Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 512/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v B., proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 179/2012, o dovolaní žalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2014 sp. zn. 4 Co 280/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa 28. septembra 2012 domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 32 100 € s príslušenstvom titulom náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Písomným podaním z 10. januára 2014 žalobca navrhol zmenu účastníka na strane
žalovaného, podľa ktorej na strane žalovaného bude vystupovať „Slovenská republika,
v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 12. marca 2014 č.k. 8 C 179/2012-19 návrh
žalobcu na zámenu účastníka na strane žalovaného nepripustil. Prvostupňový súd vyhodnotil
návrh žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalovaného ako návrh na zámenu
účastníka konania podľa § 92 ods. 4 O.s.p. a keďže žalovaný so zámenou nesúhlasil, návrh
na zámenu účastníka nepripustil.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 29. mája 2014 sp. zn.
4 Co 280/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Bol toho názoru, že súd
prvého stupňa nesprávne postupoval, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka na strane
žalovaného rozhodol ako o návrhu na zámenu účastníka, nakoľko z obsahu návrhu žalobcu
jednoznačne vyplýva, že ide o upresnenie inak nepochybného účastníka konania na strane
žalovaného v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a preto nebolo potrebné o tomto návrhu
rozhodovať.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Uviedol, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne a bolo vydané v konaní, v ktorom došlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je v rozpore s požiadavkami na odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepresvedčivé a arbitrárne. Zároveň poukázal na vnútornú rozpornosť rozhodnutia
s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke rozhodovania
o zámene účastníka, napr. s rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 185/2007. Namietal tiež nesprávnosť
postupu odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. a zrušenie rozhodnutia
prvostupňového súdu, ktorý neprichádzal v danom prípade do úvahy. Z týchto dôvodov
žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním,
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania
žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť dovolania žalovaného by v preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie
uvedené prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných
vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní sa namieta, že súdy odňali žalovanému možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva
[v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd
je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo
účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Žalovaný namieta, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo
v dôsledku toho, že uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne preskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď R 111/1998) považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Na obdobnom závere
spočívajú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013, 3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát
dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor
nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej
v exekučnej veci sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej
sa uloženia povinnosti poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010
a 3 Cdo 165/2011, v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,
že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014
sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014
sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne
konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),
nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ žalovaný namieta nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1
písm. i/ O.s.p. ako i vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.),
dovolací súd uvádza, že vady tejto povahy sú relevantnými dovolacími dôvodmi, avšak
úspešne môžu byť uplatnené len v procesne prípustnom dovolaní. Samotné vady tejto povahy
prípustnosť dovolania nezakladajú. V danom prípade boli uvedené vady uplatnené v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné.
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dovolanie žalovaného v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. júna 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková