3 Cdo 568/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. M. S., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Ing. M. S.,
bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. P. A., advokátom so sídlom v B., o vylúčenie
z užívacieho práva druhého manžela k bytu patriacemu do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
16 C 47/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. mája
2014 sp. zn. 6 Co 186/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 27. novembra 2013 č. k. 16 C 47/2012-318
vylúčil žalovaného – do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov konania (ďalej len „BSM“) vedeného na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 9 C 171/2007 – z užívania bytu č. 14 nachádzajúceho
sa na 2. poschodí bytového domu v B., ktorý je v BSM žalobkyne a žalovaného (ďalej len
„sporný byt“). Vychádzal z toho, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené, ich maloleté
dcéry M. a K. boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne; zároveň bol
upravený styk žalovaného s deťmi. Na Okresnom súde Bratislava IV prebieha konanie
o vyporiadanie BSM, ktoré doposiaľ nie je skončené; predmetom vyporiadania je aj sporný
byt. Vzťahy medzi účastníkmi sa vyostrili už pred rozvodom a na tom nič nezmenil ani zánik
ich manželstva. Z dôvodu agresívneho správania žalovaného sa žalobkyňa s deťmi
odsťahovali zo sporného bytu. V konaní bolo lekárskymi správami a rozsudkami súdov vydanými v trestnom konaní preukázané, že žalovaný sa v minulosti na žalobkyni dopúšťal
fyzického ako aj psychického násilia. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 4. mája 2012
sp. zn. 2 Co 128/2012 vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia
zakazujúceho žalovanému vstupovať do sporného bytu a ukladajúceho mu povinnosť zdržať
sa akéhokoľvek kontaktu s ňou. Po právoplatnosti tohto uznesenia sa žalobkyňa s deťmi
vrátili do sporného bytu. Súd prvého stupňa zo skutočností zistených v konaniach vedených
na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 28 P 39/2012 a 28 P 145/2009 a zo záverov
znaleckého dokazovania vyvodil, že žalovaný pod rúškom „otcovskej lásky“ vstupoval do
sporného bytu, nedodržiaval stanovené termíny styku s dcérou a opakovane prenasledoval
žalobkyňu odprevádzajúcu dcéru do školy. I keď žalovaný v súčasnosti v spornom byte
nebýva, jeho doterajšie správanie vyvoláva dôvodné obavy, že bude pokračovať
v psychickom a fyzickom týraní žalobkyne a ich dcér. Súd prvého stupňa preto opodstatnene
podanej žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že procesne úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. mája 2014
sp. zn. 6 Co 186/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.),
pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Po vysvetlení obsahu a účelu § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako
aj podmienok, za ktorých toto ustanovenie umožňuje na návrh jedného z manželov obmedziť
užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového
spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť, sa odvolací súd stotožnil
so skutkovými závermi súdu prvého stupňa o preukázaní násilného správania žalovaného
k žalobkyni a ich dcéram. Zohľadnil pri tom lekárske správy z rokov 2005, 2006 a 2010 a tiež
vyjadrenia ich dcéry K. pri rozhovore so znalcom. Na zreteľ vzal aj znalecký posudok P.
vyhotovený pre účely súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
28 P 184/2009. K záverom, ku ktorým dospel v roku 2006 znalec PhDr. Š. M., odvolací súd
poznamenal, že jeho znalecké zistenia sa týkajú obdobia, v ktorom sa ešte naplno neprejavilo
agresívne správanie žalovaného. K vyjadreniu žalovaného, podľa ktorého už v súčasnosti
nedochádza z jeho strany k fyzickým alebo psychickým atakom, odvolací súd uviedol, že
žalovaný tak koná pod vplyvom nariadenia predbežného opatrenia, to však neznamená, že
v prípade obnovenia spoločného užívania sporného bytu by opätovne nedochádzalo
k prejavom agresivity žalovaného, ktorý – ako bolo preukázané – nie je ochotný rešpektovať
súdne uložené zákazy a obmedzenia. Dôvody, ktoré uviedol žalovaný v odvolaní, sa týkajú skôr príčin rozpadu manželstva, prípadne rodičovských nezhôd pri výchove dcér
a starostlivosti o ne, tieto dôvody ale nie sú spôsobilé spochybniť správnosť prvostupňového
rozhodnutia a nevyvracajú obavy z pokračujúcej agresivity žalovaného. Jeho argumentáciu
o zásahu do práv dcér postupom prvostupňového súdu označil odvolací súd za irelevantnú,
lebo sa týka toho, kto nebol účastníkom predmetného konania. V záverečnej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že vylúčením žalovaného
z užívania sporného bytu nezaniká jeho vlastnícke právo, iba sa čiastočne obmedzuje
v záujme práva na ochranu života a zdravia, resp. práva na pokojný a zdravý život osôb
bývajúcich v spornom byte. Dospel k záveru, že vylúčiť jedného z manželov z užívania bytu
možno podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka nielen na čas neurčitý, ale aj dočasne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.; procesne úspešnej žalobkyni ich náhradu nepriznal, lebo jej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Uviedol, že
v tej istej veci sa už prv začalo konanie a právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
v konaní bola jemu aj jeho dcéram odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k iným vadám majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. d/ O.s.p. vyvodzoval z toho, že o tej istej veci už bolo rozhodnuté, a to uznesením
Okresného súdu Bratislava IV z 24. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-27, ktoré bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Bratislave z 2. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/2005.
Znemožnenie realizácie jeho procesných oprávnení (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videl v tom, že
súdy nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili
a na ich základe dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej v tom, že odvolací súd
nenariadil na prejednanie jeho odvolania pojednávanie a napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný, lebo v odôvodnení nereaguje náležite na odvolanie a v ňom obsiahnuté
argumenty a nevysvetľuje všetky významné skutkové a právne okolnosti. K procesnej vade
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo najmä tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd založil svoj rozsudok
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré prehliada, že
v konaní nebolo ničím relevantným preukázané jeho agresívne správanie. K žalobkyňou
tvrdeným fyzickým a psychickým útokom nikdy nedošlo, žalobkyňa má možnosť bývať inde, jej zámerom je odlúčiť žalovaného od ich dcér, žalovaný po rozhodnutí súdu nemá pre seba
a svoje dcéry zabezpečené bývanie, rozhodnutie súdov sú založené na nesprávnej aplikácii
ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ohrozujú právo bývať tak žalovaného, ako
aj jeho dcér. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,
treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,
že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom
konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]
a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné
právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom
prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe
a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov
prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec
účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).
2. Dovolaním žalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
4. Žalovaný tvrdí, že tá istá vec už bola prejednaná a rozhodnutá v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 184/2005, resp. na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 497/2005.
Zistenie prekážky rozsúdenej veci (res iudicata) alebo prekážky veci začatej
(litispendencia), ktorých sa táto námietka dovolateľa týka, vedie v každom štádiu konania
k potrebe zastaviť konanie. Tieto prekážky nastávajú vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté (resp. vedie sa konanie) a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom
konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní
žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto
v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie žalovaného).
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 24. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-57
zamietol návrh Ing. M. S., mal. M. S. a mal. K. S. na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorým mal súd – do skončenia konania o vyporiadaní BSM – zakázať Ing. M. S. vstup do
sporného bytu. Krajský súd v Bratislave uznesením z 2. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/2005
toto prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne.
Pokiaľ v skoršom konaní (sp. zn. 8 C 184/2005 Okresného súdu Bratislava IV) bol
za relevantný považovaný skutkový stav z roku 2005, v preskúmavanej veci za rozhodujúce
boli označované skutkové okolnosti najmä z rokov 2010 až 2012; v skoršom konaní išlo
o posúdenie, či sú dané dôvody na zákaz vstupu Ing. M. S. do sporného bytu,
v preskúmavanej veci (sp. zn. 16 C 47/2012) išlo o posúdenie návrhu na jeho vylúčenie
z užívania sporného bytu. V skoršom konaní, na ktoré poukazuje dovolateľ, išlo o návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, právoplatné rozhodnutie o ktorom nemohlo založiť
prekážku litispendencie alebo res iudicata pre neskoršie konanie (a rozhodnutie) o návrhu
na vydanie rozhodnutia vo veci samej.
Predmetná námietka žalovaného je z týchto dôvodov nedôvodná.
5. Podľa názoru žalovaného došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. môže byť za relevantné považované iba znemožnenie
realizácie procesných práv účastníka konania [teda nie toho, kto v konaní nemal procesné
postavenie účastníka konania (navyše, iba toho účastníka konania, ktorý podal dovolanie)].
5.1. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaný namieta, že k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako tvrdí –
nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku
toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)
považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci
a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru (viď napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014,
3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 228/2010,
5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015
sp. zn. III. ÚS 1/2015.
5.2. Pokiaľ žalovaný argumentuje nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru došlo
v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012).
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalovaný v dovolaní namieta, nie
je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
5.3. Odvolací súd rozhodol v danom prípade bez nariadenia odvolacieho
pojednávania. Dovolateľ zastáva názor, že takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol.
V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie vytvára Občiansky súdny
poriadok viacerými ustanoveniami možnosť, aby súd za splnenia zákonných predpokladov
rozhodol aj bez nariadenia pojednávania.
V danom prípade prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na nariadenom
pojednávaní (viď zápisnicu z 27. novembra 2013 založenú v spise na č.l. 305 až 310).
Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, treba poukázať na to, že 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok. Uvedená novela
zmenila okrem iného aj ustanovenie § 214 O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)
platí, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (v tom istom znení) v ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že len v prípadoch uvedených v § 214
ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 214 O.s.p., preto nemohol mať za následok
odňatie možnosti žalovaného pred súdom konať.
6. K námietke žalovaného, že v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej)
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dovolací súd uvádza, že
pokiaľ k vade tejto povahy došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p.,
proti ktorému je dovolanie prípustné, ani o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.
Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne ho ale možno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo) prípustnosť
dovolania nezakladá.
7. Žalovaný naostatok tvrdí, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže žalovaný uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
8. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
9. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovaného nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.
prípustné, nepreukázané boli žalovaným tvrdené procesné vady konania uvedené v § 237
písm. d/ a f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.,
dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou
uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
10. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v ňom nepodala návrh na priznanie tejto náhrady (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková