3 Cdo 568/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. M. S., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. E. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Ing. M. S.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. P. A., advokátom so sídlom v B., o vylúčenie

z užívacieho práva druhého manžela k bytu patriacemu do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.  

16 C 47/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. mája

2014 sp. zn. 6 Co 186/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 27. novembra 2013 č. k. 16 C 47/2012-318

vylúčil žalovaného – do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva účastníkov konania (ďalej len „BSM“) vedeného na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. 9 C 171/2007 – z užívania bytu č. 14 nachádzajúceho  

sa na 2. poschodí bytového domu v B., ktorý je v BSM žalobkyne a žalovaného (ďalej len

„sporný byt“). Vychádzal z toho, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené, ich maloleté

dcéry M. a K. boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne; zároveň bol

upravený styk žalovaného s deťmi. Na Okresnom súde Bratislava IV prebieha konanie

o vyporiadanie BSM, ktoré doposiaľ nie   je skončené; predmetom vyporiadania je aj sporný

byt. Vzťahy medzi účastníkmi sa vyostrili už pred rozvodom a na tom nič nezmenil ani zánik

ich manželstva. Z dôvodu agresívneho správania žalovaného sa žalobkyňa s deťmi

odsťahovali zo sporného bytu. V konaní bolo lekárskymi správami a rozsudkami súdov vydanými v trestnom konaní preukázané, že žalovaný sa v minulosti na žalobkyni dopúšťal

fyzického ako aj psychického násilia. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 4. mája 2012

sp. zn. 2 Co 128/2012 vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia

zakazujúceho žalovanému vstupovať do sporného bytu a ukladajúceho mu povinnosť zdržať

sa akéhokoľvek kontaktu s ňou. Po právoplatnosti tohto uznesenia sa žalobkyňa s deťmi

vrátili do sporného bytu. Súd prvého stupňa zo skutočností zistených v konaniach vedených

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 28 P 39/2012 a 28 P 145/2009 a zo záverov

znaleckého dokazovania vyvodil, že žalovaný pod rúškom „otcovskej lásky“ vstupoval do

sporného bytu, nedodržiaval stanovené termíny styku s dcérou a opakovane prenasledoval

žalobkyňu odprevádzajúcu dcéru do školy. I keď žalovaný v súčasnosti v spornom byte

nebýva, jeho doterajšie správanie vyvoláva dôvodné obavy, že bude pokračovať

v psychickom a fyzickom týraní žalobkyne a ich dcér. Súd prvého stupňa preto opodstatnene

podanej žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

tak, že procesne úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. mája 2014  

sp. zn. 6 Co 186/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.),

pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219   ods. 2 O.s.p.). Po vysvetlení obsahu a účelu § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako  

aj podmienok, za ktorých toto ustanovenie umožňuje na návrh jedného z manželov obmedziť

užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového

spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť, sa odvolací súd stotožnil  

so skutkovými závermi súdu prvého stupňa o preukázaní násilného správania žalovaného

k žalobkyni a ich dcéram. Zohľadnil pri tom lekárske správy z rokov 2005, 2006 a 2010 a tiež

vyjadrenia ich dcéry K. pri rozhovore so znalcom. Na zreteľ vzal aj znalecký posudok P.

vyhotovený pre účely súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.

28 P 184/2009. K záverom, ku ktorým dospel v roku 2006 znalec PhDr. Š. M., odvolací súd

poznamenal, že jeho znalecké zistenia sa týkajú obdobia, v ktorom sa ešte naplno neprejavilo

agresívne správanie žalovaného. K vyjadreniu žalovaného, podľa ktorého už v súčasnosti

nedochádza z jeho strany k fyzickým alebo psychickým atakom, odvolací súd uviedol, že

žalovaný tak koná pod vplyvom nariadenia predbežného opatrenia, to však neznamená, že

v prípade obnovenia spoločného užívania sporného bytu by opätovne nedochádzalo

k prejavom agresivity žalovaného, ktorý – ako bolo preukázané – nie je ochotný rešpektovať

súdne uložené zákazy a obmedzenia. Dôvody, ktoré uviedol žalovaný v odvolaní, sa týkajú skôr príčin rozpadu manželstva, prípadne rodičovských nezhôd pri výchove dcér

a starostlivosti o ne, tieto dôvody ale nie sú spôsobilé spochybniť správnosť prvostupňového

rozhodnutia a nevyvracajú obavy z pokračujúcej agresivity žalovaného. Jeho argumentáciu

o zásahu do práv dcér postupom prvostupňového súdu označil odvolací súd za irelevantnú,

lebo sa týka toho, kto nebol účastníkom predmetného konania. V záverečnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že vylúčením žalovaného

z užívania sporného bytu nezaniká jeho vlastnícke právo, iba sa čiastočne obmedzuje

v záujme práva na ochranu života a zdravia, resp. práva na pokojný a zdravý život osôb

bývajúcich v spornom byte. Dospel k záveru, že vylúčiť jedného z manželov z užívania bytu

možno podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka nielen na čas neurčitý, ale aj dočasne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.; procesne úspešnej žalobkyni ich náhradu nepriznal, lebo jej v odvolacom konaní

žiadne trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Uviedol, že

v tej istej veci sa už prv začalo konanie a právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),

v konaní bola jemu aj jeho dcéram odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),

napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k iným vadám majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. d/ O.s.p. vyvodzoval z toho, že o tej istej veci už bolo rozhodnuté, a to uznesením

Okresného súdu Bratislava IV z 24. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-27, ktoré bolo potvrdené

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 2. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/2005.

Znemožnenie realizácie jeho procesných oprávnení (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videl v tom, že

súdy nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili  

a na ich základe dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej v tom, že odvolací súd

nenariadil na prejednanie jeho odvolania pojednávanie a napadnutý rozsudok  

je nepreskúmateľný, lebo v odôvodnení nereaguje náležite na odvolanie a v ňom obsiahnuté

argumenty a nevysvetľuje všetky významné skutkové a právne okolnosti. K procesnej vade

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo najmä tým, že rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd založil svoj rozsudok  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré prehliada, že

v konaní nebolo ničím relevantným preukázané jeho agresívne správanie. K žalobkyňou

tvrdeným fyzickým a psychickým útokom nikdy nedošlo, žalobkyňa má možnosť bývať inde, jej zámerom je odlúčiť žalovaného od ich dcér, žalovaný po rozhodnutí súdu nemá pre seba

a svoje dcéry zabezpečené bývanie, rozhodnutie súdov sú založené na nesprávnej aplikácii

ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ohrozujú právo bývať tak žalovaného, ako

aj jeho dcér. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok  

z roku 2009).

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,

treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,

že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom

konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]

a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné

právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom

prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe

a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec

účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

2. Dovolaním žalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné  

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa  

§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. Žalovaný tvrdí, že tá istá vec už bola prejednaná a rozhodnutá v konaní vedenom   na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 184/2005, resp. na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 497/2005.

Zistenie prekážky rozsúdenej veci (res iudicata) alebo   prekážky veci začatej

(litispendencia), ktorých sa táto námietka dovolateľa týka, vedie v každom štádiu konania

k potrebe zastaviť konanie. Tieto prekážky nastávajú vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté (resp. vedie sa konanie) a ak sa týka

rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet   konania je daný vtedy,  

ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom

konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní

žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto

v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné

postavenie žalovaného).  

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 24. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-57

zamietol návrh Ing. M. S., mal. M. S. a mal. K. S. na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorým mal súd – do skončenia konania o vyporiadaní BSM – zakázať Ing. M. S. vstup do

sporného bytu. Krajský súd v Bratislave uznesením z 2. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/2005

toto prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Pokiaľ v skoršom konaní (sp. zn. 8 C 184/2005 Okresného súdu Bratislava IV) bol  

za relevantný považovaný skutkový stav z roku 2005, v preskúmavanej veci za rozhodujúce

boli označované skutkové okolnosti najmä z rokov 2010 až 2012; v skoršom konaní išlo

o posúdenie, či sú dané dôvody na zákaz vstupu Ing. M. S. do sporného bytu,

v preskúmavanej veci (sp. zn. 16 C 47/2012) išlo o posúdenie návrhu na jeho vylúčenie

z užívania sporného bytu. V skoršom konaní, na ktoré poukazuje dovolateľ, išlo o návrh  

na nariadenie predbežného opatrenia, právoplatné rozhodnutie o ktorom nemohlo založiť

prekážku litispendencie alebo res iudicata pre neskoršie konanie (a rozhodnutie) o návrhu  

na vydanie rozhodnutia vo veci samej.

Predmetná námietka žalovaného je z týchto dôvodov nedôvodná.  

5. Podľa názoru žalovaného došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom  

(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. môže byť za relevantné považované iba znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka konania [teda nie toho, kto v konaní nemal procesné

postavenie účastníka konania (navyše, iba toho účastníka konania, ktorý podal dovolanie)].

5.1. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalovaný namieta, že k procesnej vade

uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako tvrdí –

nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku  

toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci

a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru (viď napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,  

3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014,  

3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania

pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 228/2010,  

5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014  

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,  

IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015  

sp. zn. III. ÚS 1/2015.

5.2. Pokiaľ žalovaný argumentuje nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru došlo

v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011

a 7 Cdo 38/2012).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalovaný v dovolaní namieta, nie  

je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

5.3. Odvolací súd rozhodol v danom prípade bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. Dovolateľ zastáva názor, že takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol.

  V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie vytvára Občiansky súdny

poriadok viacerými ustanoveniami možnosť, aby súd za splnenia zákonných predpokladov

rozhodol aj bez nariadenia pojednávania.

V danom prípade prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na nariadenom

pojednávaní (viď zápisnicu z 27. novembra 2013 založenú v spise na č.l. 305 až 310).

Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, treba poukázať na to, že 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon  

č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok. Uvedená novela

zmenila okrem iného aj ustanovenie § 214 O.s.p.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu)

platí, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (v tom istom znení) v ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že len v prípadoch uvedených v § 214

ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré  

sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania  

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 214 O.s.p., preto nemohol mať za následok

odňatie možnosti žalovaného pred súdom konať.

6. K námietke žalovaného, že v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej)

vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dovolací súd uvádza, že

pokiaľ k vade tejto povahy došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p.,

proti ktorému je dovolanie prípustné, ani o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.

Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne ho ale možno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo) prípustnosť

dovolania nezakladá.

7. Žalovaný naostatok tvrdí, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže žalovaný uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

8. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

9. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovaného nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.

prípustné, nepreukázané boli žalovaným tvrdené procesné vady konania uvedené v § 237

písm. d/ a f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.,

dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou

uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.

10. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v ňom nepodala návrh na priznanie tejto náhrady (§ 151  

ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. septembra 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková