Najvyšší súd
3 Cdo 65/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1/ A., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. I. Š., advokátom so sídlom vo S., 2/ A., bývajúcej v T., 3/ J., bývajúcej v T., 4/ I., bývajúceho v T., 5/ M., bývajúcej V., 6/ E., bývajúcej v K., 7/ E., bývajúcej v K., 8/ O.,
bývajúceho v S., 9/ J., bývajúcej vo Z., 10/ O., bývajúceho vo Z., 11/ Ľ., bývajúcej v Ž., 12/ A.,
bývajúcej v K., 13/ P.P., bývajúceho v S., 14/ I., bývajúceho v B., 15/ Ľ., bývajúcej v B., 16/ M.,
bývajúcej v L., 17/ A., bývajúcej v B., 18/ I., bývajúceho v B., 19/ I., bývajúceho vo V., 20/ P.P.,
bývajúceho v N., 21/ I., bývajúceho v Š., 22/ E., bývajúcej v Š., 23/ M., bývajúcej v K., 24/ I.,
bývajúceho v S., 25/ A., bývajúcej v M., 26/ K., bývajúcej v H., 27/ E., bývajúcej v S., 28/ J.J.,
bývajúceho v T., 29/ M., bývajúcej v T., 30/ D., bývajúcej v N., 31/ J., bývajúcej v D., 32/ Ľ.,
bývajúcej v Š., 33/ Ľ., bývajúcej v Ď., 34/ J., bývajúcej v N., 35/ L., bývajúcej v B., 36/ M.,
bývajúceho v B., 37/ S., bývajúcej v Ž., 38/ M., bývajúceho v B., 39/ M., bývajúceho v R., 40/ I.,
bývajúcej v R., 41/ I., bývajúcej v R., 42/ B., bývajúcej v K., 43/ A., bývajúcej v M.,
44/ S., bývajúceho v M., 45/ D., bývajúcej v K., 46/ M., bývajúcej v N., 47/ L., bývajúceho v N.,
48/ D., bývajúcej v H., 49/ I., bývajúceho v D., 50/ E., bývajúcej v D., 51/ L., bývajúcej v D.,
52/ A., bývajúceho v D., 53/ P.P., bývajúceho vo V., 54/ D., bývajúcej v P., 55/ K., bývajúcej v H.,
56/ K., bývajúcej v T., 57/ H., bývajúcej v B., 58/ M., bývajúceho v Š., 59/ G., bývajúceho
vo V., 60/ F., bývajúceho v R., 61/ P., bývajúcej v R., 62/ M., bývajúcej v R., 63/ J., bývajúcej v S.,
64/ J.J., bývajúceho v R., 65/ G., bývajúcej v R., 66/ R., bývajúceho v K., 67/ P.P., bývajúceho v K., 68/ R., bývajúcej v K., 69/ M., bývajúcej v S., 70/ B., bývajúcej v N., 71/ P., bývajúceho v N., 72/ D., bývajúcej v N., 73/ M., bývajúcej v P., 74/ R., bývajúcemu v P., 75/ D., bývajúcej v R., 76/ J.I., bývajúceho vo V., 77/ I., bývajúcej vo V., 78/., bývajúcej v T., 79/ D., bývajúcej v L., 80/ J.J., bývajúceho v L., 81/ B., bývajúcej v K., 82/ J.J., bývajúceho v S., 83/ I., bývajúcej
v K., 84/ M., bývajúceho v L., 85/ Z., bývajúcej v S., 86/ Z., bývajúcej v S., 87/ J.J., bývajúceho
v P., 88/ D., bývajúcej v P., 89/ M., bývajúcej v K., 90/ M., bývajúcej P., 91/ Z., bývajúcej v Z.,
92/ Z., bývajúcej v Č., 93/ P., bývajúcej v Š., všetci okrem žalobcu 1/ zastúpení A., so sídlom v B.,
IČO: X.X. a žalobkyňa 25/ zastúpená aj Mgr. P. S., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti žalovanému R., a.s., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. D., DrSc.,
advokátom so sídlom v B., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde 2
Trenčín pod sp. zn. 11 C 91/2009, o návrhu žalovaného na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 28. januára 2010 sp. zn. 19 Co 352/2009, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 2. novembra 2009 č.k. 11 C 91/2009-572 v spojení
s opravným uznesením z 1. decembra 2009 č.k. 11 C 91/2009-648 nariadil predbežné opatrenie,
ktorým žalovanému uložil povinnosť, aby sa zdržal postupu podľa zmluvnej podmienky –
rozhodcovskej doložky v časti XV. všeobecných poistných podmienok z 21. mája 2007 v znení ich
dodatkov, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej; vo zvyšnej časti návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Bol toho názoru, že žalobcovia preukázali potrebu
dočasnej úpravy pomerov účastníkov, pretože žalovaný podľa rozhodcovskej doložky, ktorej
platnosť je medzi účastníkmi sporná, podáva návrhy na vydanie rozhodnutí rozhodcovským súdom
a následne pristupuje aj k exekučnému vymáhaniu plnení priznaných rozhodcovský súdom. Konanie
žalovaného spôsobuje nárast materiálnej a nemateriálnej ujmy na strane žalobcov, ktorí sa v tomto
konaní domáhajú ochrany svojich práv, pretože spornú doložku pokladajú za neprijateľnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Preto s poukazom na § 76 ods. 4 O.s.p. návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia čiastočne vyhovel a vo zvyšku návrh zamietol, pretože bol
toho názoru, že žalovanému nie je možné uložiť povinnosť zdržať sa postupu podľa rozhodcovskej
doložky voči všetkým poistníkom – spotrebiteľom, ale len tým, ktorí majú postavenie účastníkov
tohto konania.
3
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 28. januára 2010 sp. zn.
19 Co 352/2009 v spojení s opravným uznesením z 10. mája 2010 uznesenie prvostupňového súdu
vo výroku, ktorým návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel, potvrdil. Stotožnil
sa so záverom súdu prvého stupňa o potrebe dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, a to
uložením povinnosti žalovanému zdržať sa postupu podľa rozhodcovskej doložky, pretože otázka
platnosti rozhodcovskej doložky bude, okrem iného, predmetom rozhodovania vo veci samej. Mal
za to, že žalobcovia preukázali aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej majetkovej ujmy
spotrebiteľov, nakoľko za situácie vážneho spochybnenia platnosti rozhodcovskej doložky a tým
aj právomoci rozhodcovského súdu, rozhodcovský súd vydáva rozhodnutia v neprospech
spotrebiteľov, pričom len výška trov rozhodcovského konania dosahuje v niektorých prípadoch
úhrnnú výšku poistného za 10 ročné obdobie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie a navrhol uznesenia
súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že
odvolací rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), ďalej, že v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.). V súvislosti s vyššie uvedenými
dovolacími dôvodmi žalovaný poukázal na skutočnosť, že rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho
súdu v Košiciach v prípade každého jednotlivého žalobcu už právoplatne potvrdili platnosť
poistných zmlúv a Všeobecných poistných podmienok z 21. mája 2007 vrátane dojednaní
o právomoci rozhodcovského súdu. Žalovaný ďalej namietal, že mu postupom oboch súdov bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy priznali právny význam
tvrdeniu žalobcov o neprimerane vysokých trovách rozhodcovského konania bez toho, aby umožnili
žalovanému sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť, resp. ho vyvrátiť. Odňatie možnosti konať pred súdom
žalovaný videl aj v postupe odvolacieho súdu, keď pred rozhodnutím ho podľa § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval, aby sa vyjadril k použitiu ustanovenia, ktoré v doterajšom priebehu konania nebolo
použité. Ďalej žalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
„v spojitosti“ s vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. pri posúdení otázky aktívnej legitimácie
účastníkov konania na strane žalobcov a tvrdil, že ak sa individuálni spotrebitelia rozhodnú uplatniť
svoje práva na súde, združenie na ochranu spotrebiteľov nie je oprávnené konať aj v ich mene bez
ich súhlasu alebo proti ich vôli. Žalovaný v dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd prerušil
dovolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Svoj návrh na prerušenie dovolacieho konania
a podanie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (predtým Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev) odôvodnil tým, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí prezumoval porušenie 4
spotrebiteľských práv a usúdil, že rozhodcovská doložka má povahu nekalej podmienky podľa
Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-40/08,
Asturcom Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira a C 159/02, Gregory Paul
Turner vs. Felix Fareed Ismail Grovit.
Žalobca 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že dovolanie nie je procesne
prípustné, uplatňované dovolacie dôvody nie sú dané a navrhol, aby dovolací súd dovolanie
žalovaného odmietol, resp. zamietol. Žalobca 1/ mal za to, že súdy mohli o predbežnom opatrení
rozhodnúť s ohľadom na dikciu ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu
nepredstavuje prekážku pre konanie pred súdom a nie je záväzné pre súd, pretože doručený
rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku súdu len pre účastníkov konania (§ 35
zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej uviedol, že konanie žalovaného v súvislosti s uzatváraním
poistných zmlúv je konaním obsahujúcim nielen neprijateľné podmienky pre spotrebiteľa, ale je aj
nekalou obchodnou praktikou, ktorá je v rozpore so smernicou č. 2005/29/ES o nekalých
obchodných praktikách.
I. K návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci
spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie
rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len
„ZFEÚ“) má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a ) výkladu zmlúv;
b ) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; 5
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán
povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu
v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.
V druhej vete vyššie citovaného článku 267 ZFEÚ je zakotvená povinnosť vnútroštátneho
súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, požiadať Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán
má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
v zmysle článku 267 ZFEÚ.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa článku 267 ZFEÚ sa na základe predbežnej otázky položenej Corte
suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81,
zo 6. októbra 1982 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415,
v ktorom Súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz článok 267 ZFEÚ) sa má
vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená
otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv.
acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie),
alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti (tzv. acte clair), pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe
charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva
rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.
6
Dovolací súd v záujme rozhodnutia o návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. sa oboznámil s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie C- 40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira, C- 168/05 Elisa María Mostaza Claro
vs. Centro Móvil Milenium SL, spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA
a Roció Murciano Quntero vs. Salvat Editores SA a spol. Z vyššie uvedenej judikatúry okrem iného
vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom
postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka tak vyjednávajúcej sily, tak
aj úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným
predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor
Európskej únie už opakovane vo svojich rozsudkoch (napr. C-168/09 Mostanza Claro vs Centro
Móvil Milenium SL, bod 36) vyslovil, že článok 6 ods. 1 Smernice rady č. 93/13 EHS, stanovujúci
povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách uzatvorených podľa
vnútroštátneho práva medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo poskytovateľom, neboli záväzné
pre spotrebiteľa, predstavuje kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nastoleniu skutočnej rovnováhy a rovnosti medzi zmluvnými stranami. Dovolací súd ďalej s ohľadom na predmet konania dodáva,
že v rozsudku z 27. júna 2000 v spojených prípadoch C-240/08 až C-244/98 Súdny dvor Európskej
únie už konštatoval „I. Ochrana poskytnutá spotrebiteľom Smernicou Rady 93/13/EEC z apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách má za následok, že národný súd môže
svojím vlastným návrhom určiť, či je zmluvná podmienka nekalá, počas svojho predbežného
zhodnotenia pokiaľ ide o fakt, či sa môže k nároku prikročiť pred národnými súdmi. II. Národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená Smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné v svetle presného znenia a účelu
Smernice. Požiadavka o výklad v zhode so Smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej
nekalej podmienky“. Dovolací súd dáva do pozornosti, že uvedený rozsudok sa vzťahoval
na situáciu, keď zmluvným dojednaním medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola určená miestna
príslušnosť súdu podľa sídla predávajúceho, ktorý bol v postavení dodávateľa a súd miestne
príslušný podľa zmluvného dojednania položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.
V danom prípade žalovaný navrhol dovolaciemu súdu prerušenie dovolacieho konania,
pretože podľa neho odvolací súd vo svojom rozhodnutí prezumoval porušenie spotrebiteľských práv
a usúdil, že rozhodcovská doložka má povahu nekalej podmienky podľa smernice č. 93/13 EHS 7
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S týmto dôvodom
na prerušenie konania a položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa dovolací
súd nestotožnil, pretože vnútroštátna procesná úprava obsiahnutá v ustanovení § 106 ods. 1 druhá
veta O.s.p., umožňuje všeobecným súdom prostredníctvom tzv. predbežnej právnej otázky vyriešiť
otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy a v prípade, ak príslušný súd dospeje k predbežnému záveru,
že rozhodcovská zmluva (zakladajúca inak právomoc rozhodcovského súdu) je neplatná,
aj príslušnú právnu vec meritórne prejednať. Predbežná otázka nie je rozhodnutím vo veci samej,
i keď s rozhodnutím vo veci samej úzko súvisí a súd o nej ani nevydáva rozhodnutie. Keďže
žalovaný už v konaní namietal nedostatok právomoci súdov pre rozhodnutie sporu medzi
účastníkmi, súdy boli oprávnené si ako predbežnú otázku vyriešiť otázku platnosti rozhodcovskej
doložky a tým aj otázku ich právomoci predmetný spor meritórne rozhodnúť. Žalovaným uvedený
dôvod pre prerušenie konania nie je teda relevantným dôvodom pre podanie predbežnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúcej sa výkladu smernice komunitárneho práva, pretože
vnútroštátny procesný predpis takýto postup (predbežný záver o platnosti, resp. neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy) priamo vo svojom ustanovení § 106 ods. 1 veta druhá O.s.p. predpokladá.
Dovolací súd v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (CILFIT, C – 283/81, zo 6. októbra 1982) neprerušil dovolacie konanie a nepoložil predbežnú otázku Súdnemu dvoru
Európskej únie, pretože žalovaným položená otázka, resp. ním uvádzané dôvody nepredstavujú
relevantné dôvody pre prerušenie dovolacieho konania a podanie žiadosti o výklad smernice
č. 91/13 EHS z 5. apríla 1993, a preto jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
II. K dovolaniu žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. januára 2010
sp. zn. 19 Co 352/2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho
súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. sú uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým 8
je dovolanie prípustné. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia,
ak ide (o.i.) o uznesenie o predbežnom opatrení. V danej veci je dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, prípustnosť ktorého je priamo vylúčená ustanovením
§ 239 ods. 3 O.s.p. Z týchto dôvodov prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z § 239
O.s.p.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací
súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaný nenamietal, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. b/, c/,
e/ a g/ O.s.p.; vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané vady sa dovolací súd osobitne
zaoberal otázkou, či prejednávaná vec patrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), či v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), či žalovanému bola v konaní postupom
súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Žalovaný v prvom rade namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov,
pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy 9
(viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd
rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade bolo predbežné opatrenie vydané v rámci súdneho konania, v ktorom
sa spotrebitelia a združenie na ochranu spotrebiteľa ako žalobcovia domáhajú ochrany práv
spotrebiteľa v rámci právneho vzťahu vyplývajúceho z poistných zmlúv a žiadajú určiť neplatnosť
rozhodcovskej doložky podľa časti XV. Všeobecných poistných podmienok z 21. mája 2007 v znení ich dodatkov. Odhliadnuc od rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo vyššie uvedených všeobecných
poistných podmienkach na prejednanie takéhoto sporu je daná právomoc súdu. Zo zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (ods. 3), ako i že proti porušeniu práv
a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva (ods. 5). Ako už bolo uvedené predmetom
konania je ochrana práva spotrebiteľa pred neprijateľnou podmienkou v poistnej zmluve, preto
právomoc súdu na riešenie toho sporu, vrátane konania o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorého účelom je dočasne upraviť pomery z tohto vzťahu vyplývajúce, je daná.
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka žalovaného o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral aj na otázku, či v konaní
pred súdmi nižších stupňov nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.; existenciu tejto
vady však nezistil.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide 10
o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb.
Žalovaný za prekážku veci právoplatne rozhodnutej považoval právoplatné rozsudky vydané
Arbitrážnym súdom v Košiciach voči všetkým žalobcom. Vychádzajúc z oprávnenia súdu riešiť spor
o ochrane práva spotrebiteľa pred neprijateľnou podmienkou, za ktorý je treba považovať aj spor
o neplatnosť rozhodcovskej doložky, právoplatný rozhodcovský rozsudok netvorí prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. V prípade určenia neplatnosti rozhodcovskej doložky, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Skutočnosť, že spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. K argumentácii
žalovaného, že súdy si podľa § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. nemohli už samostatne vyriešiť otázku
platnosti rozhodcovskej doložky, pretože túto otázku si už vo svojich rozhodnutiach vyriešil
rozhodcovský súd, dovolací súd dodáva, že ustanovenie § 106 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu
k ustanoveniu § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p., ustanovením lex specialis voči lex generalis
a špeciálne ustanovenie § 106 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva oprávnenie samostatne si vyriešiť
otázku platnosti rozhodcovskej doložky súdom, má aplikačnú prednosť pred všeobecným
ustanovením § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p.
V dovolaní sa namieta, že postupom odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť
pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie
procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv,
ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd zo spisu nezistil, že by v konaní pred
súdmi nižších stupňov došlo k takejto procesnej vade.
Žalovaný tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že súdy
tvrdeniu žalobcu 1/ o neprimerane vysokých trovách rozhodcovského konania priznali právny
význam bez toho, aby mu umožnili sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť, resp. ho vyvrátiť. Z tohto tvrdenia
žalovaného vyplýva, že vo svojej podstate napáda správnosť hodnotenia dôkazov. Dovolací súd
považuje v tomto smere za potrebné uviesť, že pre potreby dočasnej úpravy pomerov predbežným 11
opatrením postačuje osvedčenie (nie je nevyhnutné preukázanie) potreby dočasnej úpravy pomerov
a súdy môžu vydať predbežné opatrenie, najmä s ohľadom na naliehavosť takejto potreby, aj bez
nariadenia pojednávania a výsluchu účastníkov (§ 75 ods. 6 O.s.p.). Postup, v rámci ktorého súd
vydal predbežné opatrenie bez vyjadrenia žalovaného, sa nepriečil vyššie uvedenej procesnej
úprave, a preto postup súdov, ktorý bol vykonaný v súlade so zákonom, nepredstavuje vadu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Žalovaný ďalej tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
aj postupom odvolacieho súdu, keď pred rozhodnutím ho podľa § 213 ods. 2 O.s.p nevyzval, aby
sa vyjadril k použitiu ustanovenia (§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), ktoré v doterajšom
priebehu konania nebolo použité. S týmto tvrdením žalovaného sa dovolací súd nestotožňuje.
Dovolací súd zistil, že v danom prípade odvolaciemu súdu nevznikla poučovacia povinnosť
v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., nakoľko odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa pre
rozhodnutie vo veci nepoužil nové ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa posudzovali splnenie zákonných
podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle § 75 a § 76 O.s.p. vrátane skúmania
rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka z aspektu potreby
dočasnej úpravy pomerov predbežným opatrením. Preto nebolo povinnosťou odvolacieho súdu
postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a jeho procesný postup v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke žalovaného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že
procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť vtedy, keď
je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv. iná vada
konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
Žalovaný napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
12
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba
výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť
dovolania žalovaného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania
tvrdených žalovaným (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania
vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov tohto konania, lebo nepodali návrh
na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. marca 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková