 13 CoE 217/2012 napadnuté uznesenie potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal

právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup

prvostupňového súdu v súlade so zákonom, pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40 ods. 1 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z.z. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa

hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. rovnako správne súd

prvého stupňa zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Aj odvolací

súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných obchodných

podmienkach je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a na podklade neplatnej

rozhodcovskej doložky vydaný označený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilý exekučný

titul. Okrem už súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky

uviedol odvolací súd aj ďalšie dôvody jej neplatnosti, spočívajúce v nedodržaní zákonom

predpísanej písomnej formy rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní) a rozporu doložky s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho

zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p)  

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie

odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky

po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť

o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť

a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,  

za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný

podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo  

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade

pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako  

aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli  

do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred

exekučným súdom konať,

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239  

ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá

znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239  

ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 238

ods. 3 O.s.p. na ktoré vo svojom doplnení dovolania poukázala, dovolací súd dodáva, že toto

ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania voči rozhodnutiam odvolacích súdov vydaných

vo forme rozsudku a keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému vo forme uznesenia, z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania

oprávnenej nevyplýva.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, ktorý má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí

konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

2. Dovolateľka ďalej namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní

prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania  

a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie   na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej

exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že

uvedená námietka dovolateľky je neopodstatnená.

  Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým

istým predmetom konania, ktorý by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou

platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,

a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, vyplýva, že

jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p. Avšak uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný

súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie   sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122  

až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie

žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať  

na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Zo spisu nevyplýva, že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie

uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty

na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.

Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania

nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného

titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak

v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,  

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že  

aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,

ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté  

na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Exekučný súd mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady,

z ktorých bol schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie

obchodných podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že

zakladajú jeho právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú

doložku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto

ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,

musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. V takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, lebo právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému

v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako

spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej

strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších

stupňov správne posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť od 1. apríla 2004, zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník

za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna úprava nemá

taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií

exekučným súdom aplikovaná správne.

Rozhodcovská doložka aj podľa názoru dovolacieho súdu vykazuje znaky

neprijateľnej (neplatnej) zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len

plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť

svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa podľa

poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1

zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej

len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži

ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade

ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré  

sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny

predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské

konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh

rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné

predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1

zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne

postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky

a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového

združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;

štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67

ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný

rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími

inštitúciami a klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných

prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní

a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali

viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej)

ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné

spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym

rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich

záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna

predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné

zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol

ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila

svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke

v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie je správny, Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne

záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom

vestníku Európskej únie).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je ale nepreskúmateľnosť považovaná iba za zv. inú vadu konania

(porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013   sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil  

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie

je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie

potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy, keď

je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto

vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal

povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie  

(§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júla 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková