3 Cdo 66/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P., so sídlom vo F.F., IČO: X., zastúpeného JUDr. D. K., advokátkou so sídlom v P., proti odporcovi J. H.,
bývajúcemu vo F.F., o ochranu vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 16 C 194/2002, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo 16. februára 2009 sp. zn. 7 Co 125/2008, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa v konaní návrhom z 23. októbra 2002 domáhal: 1. určenia, že hranica
medzi nehnuteľnosťou v katastrálnom území F. zapísanou na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2 v jeho vlastníctve (ďalej len „parcela č. X.)
a nehnuteľnosťou v tom istom katastrálnom území zapísanou na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2 vo vlastníctve odporcu (ďalej len „parcela č. X.“),
prebieha v bodoch A – B zakreslených v kópii katastrálnej mapy, 2. uloženia povinnosti
odporcovi umožniť mu prístup na parcelu č. X., a to peši aj autom v koridore označenom na
kópii katastrálnej mapy bodmi A až C, 3. náhrady trov konania. Uvedený návrh navrhovateľ
v priebehu konania postupne spresňoval podaniami z 30. júna 2003, 29. decembra 2003
a napokon z 11. februára 2004. Návrh v časti na určenie hranice vzal späť. V ostatnej časti
návrh spresnil tak, že sa domáha, aby súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa konania,
ktorým by mu bránil v prístupe na parcelu č. X. po parcele č. X.. Na bližšie odôvodnenie
opodstatnenosti návrhu navrhovateľ uviedol, že odporca v bodoch A – D označených na kópii
katastrálnej mapy postavil železnú bránu širokú cca 8 metrov, a tým mu znemožnil prístup na jeho parcelu č. X.. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa navrhovateľ uviedol, že
návrh berie späť aj v časti, ktorou sa domáhal vydania plochy označenej bodmi A, B, D, A.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. septembra 2007 č.k. 16 C 194/2002-227 zastavil
konanie v časti o určenie hranice medzi označenými nehnuteľnosťami účastníkov konania
(viď vyššie 1.), návrh zamietol a rozhodol o trovách konania. Konanie zastavujúci výrok
rozsudku odôvodnil späťvzatím návrhu v časti týkajúcej sa určenia hranice medzi parcelou
č. X. a parcelou č. X.. Výrok, ktorým zamietol návrh, odôvodnil výsledkami vykonaného
dokazovania preukazujúcimi, že hranica medzi označenými parcelami je ustálená a konaním
odporcu nebolo zasiahnuté do vlastníckych práv navrhovateľa. V priebehu dokazovania vyšlo
najavo, že na pozemok vo vlastníctve navrhovateľa boli pôvodne dva samostatné prístupy,
jeden od hlavnej cesty a jeden zo zadnej časti pozemku. Navrhovateľ sám na svojom
pozemku odstránil bránu umožňujúcu mu dovtedy prístup na jeho pozemok zo zadnej časti
a začal využívať bránu, prechádzaním cez ktorú vstupuje na pozemok odporcu. Zriadením
tejto brány odporca nezasiahol do práv navrhovateľa, iba realizoval svoje práva vlastníka
(§ 126 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. februára 2009
sp. zn. 7 Co 125/2008 napadnutý rozsudok potvrdil (s výnimkou o čiastočnom zastavení
konania); rozhodol tiež o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení medziiným
uviedol, že po čiastočnom späťvzatí návrhu už predmetom konania nebolo určenie hranice,
ani vydanie určitej plochy, ale len návrh na uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa konania
brániaceho navrhovateľovi v prístupe na jeho parcelu. So zreteľom na to bolo potrebné
posúdiť, či je dôvod poskytnúť ochranu, ktorej sa domáha navrhovateľ. Odvolací súd dospel
k záveru, že prvostupňový súd na daný prípad správne aplikoval § 126 Občianskeho
zákonníka, vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav
a vec aj správne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvého
stupňa, treba návrh považovať za neopodstatnený. Z dokazovania vyplynulo, že predmetný
vstup bol využívaný len so súhlasom pôvodných vlastníkov a využíval sa len v čase
žatevných prác. Skutočnosť, že odporca si postavil bránu na svojom pozemku, potvrdil nielen
svedok Ing. J. F. vysvetľujúci, že pri oplocovaní pozemku navrhovateľa boli dodržané
pôvodné hranice pozemkov, ale aj znalec Ing. V. D., v znaleckom posudku č. X. poukazujúci
na to, že súčasný prístup na parcelu navrhovateľa je prístupompo parcele, ktorá v minulosti bola vo vlastníctve právneho predchodcu odporcu. Dokazovanie tiež potvrdilo, že v žiadnom
operáte katastra nehnuteľností ani súbore popisných informácií nebolo nikdy zaznamenané
žiadne právo prechodu, rešpektovania ktorého sa domáha navrhovateľ. Keďže prvostupňový
súd správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, bolo potrebné
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V súvislosti
s odvolacou námietkou navrhovateľa, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s kovovými
stĺpmi postavenými odporcom pri bráne, odvolací súd dodal, že takýto návrh nebol
predmetom konania. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie
s odôvodnením, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Uviedol, že odvolací súd „potvrdil rozsudok s výnimkou výroku o čiastočnom
zastavení konania, pričom rozsudok sa v tejto časti javí neúplný, neurčitý a nezrozumiteľný“.
Poukázal aj na to, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania,
pričom neboli splnené podmienky pre tento postup vyplývajúce z § 214 ods. 2 O.s.p. Podľa
názoru dovolateľa totiž odvolací súd mohol takto postupovať iba ak by sa účastníci vzdali
práva zúčastniť sa pojednávania a ak by súhlasili s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania; v danom prípade sa však navrhovateľ tohto práva nevzdal a ani neudelil súhlas s predmetným
postupom odvolacieho súdu. V závere dovolania navrhovateľ uviedol, že súdy dostatočne
nezistili rozhodujúci skutkový stav, dospeli k nesprávnym skutkovým záverom a tieto
aj nesprávne právne posúdili. Vzhľadom na to žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tento opravný prostriedok je v danom
prípade procesne neprípustný. Podľa jeho názoru dovolateľ iba účelovo tvrdí, že rozsudok
odvolacieho súdu je neúplný, neurčitý a nezrozumiteľný. Keďže navrhovateľ vzal účinne
návrh späť v časti týkajúcej sa určenia hranice a odvolaním napadol prvostupňový rozsudok
iba vo výroku týkajúcom sa povinnosti odporcu umožniť navrhovateľovi prístup na parcelu
č. X. (viď vyššie 2.) a vo výroku o náhrade trov konania (viď vyššie 3.), odvolací súd mohol
rozhodovať (a aj rozhodoval) iba o tom, čo bolo napadnuté odvolaním. Postup odvolacieho
súdu bol správny a výroky jeho rozsudku sú jasné, zrozumiteľné a určité. V súlade
so zákonom bolo aj prejednanie veci odvolacím súdom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Keďže v danom prípade nedošlo k tvrdenému odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nie je dovolanie prípustné.
Vzhľadom na to odporca navrhol dovolanie „zamietnuť“.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2
O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. So zreteľom na to by dovolanie navrhovateľa mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
3. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
3.1. Navrhovateľ v dovolaní namietol, že rozsudok odvolacieho súdu „sa javí neúplný,
neurčitý a nezrozumiteľný“.
Výroková časť rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje v preskúmavanej veci tri
samostatné výroky [1. o zastavení konania v časti týkajúcej sa určenia hranice (v dôsledku
čiastočného späťvzatia návrhu), 2. o zamietnutí návrhu (vo zvyšnej časti) a 3. o trovách
konania]. Z obsahu odvolania (§ 41 ods. 1 O.s.p.) navrhovateľa vyplýva, že svojím riadnym
opravným prostriedkom napadol iba výroky 2. a 3. Odvolací súd to nielen zohľadnil, ale
v nadväznosti na to v odôvodnení aj primerane vysvetlil, že po čiastočnom späťvzatí návrhu
už predmetom konania nebolo určenie hranice, ani vydanie určitej plochy, ale iba návrh
na uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa konania brániaceho navrhovateľovi v prístupe
na jeho parcelu. Vzhľadom na to nie je z pohľadu dovolacieho súdu zrejmé, čoho konkrétne
sa týka takto formulovaná námietka dovolateľa.
Pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že odvolací súd nerozhodol o niektorej časti
predmetu konania, mal možnosť postupovať podľa § 166 ods. 1 O.s.p. Pre prípad, že
navrhovateľ pod neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou rozsudku odvolacieho súdu rozumie jeho
nepreskúmateľnosť, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť je judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky považovaná za tzv. inú procesnú vadu (viď R 111/1998), ktorá
je síce na jednej strane relevantným dovolacím dôvodom úspešne uplatniteľným v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však na druhej strane nezakladá
prípustnosť dovolania. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
3.2. Navrhovateľ procesnú vadu konania a prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. vyvodzoval v dovolaní aj z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a bez toho, aby boli splnené podmienky pre tento procesný postup
vyplývajúce z § 214 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 16. februára 2009. Podľa
ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania.
Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení
pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu,
že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. To znamená,
že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a že odvolací súd
mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľa konať pred súdom.
3.3. Formulácie, ktoré sú v dovolaní zvolené na odôvodnenie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku, svedčia o tom, že navrhovateľ v súvislosti s tvrdenou procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov, procesu dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov. K tomu
dovolací súd uvádza:
Neúplnosť skutkových zistení súdu môže viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu
súdu, táto neúplnosť ale Občianskym súdnym poriadkom nie je považovaná za procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237
O.s.p. (viď R 37/1993).
Nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
4. Z dovolania vyplýva aj názor navrhovateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
5. Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľa procesne neprípustné. Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková