3Cdo/53/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ E. G., bývajúceho v Y., pošta Y., 2/ I. G., bývajúcej v G., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 12 C 131/2014, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. októbra 2016 sp. zn. 23 Co 160/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Humenné rozsudkom z 8. apríla 2015 č.k. 12 C 131/2014-92 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody vo výške 1 020,25 € s úrokom z omeškania a nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 € spolu so zákonným úrokom z omeškania spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že poverenie vydané súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie nie je možné považovať za rozhodnutie súdu, nie je voči nemu možné podať opravný prostriedok, z tohto dôvodu nemôže byť ani zrušené a žalobcovia si preto nemôžu na základe poverenia uplatniť nárok náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú súd považoval za opodstatnenú a nárok na náhradu škody aj v tejto časti z dôvodu jeho premlčania zamietol.

2. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov uznesením z 31. októbra 2016 sp. zn. 23 Co 160/2015 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že poverenie na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím súdu, pretože poverenie je výsledkom rozhodovacej činnosti exekučného súdu, a preto sa musia naň vzťahovať tie isté pravidlá ako na rozsudky a uznesenia, aj keď táto špecifická forma rozhodnutia v Občianskom súdom poriadku upravená nie je. Zastavením exekúcie z dôvodu neexistencie exekučného titulu nastáva fakticky stavzrušenia poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako v trestných veciach zastavením trestného konania z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, dochádza fakticky k zrušeniu obžaloby. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v takýchto prípadoch pripúšťa uplatnenie nárokov z nezákonného rozhodnutia, aj keď rozhodnutie nebolo zrušené (viď R 2/2014). Podľa názoru odvolacieho súdu obdobnú argumentáciu ako v tomto rozhodnutí možno pripustiť aj v tomto konaní, a teda je potrebné pripustiť, že aj vydaním nezákonného poverenia na vykonanie exekúcie môže byť založená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia, pretože v takom prípade by premlčacia lehota začala plynúť od zrušenia rozhodnutia, a teda nároky žalobcov by neboli premlčané. Podľa názoru odvolacieho súdu ďalej treba skúmať, či žalobcovia boli účastníkmi konania vo vzťahu k vydanému rozhodnutiu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011), či im vznikla škoda (najmä či majú alebo nemajú právo vymožené sumy žiadať od súdneho exekútora, keďže exekúcia prebehla na základe nulitného úkonu). Tieto okolnosti súd prvej inštancie neskúmal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia charakteru poverenia na vykonanie exekúcie, z ktorých dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 12 písm. c/ CSP).

3. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná 8. februára 2017 dovolanie s odôvodnením, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle princípov vyplývajúcich z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinnosťou súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim platnej právnej úprave a je aj odrazom práva strany v konaní na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91 a Ústavného súdu Slovenskej republiky - nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) je porušením práva na spravodlivé súdne konanie aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodnutie náležite neodôvodnil a porušil tak právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Opodstatnenosť dovolania je zvýraznená aj tým, že v prípade ponechania rozhodnutia odvolacieho súdu v platnosti (napriek jeho vadám zmätočnosti), bol by podľa § 391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom vo vzťahu k posúdeniu charakteru poverenia na vykonanie exekúcie a jeho možnej nezákonnosti, čo by sa prejavilo v konečnom dôsledku v nesprávnosti následného rozhodnutia prvej inštancie vo veci samej. V ďalšej časti dovolateľka podrobne vyjadrila svoj právny názor na posúdenie charakteru poverenia na vykonania exekúcie a k možnosti uplatnenia nároku žalobcov z titulu nezákonného rozhodnutia v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009. Z uvedených dôvodov žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), v ktorej neprospech (z hľadiska procesného) bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 viackrát (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnomkonaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je (nesmie byť vnímaný ako) tretia inštancia, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

7. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). V danom prípade žalovaná namieta, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP.

8. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. 8.1. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. 8.2. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

9. Žalovaná dovolaním napadla uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9.1. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého (kasačné, procesné) uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení. 9.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasácie prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nie je vec právoplatne skončená a súd prvej inštancie znovu o nej koná a rozhoduje. 9.3. Tieto právne náhľady (viď 9.1. a 9.2), sú zastávané aj v odbornej právnickej literatúre (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016, str. 1354 a 1355).

10. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie, nie je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné. Dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP bez skúmania, či v konaní došlo k dovolateľkou namietanej procesnej nesprávnosti.

11. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.