Najvyšší súd  

3 Cdo 652/2015

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. N., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. I. M., advokátkou so sídlom v M., proti žalovanej Slovenskej republike,

za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.

2, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy 800 000 €   s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 C 39/2012, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 21. augusta 2014 sp. zn. 19 Co 319/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 24. júla 2012 č.k. 4 C 39/2012-108 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon  

č. 514/2003 Z.z.) domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 800 000 €, ktorá mu, ako tvrdil, bola

spôsobená nesprávnym úradným postupom v trestných konaniach vedených   na Okresnom

súde Považská Bystrica pod sp. zn. 1 T 78/2008, sp. zn. 1 Tp 29/1998. Súd prvého stupňa

žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalovaná dôvodne

vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, nakoľko žalobca sa o nesprávnom

úradnom postupe dozvedel, ako to aj sám uviedol v žalobe, 4. apríla 2008, a nasledujúcom

dňom mu začala plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1, 3 zákona  

č. 514/2003 Z.z., do plynutia ktorej sa nezapočítava čas na predbežné prejednanie nároku  

na príslušnom orgáne zastupujúcom Slovenskú republiku v rozsahu 6 mesiacov v prípade, že

by bola žiadosť o prerokovanie nároku podaná v tejto lehote (§ 19 ods. 2 zákona   č. 514/2003 Z.z.), ktorá uplynula 5. apríla 2011. Žalobca uplatnil nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a na Ministerstve

vnútra Slovenskej republiky listom z 23. septembra 2011 (po uplynutí trojročnej doby)

a následne žalobou na súde 23. februára 2012. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie.  

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 21. augusta 2014 sp. zn. 19 Co 319/2012

napadnutý rozsudok potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zistenia súdu prvého stupňa

ako i s jeho právnym posúdením veci. K odvolacej námietke žalobcu, že vo veci rozhodol

vylúčený sudca, uviedol, že preskúmaním veci nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho

dôvodu. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom proti všetkým sudcom Okresného súdu

Považská Bystrica rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením z 21. mája 2012 sp. zn.  

6 Nc 140/2012 tak, že ich, okrem sudcu JUDr. I. H., nevylúčil z prejednávania a rozhodovania

veci; sudcu JUDr. H. vylúčil z dôvodu, že tento rozhodol v trestnej veci, ktorá je vo vzťahu

k uplatnenému nároku žalobcu. Odvolací súd znovu posudzujúc dôvody, pre ktoré by v danej

veci rozhodoval vylúčený sudca (JUDr. K. K.), dospel k záveru, že v konaní nebola zistená

žiadna kvalifikovaná skutočnosť, ktorá by poukazovala na to, že v konaní rozhodovala zaujatá

sudkyňa. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd konal a rozhodol na pojednávaní 24.

júla 2012 v jeho neprítomnosti, odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca aj

jeho právny zástupca JUDr. V. H. boli na uvedené pojednávanie riadne predvolaní a svoju

neprítomnosť neospravedlnili. Preto súd prvého stupňa zákonne postupoval v zmysle § 101

ods. 2 O.s.p., keď konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Za nedôvodné považoval aj ďalšie

odvolacie dôvody uplatnené žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., keďže mal za

to, že prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dokazovanie v súlade s § 132 O.s.p., pri ktorom

neboli zistené logické rozpory, a vec aj správne právne posúdil. Výrok o náhrade trov

odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151

O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s odôvodnením,

že v danom prípade došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. V danom

prípade totiž na prvostupňovom súde konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa a odvolací súd  

sa s touto námietkou dôsledne vyporiadal, a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v odvolacom konaní nemal právneho zástupcu, hoci o jeho ustanovenie požiadal.

Nesúhlasil ani s právnym posúdením veci v otázke premlčania uplatneného nároku.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu vyslovila názor, že dovolanie je neprípustné, preto

ho žiadala odmietnuť. Pre prípad, že by dovolací súd považoval dovolanie za prípustné,

navrhla ho zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal účastník konania  

(§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu upravuje § 238 O.s.p. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238  

ods. 1 O.s.p.). Napadnutému rozsudku odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie

dovolacieho súdu, ktorým by bol vyslovený záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Dovolaním je napadnutý potvrdzujúci rozsudok, ktorý ale nemá znaky uvedené v § 238  

ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.   So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. a s prihliadnutím na dovolacie námietky najvyšší

súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z uvedených

ustanovení nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že podľa názoru dovolateľa  

mu v konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd vec prejednal

a rozhodol bez toho, aby najskôr posúdil jeho žiadosť o ustanovenie advokáta pre odvolacie

konanie.

O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade

procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných

oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný  

na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo

vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca na jeho zastupovanie v konaní  

„až do právoplatného skončenia prípadu“ splnomocnil fyzickú osobu s právnickým vzdelaním

JUDr. V. H. (viď splnomocnenie z 19. marca 2012 na č.l. 3 spisu). Zo spisu nevyplýva, že by

došlo k zániku plnomocenstva, ako i že by žalobca v priebehu konania podal žiadosť

o ustanovenie advokáta; takáto žiadosť nevyplýva ani z odvolania žalobcu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nie  

je daný.

Dovolateľ ďalej namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/

O.s.p., lebo vec na prvom stupni prejednala a rozhodla zaujatá sudkyňa JUDr. K. K.

Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal najvyšší súd z toho, že

neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného

súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,  

nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237

písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)

a napokon k zástupcom účastníkov konania.

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa  

§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Dovolateľ svoj názor, že v danom prípade vec na prvostupňovom súde prejednala

a rozhodla vylúčená sudkyňa JUDr. K. K., vyvodzoval zo vzťahu k sudcovi JUDr. H., ktorý

rozhodoval ako sudca toho istého súdu v trestnej veci a v súvislosti s nesprávnym postupom

ktorého uplatňuje predmetný nárok.

Dovolací súdu zistil, že zo spisu nevyplýva žiadna okolnosť svedčiaca o tom,  

že by u sudkyne Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. K. K. neboli dané dostatočné

záruky objektívneho, nezaujatého a nestranného rozhodovania. Žalobca neuviedol žiadny

zákonom uznaný dôvod zaujatosti spochybňujúci nezaujatosť sudkyne prvého stupňa.

Dovolací súd pochybnosti žalobcu o nezaujatosti sudkyne nepovažuje za také, ktoré by mohli

mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa

subjektívnych predstáv žalobcu; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania

nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Za dôvody pre vylúčenie sudcu totiž nemožno považovať okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní alebo v jeho rozhodovaní.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia  

§ 237 písm. g/ O.s.p. z dôvodu, že rozhodovala vylúčená sudkyňa, nie je daná.

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci

ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,  

sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne

neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok

žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,

lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. marca 2016

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková