Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 505/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. F. L., CSc., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. S. J., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému V.,
š.p., so sídlom v P., vo veci odštepného závodu Kežmarok, so sídlom v K., zastúpenému
JUDr. R. B., advokátkou so sídlom v B., o náhradu za trvalý porast, vedenej na Okresnom
súde Kežmarok pod sp. zn. 5 C 598/1999, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 3. júla 2014 sp. zn. 17 Co 219/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške
83,89 € k rukám JUDr. R. B., advokátky so sídlom v B., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 21. augusta 2012 č.k. 5 C 598/1999-361
1/ zamietol žalobu o vyplatenie náhrady za trvalé lesné porasty na parcelách č. X. a X. v k.ú.
S., 2/ zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania, 3/ odpustil právnej zástupkyni
žalovaného poriadkovú pokutu uloženú počas konania. Vo veci samej dospel k záveru, že
právo žalobcu na náhradu za trvalé porasty vzniklo ku dňu skončenia práva užívania
pozemkov žalovaným, t.j. k 24. júnu 1991 (§ 22 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku; ďalej len „zákon o pôde“). Nasledujúcim dňom žalobca mohol prvý raz vykonať
svoje právo podaním žaloby na súde. Týmto dňom mu tiež začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula 25. júna 1994.
Žalobca podal žalobu až 20. októbra 1999, keď už bol jeho nárok premlčaný. Námietku
nedostatku procesnej spôsobilosti žalovaného, vznesenú žalobcom počas konania, vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalovaný bol podaním žalobcu, doručeným súdu 16. júna 2004,
označený ako „V., štátny podnik, L., odštepný závod K.“, čo zodpovedalo zápisu v
Obchodnom registri Slovenskej republiky, a teda takto označený žalovaný mal v čase jeho
označenia žalobcom i v čase rozhodnutia súdu právnu subjektivitu. Aj keď bol žalovaný
pôvodne označený nesprávne (ako „V. K.,“), podanie žalobcu zo 16. júna 2004 nezakladalo
dôvod na postup podľa § 92 O.s.p., nakoľko pôvodne označený žalovaný právnu subjektivitu
nemal. K námietke žalobcu o vade zastupovania žalovaného v konaní uviedol, že zastúpenie
žalovaného advokátkou JUDr. R. B. vzniklo na základe plnomocenstva udeleného tejto
advokátke riaditeľom odštepného závodu v Kežmarku Ing. J. J. 2. decembra 2004. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Odpustenie
poriadkovej pokuty právnej zástupkyni žalovaného odôvodnil podľa § 53 ods. 4 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 3. júla 2014 sp. zn.
17 Co 219/2013 rozsudok súdu prvého stupňa 1/ vo výroku o veci samej potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.), 2/ vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na nové
konanie a rozhodnutie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), 3/ odvolanie žalobcu proti výroku
o odpustení poriadkovej pokuty právnej zástupkyni žalovaného odmietol (§ 218 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). Poukázal na to, že súd prvého stupňa v dostatočnej miere zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil i rozhodol. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu o odňatí
možnosti konať pred súdom prvého stupňa nariadil vo veci pojednávanie (§ 213 ods. 4
O.s.p.), avšak dospel k záveru, že doplnenie dokazovania neviedlo ani k zmene skutkového
stavu zisteného súdom prvého stupňa, ani k zmene právneho posúdenia veci. Za správny
a súladný s § 43 O.s.p. označil postup súdu prvého stupňa v otázke (riadneho) označenia
žalovaného, a konštatoval, že vzhľadom k uvedenému nebol namieste postup podľa § 92
O.s.p. ani podľa § 107 O.s.p. Vysporiadal sa i s ďalšími procesnými námietkami žalobcu.
Dôvod zamietnutia žaloby spočívajúci v premlčaní nároku žalobcu považoval za správny,
a to i pre prípad, ak by súd prvého stupňa bol vzal do úvahy (nesprávny) argument, podľa
ktorého mohol žalobca svoj nárok, založený na § 24 ods. 4 zákona o pôde, prvý raz uplatniť
až 25. augusta 1993; v tom prípade by totiž premlčacia doba uplynula 25. augusta 1996,
pričom žaloba bola podaná až 20. októbra 1999.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Namietal, že súdy
od podania žaloby (20. októbra 1999) až do riadneho označenia žalovaného (16. júna 2004)
konali s neexistujúcim žalovaným (§ 237 písm. b/ O.s.p.), čo v odôvodnení rozsudku konštatoval už súd prvého stupňa. Stanovisko odvolacieho súdu je napriek rozsiahlemu
odôvodneniu rozhodnutia v otázke právnej subjektivity žalovaného nejasné (i keď možno
predpokladať zhodu s právnym názorom prvostupňového súdu). Nie je preto zrejmé, prečo
súdy nekonali podľa § 104 ods. 1 O.s.p., resp. podľa § 221 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. Zdôraznil,
že pôvodný žalovaný (IČO: X.) zanikol v priebehu konania (konkrétne 11. januára 2005)
výmazom z Obchodného registra, a teda v čase rozhodnutia súdov už nemohol mať ani
procesnú spôsobilosť (§ 237 písm. c/ O.s.p.). Túto mal iba žalovaný, ktorého ale žalobca
pôvodne nemal v úmysle žalovať a urobil tak len v dôsledku „nátlaku“ súdu prvého stupňa.
V uvedenej súvislosti nemožno ako platné akceptovať ani plnomocenstvo z 2. decembra
2004, udelené údajným vtedajším riaditeľom žalovaného Ing. J. J. advokátke JUDr. R. B., čo
znamená, že žalovaný nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.). Všetky tieto nedostatky,
namietané žalobcom už v odvolacom konaní, odvolací súd opomenul, čo spôsobuje
nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súdy tiež odňali žalobcovi
možnosť pred nimi konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nakoľko nesprávne posúdili príslušné
ustanovenia zákona o pôde (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia dokonca poprel vlastné závery o premlčaní nároku žalobcu, keď pripustil, že
prípadné zásahy žalovaného do lesa po 24. júni 1991 nespadajú do práva podľa § 24 ods. 1
zákona o pôde, ale sú iným nárokom (napr. náhrada škody a pod.). Tým zmenil právnu
kvalifikáciu veci bez toho, aby postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Možnosť konať pred
súdom bola žalobcovi odňatá i v súvislosti s dokazovaním, keď súd prvého stupňa nevykonal
listinné dôkazy zákonom predpísaným spôsobom, a žalobcovi neumožnil nahliadnuť do
všetkých listín v súdnom spise. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací súd dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobcom tvrdená vada
nedostatku spôsobilosti žalovaného byť účastníkom konania nie je daná, a žalobcove tvrdenia
sú v tomto smere premenlivé a tendenčné. Námietku procesnej nespôsobilosti žalovaného
nemožno akceptovať vôbec, nakoľko u právnickej osoby je existencia takej vady vylúčená.
Rozhodnutia súdov sú v týchto otázkach dostatočne presvedčivé a plne preskúmateľné.
Namieste nie je ani spochybňovanie právneho zastúpenia žalovaného advokátkou
JUDr. R. B., nakoľko plnomocenstvo na zastupovanie z 2. decembra 2004 jej udelil vtedajší
vedúci odštepného závodu, ktorý mal na to oprávnenie. Námietka žalobcu o odňatí možnosti
konať pred súdom je spôsobená len nepochopením právnej argumentácie odvolacieho súdu, a pokiaľ ide o vady v dokazovaní, tieto vôbec nevyplývajú z obsahu spisu, s ktorým sa
žalobca niekoľkokrát osobne oboznamoval. Vzhľadom k uvedenému nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto
opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania a zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť
na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal
dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra
2014 (ďalej len „237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, d/, e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadami v zmysle § 237 písm. b/, c/ a f/
O.s.p.
Prejavom vady konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p. má byť skutočnosť, že súdy v čase
od podania žaloby (20. októbra 1999) až do riadneho označenia žalovaného (podaním žalobcu
doručeným súdu prvého stupňa 16. júna 2004) konali s neexistujúcim žalovaným. Uvedená
námietka je účelová, nakoľko medzi podaním žaloby a správnym označením žalovaného
– na ktoré bol žalobca súdom prvého stupňa vyzvaný (§ 43 O.s.p.) – súd nevykonal žiadne
úkony, smerujúce k rozhodnutiu o veci samej. Okolnosti, ktoré zrejme viedli žalobcu
k pôvodne nesprávnemu označeniu žalovaného (chybný zápis odštepného závodu Kežmarok
v Obchodnom registri Slovenskej republiky ako samostatného subjektu s IČO: X.), ako
aj dôvody následného postupu súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne vysvetlili. Preto je
namieste záver, že dovolateľom namietaná vada konania bola odstránená skôr, než by stihla
ovplyvniť priebeh prvostupňového či odvolacieho konania.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že pôvodný žalovaný (Odštepný závod Kežmarok,
IČO: X.) nemal v dôsledku výmazu z obchodného registra v čase rozhodnutia súdov procesnú
spôsobilosť a nebol ani riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O.s.p.), je toto tvrdenie zmätočné,
nakoľko v čase rozhodnutia súdov už bol žalovaným ten, koho na základe výzvy súdu označil
sám žalobca, a kto je ním doposiaľ. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti
žalobcu, že právnické osoby majú procesnú spôsobilosť (t.j. spôsobilosť byť účastníkom
konania) bez obmedzenia, a konajú prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov.
V prípade žalovaného (štátneho podniku) je štatutárnym zástupcom riaditeľ; vo veciach
odštepných závodov sú oprávnení konať (vrátane udelenia plnomocenstva na konanie vo veci
týkajúcej sa odštepného závodu) aj jednotliví vedúci. Vedúcim odštepného závodu Kežmarok
ku dňu udelenia plnomocenstva (2. decembra 2004) advokátke JUDr. R. B. bol podľa výpisu
z obchodného registra Ing. J. J., ktorý aj plnomocenstvo udelil. Neboli teda preukázané žiadne
skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod pre existenciu námietky procesnej nespôsobilosti, resp.
nedostatku zastúpenia žalovaného.
Dovolateľ tiež namietal, že mu súdy odňali možnosť pred nimi konať. Odňatím
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho
súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať
dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný
úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo žalobcovi niektoré
z týchto práv odňaté.
Pokiaľ ide o dovolateľom tvrdené nedostatky pri dokazovaní, dovolací súd z obsahu
jednotlivých zápisníc o pojednávaní nezistil, že by vykonanie listinných dôkazov
nezodpovedalo postupu podľa § 129 ods. 1 O.s.p. (pozri č. l. 89 a nasl., 119 a nasl., 217
a nasl., 241 a nasl., 317 a nasl., 435 a nasl. spisu); resp. že by žalobca v priebehu konania
podal akýkoľvek návrh na doplnenie zápisníc či námietky proti ich zneniu (§ 40 ods. 3
O.s.p.). Je teda odôvodnený predpoklad, že obsah súdneho spisu dáva hodnoverný obraz
o súdnom konaní, v ktorom, podľa zistení dovolacieho súdu, k uvedenej vade nedošlo.
Ohľadne tvrdenia dovolateľa o pochybení súdov v súvislosti s nedoručením
mu viacerých listín zo súdneho spisu dovolací súd poznamenáva, že povinnosťou súdu je doručiť účastníkovi len tie písomnosti, o ktorých to ustanoví zákon, resp. o ktorých tak
rozhodne súd. S ostatnými písomnosťami sa účastník konania môže oboznámiť nahliadnutím
do súdneho spisu.
Dovolateľ namieta i nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú
(správne) označil za vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (tzv. iná procesná vada konania),
ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím
dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej
skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Aj keď ho dovolateľ spája s vadou podľa § 237 písm f/ O.s.p., táto súvisí
(len) s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením súd nemôže účastníkovi odňať možnosť
konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa mu neznemožňuje realizácia jeho procesných
práv.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný si náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku vyčíslil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Dovolací súd priznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ho zastupovala už pred súdmi
nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby – písomné vyjadrenie k dovolaniu (§ 13a ods. 1
písm. c/ vyhlášky) vo výške 61,87 €, čo spolu s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20%
DPH predstavuje celkom 83,89 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková