3 Cdo 648/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O. H., so sídlom: H., IČO: X., proti žalovanej E. V., bytom: H., zastúpenej I., s.r.o. so sídlom v K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníctva nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom
súde Trebišov pod sp. zn. 14 C 52/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 30. januára 2014 sp. zn. 2 Co 92/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. októbra 2012 č.k. 14 C 52/2011-133: 1. určil,
že je neplatná kúpna zmluva uzatvorená 6. marca 2006 účastníčkami konania, 2. žalovanej
uložil povinnosť vrátiť žalobkyni „pozemok“ v takom stave, v akom ho prevzala po jeho
kúpe, 3. žalobkyni uložil povinnosť vrátiť žalovanej kúpnu cenu 106,22 €, 4. určil, že
žalobkyňa je vlastníčkou pozemku v katastrálnom území H., ktorý je vedený na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2. Rozhodol tiež o trovách konania.
Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že účastníčky
uzatvorili 6. marca 2006 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), v zmysle ktorej
žalobkyňa predala žalovanej pozemok v katastrálnom území H., ktorý je vedený na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2 (ďalej len „pozemok“) za kúpnu cenu
3 200 Sk (ďalej len „kúpna cena“). Kúpnu zmluvu podpísala kupujúca, za predávajúcu ju
podpísal J. V. (manžel predávajúcej, v tom čase starosta O.). Uzatvoreniu kúpnej zmluvy
nepredchádzala obchodná verejná súťaž [§ 9 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku O.
(ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“)] a kúpnu zmluvu v rozpore so zákonom podpísala za
predávajúcu osoba blízka kupujúcej (§ 116 Občianskeho zákonníka). Kúpna zmluva je preto 2 3 Cdo 648/2015
absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to, že žalobkyňou
požadovaným určením sa dosiahne zosúladenie právneho a evidovaného stavu,
neopodstatnená je námietka žalovanej, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem
na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Vo vecnej súvislosti a nadväznosti na určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy (viď vyššie výrok 1.) rozhodol súd prvého stupňa aj o ďalších
častiach žaloby (viď výroky 2. až 4.). O trovách konania rozhodol s poukázaním na § 142
ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. januára 2014
sp. zn. 2 Co 92/2013 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.), náležite
odôvodnený, založený na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení.
Konštatoval, že odvolacie námietky žalovanej sú neopodstatnené, a to aj pokiaľ ide o jej
argumentáciu, že pozemok bol v čase predaja zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovanej
(čo podľa názoru žalovanej predstavovalo výnimku z možnosti predaja v zmysle § 9 ods. 4
zákona č. 138/1991 Zb.). Pozemok bol totiž – ako uviedol odvolací súd – zastavaný stavbou
až po jeho predaji. Stotožniac sa so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa preukázala
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), za neopodstatnenú
označil odvolací súd aj námietku žalovanej, ktorá vychádzala z opačného názoru.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie
s odôvodnením, že jej v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v dôsledku
toho, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené
a súdy sa nevyrovnali so všetkými námietkami žalovanej prednesenými v konaní
pred prvostupňovým aj odvolacím súdom. Žalovanou tvrdená nepreskúmateľnosť konania
mala za následok znemožnenie jej práva skutkovo a právne argumentovať v jej opravných
prostriedkoch podaným proti rozhodnutiam súdov [v súvislosti s tým poukázala
najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 171/2005 Z.z.]. V konaní namietala, že pozemok kupovala síce ako fyzická
osoba, avšak taká fyzická osoba, ktorá podniká a kúpou pozemku si vytvára (zlepšuje)
podmienky pre svoju podnikateľskú činnosť. Túto okolnosť, ktorá je významná aj z hľadiska
predpokladov platného nadobudnutia nehnuteľnosti v súlade s ustanoveniami zákona
č. 138/1991 Zb., žalovaná namietala počas celého konania, súdy sa k jej podstate ale
dostatočne nevyjadrili. Obecné zastupiteľstvo žalobkyne celkom jasne, zreteľne a úplne
zrozumiteľne vyjadrilo zámer previesť na žalovanú pozemok a samo rozlišovanie, 3 3 Cdo 648/2015
či ho nadobúda fyzická osoba podnikajúca alebo nepodnikajúca, nemôže mať tie dôsledky,
ktoré z neho vyvodili súdy. Pritom ich náhľad na zmluvu ako na platnú, mal predchádzať
náhľadu opačnému. Konanie žalobkyne, dovolávajúcej sa s odstupom času určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy, sa v okolnostiach prejednávanej veci prieči zásade právnej istoty.
O nadobudnutie pozemku, ktorý v prírode predstavuje úzky pás inak nevyužiteľnej
nehnuteľnosti, nemohol mať nikto záujem, preto aj z tohto uhla bolo potrebné hľadieť
na zachovanie postupu podľa § 9 ods. 6 písm. b/ zákona č. 138/1991 Zb., prípadne –
vzhľadom na to, že predaj bol schválený trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov
obecného zastupiteľstva, tiež podľa § 9a ods. 8 písm. e/ zákona č. 138/1991 Zb. V rámci
odvolacieho konania nedostala riadnu odpoveď ani na jej argumentáciu, v rámci ktorej
poukazovala na to, že ak súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, mal
pri rozhodovaní aplikovať v súlade s § 135c Občianskeho zákonníka. V danom prípade totiž
nebolo možné riešiť vzájomné povinnosti zmluvných strán na základe jednoduchej
synalagmy. Obsah dovolaním napadnutého rozhodnutia a v ňom zaujaté závery súdu vedú
podľa žalovanej k presvedčeniu, že odvolací súd dostatočne nepochopil, čo je predmetom
konania a aj v dôsledku toho vydal rozhodnutie čiastočne nevykonateľné. V závere dovolania
uviedla, že súdy rozhodli nesprávne aj o trovách konania. Z týchto dôvodov žiadala
prvostupňové a odvolacie rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy rozhodli po úplnom zistení
rozhodujúcich skutočností a ich správnom právnom posúdení. Dovolanie neobsahuje žiadne
nové argumenty alebo tvrdenia, ktoré by už žalovaná neuplatnila pred právoplatným
skončením konania. Za podstatný dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy označila žalobkyňa to, že
O. schválila predaj pozemku pre živnostníčku, v rozpore s tým ale kúpna zmluva o jeho
predaji bola uzatvorená s nepodnikateľkou, a to všetko v čase, keď starostom predávajúcej O.
bol manžel žalovanej. V danom prípade preto jednoznačne došlo k porušeniu § 9 ods. 4
zákona č. 138/1991 Zb. zakladajúcemu neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Podľa právneho názoru žalobkyne je napadnutý rozsudok dostatočne
odôvodnený, zodpovedá aj ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. a námietka žalovanej o odňatí jej
možnosti pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v ničom neobstojí.
Žalovaná vo svojom následnom stanovisku k dovolaciemu vyjadreniu žalobkyne
zotrvala na svojej pôvodnej argumentácii uvedenej v dovolaní.
4 3 Cdo 648/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
5 3 Cdo 648/2015
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky
z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti
dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,
považuje len za výnimku zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti takéhoto rozhodnutia.
Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať aj z toho
dôvodu, že ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené
zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len („ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí 6 3 Cdo 648/2015
právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo
na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade
dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu.
Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí
mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka
sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).
2. Dovolaním žalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, 7 3 Cdo 648/2015
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
4. Žalovaná v dovolaní namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 8 3 Cdo 648/2015
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaná namieta, že k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako tvrdí –
nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho
nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe
(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(„iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –
(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
9 3 Cdo 648/2015
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj napríklad I. ÚS 252/05
a IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza
skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,
z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti a to, že
konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako
už bolo spomenuté, tvorí jeden celok. Naostatok k tomu treba dodať, že za vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
10 3 Cdo 648/2015
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že (prípadné) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
súdu nezakladá procesnú vadu konania zotrval vec prejednávajúci senát vždy dôsledne
a bezvýnimočne (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014, 3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 228/2010, 5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015
sp. zn. III. ÚS 1/2015, resp. z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.
11 3 Cdo 648/2015
Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,
sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho
neodkláňa. Platí totiž, že ten, kto sa riadi judikátom, nemusí bližšie vysvetľovať, prečo sa ním
riadi. Len ten, kto volí odklon od judikátu, musí primerane vysvetliť, prečo tak robí. Napriek
tomu ale dovolací súd – so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej – uvádza:
5.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy
rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie).
Dovolací súd v ničom nespochybňuje, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, ide
o nesprávnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodní, neodníma tým ale účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné
oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu
považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;
za podmienok stanovených v zákone môže podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky
súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania
a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie
sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,
nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej strane
Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že
každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším
súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto
povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu
ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.
12 3 Cdo 648/2015
5.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne
uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné
podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo
interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,
ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou
v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania
možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
neuvedeného v § 238 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne
správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní
ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení
potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým
alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.
5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom
je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné
a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok
je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd
posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil 13 3 Cdo 648/2015
by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí
tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok
podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd
vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť
rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej
zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty nielen
osobitne významná, ale až kľúčová (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda
výnimočne možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,
či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
14 3 Cdo 648/2015
5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka žalovanej, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno
prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v § 237 O.s.p. nevymenovaná) vada konania
prípustnosť dovolania nezakladá.
6. Obsah dovolania nevylučuje, že žalovaná zastáva názor, podľa ktorého súdy nemali
pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych skutkových podkladov, rozhodovali na báze
neúplných skutkových zistení, nesprávne vyhodnotených dôkazov a skutkových záverov
priečiacich sa skutočnosti. Pre tento prípad najvyšší súd uvádza nasledovné:
6.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
6.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
6.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne
namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
7. K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (o túto vadu by išlo, ak by súdy
nesprávne aplikovali alebo interpretovali § 80 písm. c/ O.s.p., ale tiež § 39 Občianskeho
zákonníka a ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb.), dovolací súd uvádza, že právnym 15 3 Cdo 648/2015
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
8. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
9. Žalovaná vyjadrila nespokojnosť aj s rozhodnutím súdov o trovách konania.
Rozhodnutie súdu o trovách konania, i keď je prípadne súčasťou rozsudku, má vždy
povahu uznesenia (viď § 167 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku
rozsudku majúcemu povahu takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nie je uvedené v týchto
ustanoveniach; prípustnosť jej dovolania v časti smerujúcej proti tomuto výroku preto z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. je dovolanie proti výroku
o trovách procesne neprípustné aj vtedy, ak by inak smerovalo proti uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
16 3 Cdo 648/2015
Prípustnosť tejto časti dovolania žalovanej by zakladalo iba to, ak v konaní došlo
k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Vyššie už ale bolo uvedené, že k týmto vadám
konania nedošlo.
10. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.
a § 239 O.s.p. prípustné, nepreukázaná bola žalovanou tvrdená procesná vada konania
uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
11. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa nepodala návrh na priznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), preto jej najvyšší súd ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. novembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková