Najvyšší súd
3 Cdo 53/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. K., bývajúceho v B., proti žalovaným 1/ I. B., 2/ K. B., obom bývajúcim v B., 3/ S., so sídlom v B., IČO: X., 4/ K. – S.,
so sídlom v M., 5/ I. Š., starostovi obce K.K.K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a iné,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 43/2009, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 18. novembra 2009 sp. zn. 5 Co 281/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/ až 5/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009 č.k.
4 C 43/2009-180 výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že kúpna
zmluva uzavretá medzi S. a nadobúdateľmi I. B. a K. B. o prevode nehnuteľnosti – parcela reg.
C, číslo X. v kat. území P. (v súčasnosti k.ú. K.) uzavretá 24. mája 2000 (správne dňa 19. marca
2000), je neplatná. Výrokom II. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že I. B. a K.
B. sú neoprávnenými držiteľmi parc. reg. C, č. X. v kat. území K.. Výrokom III. zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti K. – S. vymazať vlastnícke právo I. B. a K. B.
vedené na LV č. X., parc. č. X., kat. územie K. a vyznačiť v katastri nehnuteľností
predchádzajúci právny stav. Výrokom IV. zamietol žalobu voči žalovanému 5/, ktorou sa žalobca
domáhal, aby súd nariadil Obci K. povinnosť vykonávať vlastnícke právo k miestnej komunikácii
na parc. č. X. v kat. území K., aby hospodárila s miestnou komunikáciou na parcele č. X., aby obec vytýčila hranice pozemku a ďalšie konkrétne povinnosti uvedené v žalobe. Výrokom V.
rozhodol o tom, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Na odôvodnenie zamietajúceho výroku v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (výrok I.)
uviedol, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ani
v prípade určenia neplatnosti tohto právneho úkonu by sa jeho právne postavenie k predmetnej
parcele nezmenilo a nemalo by ani dopad na jeho majetkové práva. Určením neplatnosti kúpnej
zmluvy by sa ťažisko sporu, teda prístup žalobcu na jeho susediaci pozemok (parc. č. X.)
a k domu (súp. č. X.) nevyriešil, ako sa žalobca mylne domnieva, pretože následkom
požadovaného určenia by bolo obnovenie vlastníctva pozemku (parc. č. X.) v prospech
Slovenskej republiky – Slovenského pozemkového fondu a nie v prospech žalobcu alebo
v prospech Obce K.. Súd prvého stupňa sa vyporiadal aj s námietkou žalobcu, že v mene
žalovaného 3/ nie je oprávnená konať JUDr. S. tak, že v súdnom konaní bolo jej oprávnenie
konať v mene žalovaného 3/ a vyplývajúce z § 20 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka
hodnoverne preukázané poverením z 29. októbra 2008 a Organizačným poriadkom žalovaného
3/. Zamietnutie žaloby v časti o určenie, že žalovaní 1/ a 2/ sú neoprávnenými držiteľmi parc.
č. X. (výrok II.), súd odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, pretože žalovaní 1/ a 2/ sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci a nie ako
oprávnení držitelia a požadované určenie by nemalo žiadny vplyv na právne postavenie žalobcu. Zamietnutie žaloby v časti, v ktorej žalobca domáhal uloženia povinnosti vymazať v katastri
nehnuteľnosti vyznačené vlastnícke právo žalovaných 1/, 2/ a obnoviť pôvodný právny stav
(výrok III.), súd odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie a poukázal na to, že už zákonná
úprava ukladá povinnosť príslušnej Správe katastra ako evidenčnému orgánu formou záznamu
vyznačiť predchádzajúci právny stav, ak súd právoplatne určí neplatnosť príslušného právneho
úkonu. Zamietajúci výrok vo vzťahu k žalovanému 5/ (výrok IV.) odôvodnil tiež nedostatkom
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 5/, pretože žalobca sa domáhal uloženia povinností Obci
K., ale v žalobe (napriek upozorneniu súdu na nedostatky v označení účastníka) ako pasívne
legitimovaného účastníka označil konkrétneho starostu tejto obce, ktorý je štatutárnym orgánom
právnickej osoby a tou je Obec K.. Súd rozhodol o vyššie uvedených žalobných nárokoch
čiastočným rozsudkom z dôvodu hospodárnosti a účelnosti vydania rozhodnutia iba o časti
uplatnených nárokov v konaní smerujúcom proti viacerým žalovaným účastníkom konania. Súd
prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí zároveň vyporiadal aj s námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom proti zákonnej sudkyni a uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca zaujatosť zákonnej
sudkyne vyvodzoval iba z okolností spočívajúcich v jej postupe v súdnom konaní, preto
v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. na námietku zaujatosti neprihliadal.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18. novembra 2009 sp. zn.
5 Co 281/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa
v potrebnom rozsahu zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a na ich podklade dospel k správnym
právnym záverom. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že súd prvého stupňa nemusel dopĺňať
dokazovanie, nakoľko žalobca nepreukázal samotnú existenciu naliehavého právneho záujmu
ako osobitnej procesnej podmienky tzv. určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p., z ktorého
dôvodu nebolo nutné pristúpiť k zisťovaniu skutkového stavu v rozsahu navrhovanom žalobcom.
Odvolací súd sa stotožnil aj zo záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného 3/ (S.) v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko účastníkom
konania správne mala byť Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond a nie len samotný
„Slovenský pozemkový fond“; už tento nedostatok vo vymedzení pasívne legitimovaných
účastníkov konania žalobcom by mal za následok zamietnutie žaloby v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy voči žalovaného 3/. Súd prvého stupňa dôvodne zamietol žalobu aj
voči žalovanému 5/ pre nedostatok pasívnej legitimácie, pretože žalobca za žalovaného 5/ označil
fyzickú osobu - konkrétneho starostu obce, ktorý zastupuje obec ako subjekt s právnou
subjektivitou vo vzťahu k fyzickým osobám a iným subjektom práva. Odvolací súd sa stotožnil aj
s posúdením dôvodov žalobcom vznesenej námietky zaujatosti sudkyne okresného súdu, ktoré
spočívajú v postupe súdu v konaní. Pokiaľ žalobca tieto pochybnosti videl v pokuse zákonnej
sudkyne o zmier medzi účastníkmi, týmto postupom si zákonná sudkyňa plnila len svoju zákonnú
povinnosť vyplývajúcu z § 99 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu aj proti jeho dôvodom žalobca podal
dovolanie a žiadal tento rozsudok spolu s čiastočným rozsudkom súdu prvého stupňa vo
výrokoch I., II., III. a IV. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na jeho
odôvodnenie uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom procesnými
vadami v zmysle § 237 písm. c/, f/ O.s.p. (§ 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ako i že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vadu v zmysle § 237 písm. c/
O.s.p. videl dovolateľ v tom, že v konaní vystupoval ako účastník konania žalovaný 3/ (S.),
v mene ktorého konala JUDr. S. na základe protizákonne vydaného poverenia vedúcou právneho
odboru žalovaného 3/. K odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O.s.p. došlo tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie bez nariadenia ústneho pojednávania.
Žalobca ďalej namietal, že odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav veci zakladajúci sa na
listinných dôkazoch, ktoré nesprávne vykonal a vyhodnotil súd prvého stupňa, ktorý na tomto
nesprávnom základe vydal protizákonný rozsudok, ktorý odvolací súd potvrdil, nezopakoval a
nedoplnil dokazovanie, čím mu odňal procesné práva, ako právo vyjadriť sa k návrhom dôkazov,
právo predniesť svoje návrhy, klásť otázky, atď. Odmietol tiež vykonať navrhované dôkazy,
ktoré nevykonal ani súd prvého stupňa zakladajúce absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej
zmluvy, neobjasnil právne skutočnosti, ktoré zakladali dôvodné podozrenie z trestnej činnosti pri
prevode predmetnej parcely (pozmenenie verejnej listiny v katastri nehnuteľností). Námietky
dovolateľa smerovali aj proti nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, najmä predmetnej
kúpnej zmluvy. V podstatnej časti svojho dovolania dovolateľ podrobne rozviedol, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi. Žalobca nesúhlasil s právnym záverom súdov
o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože predmetnou
kúpnou zmluvou boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody a znemožnený mu prístup k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Zastával názor, že Slovenský pozemkový fond nebol
oprávnený spornú parcelu č. X. previesť na žalovaných 1/ a 2/, pretože vlastníkom cesty –
miestnej komunikácie na tejto parcele zriadenej sa stala obec na základe zákona č. 160/1996 Z.z.
Predmetná kúpna zmluva je neplatná, pretože odporuje zákonu, obchádza zákon a prieči sa
dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že
prevodom tejto parcely na žalovaných 1/ a 2/ došlo k zamedzeniu jeho prístupovej cesty
k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve. Uvedená kúpna zmluva okrem iného nie je určitá a bola
uzavretá neexistujúcim subjektom. Ďalším dôvodom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy
je spáchanie trestnej činnosti bližšie nešpecifikovanou osobou v súvislosti s jej uzatváraním.
Za nesprávne žalobca považoval aj zamietnutie žaloby vo výroku III. (t.j. uloženie povinnosti
žalovanému 4/ vymazať vlastnícke právo žalobcov vedené na LV č. X., parc. č. X., kat. územie
K. a vyznačiť v katastri nehnuteľností predchádzajúci právny stav), pretože žiaden zákon nezakazuje súdu uložiť príslušnej Správe katastra povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo všeobecne
záväzných predpisov, o to viac, ak je podľa žalobcu v danej veci predpoklad obštrukcií.
V ostatnej časti svojho dovolania dovolateľ rozsiahlo právne analyzoval ustanovenia viacerých
zákonov (č. 180/1995 Z.z., č. 229/1991 Zb., č. 330/1991 Zb.), ústavných článkov a ustanovení
medzinárodných dohovorov, z ktorých vyvodzoval nesprávne právne posúdenie veci. Dovolateľ
v dovolaní ďalej namietal, že konanie pred súdom prvého stupňa je zaťažené vadou podľa § 237
písm. g/ O.s.p., pretože vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa. Poukázal na podanie z 20. júla
2009, ktorým vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni okresného súdu, ktorú
odôvodnil jej postupom na pojednávaní 14. júla 2009, kedy sa pokúsila na pojednávaní o zmierne
riešenie sporu medzi účastníkmi (§ 99 O.s.p.), ktorý však vzhľadom na jeho predmet (určenie
neplatnosti právneho úkonu) nie je možno ukončiť zmierom. Tým prekročila svoju právomoc,
porušila sudcovskú etiku, zneužila postavenie sudcu a hrubo porušila zásadu nestrannosti
a nezávislosti súdu. Pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vyvodzoval aj zo spôsobu doručenia
kópie zápisnice o pojednávaní súdu dňa 14. júla 2009 ako aj zo spôsobu doručenia rozsudku
súdu prvého stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní 21. júla 2009. Dovolacie námietky žalobcu
smerovali aj proti odôvodneniu rozsudkov súdov nižších stupňov. Z formulácií obsiahnutých v
jeho dovolaní (najmä v časti III.A.2, B. dovolania) je zrejmé, že vytýka správnosť zistenia
skutkového stavu, ktoré je neúplné vzhľadom na nevykonanie navrhovaných dôkazov, argumenty a opis právneho stavu v rozhodnutiach sú nepravdivé, pretože je v rozpore s listinnými dôkazmi
(údaje katastra, výpis pozemkovej knihy, katastrálne mapy, atď.), ktoré sú súčasťou žaloby a na
ktoré poukázal aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odôvodnenie obsahuje aj
nepravdivé tvrdenia žalovaných 1/, 2/ ohľadom jeho prístupu k vlastnej nehnuteľnosti
a zavádzajúce sú aj tvrdenia ostatných žalovaných. Súd prvého stupňa nevykonal dôkazy v súlade
so zákonom, nešpecifikoval kúpnu zmluvu, ktorá bola uzavretá 9. marca 2000 a nie 24. mája
2000, ako nesprávne potom uviedol vo výroku rozsudku aj v jeho odôvodnení (pozn. dovolacieho
súdu 24. mája 2000 bol povolený vklad vlastníctva do katastra). Nesprávnosť odôvodnenia
spočíva aj v nesprávnom právnom závere o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Súdy nepostupovali v súlade s § 80
písm. c/ O.s.p., keďže vlastníctvo parcely č. 4657 a s tým súvisace vlastníctvo parcely č. X., ktorá
bola predmetom prevodu, na základe kúpnej zmluvy, boli povinné ako prejudiciálnu riešiť otázku, či právny vzťah deklarovaný v katastri nehnuteľností k uvedeným parcelám je v súlade so
zákonom.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že na spornom pozemku možno
pred 20-timi rokmi bola poľná cesta, ale v súčasnosti sa tam žiadna miestna komunikácia
nenachádza. Zásadne odmietol žalobcom tvrdené znemožňovanie prístupu k jeho
nehnuteľnostiam, pretože žalobca má aj iné a pohodlnejšie prístupové cesty, ktoré okrem iného
boli prejednané s právnou predchodkyňou žalobcu.
Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne
správny, preto navrhol dovolanie zamietnuť.
Žalovaný 4/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu sa stotožnil s výrokmi aj odôvodnením
rozsudkov súdov nižších stupňov.
Žalovaný 5/ k dovolaniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy, ak to
pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie
nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací
súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 236
ods. 2 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie žalobcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu a proti jeho dôvodom. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým
by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným
v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej
z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p. nenamietal
a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť
súdy nižších stupňov, dovolací súd sa zameral na otázku, či konanie je zaťažené vadou podľa
§ 237 písm. c/ O.s.p., ku ktorej podľa dovolateľa došlo tým, že žalovaný 3/ ako účastník konania
nebol riadne zastúpený, pretože jeho zástupkyňa JUDr. S. konala na základe protizákonného
poverenia vydaného vedúcou právneho oddelenia žalovaného 3/. Uvedená námietka dovolateľa je
nedôvodná, pretože k vade konania spočívajúcej v tom, že účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.), prihliada dovolací súd len vtedy, ak
procesnú spôsobilosť nemal a nebol zastúpený dovolateľ. O takýto prípad sa v danej veci
nejedná, preto prípadné udelenie protiprávneho poverenia zástupkyni žalovaného 3/ na
zastupovanie žalovaného 3/ v konaní pred súdom je právne irelevantné. Na základe vyššie
uvedeného prípustnosť dovolania zo žalobcom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm.
c/ O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namieta, že postupom súdu mu v danej veci bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho nemohol navrhnúť zopakovanie dôkazov,
najmä kúpnej zmluvy a výpovede žalovaného 1/.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti žalobcu
konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214
ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008,
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu odvolacieho
súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.)
môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných
ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovením § 214
ods. 1 O.s.p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môže
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k správnemu záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej
veci žalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci bez nariadenia
pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, odvolací súd podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 214 O.s.p. mohol prejednať odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 18. decembra 2009 (č.l. 270
spisu) vyplýva, že odvolací súd 18. decembra 2009 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci
bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný
postup bol v danom prípade zachovaný, účastníci konania boli o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď zoznam
vecí, v ktorých Krajský súd v Trenčíne rozhoduje bez nariadenia pojednávania založený v spise
na č.l. 269 spisu). Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka,
že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke, že súdy nevykonali všetky žalobcom navrhované dôkazy treba uviesť, že
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne
konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú
byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc
konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu
môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo
samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobu o určenie
neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je samostatným a prvoradým dôvodom
pre zamietnutie žaloby; preto ak súd dospeje k záveru, že žalobcom podaná určovacia žaloba nie
je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu procesne prípustným nástrojom na ochranu
práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu súd prvého
stupňa nevykonal ani ďalšie žalobcom navrhované dôkazy a ani nepristúpil k zisťovaniu a vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich
neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na odlišnom právnom
posúdení, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré považoval za vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1 O.s.p.) a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Preto v postupe súdu, ktorý nevykonal, prípadne
nedoplnil dokazovanie navrhované dovolateľom preto nemožno vidieť znaky procesnej
nesprávnosti relevantnej podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľ tiež tvrdí, že súdy sa nezaoberali a neprihliadli na niektoré skutkové okolnosti,
ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre posúdenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy (viď
doplnenie žaloby z 10. júla 2009 a 21. júla 2009). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo
nesprávnosť) skutkových zistení súdu, na ktorých založil rozhodnutie, môže mať síce za následok
nesprávnosť tohto rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. V tejto súvislosti však treba poukázať na prvoradý dôvod zamietnutia žaloby o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, z ktorého dôvodu sú námietky žalobcu neopodstatnené. Keďže
dovolanie žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustné, dovolací súd neskúmal, či
skutkové zistenia súdov vytvárali postačujúci podklad pre ich správne rozhodnutie.
Dovolateľ tiež naznačuje, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania (osobitne „kľúčový dôkaz“ – kúpnu zmluvu z 9. marca 2000). V zmysle § 132
O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, v rámci
ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota (stupeň) závažnosti pre rozhodnutie,
vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd pripomína, že
v zmysle § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p. dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Keďže dovolací
súd nemôže vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe súdneho spisu preskúmať správnosť
hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil
(viď tiež R 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa dovolateľa bol procesne vadný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti
sudkyne súdu prvého stupňa. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne
zameral na otázku, či vo veci nerozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237
písm. g/ O.s.p.). Predmetnú námietku žalobcu posudzoval dovolací súd aj s prihliadnutím na to,
že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného
súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).
V zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p.
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a
ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má
byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia
dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5 O.s.p. platí, že ak sa námietka
zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14
ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.
Zo spisu vyplýva, že žalobca podaním z 20. júla 2009 vzniesol námietku zaujatosti voči
sudkyni Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom JUDr. H. P. a opätovne na ňu poukázal
v dovolaní (str. 56-67 dovolania), pretože so zreteľom na pomer k účastníkom konania -
žalovaným, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalobca pochybnosti o jej nezaujatosti
vyvodzuje z jej správania na pojednávaní 14. júla 2009, keď „opustila vedenie konania v merite
veci a pristúpila k správaniu, ktoré nesúviselo so súdnym pojednávaním vo veci o určenie
absolútnej neplatnosti právneho úkonu tým, že mu kládla otázky o možnosti mimosúdnej dohody,
hoci zákon v takejto veci nepripúšťa súdny zmier a týmto prekročila právomoc verejného činiteľa a porušila zásadu nestrannosti a nezávislosti súdu a preukázala pochybnosti o nezaujatosti
vo vzťahu k žalovaným“. Súdy nižších stupňov na uvedenú námietku neprihliadli
s odôvodnením, že sa námietka týkala okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní (§ 14
ods. 3, § 15a ods. 5 O.s.p.), z ktorých dôvodov na túto námietku neprihliadli a námietku
nadriadenému súdu na rozhodnutie nepredkladali.
Po oboznámení sa s obsahom spisu dovolací súd dospel k záveru, že námietka zaujatosti
nespĺňa náležitosti v zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. Na uvedenú námietku zaujatosti zákonnej
sudkyne v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliadal, pretože žalobca dôvody pre svoje pochybnosti
o nezaujatosti opätovne nachádzal v postupe súdu, okrem iného spočívajúcom aj v pokuse
o zmier medzi účastníkmi konania, ktorý podľa dovolateľa nebolo možné v danom konaní
uzavrieť. V tomto smere je jeho námietka nedôvodná, pretože pokus o zmier je nielen procesnou
povinnosťou sudcu (§ 99 ods. 1 O.s.p.) ale aj právnym prostriedkom účinného riešenia sporov,
preto z takéhoto postupu sudcu nemožno vyvodzovať jeho zaujatosť voči účastníkom.
V neposlednom rade treba dodať, že tvrdenie dovolateľa o nemožnosti uzavretia zmieru v danej
právnej veci neobstojí, pretože skutkový základ sporu, t.j. otázku prístupu žalobcu k jeho
nehnuteľnostiam, je možné riešiť iným spôsobom. Zaujatosť sudkyne vyvodzoval aj z postupu pri doručovaní kópie zápisnice mimo pojednávacej miestnosti a nesprávneho postupu pri
doručovaní rozsudku súdu prvého stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní dňa 21. júla 2009.
Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že ani dôvody námietky zaujatosti spresnené v dovolaní
(str. 59-67 dovolania) nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne
k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.), ale
o tom, že žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.
Opakovane preto treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti
vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Argumentácia
žalobcu, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, je preto neopodstatnená.
Nedôvodná je tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou
v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Dovolanie je odôvodnené aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď odvolací súd nedostatočne zistil skutkový
stav veci zakladajúci sa na listinných dôkazoch, ktoré nesprávne vykonal a vyhodnotil súd prvého
stupňa, nezopakoval a nedoplnil dokazovanie, odmietol tiež vykonať navrhované dôkazy (ktoré
nevykonal ani súd prvého stupňa), ktoré zakladajú absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej
zmluvy, neoznámil a neodstránil rozpory v dôkaznej situácii naznačujúcej trestnú činnosť
v súvislosti so vznikom namietanej kúpnej zmluvy.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo)
ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
(pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale
nesprávnym právnym posúdením veci nedopúšťa vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za
relevantný dovolací dôvod, ktorým (ale) možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ by aj súd (prípadne) vec nesprávne právne
posúdil, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že mnohé z množstva rozsiahlych námietok žalobcu
smerujúcich proti dôvodom rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (viď časť III.A.2. a časť B.
dovolania) sú založené na tom, že súdy v odôvodnení nedostatočne vysvetlili svoje právne úvahy
a riešenia právnych otázok (zákonné vyriešenie, ktorých bolo podľa názoru žalobcu podmienkou
vecne správneho rozhodnutia), z hľadiska ich obsahu sú námietkami vytýkajúcimi nedostatočné
a nesprávne odôvodnenie, teda jeho nepreskúmateľnosť. Dovolateľ zároveň v týchto podrobných
námietkach uvádza odôvodnenie, ktoré on považuje za správne. K tomu dovolací súd uvádza, že
z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v danej veci dospel
dovolací súd k záveru, že právo žalobu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Zároveň treba dodať, že odvolací súd v úvodných častiach odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku konkretizoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, vysvetlil skutkové
a právne závery súdu prvého stupňa a poukázal na ním aplikované zákonné ustanovenia.
Podrobne uviedol aj obsah odvolania a argumentáciu žalobcu, ktorou poukazoval na nesprávnosť
postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Obdobne uviedol podstatnú časť stanovísk
žalovaných 1/ až 5/ k odvolaniu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd
sa (z dôvodov bližšie opísaných už súdom prvého stupňa) stotožnil s právnym záverom
o nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na požadovanom určení neplatnosti
kúpnej zmluvy aj so záverom o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 3/ až 5/ a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery
a ktoré primerane vysvetlil (aj s poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia – § 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa vyporiadal v odôvodnení aj odvolacími námietkami žalobcu,
pokiaľ ide o špecifikáciu listinného dôkazu v rozhodnutí súdu prvého stupňa – kúpnej zmluvy
z 9. marca 2000 aj pokiaľ ide o označenie predávajúceho v uvedenej kúpnej zmluve a tiež
aj s námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom pred vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové
a právne závery odvolacieho súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.), nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa znaky zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. To platí aj vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu prvého
stupňa.
Pre prípad, že by žalobca v súvislosti s tým zastával názor, že rozsudok odvolacieho súdu je v uvedenom zmysle nepreskúmateľný, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.), ktorá je síce
relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama
o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá – nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými
v § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej
veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 5/ vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali
návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková