Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 512/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v B., proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody, vedenej

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 179/2012, o dovolaní žalovaného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2014 sp. zn. 4 Co 280/2014, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa 28. septembra 2012 domáhal, aby

súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 32 100 € s príslušenstvom titulom náhrady škody

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Písomným podaním z 10. januára 2014 žalobca navrhol zmenu účastníka na strane

žalovaného, podľa ktorej na strane žalovaného bude vystupovať „Slovenská republika,

v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 12. marca 2014 č.k. 8 C 179/2012-19 návrh

žalobcu na zámenu účastníka na strane žalovaného nepripustil. Prvostupňový súd vyhodnotil

návrh žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalovaného ako návrh na zámenu

účastníka konania podľa § 92 ods. 4 O.s.p. a keďže žalovaný so zámenou nesúhlasil, návrh  

na zámenu účastníka nepripustil.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 29. mája 2014 sp. zn.  

4 Co 280/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Bol toho názoru, že súd

prvého stupňa nesprávne postupoval, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka na strane

žalovaného rozhodol ako o návrhu na zámenu účastníka, nakoľko z obsahu návrhu žalobcu

jednoznačne vyplýva, že ide o upresnenie inak nepochybného účastníka konania na strane

žalovaného v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a preto nebolo potrebné o tomto návrhu

rozhodovať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Uviedol, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne a bolo vydané v konaní, v ktorom došlo

k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu  

je v rozpore s požiadavkami na odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O.s.p.,

je nepresvedčivé a arbitrárne. Zároveň poukázal na vnútornú rozpornosť rozhodnutia

s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke rozhodovania

o zámene účastníka, napr. s rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 185/2007. Namietal tiež nesprávnosť

postupu odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. a zrušenie rozhodnutia

prvostupňového súdu, ktorý neprichádzal v danom prípade do úvahy. Z týchto dôvodov

žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec   mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním,

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania

žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť dovolania žalovaného by v preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie

uvedené prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej zo   závažných procesných

vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad  

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní sa namieta, že súdy odňali žalovanému možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva  

[v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo

účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Žalovaný namieta, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo

v dôsledku toho, že uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne preskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(viď R 111/1998) považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Na obdobnom závere

spočívajú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008,  

3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,  

3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013, 3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát

dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor

nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej  

v exekučnej veci sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej  

sa uloženia povinnosti poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010

a 3 Cdo 165/2011, v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len

tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,  

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,  

7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia  

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,  

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,  

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,

že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový  

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014  

sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014

sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí  

sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne

konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním

napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),

nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ žalovaný namieta nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1

písm. i/ O.s.p. ako i vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.),

dovolací súd uvádza, že vady tejto povahy sú relevantnými dovolacími dôvodmi, avšak

úspešne môžu byť uplatnené len v procesne prípustnom dovolaní. Samotné vady tejto povahy

prípustnosť dovolania nezakladajú. V danom prípade boli uvedené vady uplatnené v dovolaní,

ktoré nie je procesne prípustné.

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dovolanie žalovaného v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. júna 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková