3 Cdo 648/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O. H., so sídlom: H., IČO: X., proti žalovanej E. V., bytom: H., zastúpenej I., s.r.o. so sídlom v K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníctva nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom

súde Trebišov pod sp. zn. 14 C 52/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 30. januára 2014 sp. zn. 2 Co 92/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom z 9. októbra 2012 č.k. 14 C 52/2011-133: 1. určil,

že je neplatná kúpna zmluva uzatvorená 6. marca 2006 účastníčkami konania, 2. žalovanej

uložil povinnosť vrátiť žalobkyni „pozemok“ v takom stave, v akom ho prevzala po jeho

kúpe, 3. žalobkyni uložil povinnosť vrátiť žalovanej kúpnu cenu 106,22 €, 4. určil, že

žalobkyňa je vlastníčkou pozemku v katastrálnom území H., ktorý je vedený na liste

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2. Rozhodol tiež o trovách konania.

Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že účastníčky

uzatvorili 6. marca 2006 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), v zmysle ktorej

žalobkyňa predala žalovanej pozemok v katastrálnom území H., ktorý je vedený na liste

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2 (ďalej len „pozemok“) za kúpnu cenu

3 200 Sk (ďalej len „kúpna cena“). Kúpnu zmluvu podpísala kupujúca, za predávajúcu ju

podpísal J. V. (manžel predávajúcej, v tom čase starosta O.). Uzatvoreniu kúpnej zmluvy

nepredchádzala obchodná verejná súťaž [§ 9 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku O.

(ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“)] a kúpnu zmluvu v rozpore so zákonom podpísala za

predávajúcu osoba blízka kupujúcej (§ 116 Občianskeho zákonníka). Kúpna zmluva je preto 2   3 Cdo 648/2015

absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to, že žalobkyňou

požadovaným určením sa dosiahne zosúladenie právneho a evidovaného stavu,

neopodstatnená je námietka žalovanej, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem  

na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Vo vecnej súvislosti a nadväznosti na určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy (viď vyššie výrok 1.) rozhodol súd prvého stupňa aj o ďalších

častiach žaloby (viď výroky 2. až 4.). O trovách konania rozhodol s poukázaním na § 142

ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. januára 2014  

sp. zn. 2 Co 92/2013 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.), náležite

odôvodnený, založený na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení.

Konštatoval, že odvolacie námietky žalovanej sú neopodstatnené, a to aj pokiaľ ide o jej

argumentáciu, že pozemok bol v čase predaja zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovanej  

(čo podľa názoru žalovanej predstavovalo výnimku z možnosti predaja v zmysle § 9 ods. 4

zákona č. 138/1991 Zb.). Pozemok bol totiž – ako uviedol odvolací súd – zastavaný stavbou

až po jeho predaji. Stotožniac sa so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa preukázala

naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), za neopodstatnenú

označil odvolací súd aj námietku žalovanej, ktorá vychádzala z opačného názoru.  

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie

s odôvodnením, že jej v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v dôsledku

toho, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené

a súdy sa nevyrovnali so všetkými námietkami žalovanej prednesenými v konaní  

pred prvostupňovým aj odvolacím súdom. Žalovanou tvrdená nepreskúmateľnosť konania

mala za následok znemožnenie jej práva skutkovo a právne argumentovať v jej opravných

prostriedkoch podaným proti rozhodnutiam súdov [v súvislosti s tým poukázala  

najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)  

sp. zn. 4 Cdo 171/2005 Z.z.]. V konaní namietala, že pozemok kupovala síce ako fyzická

osoba, avšak taká fyzická osoba, ktorá podniká a kúpou pozemku si vytvára (zlepšuje)

podmienky pre svoju podnikateľskú činnosť. Túto okolnosť, ktorá je významná aj z hľadiska

predpokladov platného nadobudnutia nehnuteľnosti v súlade s ustanoveniami zákona  

č. 138/1991 Zb., žalovaná namietala počas celého konania, súdy sa k jej podstate ale

dostatočne nevyjadrili. Obecné zastupiteľstvo žalobkyne celkom jasne, zreteľne a úplne

zrozumiteľne vyjadrilo zámer previesť na žalovanú pozemok a samo rozlišovanie,   3   3 Cdo 648/2015

či ho nadobúda fyzická osoba podnikajúca alebo nepodnikajúca, nemôže mať tie dôsledky,

ktoré z neho vyvodili súdy. Pritom ich náhľad na zmluvu ako na platnú, mal predchádzať

náhľadu opačnému. Konanie žalobkyne, dovolávajúcej sa s odstupom času určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy, sa v okolnostiach prejednávanej veci prieči zásade právnej istoty.

O nadobudnutie pozemku, ktorý v prírode predstavuje úzky pás inak nevyužiteľnej

nehnuteľnosti, nemohol mať nikto záujem, preto aj z tohto uhla bolo potrebné hľadieť  

na zachovanie postupu podľa § 9 ods. 6 písm. b/ zákona č. 138/1991 Zb., prípadne –

vzhľadom na to, že predaj bol schválený trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov

obecného zastupiteľstva, tiež podľa § 9a ods. 8 písm. e/ zákona č. 138/1991 Zb. V rámci

odvolacieho konania nedostala riadnu odpoveď ani na jej argumentáciu, v rámci ktorej

poukazovala na to, že ak súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, mal  

pri rozhodovaní aplikovať v súlade s § 135c Občianskeho zákonníka. V danom prípade totiž

nebolo možné riešiť vzájomné povinnosti zmluvných strán na základe jednoduchej

synalagmy. Obsah dovolaním napadnutého rozhodnutia a v ňom zaujaté závery súdu vedú

podľa žalovanej k presvedčeniu, že odvolací súd dostatočne nepochopil, čo je predmetom

konania a aj v dôsledku toho vydal rozhodnutie čiastočne nevykonateľné. V závere dovolania

uviedla, že súdy rozhodli nesprávne aj o trovách konania. Z týchto dôvodov žiadala

prvostupňové a odvolacie rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy rozhodli po úplnom zistení

rozhodujúcich skutočností a ich správnom právnom posúdení. Dovolanie neobsahuje žiadne

nové argumenty alebo tvrdenia, ktoré by už žalovaná neuplatnila pred právoplatným

skončením konania. Za podstatný dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy označila žalobkyňa to, že

O. schválila predaj pozemku pre živnostníčku, v rozpore s tým ale kúpna zmluva o jeho

predaji bola uzatvorená s nepodnikateľkou, a to všetko v čase, keď starostom predávajúcej O.

bol manžel žalovanej. V danom prípade preto jednoznačne došlo k porušeniu § 9 ods. 4

zákona č. 138/1991 Zb. zakladajúcemu neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho

zákonníka). Podľa právneho názoru žalobkyne je napadnutý rozsudok dostatočne

odôvodnený, zodpovedá aj ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. a námietka žalovanej o odňatí jej

možnosti pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v ničom neobstojí.

Žalovaná vo svojom následnom stanovisku k dovolaciemu vyjadreniu žalobkyne

zotrvala na svojej pôvodnej argumentácii uvedenej v dovolaní.

4   3 Cdo 648/2015

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená

v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

5   3 Cdo 648/2015

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok  

z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti

prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky

z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti

dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,

považuje len za výnimku zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti takéhoto rozhodnutia.

Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,

nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.  

Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať aj z toho

dôvodu, že ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené

zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46  

ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len („ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí 6   3 Cdo 648/2015

právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo  

na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade

dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu.

Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí

mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti

mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka  

sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože  

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

2. Dovolaním žalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné  

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa  

§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, 7   3 Cdo 648/2015

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. Žalovaná v dovolaní namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 8   3 Cdo 648/2015

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaná namieta, že k procesnej vade

uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako tvrdí –

nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho

nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe  

(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1

ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva  

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný

význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania  

(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2  

písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok

význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(„iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –

(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

9   3 Cdo 648/2015

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces  

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157  

ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj napríklad I. ÚS 252/05

a IV. ÚS 481/2011).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza

skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán

k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,

z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti a to, že

konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí   jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia

súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako  

už bolo spomenuté, tvorí jeden celok. Naostatok k tomu treba dodať, že za vadu konania

v zmysle   § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

10   3 Cdo 648/2015

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, že (prípadné) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

súdu nezakladá procesnú vadu konania zotrval vec prejednávajúci senát vždy dôsledne

a bezvýnimočne (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008,  

3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,  

3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014, 3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009,  

5 Cdo 228/2010, 5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014  

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,  

IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015  

sp. zn. III. ÚS 1/2015, resp. z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.

11   3 Cdo 648/2015

Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,  

sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho

neodkláňa. Platí totiž, že ten, kto sa riadi judikátom, nemusí bližšie vysvetľovať, prečo sa ním

riadi. Len ten, kto volí odklon od judikátu, musí primerane vysvetliť, prečo tak robí. Napriek

tomu ale dovolací súd – so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej – uvádza:

5.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie).

Dovolací súd v ničom nespochybňuje, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, ide

o nesprávnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodní, neodníma tým ale účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné

oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované

procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;  

za podmienok stanovených v zákone môže podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky

súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie  

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej strane

Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že

každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším

súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto

povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu

ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.

12   3 Cdo 648/2015

5.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).  

Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne

uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné

podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo

interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,

ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou  

v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania

možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu

neuvedeného v § 238 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne

správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní  

ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení

potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým

alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne.

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom  

je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné

a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok  

je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd

posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil 13   3 Cdo 648/2015

by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí

tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok

podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok

jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd

vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť

rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej

zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty nielen

osobitne významná, ale až kľúčová (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda

výnimočne možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo

determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,  

či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo

vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

14   3 Cdo 648/2015

5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka žalovanej, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé alebo nedostatočne odôvodnené, nemožno

prehliadnuť, že takáto námietka sa týka (len) tzv. inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ako už bolo uvedené vyššie, tzv. iná (v § 237 O.s.p. nevymenovaná) vada konania

prípustnosť dovolania nezakladá.

6. Obsah dovolania nevylučuje, že žalovaná zastáva názor, podľa ktorého súdy nemali

pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych skutkových podkladov, rozhodovali na báze

neúplných skutkových zistení, nesprávne vyhodnotených dôkazov a skutkových záverov

priečiacich sa skutočnosti. Pre tento prípad najvyšší súd uvádza nasledovné:

6.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

6.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

6.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré navrhovateľke v dovolaní zreteľne

namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

7. K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (o túto vadu by išlo, ak by súdy

nesprávne aplikovali alebo interpretovali § 80 písm. c/ O.s.p., ale tiež § 39 Občianskeho

zákonníka a ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb.), dovolací súd uvádza, že právnym 15   3 Cdo 648/2015

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery  

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,  

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý  

by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

8. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

9. Žalovaná vyjadrila nespokojnosť aj s rozhodnutím súdov o trovách konania.

Rozhodnutie súdu o trovách konania, i keď je prípadne súčasťou rozsudku, má vždy

povahu uznesenia (viď § 167 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku

rozsudku majúcemu povahu takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nie je uvedené v týchto

ustanoveniach; prípustnosť jej dovolania v časti smerujúcej proti tomuto výroku preto z § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. je dovolanie proti výroku

o trovách procesne neprípustné aj vtedy, ak by inak smerovalo proti uzneseniu uvedenému

v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

16   3 Cdo 648/2015

Prípustnosť tejto časti dovolania žalovanej by zakladalo iba to, ak v konaní došlo

k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Vyššie už ale bolo uvedené, že k týmto vadám

konania nedošlo.

10. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.  

a § 239 O.s.p. prípustné, nepreukázaná bola žalovanou tvrdená procesná vada konania

uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené

v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

11. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa nepodala návrh na priznanie náhrady trov

dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), preto jej najvyšší súd ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. novembra 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková