3 Cdo 525/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. K., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. Mgr. Š. B., advokátom so sídlom Ž., proti žalovaným 1/ JUDr. J. V.,

advokátovi so sídlom v Č., 2/ S., s.r.o., so sídlom v Č., IČO: X., za účasti vedľajšieho

účastníka na strane žalovaného 1/ K., a.s., V., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 2 835,25

€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8 C 71/2010, na dovolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2013 sp. zn. 8 Co 417/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému 1/ a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa podanou žalobou domáhal na žalovaných zaplatenia mu 2 625,99 €

s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená žalovaným 1/ porušením

právnej povinnosti vyplývajúcej mu z výkonu funkcie advokáta, ktorý ho zastupoval v konaní

vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 12 C 445/2002, a ďalej zaplatenia sumy

209,26 €, ktorá nebola žalobcovi zaplatená v rámci likvidácie škodovej udalosti vedľajším

účastníkom z dôvodu 10 % spoluúčasti.

Okresný súd Čadca rozsudkom zo 4. apríla 2012 č.k. 8 C 71/2010-119 zaviazal

žalovaného 1/ k povinnosti v lehote 3 dní zaplatiť žalobcovi 209,26 € a v prevyšujúcej časti

žalobu proti žalovanému 1/ a žalobu proti žalovanému 2/ zamietol. Žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru o dôvodnosti žaloby len pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie 209,26 €, ktorá

predstavuje sumu, o ktorú poisťovňa poskytla za žalovaného 1/ nižšie plnenie z titulu povinného poistenia zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom

advokácie. Vo zvyšku žalobu proti žalovanému 1/ zamietol z dôvodu nepreukázania škody

ako i príčinnej súvislosti medzi činnosťou žalovaného 1/ ako advokáta pri poskytovaní

právnych služieb a prípadným vznikom škody. Proti žalovanému 2/ žalobu zamietol z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie, keďže medzi ním a žalobcom neexistuje žiaden právny

vzťah; právne služby žalobcovi poskytoval žalovaný 1/ ako advokát pred vznikom žalovaného

2/ ako subjektu práva. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský   súd   v Žiline   na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom z 28. júna 2013 sp. zn.  

8 Co 417/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu proti

žalovanému 1/ zamietol, potvrdil a žalovanému 1/ a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom uviedol, že

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že konanie

trpí vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom názore (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať pred

súdom videl v tom, že odôvodnenie rozsudkov súdov nižších stupňov je nepreskúmateľné,

nepresvedčivé, súdy nesprávne vyhodnotili, že neutrpel škodu. Na základe uvedeného žiadal

zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ ani vedľajší účastník sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2

O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. v znení účinnom

do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). Povinnosť skúmať, či konanie nie  

je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd  

sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale

sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady

konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že pri posudzovaní

existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo

k takejto vade.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno

vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších

stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho

procesných práv.  

Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná

nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny

poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň  

aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám

konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje  

za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno

uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel

k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol

v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je

názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri

doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval

uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,  

3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,  

3 Cdo 18/2013).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu  

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998, napr. rozhodnutia sp. zn.  

I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,  

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013.

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013  

sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú

problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.  

IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011,

IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Súladnosť tohto názoru najvyššieho súdu s Ústavou

Slovenskej republiky vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu zo 4. júna 2014 sp. zn.  

I. ÚS 287/2014.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie   je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde  

o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci

ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,   sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

O.s.p a keďže prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému 1/ a vedľajšiemu účastníkovi

vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal  

(§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. apríla 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková