3 Cdo 538/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R., so sídlom v T., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému L. š. p., so sídlom v B., IČO: X., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde

Komárno pod sp. zn. 8 C 66/2007, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu

v Nitre z 29. júla 2014 sp. zn. 8 Co 393/2014, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno uznesením z 28. januára 2014 č.k. 8 C 66/2007-927 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania vo výške

4 968,95 € a odvolacieho konania vo výške 1 312,20 €. V odôvodnení poukázal na § 142  

ods. 1 O.s.p. a úspech žalobkyne v konaní. Konštatoval, že v danom prípade neboli dané

predpoklady pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a že náhradu trov predstavujúcich odmenu

advokáta, ktorý zastupoval v konaní úspešnú žalobkyňu, určil z tarifnej odmeny

vychádzajúcej z hodnoty predmetu konania (58 813,14 €) v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len „vyhláška“). V odôvodnení uznesenia podal aj podrobné vysvetlenie výpočtu, ktorým

dospel k výsledným výškam náhrady trov konania. Toto uznesenie napadol odvolaním

žalovaný.

Krajský súd v Nitre uznesením z 29. júla 2014 sp. zn. 8 Co 393/2014 napadnuté

uznesenie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do troch dní náhradu trov

konania vo výške 953,37 € na účet jej právneho zástupcu. Žalovanému nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa v danej veci podľa

zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len

„zákon č. 161/2005 Z.z.“) domáhala vydania nehnuteľností v katastrálnom území Komárno

zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako parcely č. X., X., X..

Žalobkyňa bola v konaní vo veci samej v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej právo na

náhradu trov konania. Trovy prvostupňového aj odvolacieho konania pozostávali z trov

právneho zastúpenia. So zreteľom na osobitnú povahu konania, v ktorom sa oprávnená osoba

domáha navrátenia vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z., nemožno tarifnú odmenu

advokáta určovať spôsobom, akým sa postupuje v typických konaniach, predmetom ktorých

sú nehnuteľnosti. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

preto odvolací súd (odkloniac sa aj od svojich skorších právnych záverov vyjadrených

v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení o trovách konania) aplikoval § 11 ods. 1 písm. a/

vyhlášky, teda tarifnú odmenu advokáta určoval nie v závislosti od hodnoty predmetu

konania, ale ako jednu trinástinu výpočtového základu tak, akoby hodnotu predmetu konania

nebolo možné vyjadriť v peniazoch, alebo by ju bolo možné zistiť len s nepomernými

ťažkosťami. V odôvodnení podrobne uviedol, ako postupoval pri výpočte náhrady trov

priznanej žalobkyni. Odôvodnil tiež, prečo žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej

bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),

v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za absurdné označil, že ten istý odvolací súd – bez zmeny

skutkového alebo právneho stavu – prehodnotil svoje skoršie právne závery, pričom nové

závery ani riadne neodôvodnil spôsobom predpokladaným v § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na „zaužívanú právnu prax“, tá je však

nejednotná a v mnohých rozhodnutiach sa v obdobných prípadoch vychádzalo z hodnoty

predmetu sporu (na preukázanie svojej argumentácie dovolateľka pripojila k dovolaniu

viaceré kópie rozhodnutí iných súdov). I keď je zákon č. 161/2005 Z.z. osobitným   zákonom, nie je žiadny dôvod, aby tarifná odmena advokáta nebola určovaná v závislosti  

od hodnoty predmetu sporu. Odvolacím súdom zvolený postup je protiústavný, prieči  

sa princípu právnej istoty a je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a tiež zákonom  

č. 161/2005 Z.z. Rozhodnutie napadnuté dovolaním je nepreskúmateľné a arbitrárne, založené

na nesprávnom právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutie buď zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo

zmenil (tak, že potvrdí prvostupňové rozhodnutie a prizná jej náhradu trov odvolacieho

konania).

Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len  

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.  

2. Dovolaním žalobkyne je napadnuté uznesenie. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade je síce

napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ide však

o uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, proti ktorému nie je dovolanie prípustné

(viď § 239 ods. 3 O.s.p.).

3. V okolnostiach preskúmavanej veci by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladala

procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad  

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.    

3.1. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

3.2. Dovolateľka namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

3.3. Žalobkyňa tvrdí, že k predmetnej procesnej vade došlo v dôsledku nesprávnej

aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, hoci správne malo byť rozhodované

podľa § 10 ods. 1 vyhlášky.

Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu je len

jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho

súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti

konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej

činnosti súdu...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011).

Postupom súdu sa teda môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania

či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však

rozhodovací akt súdu.

Predmetná dovolacia námietka sa netýka procesného postupu súdu v konaní, ale

riešenia právnych otázok významných pre rozhodnutie o trovách konania, teda ich právneho

posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle  

§ 237 O.s.p.

Nesprávne právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým možno úspešne odôvodniť (len)

procesne prípustné dovolanie; zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(porovnaj tiež R 54/20102 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad  

sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,

sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Dovolací súd preto uzatvára, že ak by aj bola (prípadne) opodstatnená predmetná

námietka žalobkyne o tom, že odvolací súd použil ustanovenie vyhlášky, ktoré použiť nemal

(resp. nepoužil ustanovenie, ktoré mal aplikovať), nezakladalo by to prípustnosť jej

dovolania. Skutočnosť, že odvolací súd prehodnotil svoje skoršie právne závery, ktoré

vyjadril v (prvšom) zrušujúcom uznesení, na tom nič nemení – odvolací súd pri opätovnom

predložení veci nebol týmito skoršími závermi viazaný.  

3.4. Podľa presvedčenia žalobkyne jej bola odňatá možnosť pred súdom konať  

aj v dôsledku toho, že – ako tvrdí – napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., najmä nie je dostatočne odôvodnené. Tieto nedostatky

zakladajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú žalobkyňa považuje za vadu

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je ale judikatúrou najvyššieho

súdu (viď R 111/1998) považovaná (len) za tzv. inú vadu konania, teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva  

aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,  

5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov

potvrdzujú tiež viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych

záveroch vyjadrených v R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,  

III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,  

IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší

súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo

nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť  

či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako

mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje

sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

I keby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo prípadne

nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť

prípustnosť dovolania žalobkyne.

4. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nevyplýva z § 239 O.s.p.,

nepotvrdila sa existencia vady dovolateľkou tvrdenej (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a v dovolacom

konaní nevyšli najavo ďalšie vady konania uvedené v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej

dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

5. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na priznanie tejto náhrady (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková