Najvyšší súd  

3 Cdo 53/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. K., bývajúceho v B., proti žalovaným 1/ I. B., 2/ K. B., obom bývajúcim v B., 3/ S., so sídlom v B., IČO: X., 4/ K. – S.,  

so sídlom v M., 5/ I. Š., starostovi obce K.K.K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a iné,

vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 43/2009, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 18. novembra 2009 sp. zn. 5 Co 281/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovaným 1/ až 5/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009 č.k.  

4 C 43/2009-180 výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že kúpna

zmluva uzavretá medzi S. a nadobúdateľmi I. B. a K. B. o prevode nehnuteľnosti – parcela reg.

C, číslo X. v kat. území P. (v súčasnosti k.ú. K.) uzavretá 24. mája 2000 (správne dňa 19. marca

2000), je neplatná. Výrokom II. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že I. B. a K.

B. sú neoprávnenými držiteľmi parc. reg. C, č. X. v kat. území K.. Výrokom III. zamietol žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti K. – S. vymazať vlastnícke právo I. B. a K. B.

vedené na LV č. X., parc. č. X., kat. územie K. a vyznačiť v katastri nehnuteľností

predchádzajúci právny stav. Výrokom IV. zamietol žalobu voči žalovanému 5/, ktorou sa žalobca

domáhal, aby súd nariadil Obci K. povinnosť vykonávať vlastnícke právo k miestnej komunikácii

na parc. č. X. v kat. území K., aby hospodárila s miestnou komunikáciou na parcele č. X., aby   obec vytýčila hranice pozemku a ďalšie konkrétne povinnosti uvedené v žalobe. Výrokom V.

rozhodol o tom, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na odôvodnenie zamietajúceho výroku v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (výrok I.)

uviedol, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ani

v prípade určenia neplatnosti tohto právneho úkonu by sa jeho právne postavenie k predmetnej

parcele nezmenilo a nemalo by ani dopad na jeho majetkové práva. Určením neplatnosti kúpnej

zmluvy by sa ťažisko sporu, teda prístup žalobcu na jeho susediaci pozemok (parc. č. X.)

a k domu (súp. č. X.) nevyriešil, ako sa žalobca mylne domnieva, pretože následkom

požadovaného určenia by bolo obnovenie vlastníctva pozemku (parc. č. X.) v prospech

Slovenskej republiky – Slovenského pozemkového fondu a nie v prospech žalobcu alebo

v prospech Obce K.. Súd prvého stupňa sa vyporiadal aj s námietkou žalobcu, že v mene

žalovaného 3/ nie je oprávnená konať JUDr. S. tak, že v súdnom konaní bolo jej oprávnenie

konať v mene žalovaného 3/   a vyplývajúce z § 20 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka

hodnoverne preukázané   poverením z 29. októbra 2008 a Organizačným poriadkom žalovaného

3/. Zamietnutie žaloby v časti o určenie, že žalovaní 1/ a 2/ sú neoprávnenými držiteľmi parc.  

č. X. (výrok II.), súd odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení, pretože žalovaní 1/ a 2/ sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci a nie ako

oprávnení držitelia a požadované určenie by nemalo žiadny vplyv na právne postavenie žalobcu. Zamietnutie žaloby v časti, v ktorej žalobca domáhal uloženia povinnosti vymazať v katastri

nehnuteľnosti vyznačené vlastnícke právo žalovaných 1/, 2/ a obnoviť pôvodný právny stav

(výrok III.), súd odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie a poukázal na to, že už zákonná

úprava ukladá povinnosť príslušnej Správe katastra ako evidenčnému orgánu formou záznamu

vyznačiť predchádzajúci právny stav, ak súd právoplatne určí neplatnosť príslušného právneho

úkonu. Zamietajúci výrok vo vzťahu k žalovanému 5/ (výrok IV.) odôvodnil tiež nedostatkom

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 5/, pretože žalobca sa domáhal uloženia povinností Obci

K.,   ale v žalobe (napriek upozorneniu súdu na nedostatky v označení účastníka) ako pasívne

legitimovaného účastníka označil konkrétneho starostu tejto obce, ktorý je štatutárnym orgánom

právnickej osoby a tou je Obec K.. Súd rozhodol o vyššie uvedených žalobných nárokoch

čiastočným rozsudkom z dôvodu hospodárnosti a účelnosti vydania rozhodnutia iba o časti

uplatnených nárokov v konaní smerujúcom proti viacerým žalovaným účastníkom konania. Súd

prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí zároveň vyporiadal aj s námietkou zaujatosti vznesenou   žalobcom proti zákonnej sudkyni a uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca zaujatosť zákonnej

sudkyne vyvodzoval iba z okolností spočívajúcich v jej postupe v súdnom konaní, preto  

v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. na námietku zaujatosti neprihliadal.  

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18. novembra 2009 sp. zn.  

5 Co 281/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v potrebnom rozsahu zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a na ich podklade dospel k správnym

právnym záverom. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že súd prvého stupňa nemusel dopĺňať

dokazovanie, nakoľko žalobca nepreukázal samotnú existenciu naliehavého právneho záujmu

ako osobitnej procesnej podmienky tzv. určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p., z ktorého

dôvodu nebolo nutné pristúpiť k zisťovaniu skutkového stavu v rozsahu navrhovanom žalobcom.

Odvolací súd sa stotožnil aj zo záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného 3/ (S.) v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko účastníkom

konania správne mala byť Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond a nie len samotný

„Slovenský pozemkový fond“; už tento nedostatok vo vymedzení pasívne legitimovaných

účastníkov konania žalobcom by mal za následok   zamietnutie žaloby v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy voči žalovaného 3/. Súd prvého stupňa dôvodne zamietol žalobu aj

voči žalovanému 5/ pre nedostatok pasívnej legitimácie, pretože žalobca za žalovaného 5/ označil

fyzickú osobu - konkrétneho starostu obce, ktorý   zastupuje obec ako subjekt s právnou

subjektivitou vo vzťahu k fyzickým osobám a iným subjektom práva. Odvolací súd sa stotožnil aj

s posúdením dôvodov žalobcom vznesenej   námietky zaujatosti sudkyne okresného súdu, ktoré

spočívajú v postupe súdu v konaní. Pokiaľ žalobca tieto pochybnosti videl v pokuse zákonnej

sudkyne o zmier medzi účastníkmi, týmto postupom si zákonná sudkyňa plnila len svoju zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z § 99 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu aj proti jeho dôvodom žalobca podal

dovolanie a žiadal tento rozsudok spolu s čiastočným rozsudkom súdu prvého stupňa vo

výrokoch I., II., III. a IV. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na jeho

odôvodnenie uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom procesnými

vadami v zmysle § 237 písm. c/, f/ O.s.p. (§ 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a tzv. inou vadou   v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ako i že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vadu v zmysle § 237 písm. c/

O.s.p. videl dovolateľ v tom, že v konaní vystupoval ako účastník konania žalovaný 3/ (S.),

v mene ktorého konala JUDr. S. na základe protizákonne vydaného poverenia vedúcou právneho

odboru žalovaného 3/. K odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

O.s.p. došlo tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie bez nariadenia ústneho pojednávania.

Žalobca ďalej namietal, že odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav veci zakladajúci sa na

listinných dôkazoch, ktoré nesprávne vykonal a vyhodnotil súd prvého stupňa, ktorý na tomto

nesprávnom základe vydal protizákonný rozsudok, ktorý odvolací súd potvrdil, nezopakoval a

nedoplnil dokazovanie, čím mu odňal procesné práva, ako právo vyjadriť sa k návrhom dôkazov,

právo predniesť svoje návrhy, klásť otázky, atď.   Odmietol tiež vykonať   navrhované dôkazy,

ktoré nevykonal ani súd prvého stupňa zakladajúce absolútnu neplatnosť predmetnej   kúpnej

zmluvy, neobjasnil právne skutočnosti, ktoré zakladali dôvodné podozrenie z trestnej činnosti pri

prevode predmetnej parcely (pozmenenie verejnej listiny v katastri nehnuteľností). Námietky

dovolateľa smerovali aj proti nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, najmä predmetnej

kúpnej zmluvy. V podstatnej časti svojho dovolania dovolateľ podrobne rozviedol, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi. Žalobca nesúhlasil s právnym záverom súdov

o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože predmetnou

kúpnou zmluvou boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody a znemožnený mu prístup k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Zastával názor, že Slovenský pozemkový fond nebol

oprávnený spornú parcelu č. X. previesť na žalovaných 1/ a 2/, pretože vlastníkom cesty –

miestnej komunikácie na tejto parcele zriadenej sa stala obec na základe zákona č. 160/1996 Z.z.

Predmetná kúpna zmluva je neplatná, pretože odporuje zákonu, obchádza zákon a prieči sa

dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že

prevodom tejto parcely na žalovaných 1/ a 2/ došlo k zamedzeniu jeho prístupovej cesty

k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Uvedená kúpna zmluva okrem iného nie je určitá a bola

uzavretá neexistujúcim subjektom. Ďalším dôvodom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy  

je spáchanie trestnej činnosti bližšie nešpecifikovanou osobou v súvislosti s jej uzatváraním.  

Za nesprávne žalobca považoval aj zamietnutie žaloby vo výroku III. (t.j. uloženie povinnosti

žalovanému 4/ vymazať vlastnícke právo žalobcov vedené na LV č. X., parc. č. X., kat. územie

K. a vyznačiť v katastri nehnuteľností predchádzajúci právny stav), pretože žiaden zákon   nezakazuje súdu uložiť príslušnej Správe katastra povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo   všeobecne

záväzných predpisov, o to viac, ak je podľa žalobcu v danej veci predpoklad obštrukcií.

V ostatnej časti svojho dovolania dovolateľ rozsiahlo právne analyzoval ustanovenia viacerých

zákonov (č. 180/1995 Z.z., č. 229/1991 Zb., č. 330/1991 Zb.), ústavných článkov a ustanovení

medzinárodných dohovorov, z ktorých vyvodzoval nesprávne právne posúdenie veci. Dovolateľ

v dovolaní ďalej namietal, že konanie pred súdom prvého stupňa je zaťažené vadou podľa § 237

písm. g/ O.s.p., pretože vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa. Poukázal na podanie z 20. júla

2009, ktorým vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni okresného súdu, ktorú

odôvodnil jej postupom na pojednávaní 14. júla 2009, kedy sa pokúsila na pojednávaní o zmierne

riešenie sporu medzi účastníkmi (§ 99 O.s.p.), ktorý však vzhľadom na jeho predmet (určenie

neplatnosti právneho úkonu) nie je možno ukončiť zmierom. Tým prekročila svoju právomoc,

porušila sudcovskú etiku, zneužila postavenie sudcu a hrubo porušila zásadu nestrannosti

a nezávislosti súdu. Pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vyvodzoval aj zo spôsobu doručenia

kópie zápisnice o pojednávaní súdu dňa 14. júla 2009 ako aj zo spôsobu   doručenia rozsudku

súdu prvého stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní 21. júla 2009. Dovolacie námietky žalobcu

smerovali aj proti odôvodneniu rozsudkov súdov nižších stupňov. Z formulácií obsiahnutých v

jeho dovolaní (najmä v časti III.A.2, B. dovolania) je zrejmé, že   vytýka správnosť zistenia

skutkového stavu, ktoré je neúplné vzhľadom na nevykonanie navrhovaných dôkazov, argumenty a opis právneho stavu v rozhodnutiach sú nepravdivé, pretože je v rozpore s listinnými dôkazmi

(údaje katastra, výpis pozemkovej knihy, katastrálne mapy, atď.), ktoré sú súčasťou žaloby a na

ktoré poukázal aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odôvodnenie obsahuje aj

nepravdivé tvrdenia žalovaných 1/, 2/ ohľadom jeho prístupu   k vlastnej nehnuteľnosti

a zavádzajúce sú aj tvrdenia ostatných žalovaných. Súd prvého stupňa nevykonal dôkazy v súlade

so zákonom, nešpecifikoval kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá   9. marca 2000 a nie 24. mája

2000, ako nesprávne potom uviedol vo výroku rozsudku aj v jeho odôvodnení (pozn. dovolacieho

súdu 24. mája 2000 bol povolený vklad vlastníctva do katastra). Nesprávnosť odôvodnenia

spočíva aj v nesprávnom právnom závere o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Súdy nepostupovali v súlade s § 80

písm. c/ O.s.p., keďže vlastníctvo parcely č. 4657 a s tým súvisace vlastníctvo parcely č. X., ktorá

bola predmetom prevodu, na základe kúpnej zmluvy, boli povinné ako prejudiciálnu riešiť   otázku, či právny vzťah deklarovaný v katastri nehnuteľností k uvedeným parcelám je v súlade so

zákonom.

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že na spornom pozemku možno

pred 20-timi rokmi bola poľná cesta, ale v súčasnosti sa tam žiadna miestna komunikácia

nenachádza. Zásadne odmietol žalobcom tvrdené znemožňovanie prístupu k jeho

nehnuteľnostiam, pretože žalobca má aj iné a pohodlnejšie prístupové cesty, ktoré okrem iného

boli prejednané s právnou predchodkyňou žalobcu.  

Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne

správny, preto navrhol dovolanie zamietnuť.

Žalovaný 4/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu sa stotožnil s výrokmi aj odôvodnením

rozsudkov súdov nižších stupňov.

Žalovaný 5/ k dovolaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy, ak to

pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie

nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací

súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie   konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá

O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 236

ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie žalobcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu a proti jeho dôvodom. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.  

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým

by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným

v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,  

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah

dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu   vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej

z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. nenamietal

a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť

súdy nižších stupňov, dovolací súd sa zameral na otázku, či konanie je zaťažené vadou podľa  

§ 237 písm. c/ O.s.p., ku ktorej podľa dovolateľa došlo tým, že žalovaný 3/ ako účastník konania

nebol riadne zastúpený, pretože jeho zástupkyňa JUDr. S. konala na základe protizákonného

poverenia vydaného vedúcou právneho oddelenia žalovaného 3/. Uvedená námietka dovolateľa je

nedôvodná, pretože k vade konania spočívajúcej v tom, že účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.), prihliada dovolací súd len vtedy, ak

procesnú spôsobilosť nemal a nebol zastúpený dovolateľ. O takýto prípad sa v danej veci

nejedná, preto prípadné udelenie protiprávneho poverenia zástupkyni žalovaného 3/ na

zastupovanie žalovaného 3/ v konaní pred súdom je právne irelevantné.   Na základe vyššie

uvedeného prípustnosť dovolania zo žalobcom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm.

c/ O.s.p. nemožno vyvodiť.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namieta, že postupom súdu mu v danej veci bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom   konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva

priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno

vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho nemohol navrhnúť zopakovanie dôkazov,

najmä kúpnej zmluvy a výpovede žalovaného 1/.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti žalobcu

konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214

ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008,  

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu odvolacieho

súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.)

môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných

ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovením § 214

ods. 1 O.s.p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môže

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k správnemu záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej

veci žalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci bez nariadenia

pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani

dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, odvolací súd podľa procesnej úpravy

obsiahnutej v ustanovení § 214 O.s.p. mohol prejednať odvolanie žalobcu bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 18. decembra 2009 (č.l. 270

spisu) vyplýva, že odvolací súd 18. decembra 2009 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci

bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje

rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný

postup bol v danom prípade zachovaný, účastníci konania boli o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď zoznam

vecí, v ktorých Krajský súd v Trenčíne rozhoduje bez nariadenia pojednávania založený v spise

na č.l. 269 spisu). Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo   dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka,

že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcom navrhované dôkazy treba uviesť, že

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne

konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú

byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc

konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na

zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie

(I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na

vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy

vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu

môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo

samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).

Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací

súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobu o určenie

neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Nepreukázanie

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je samostatným a prvoradým dôvodom

pre zamietnutie žaloby; preto ak súd dospeje k záveru, že žalobcom podaná určovacia žaloba nie

je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu procesne prípustným nástrojom na ochranu

práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu súd prvého

stupňa nevykonal ani ďalšie žalobcom navrhované dôkazy a ani nepristúpil k zisťovaniu   a vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich

neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na odlišnom právnom

posúdení, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré považoval za vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1 O.s.p.) a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Preto v postupe súdu, ktorý nevykonal, prípadne

nedoplnil dokazovanie navrhované dovolateľom preto nemožno vidieť znaky procesnej

nesprávnosti relevantnej podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

Dovolateľ tiež tvrdí, že súdy sa nezaoberali a neprihliadli na niektoré skutkové okolnosti,

ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre posúdenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy (viď

doplnenie žaloby z 10. júla 2009 a 21. júla 2009). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo

nesprávnosť) skutkových zistení súdu, na ktorých založil rozhodnutie, môže mať síce za následok

nesprávnosť tohto rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p.   V tejto súvislosti však treba poukázať na prvoradý dôvod zamietnutia žaloby o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, z ktorého dôvodu sú námietky žalobcu neopodstatnené. Keďže

dovolanie žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustné, dovolací súd neskúmal, či

skutkové zistenia súdov vytvárali postačujúci podklad pre ich správne rozhodnutie.

Dovolateľ tiež naznačuje, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania (osobitne „kľúčový dôkaz“ – kúpnu zmluvu z 9. marca 2000).   V zmysle § 132

O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, v rámci

ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota (stupeň) závažnosti pre rozhodnutie,

vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd pripomína, že

v zmysle § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p. dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Keďže dovolací

súd nemôže vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe súdneho spisu preskúmať správnosť

hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady   a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil

(viď tiež R 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Podľa dovolateľa bol procesne vadný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti

sudkyne súdu prvého stupňa. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne

zameral na otázku, či vo veci nerozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237  

písm. g/ O.s.p.). Predmetnú námietku žalobcu posudzoval dovolací súd aj s prihliadnutím na to,

že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného

súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237

písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).

V zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p.

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a  

ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má

byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia

dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5 O.s.p. platí, že ak sa námietka

zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14

ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá.

Zo spisu vyplýva, že žalobca podaním z 20. júla 2009 vzniesol námietku zaujatosti voči

sudkyni Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom JUDr. H. P. a opätovne na ňu poukázal

v dovolaní (str. 56-67 dovolania), pretože so zreteľom na pomer k účastníkom konania -

žalovaným, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalobca pochybnosti o jej nezaujatosti

vyvodzuje z jej správania na pojednávaní 14. júla 2009, keď „opustila vedenie konania v merite

veci a pristúpila k správaniu, ktoré nesúviselo so súdnym pojednávaním vo veci   o určenie

absolútnej neplatnosti právneho úkonu tým, že mu kládla otázky o možnosti mimosúdnej dohody,

hoci zákon v takejto veci nepripúšťa súdny zmier a týmto prekročila právomoc verejného činiteľa   a porušila zásadu nestrannosti a nezávislosti súdu a preukázala pochybnosti o nezaujatosti  

vo vzťahu k žalovaným“. Súdy nižších stupňov na uvedenú námietku neprihliadli

s odôvodnením, že sa námietka týkala okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní (§ 14

ods. 3, § 15a ods. 5 O.s.p.), z ktorých dôvodov na túto námietku neprihliadli   a námietku

nadriadenému súdu na rozhodnutie nepredkladali.

Po oboznámení sa s obsahom spisu dovolací súd dospel k záveru, že námietka zaujatosti

nespĺňa náležitosti v zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. Na uvedenú námietku zaujatosti zákonnej

sudkyne v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliadal, pretože žalobca dôvody pre svoje pochybnosti

o nezaujatosti opätovne nachádzal v postupe súdu, okrem iného   spočívajúcom aj v pokuse

o zmier medzi účastníkmi konania, ktorý podľa dovolateľa nebolo možné v danom konaní

uzavrieť. V tomto smere je jeho námietka nedôvodná, pretože pokus o zmier je nielen procesnou

povinnosťou sudcu (§ 99 ods. 1 O.s.p.) ale aj právnym prostriedkom účinného riešenia sporov,

preto z takéhoto postupu sudcu nemožno vyvodzovať jeho zaujatosť voči účastníkom.

V neposlednom rade treba dodať, že tvrdenie dovolateľa o nemožnosti uzavretia zmieru v danej

právnej veci neobstojí, pretože skutkový základ sporu, t.j. otázku prístupu žalobcu k jeho

nehnuteľnostiam, je možné riešiť iným spôsobom. Zaujatosť sudkyne vyvodzoval aj z postupu pri doručovaní kópie zápisnice mimo pojednávacej miestnosti a nesprávneho postupu pri

doručovaní rozsudku súdu prvého stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní dňa 21. júla 2009.

Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že ani dôvody námietky zaujatosti spresnené v dovolaní

(str. 59-67 dovolania) nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne

k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.), ale

o tom, že žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.

Opakovane preto treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti

vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Argumentácia

žalobcu, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, je preto neopodstatnená.

Nedôvodná je tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou

v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

 

Dovolanie je odôvodnené aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď odvolací súd nedostatočne zistil skutkový

stav veci zakladajúci sa na listinných dôkazoch, ktoré nesprávne vykonal a vyhodnotil súd prvého

stupňa, nezopakoval a nedoplnil dokazovanie, odmietol tiež vykonať navrhované dôkazy (ktoré

nevykonal ani súd prvého stupňa), ktoré zakladajú absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej

zmluvy, neoznámil a neodstránil rozpory v dôkaznej situácii naznačujúcej trestnú činnosť

v súvislosti so vznikom namietanej kúpnej zmluvy.

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,

ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo)

ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

(pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale

nesprávnym právnym posúdením veci nedopúšťa vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým (ale) možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné   dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ by aj súd (prípadne) vec nesprávne právne

posúdil, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že mnohé z množstva rozsiahlych námietok žalobcu

smerujúcich proti dôvodom rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (viď časť III.A.2. a časť B.

dovolania) sú založené na tom, že súdy v odôvodnení nedostatočne vysvetlili svoje právne úvahy

a riešenia právnych otázok (zákonné vyriešenie, ktorých bolo podľa názoru žalobcu podmienkou

vecne správneho rozhodnutia), z hľadiska ich obsahu sú námietkami vytýkajúcimi nedostatočné

a nesprávne odôvodnenie, teda jeho nepreskúmateľnosť. Dovolateľ zároveň v týchto podrobných

námietkach uvádza odôvodnenie, ktoré on považuje za správne. K tomu dovolací súd uvádza, že

z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú

význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,  

IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel

dovolací súd k záveru, že právo žalobu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Zároveň treba dodať, že odvolací súd v úvodných častiach odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku konkretizoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, vysvetlil skutkové

a právne závery súdu prvého stupňa a poukázal na ním aplikované zákonné ustanovenia.

Podrobne uviedol aj obsah odvolania a argumentáciu žalobcu, ktorou poukazoval na nesprávnosť

postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Obdobne uviedol podstatnú časť stanovísk

žalovaných 1/ až 5/ k odvolaniu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd

sa (z dôvodov bližšie opísaných už súdom prvého stupňa) stotožnil s právnym záverom

o nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na požadovanom určení neplatnosti

kúpnej zmluvy aj so záverom o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 3/ až 5/ a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery

a ktoré primerane vysvetlil (aj s poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia – § 219   ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa vyporiadal v odôvodnení aj odvolacími námietkami žalobcu,

pokiaľ ide o špecifikáciu listinného dôkazu v rozhodnutí súdu prvého stupňa – kúpnej zmluvy

z 9. marca 2000 aj pokiaľ ide o označenie predávajúceho v uvedenej kúpnej zmluve a tiež  

aj s námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom pred vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové  

a právne závery odvolacieho súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.), nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené  

a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa znaky zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. To platí aj vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu prvého

stupňa.

Pre prípad, že by žalobca v súvislosti s tým zastával názor, že rozsudok odvolacieho súdu je v uvedenom zmysle nepreskúmateľný, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

(viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.), ktorá je síce

relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama  

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá – nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými  

v § 237 O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej

veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 5/ vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali

návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková