3 Cdo 49/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., za ktorú koná doc. JUDr. B. F., advokát, proti povinnému: M. K., bývajúci v R.,
o vymoženie 269,53 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. 1 Er 204/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 13. júla 2012 sp. zn. 14 CoE 242/2012, takto
r o z h o d o l :
I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota 29. marca 2005 poveril súdneho exekútora, aby
vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 16. októbra 2004 notárkou
JUDr. J. K. pod sp. zn. N 3605/2004, NZ 76365/2004.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 21. februára 2012 č.k. 1 Er 204/2005-36
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodení uviedol, že predmetná
notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul a v nej obsiahnutý právny úkon
je absolútne neplatný (§ 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka), lebo pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej urobených za povinného konal advokát Mgr. T. K., záujmy ktorého
boli v rozpore so záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať za neho ako jeho
zástupca.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 13. júla 2012
sp. zn. 14 CoE 242/2012 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení
uviedol, že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to,
či existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súd prvého stupňa
v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená k návrhu
na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul. Rovnako aj odvolací súd po tomto
preskúmaní dospel k zisteniu, že Mgr. T. K. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo
dohoda o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Povinný bol pri
týchto právnych úkonoch zbavený možnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Z týchto
dôvodov odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo
nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), 2. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
označeného rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali
o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci,
konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna
vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“,
5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júla 2012 sp. zn.
14 CoE 242/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať
iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt
má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového
subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až
po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Osobitne k námietke
oprávnenej, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne) v znení účinnom v čase zastavenia
exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie,
dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil uznesením z 21. februára 2012,
teda v čase, keď nebol povinný nariadiť pojednávanie (túto povinnosť by mal až s účinnosťou
od 9. augusta 2012). Odvolací súd v danom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, lebo
mu to umožňovalo ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková