3 Cdo 576/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K. P., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. S. P., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanej Ing. M. Ď.,

bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. S. J., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 52,48 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 147/2005,

o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2013 sp. zn.  

6 Co 333/2013, takto

r o z h o d o l :  

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2013 sp. zn. 6 Co 333/2013  

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej 1 581 Sk

s príslušenstvom z dôvodu, že ich poistný vzťah založený poistnou zmluvou č. X. zanikol  

1. novembra 2002 [§ 9 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase vzniku poistnej udalosti (ďalej len „zákon“)].

Uvedená suma predstavuje poistné do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom poistenie

zodpovednosti zaniklo (§ 11 ods. 7 zákona).  

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 22. septembra 2005 č.k. 18 C 147/2005-36

žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

konania.

Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovanej proti uvedenému rozsudku súdu prvého

stupňa odmietol uznesením z 31. mája 2013 sp. zn. 6 Co 333/2013 ako oneskorene podané  

(§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). V odôvodnení uznesenia uviedol, že napadnutý rozsudok bol

žalovanej doručený 13. októbra 2008, odvolacia lehota začala plynúť 14. októbra 2008

a uplynula 28. októbra 2008 (utorok). Žalovaná podala odvolanie osobne na súde prvého

stupňa 26. novembra 2012, teda oneskorene. Odvolací súd k tomu dodal, že za deň doručenia

odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť považovaný 14. november 2012 (kedy  

ho žalovaná odovzdala svojmu vtedajšiemu právnemu zástupcovi).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že

v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací

súd odmietol jej odvolanie ako oneskorene podané, i keď neboli dané procesné predpoklady

pre tento postup. K namietanej procesnej vade viedol nesprávny postup, v rámci ktorého jej

súd prvého stupňa v rozpore so zákonom ustanovil opatrovníka, ktorému potom doručoval

napadnutý rozsudok. Doručenie rozsudku takto ustanovenému opatrovníkovi nemohlo mať

právne účinky doručenia rozsudku žalovanej. Vzhľadom na to, že v jej prípade ani nezačala

plynúť odvolacia lehota, nemohlo byť jej odvolanie podané oneskorene. Z týchto dôvodov

žiadala napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala účastníčka

zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.;

uznesenie o odmietnutí odvolania v nich uvedené nie je. Dovolanie žalovanej preto v zmysle

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania žalovanej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných

v ustanovení § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám,

vyplýva   z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť  

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 38/1998 a č. 23/1998).  

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní sa namieta, že súdy odňali žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv. Dovolateľka konkretizuje, že súd prvého stupňa jej ustanovil opatrovníka v rozpore  

so zákonom a odvolací súd odmietol jej odvolanie, i keď nebolo podané oneskorene.

Podľa § 204 ods. 1 O.s.p. sa odvolanie podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia  

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. súd odmietne

odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Podľa § 29 ods. 2 O.s.p. platí, že pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť

opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť  

na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko

prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie  

je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať. Citované ustanovenie upravuje osobitný inštitút

zastúpenia na základe rozhodnutia súdu. Podľa tohto ustanovenia môže súd ustanoviť

opatrovníka iba pre účely konania (ad hoc) ak zistí niektorý z dôvodov uvedených v § 29  

ods. 2 O.s.p. Podstatou tejto právnej úpravy nie je uľahčiť (zjednodušiť) súdu procesný

postup, ale to, aby súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka  

(viď tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 26/2011).

Neustanovenie opatrovníka v situácii, v ktorej mu ustanovený mal byť, ale rovnako  

aj ustanovenie opatrovníka vtedy, keď neboli preukázané dôvody pre jeho ustanovenie,  

má závažné procesnoprávne dôsledky z hľadiska ochrany procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania. Judikatúra dospela k záveru, že súd má pred ustanovením

opatrovníka žalovaným z dôvodu ich neznámeho pobytu vyčerpať všetky možnosti zistenia,

či ich pobyt je skutočne neznámy (V 30/1974). Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi (§ 29 ods. 2 O.s.p.), ktorého pobyt nie je známy, musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané

všetky podmienky pre takýto postup a či nie je namieste iné opatrenie (R 21/1971,   R 66/1996).

V danom prípade súdy nepostupovali dôsledne podľa vyššie uvedených ustanovení.

Súd prvého stupňa vydal najskôr platobný rozkaz, ktorý sa ale vrátil ako nedoručený

žalovanej s poznámkou poštového doručovateľa, že adresát je na adrese „B.“ neznámy. Súd

prvého stupňa preto platobný rozkaz zrušil. Miesto pobytu žalovanej zisťoval dopytom na

Register obyvateľov Slovenskej republiky, ktorý 17. decembra 2004 (č.l. 12 spisu) a tiež  

13. júna 2005 (č.l. 21 spisu) potvrdil správnosť uvedenej adresy žalovanej. Identickú adresu

oznámila súdu aj Sociálna poisťovňa 15. júna 2005 (č.l. 22 spisu). Súd prvého stupňa sa

potom pokúsil doručiť žalobu na uvedenú adresu 23. júna 2005, zásielka sa ale opätovne

vrátila ako nedoručená vzhľadom na to, že adresát je v mieste doručenia neznámy (č.l. 26

spisu). Obdobne sa – ako nedoručená – vrátila zásielka adresovaná odporkyni na adresu

obchodnej spoločnosti P., s.r.o. (č.l. 26 spisu). Okresný súd Bratislava I následne uznesením

z 27. júna 2005 č.k. 18 C 147/2005-29 ustanovil žalovanej opatrovníčku v osobe zamestnankyne tohto súdu   (§ 29 O.s.p.). S takto ustanovenou opatrovníčkou potom konal;

tejto opatrovníčke bol 19. októbra 2005 doručený rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaná 13. októbra 2008 nahliadla do spisu a požiadala o vyhotovenie fotokópií

listín založených do spisu. V zmysle záznamu o nahliadnutí do spisu (č.l. 42 spisu) jej pri tom

bola vydaná aj fotokópia rozsudku súdu prvého stupňa. Žalovaná neskôr udelila plnú moc

Ing. P. Ď. (č.l. 45 spisu), ktorý nahliadol do spisu 14. novembra 2012; na jeho žiadosť mu pri

tom bol vydaný rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 22. septembra 2005 č.k. 18 C

147/2005-36. Žalovaná podaním z 24. novembra 2012 (č.l. 50 spisu) požiadala súd prvého

stupňa o doručenie žaloby s odôvodnením, že sa na adrese „B.“ nepretržite zdržiava a údaje

na doručenkách vyznačené poštovým doručovateľom o tom, že je v mieste doručovania

neznáma, nezodpovedajú skutočnosti; výslovne tiež uviedla, že zároveň podáva odvolanie

proti uvedenému rozsudku.

Rozhodovacia prax najvyššieho súdu už dávnejšie dospela k záveru, že ak súd

namiesto s účastníkom konania koná s opatrovníkom, ktorého ustanovil účastníkovi, hoci

neboli splnené podmienky pre také procesné opatrenie v zmysle § 29 ods. 2 O.s.p., odníme

účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie

najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2001). Judikatúra

najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom považuje tiež postup súdu,

ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie

zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie) hoci procesné predpoklady pre taký postup

nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, ako aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008,   4 Cdo 20/2001).

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa napriek tomu, že mu Register obyvateľov

Slovenskej republiky (ale tiež Sociálna poisťovňa) opakovane potvrdil, že žalovaná má pobyt

hlásený na adrese „B.“, vychádzal iba z opačnej informácie na vrátenej doručenke bez toho, aby dostatočným spôsobom overoval správnosť tohto údaju vyznačeného poštovým

doručovateľom, resp. bez toho, aby sa pokúsil doručiť písomnosť žalobkyni inak. Vzhľadom

na to, že súd prvého stupňa pred ustanovením opatrovníka žalovanej podľa § 29 ods. 2 O.s.p.

nevykonal náležité šetrenie, je namieste záver, že v danom prípade neboli splnené procesné predpoklady pre postup podľa tohto ustanovenia. Pokiaľ súd napriek tomu v ďalšom konal nie

so žalovanou, ale s jej opatrovníčkou, odňal žalovanej možnosť pred súdom konať.

Odvolací súd pri posudzovaní včasnosti podania odvolania vychádzal z toho, že

žalovaná nahliadla 13. októbra 2008 do spisu „a toho istého dňa jej bola odovzdaná fotokópia

spisu vrátane napadnutého rozsudku“ (č.l. 42 spisu). Z toho vyvodil, že v uvedený deň jej bol

riadne doručený prvostupňový rozsudok. Najvyšší súd už ale dávnejšie dospel k názoru, že

prevzatie fotokópie rozhodnutia účastníkom konania alebo jeho zástupcom pri nazeraní  

do súdneho spisu (§ 44 ods. 1 O.s.p.) nemá právne účinky doručenia rozhodnutia v zmysle

ustanovenia § 45 a nasl. O.s.p. (viď R 64/2013). Len riadne a predpisom zodpovedajúce

doručenie rozhodnutia vyvolá dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej  

sa doručuje; nie je preto podstatné, či táto osoba sa inak (než na základe riadneho doručenia)

oboznámila s obsahom rozhodnutia (porovnaj k tomu aj R 19/1968, ako aj Števček, Ficová

a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha 2009, str. 605).

Doručenie prvostupňového rozhodnutia opatrovníčke, ktorá bola žalovanej ustanovená v rozpore s § 29 ods. 2 O.s.p., nemalo právne účinky riadneho doručenia. Účinky doručenia

malo až prevzatie tohto rozhodnutia zástupcom žalovanej 14. novembra 2012. Odvolanie,

ktoré podala žalovaná 26. novembra 2012 (č.l. 50 spisu), bolo preto podané pred uplynutím

odvolacej lehoty (§ 204 ods. 1 O.s.p.). Tým, že odvolací súd napriek tomu jej odvolanie

odmietol, odňal jej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Pokiaľ žalovaná tvrdí, že k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tiež

(údajnou) nepreskúmateľnosťou dovolaním napadnutého uznesenia, najvyšší súd uvádza, že

judikatúra najvyššieho súdu považuje nepreskúmateľnosť nie za vadu konania v zmysle  

§ 237 O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj

tiež III. ÚS 551/2012).

Vzhľadom na to, že odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej v procesnej situácii,

v ktorej neboli pre tento postup dané procesné predpoklady, najvyšší súd zrušil jeho

rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

V novom konaní rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( § 243d ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. októbra 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková