Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 570/2015

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. J., bývajúcej v M., zastúpenému Mgr. E. B., advokátkou so sídlom v S., proti žalovaným 1/ Ing. J. S.,

bývajúcemu vo V.V., 2/ Ing. J. K., bývajúcemu v M., 3/ Ing. M. V., bývajúcemu v M.,  

4/ Mgr. J. Š., bývajúcemu vo V.V., 5/ P. R., bývajúcemu v M., 6/ Ing. L. V., bývajúcemu

v M., 7/ J. M., bývajúcemu v M., 8/ Ing. J. R., bývajúcemu v M., 9/ V. Š., bývajúcemu v M.,

10/ Ing. E. J., bývajúcej v M., 11/ Ing. M. O., bývajúcemu v M., 12/ E. H., bývajúcej vo

V.V., 13/ M. H., bývajúcemu v M. 14/ A.. P., bývajúcemu vo V.V., 15/ J. T., bývajúcemu v M., 16a/ R. S., bývajúcemu v M., 16b/ A. S., bývajúcej v M., 16c/ T. S., bývajúcej v M.,   17/ Ing. J. K., bývajúcemu v P., 18/ S. M., bývajúcemu v M., 19/ J. S., bývajúcemu v M., 20/

D. K., bývajúcemu v M., 21/ H. S., bývajúcej v M., 22/ Ing. A.. P., bývajúcemu v B.,   23/ P. P., bývajúcej v B., žalovaní 3/, 4/, 5/, 6/, 12/, 18/ a 20/ zastúpení JUDr. J. P.,

advokátom so sídlom v M., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. 21 C 124/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo 4. septembra 2014 sp. zn. 9 Co 530/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. februára 2014 č.k. 21 C 124/2010-418 žalobu  

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 18. septembra 2009 medzi žalovanými 22/

a 23/ ako predávajúcimi a žalovanými 1/ až 21/ ako kupujúcimi v časti, na základe ktorej

žalovaný 22/ predal svoj spoluvlastnícky podiel v rozsahu 17/48-ín k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. o výmere X. m2, parcela č. X. o výmere X. m2, parcela č. X. o výmere X. m2, parcela č.

X. o výmere X. m2, parcela č. X. o výmere X. m2, ďalej v časti, na základe ktorej žalovaná

23/ predala svoj   spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/12-ny k nehnuteľnosti vedenej na tom

istom liste vlastníctva ako parcela   č. X. o výmere X. m2, zamietol. Rozhodnutie odôvodnil

ustanoveniami § 140 Občianskeho zákonníka v spojení s § 602 a § 605 Občianskeho

zákonníka. Mal za preukázané, že žalovaní riadnym a zrozumiteľným spôsobom ponúkli

žalobcovi svoje spoluvlastnícke podiely, pričom žalobca na ponuku reagoval len návrhom na

odkúpenie niektorých spoluvlastníckych podielov žalovanej 23/ a neprejavil záujem

o odkúpenie sporných spoluvlastníckych podielov. Poukázal na to, že žalobca ako

spoluvlastník nehnuteľností mal vedomosť o parcelnom označení nehnuteľností, ich výmere

a polohe v teréne.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. septembra 2014 sp. zn.  

9 Co 530/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na správnosť

jeho skutkových zistení a právnych záverov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). V celom rozsahu  

sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že ponuka zo strany žalovaných

spĺňala všetky predpokladané náležitosti, žalobcovi nič nebránilo uplatniť si svoje predkupné

právo ku konkrétnym spoluvlastníckym podielom, čo napokon aj urobil vo vzťahu k žalovanej 23/, a preto jeho tvrdenie, že ponuka bola formulovaná formou tzv. balíka,

považoval za účelové.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil podľa  

§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., keď neboli vykonané ním navrhované

dôkazy, naopak bolo vykonané dokazovanie, ktoré účastníci nepožadovali, pričom

nevyhnutnosť jeho vykonania nebola odôvodnená. Taktiež nepovažoval za správne

vyhodnotenie dôkazov. Z tohto dôvodu nedošlo k riadnemu a úplnému zisteniu skutkového

stavu veci a v konečnom dôsledku k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Trval na tom, že

žalovaní 22/ a 23/ si nesplnili ponukovú povinnosť a spoluvlastnícke podiely mu neponúkli

tak, ako im to ukladá zákon. Žalovaní sa vopred dohodli na odpredaji sporných podielov tak,

aby spolu so žalovanými 1/ až 21/ získali nadpolovičný podiel a po kúpe rozhodli o užívaní

nadobudnutých pozemkov spôsobom, ktorým negatívne ovplyvnili užívacie práva žalobcu.

Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel.

Žalovaní 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 8/, 11/, 12/, 18/, 20/, 22/ a 23/ zhodne vo svojich

vyjadreniach k dovolaniu uviedli, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, dovolanie

neobsahuje žiadne skutočnosti, spôsobilé privodiť zmenu ním napadnutého rozhodnutia,

a konanie nie je postihnuté vadami, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)]   po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).

  Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

  Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2

O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

  Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1

O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade

v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom

vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim

v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,

že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,

že v konaní došlo k takejto vade.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno

vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

  Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších

stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho

procesných práv.  

  Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná

nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny

poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň  

aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám

konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje  

za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno

uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel

k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol

v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu  

je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie  

je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,

pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že  

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,  

3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,  

3 Cdo 18/2013).

  Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu  

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998, napr. rozhodnutia sp. zn.  

I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,IV. ÚS 481/2011,  

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013.

  Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp.

zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012

sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej

judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú

problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.  

IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Súladnosť tohto názoru najvyššieho súdu s Ústavou

Slovenskej republiky vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu zo 4. júna 2014 sp. zn.  

I. ÚS 287/2014 a z 28. októbra 2014 sp. zn. I. ÚS 606/2014.

Pokiaľ žalobca v dovolaní uvádza námietky o nesprávnosti postupu súdov nižších

stupňov súvisiacom s dokazovaním (nevykonanie navrhnutých dôkazov, vykonanie účastníkmi nenavrhnutých dôkazov), ako i nesprávne vyhodnotenie dôkazov, dovolací súd

k týmto námietkam uvádza nasledovné:

Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu  

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu, nie účastníkov konania. Súd je oprávnený vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú

účastníci, ak je toho názoru, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (viď § 120 ods. 1

O.s.p.). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď R 125/1999, R 6/2000).

Ani žalobcom namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná

skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom

ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel  

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie  

je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde  

o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo  

ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali

alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad

v prejednávanej veci nejde.

Keďže v prejednávanej veci je dovolanie neprípustné, Najvyšší súd Slovenskej

republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovaným náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková