Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 65/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. s.r.o., so sídlom v Š., zastúpeného JUDr. J. G., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému O. M. spol. s r.o., so

sídlom v P., zastúpenému JUDr. M. K., advokátom so sídlom v P., o zaplatenie 651,76 €  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C 287/2007, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 18. novembra 2009, sp. zn.  

4 Co 103/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. januára 2009, č.k. 29 C 287/2007-156 v spojení

s opravným uznesením z 24. marca 2003, č.k. 29 C 287/2007-175 zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal zaplatenia sumy 651,76 € s príslušenstvom titulom nájomného za užívanie

kancelárskeho nábytku. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania, štátu náhradu

trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný bol na

základe zmluvy uzavretej so žalobcom od 1. novembra 2000 do 30. mája 2005 nájomcom

kancelárskeho priestoru v areáli Amfiteátra na S. ulici č. X. v B., ktorého súčasťou bol  

i nábytok podľa súpisu tvoriaceho prílohu zmluvy. Po skončení nájomného vzťahu medzi

účastníkmi žalovaný zotrval v tomto kancelárskom priestore na základe zmluvného vzťahu

s tretím subjektom, ktorému bol priestor medzičasom zverený do správy. Pokiaľ ide

o nábytok, nebola medzi účastníkmi uzavretá žiadna ďalšia zmluva ohľadne jeho nájmu, resp. odkúpenia žalovaným, preto si ho žalobca mal prevziať. Keďže tak neurobil napriek

opakovaným výzvam žalovaného – t.j. neposkytol k prevzatiu potrebnú súčinnosť – nemožno

mu uplatnený nárok priznať ani titulom bezdôvodného obohatenia. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o náhrade trov konania štátu podľa § 148 O.s.p.

s prihliadnutím na existenciu predpokladov pre oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18. novembra 2009, sp. zn.

4 Co 103/2009 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. S odôvodnením

rozhodnutia súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil; osobitne sa vyjadril k žalobcom

tvrdenému bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Poukazujúc na zásadu vigilantibus iura

(bdelým patrí právo) uviedol, že je na účastníkoch záväzkového vzťahu, aby sa o svoje práva

starali. Preto je pre posúdenie vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia (získaného

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol) potrebné zohľadniť aj postup účastníkov tohto

vzťahu po jeho zániku. Keďže v konaní bol preukázaný pôvodný úmysel žalobcu nábytok

žalovanému odpredať, nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o bezdôvodnom zadržiavaní

nábytku žalovaným, ktorý by sa tým mal bezdôvodne obohatiť. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151

ods. 1, 2 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov nemajú oporu ani v slovenskom právnom poriadku, ani v práve Európskej únie. Súd

prvého stupňa pri vykonávaní a hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s ustanoveniami

Občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní, keď nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom

(§ 120 ods. 1 O.s.p.) ani ďalšie dôkazy potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu

(§ 120 ods. 2 O.s.p.), a vykonané dôkazy hodnotil nesprávne len v prospech žalovaného, čo

malo za následok porušenie rovnosti účastníkov v konaní. Odvolací súd si „neúplné,

povrchné, teda takmer žiadne dokazovanie prvostupňového súdu“ osvojil, a vlastné ani

neuskutočnil, čím si nezadovážil riadny podklad pre svoje rozhodnutie, ktoré navyše

nesprávne odôvodnil z kontextu vytrhnutým a na vec sa nevzťahujúcim princípom rímskeho

práva vigilantibus iura. Ak by aj žalobca uplatnenie tohto princípu akceptoval, nie je

odôvodnený záver odvolacieho súdu, že by o svoje práva nedbal, nakoľko otázku ďalšieho

užívania nábytku so žalovaným riešil. Súdy opomenuli skutočnosť, že žalobcovi bolo po dobu bezdôvodného zadržiavania nábytku žalovaným odopreté jeho právo slobodne nakladať so

svojím vlastníctvom, a nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka

o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd svoje rozhodnutie „zmätočne“ odôvodnil

ustanoveniami § 214 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3 O.s.p., ktorých paralelné použitie

znamená, že „na odvolacom súde sa konalo aj s pojednávaním aj bez pojednávania“. Postup

podľa § 156 ods. 3 Občiansky súdny poriadok „vo zvláštnych prípadoch umožňuje“, avšak

v danom prípade podmienky pre rozhodnutie bez pojednávania neboli splnené, nakoľko nebol

spoľahlivo zistený skutkový stav veci; okrem toho odvolací súd nezohľadnil, že žalobca ani

jeho právny zástupca „sa v žiadnom prípade nemohli dozvedieť o existencii úradnej vyhlášky

o termíne odvolacieho konania, vyvesenej na tabuli v budove súdu“, čím došlo k porušeniu

práva žalobcu na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods.

1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§

236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania žalobcu by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii

určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania

a hodnotenia dôkazov, ktoré mali viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ako aj

nesprávny postup odvolacieho súdu v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní a v tom

spočívajúce porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces.

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu)

viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (viď § 120  

ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Z obsahu spisu nevyplýva, ktorým konkrétnym

návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania súd prvého stupňa nevyhovel, keďže ním

predložené listinné dôkazy i navrhnutý výsluch jeho konateľky prostredníctvom dožiadaného

súdu vykonal, a vykonanie iných dôkazov žalobca nenavrhol (č.l. 66, 70, 74 – 75, 151 – 152

spisu); no ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy ako navrhol žalobca, následkom môže byť len neúplnosť skutkových

zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie procesná vada podľa § 237 písm. f/

O.s.p. (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a 125/1999). Pokiaľ ide

o nevykonanie ďalších dôkazov podľa § 120 ods. 2 O.s.p., dovolací súd dáva do pozornosti

dovolateľa, že ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu je súd povinný vykonať

(hoci ich účastníci nenavrhli) len v konaniach výslovne uvedených v § 120 ods. 2 O.s.p.,

ktorý sa na daný prípad nevzťahuje. Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto

samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

K námietke nevykonania dokazovania odvolacím súdom dovolací súd poukazuje na

ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., z ktorých vyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia

či zopakovania dokazovania v odvolacom konaní závisí výhradne od úvahy odvolacieho

súdu. Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia

rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04; pozri vyššie), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces dovolateľ odôvodňuje nesprávnym

postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v „zmätočnom“ odôvodnení rozhodnutia

ustanoveniami § 214 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3 O.s.p., a vyhlásením rozhodnutia

bez nariadenia pojednávania. Ustanovenie § 214 O.s.p. upravuje, v ktorých prípadoch sa na

prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie nariaďuje (ods. 1; t.j.

v prípadoch, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem)

a v ktorých nie (ods. 2; v ostatných prípadoch). Ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. umožňuje

súdu vo veciach, v ktorých rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,

vyhlásiť rozsudok aj bez prítomnosti účastníkov konania, resp. ich zástupcov, ak miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením. Paralelné použitie citovaných ustanovení v odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu nemožno logicky vykladať tak, že „na odvolacom súde sa konalo aj s pojednávaním aj bez pojednávania“, ako tvrdí dovolateľ, ale jedine tak, že odvolací súd po

tom, ako dospel k záveru, že ide o „ostatný prípad“ v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., využijúc

svoju zákonnú možnosť nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie (skutočnosť, či

v danom prípade boli alebo neboli splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia

pojednávania, neprislúcha hodnotiť účastníkovi konania, ale len odvolaciemu súdu – pozn.

dovolacieho súdu), a vzhľadom k požiadavke verejného vyhlásenia rozsudku postupoval

podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nemožno súhlasiť ani s názorom dovolateľa, že postup podľa tohto

ustanovenia Občiansky súdny poriadok umožňuje iba „vo zvláštnych prípadoch,“ nakoľko

ide o postup v činnosti súdov celkom bežný, aplikovaný práve v prípadoch, kedy sa ústne

pojednávanie nenariaďuje (popri nariadení pojednávania by totiž nemal zmysel), a plne

v súlade so zákonom bez ohľadu na to, či sa účastník, resp. jeho právny zástupca o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku skutočne dozvie. Uvedené vady preto dovolateľ

namieta bezdôvodne.

Existencia dovolateľom namietaných vád konania zakladajúcich prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolanie je výslovne odôvodnené aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a podľa obsahu dovolacích

námietok (nesprávna aplikácia princípu vigilantibus iura, odopretie práva žalobcu slobodne

nakladať so svojím vlastníctvom, nesprávna aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka)

aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím

dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej

skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo

vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu

neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce prípustným dovolacím dôvodom

(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa

nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. novembra 2010

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková