3 Cdo 538/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R., so sídlom v T., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému L. š. p., so sídlom v B., IČO: X., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 8 C 66/2007, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre z 29. júla 2014 sp. zn. 8 Co 393/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno uznesením z 28. januára 2014 č.k. 8 C 66/2007-927 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania vo výške
4 968,95 € a odvolacieho konania vo výške 1 312,20 €. V odôvodnení poukázal na § 142
ods. 1 O.s.p. a úspech žalobkyne v konaní. Konštatoval, že v danom prípade neboli dané
predpoklady pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a že náhradu trov predstavujúcich odmenu
advokáta, ktorý zastupoval v konaní úspešnú žalobkyňu, určil z tarifnej odmeny
vychádzajúcej z hodnoty predmetu konania (58 813,14 €) v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“). V odôvodnení uznesenia podal aj podrobné vysvetlenie výpočtu, ktorým
dospel k výsledným výškam náhrady trov konania. Toto uznesenie napadol odvolaním
žalovaný.
Krajský súd v Nitre uznesením z 29. júla 2014 sp. zn. 8 Co 393/2014 napadnuté
uznesenie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do troch dní náhradu trov
konania vo výške 953,37 € na účet jej právneho zástupcu. Žalovanému nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa v danej veci podľa
zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len
„zákon č. 161/2005 Z.z.“) domáhala vydania nehnuteľností v katastrálnom území Komárno
zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako parcely č. X., X., X..
Žalobkyňa bola v konaní vo veci samej v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej právo na
náhradu trov konania. Trovy prvostupňového aj odvolacieho konania pozostávali z trov
právneho zastúpenia. So zreteľom na osobitnú povahu konania, v ktorom sa oprávnená osoba
domáha navrátenia vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z., nemožno tarifnú odmenu
advokáta určovať spôsobom, akým sa postupuje v typických konaniach, predmetom ktorých
sú nehnuteľnosti. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
preto odvolací súd (odkloniac sa aj od svojich skorších právnych záverov vyjadrených
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení o trovách konania) aplikoval § 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky, teda tarifnú odmenu advokáta určoval nie v závislosti od hodnoty predmetu
konania, ale ako jednu trinástinu výpočtového základu tak, akoby hodnotu predmetu konania
nebolo možné vyjadriť v peniazoch, alebo by ju bolo možné zistiť len s nepomernými
ťažkosťami. V odôvodnení podrobne uviedol, ako postupoval pri výpočte náhrady trov
priznanej žalobkyni. Odôvodnil tiež, prečo žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej
bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),
v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za absurdné označil, že ten istý odvolací súd – bez zmeny
skutkového alebo právneho stavu – prehodnotil svoje skoršie právne závery, pričom nové
závery ani riadne neodôvodnil spôsobom predpokladaným v § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na „zaužívanú právnu prax“, tá je však
nejednotná a v mnohých rozhodnutiach sa v obdobných prípadoch vychádzalo z hodnoty
predmetu sporu (na preukázanie svojej argumentácie dovolateľka pripojila k dovolaniu
viaceré kópie rozhodnutí iných súdov). I keď je zákon č. 161/2005 Z.z. osobitným zákonom, nie je žiadny dôvod, aby tarifná odmena advokáta nebola určovaná v závislosti
od hodnoty predmetu sporu. Odvolacím súdom zvolený postup je protiústavný, prieči
sa princípu právnej istoty a je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a tiež zákonom
č. 161/2005 Z.z. Rozhodnutie napadnuté dovolaním je nepreskúmateľné a arbitrárne, založené
na nesprávnom právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutie buď zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo
zmenil (tak, že potvrdí prvostupňové rozhodnutie a prizná jej náhradu trov odvolacieho
konania).
Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia
záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto
zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania
a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len
za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje
podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
2. Dovolaním žalobkyne je napadnuté uznesenie. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade je síce
napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ide však
o uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, proti ktorému nie je dovolanie prípustné
(viď § 239 ods. 3 O.s.p.).
3. V okolnostiach preskúmavanej veci by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladala
procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
3.1. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3.2. Dovolateľka namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
3.3. Žalobkyňa tvrdí, že k predmetnej procesnej vade došlo v dôsledku nesprávnej
aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, hoci správne malo byť rozhodované
podľa § 10 ods. 1 vyhlášky.
Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu je len
jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho
súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti
konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej
činnosti súdu...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011).
Postupom súdu sa teda môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania
či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však
rozhodovací akt súdu.
Predmetná dovolacia námietka sa netýka procesného postupu súdu v konaní, ale
riešenia právnych otázok významných pre rozhodnutie o trovách konania, teda ich právneho
posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle
§ 237 O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým možno úspešne odôvodniť (len)
procesne prípustné dovolanie; zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(porovnaj tiež R 54/20102 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Dovolací súd preto uzatvára, že ak by aj bola (prípadne) opodstatnená predmetná
námietka žalobkyne o tom, že odvolací súd použil ustanovenie vyhlášky, ktoré použiť nemal
(resp. nepoužil ustanovenie, ktoré mal aplikovať), nezakladalo by to prípustnosť jej
dovolania. Skutočnosť, že odvolací súd prehodnotil svoje skoršie právne závery, ktoré
vyjadril v (prvšom) zrušujúcom uznesení, na tom nič nemení – odvolací súd pri opätovnom
predložení veci nebol týmito skoršími závermi viazaný.
3.4. Podľa presvedčenia žalobkyne jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
aj v dôsledku toho, že – ako tvrdí – napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., najmä nie je dostatočne odôvodnené. Tieto nedostatky
zakladajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú žalobkyňa považuje za vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je ale judikatúrou najvyššieho
súdu (viď R 111/1998) považovaná (len) za tzv. inú vadu konania, teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva
aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov
potvrdzujú tiež viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch vyjadrených v R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší
súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
I keby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo prípadne
nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť
prípustnosť dovolania žalobkyne.
4. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nevyplýva z § 239 O.s.p.,
nepotvrdila sa existencia vady dovolateľkou tvrdenej (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a v dovolacom
konaní nevyšli najavo ďalšie vady konania uvedené v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej
dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
5. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na priznanie tejto náhrady (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková