3 Cdo 470/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. A. K., bývajúcej v Ž., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. A. H., s.r.o. so sídlom v Ž., IČO: X., proti

žalovanému A. Š., bývajúcemu v Ž., zastúpenému Mgr. B. S., advokátom so sídlom v Ž.,

o zaplatenie   15 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.  

25 C 365/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. decembra

2014 sp. zn. 11 Co 338/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 12. marca 2014 č.k. 25 C 365/2012-247 zaviazal

žalovaného zaplatiť v lehote troch dní žalobkyni 15 000 € s 9 % úrokom z omeškania zo sumy

20 000 € od 4. októbra 2012 do 22. februára 2013, zo sumy 15 000 € od 23. februára 2013  

do zaplatenia, ako i nahradiť jej 7 005,91 € trov konania. V odôvodnení uviedol, že

vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa na základe zmluvy o pôžičke

požičala žalovanému finančné prostriedky vo výške minimálne 20 000 €, ktorých časť bola

použitá na úhradu exekúcie – vyplatenie kúpnej ceny za pozemok a časť na stavbu rodinného

domu žalovaného. Keďže žalovaný požičané peniaze žalobkyni nevrátil, žalobe s poukazom

na § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka vyhovel. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 15. decembra 2014 sp. zn.

11 Co 338/2014 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil (§ 219 ods. 1   O.s.p.) a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal  

v medziach a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech, lebo súd prvého stupňa vo veci vykonal

dokazovanie v potrebnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného

dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke. V celom rozsahu

sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. naň

poukázal. Vykonaným dokazovaním bolo v konaní jednoznačne preukázané, že medzi

účastníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke, poskytnutie finančných prostriedkov ako  

aj dočasnosť ich použitia. Výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania zrušil z dôvodu

jeho predčasnosti a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Uviedol, že

v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vadu tejto

povahy videl v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a v nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu. Namietal aj existenciu inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá spočívala v postupe pri vykonávaní dokazovania pri

výsluchu svedka JUDr. Ď., ktorý ako profesionál - advokát poskytoval právne služby obom

účastníkom konania, i keď ich poskytoval v rodinnom prostredí a boli založené  

na rodinných a priateľských vzťahoch, pričom nebolo preukázané, že by bol ako advokát

zbavený mlčanlivosti účastníkmi konania. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je vecne správne, dôvody dovolania neopodstatnené. Navrhla dovolanie zamietnuť

a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie

je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci  

dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje  

proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p.

Dovolanie žalovaného by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej

z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. O vadu

tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. l O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998   a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)

dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Podľa názoru žalovaného je konanie postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p., ktorej existenciu vidí v nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale (len)

inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie  

je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,   3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,  

3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014. Senát dovolacieho súdu, ktorý koná

a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním

prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad

rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej v exekučnej veci  

sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti

poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,

v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú

vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj

napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,  

7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia  

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,  

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,  

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (teraz § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. – poznámka dovolacieho súdu),

ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti

tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd

v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (teraz § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p. – poznámka dovolacieho súdu)“. Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013  

sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení

zo 4. júna 2014 sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť

proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení  

z 28. októbra 2014 sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd

v rozhodnutí   sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998)

dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania. V uznesení  

zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v súlade

so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné

odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú

neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho

opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním  

do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou

nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 ods. 1 O.s.p.

Žalovaným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,  

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní

dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť

treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

(na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej

dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,

sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda

konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté

procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté

rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Najvyšší súd o trovách dovolacieho konania nerozhodol z dôvodu, že súdy nižších

stupňov o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania doposiaľ nerozhodovali.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 15. decembra 2014 sp. zn. 11 Co 338/2014 rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.); po zrušení veci súd prvého stupňa

o trovách konania doposiaľ nerozhodol.

Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo

čo najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní

bolo čo najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu   vo veci samej; rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania

spravidla až druhoradý význam.  

V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť

viacero otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené

právoplatným rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní

nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje  

na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše,  

ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho

rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov nižších

stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená

a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.  

So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ak dovolací rozhoduje

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté

o trovách konania, o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. septembra 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková