3 Cdo 595/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. R., bývajúceho v B., zastúpenému advokátskou kanceláriou F., s.r.o., R., IČO: X., proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša

č. 1, IČO: IČO: 30844789, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.

zn. 8 C 179/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10.

decembra 2014 sp. zn. 2 Co 424/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu  

4 768,72 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone

bankového dohľadu nad P.(ďalej len „Družstvo“). Poukázal na to, že bol členom Družstva,

ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich

zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.).

Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými   papiermi – spoločnosti C. I.,

o.c.p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona   č. 566/2001 Z.z. a zákona č. 747/2004

Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon č. 747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad   nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol

riadny. NBS vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala ale včas účinné opatrenia na ich

odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila   ani Družstvo ani jeho členov. Pokiaľ by

riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobcu nielen chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu vznikla žalobcovi

škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)

zodpovedá štát.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 28. januára 2014 č.k. 8 C 179/2011-214

zamietol žalobu a tiež návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej nepriznal

náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobca bol členom Družstva a v zmysle dohody

o úprave niektorých práv a povinností uzavretej s Družstvom mu vznikol nárok na vyplatenie

vyrovnávacieho podielu, ktorý mu však dosiaľ vyplatený nebol a nebola mu poskytnutá ani

náhrada zaň. Podľa názoru odvolacieho súdu je neopodstatnená argumentácia, že štát

nedohliadol nad činnosťou Družstva postupom zodpovedajúcim zákonu č. 566/1992 Zb.

o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“), zákonu   č. 566/2001 Z.z.

a zákonu č. 747/2004 Z.z. Otázku, či žalobcovi vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil

súd prvého stupňa podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobca bol v konaní

povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona

(existenciu škody, nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobca ale

nepreukázal, že NBS zanedbala bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, že

žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu NBS, súd prvého stupňa  

sa už nezaoberal tým, či žalobcovi vznikla škoda v ním vyčíslenej výške. Pri zamietnutí

žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobca sa domáhal uspokojenia svojej pohľadávky  

v konkurznom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3 K 95/2010

proti Družstvu ako úpadcovi. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť

jeho pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Svoj vplyv  

na riadenie a hospodárenie Družstva mal žalobca ako člen vykonávať prostredníctvom

členskej schôdze, žalobca ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia

nerealizoval. Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa

uviedol, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o žalobcom nastolených otázkach nie

je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. O náhrade trov konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal žalobca

odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. decembra 2014 sp. zn. 2 Co 424/2014

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2

O.s.p.). Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že

napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa spočíva na vecne správnych skutkových

a právnych záveroch. Po opísaní podstaty obsahu žaloby, vyjadrení žalovanej, priebehu

a výsledkov konania na súde prvého stupňa uviedol obsah odvolania a vyjadrenia žalovanej

k odvolaniu. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu  

na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z. Predpokladmi zodpovednosti štátu podľa tohto

zákona sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil  

so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup NBS

pri vykonávaní bankového dohľadu, ktorý jej vytýkal žalobca. Zároveň poukázal  

na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobcovi by škoda mohla

vzniknúť až v prípade, že jeho pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva.

K námietke žalobcu, že listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne vykonané

spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p., odvolací súd uviedol, že táto námietka neobstojí,

lebo dokazovanie bolo vykonané zákonom stanoveným spôsobom. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že mu súdmi bola

odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho

názoru súdy rozhodli vecne nesprávne a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé

a preskúmateľné. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že

NBS neporušila ustanovenia zákona č. 566/2001 Z.z., resp. že riadne vykonávala bankový

dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované už skôr, žalobca vyslovil presvedčenie, že finančná

ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového dohľadu  

a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobca v konaní dostatočne

preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle uvedeného zákona,

preto jeho žalobe malo byť vyhovené. V súvislosti s konkurzným konaním poukázal na to, že

samo prebiehajúce konkurzné konanie nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou

domáhal náhrady škody voči štátu v inom súdnom konaní.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutia súdov sú vecne správne  

a žiadala nedôvodné dovolanie žalobcu zamietnuť. Toto vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi

žalobcu doručené 22. júla 2015.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení od 1. januára 2015, lebo dovolanie bolo podané 23. apríla 2015)] po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade  

so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.)

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho  

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný

právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné

dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len  

ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len  

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,  

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov

pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,  

R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,  

3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237  

ods. 1 O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej  

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie  

je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu  

(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť  

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.  

1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237  

ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku

toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 O.s.p., je nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, v dôsledku čoho  

je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva  

aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,  

5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013  

sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014  

ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012)

o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p.“.

Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že

najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo

nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa  

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť

či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako

mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje

sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo  

by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu.

Žalobca zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym záverom,

ktoré nezodpovedajú zákonu č. 566/2001 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010  

a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,

nepreukázaná bola žalobcom tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. októbra 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková