3 Cdo 466/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. J. C., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. A. K., advokátkou so sídlom v P., proti odporkyni Obci M., so sídlom v M., IČO: X., zastúpenej Mgr. A. V., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica
pod sp. zn. 4 Cpr 2/2013, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 2. júla 2014 sp. zn. 5 CoPr 3/2014, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 2. júla 2014 sp. zn. 5 CoPr 3/2014 z r u š u j e
a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 30. apríla 2014 sp. zn. 4 Cpr 2/2013-109
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 11. septembra 2013 je neplatné; rozhodol
tiež o náhrade trov konania. Vychádzal z toho, že navrhovateľ bol 6. augusta 2010 obecným
zastupiteľstvom obce M. zvolený za hlavného kontrolóra tejto obce. Následne v zmysle
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“) uzatvoril
7. augusta 2010 s obcou M. (so svojím zamestnávateľom) pracovnú zmluvu na dobu určitú od
7. augusta 2010 do 7. augusta 2016. Navrhovateľ sa 22. júla 2011 s účinnosťou k 31. augustu
2011 vzdal funkcie hlavného kontrolóra, čím v zmysle zákona zanikla jeho funkcia hlavného
kontrolóra obce M.. Keďže zákon č. 369/1990 Zb. v znení účinnom v tom čase neobsahoval
právnu úpravu skončenia pracovného pomeru hlavného kontrolóra v nadväznosti na
skončenie jeho funkcie, zánikom funkcie hlavného kontrolóra pracovný pomer navrhovateľa
neskončil. Navrhovateľ bol na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce M. 18. novembra 2011 zvolený opätovne do funkcie hlavného kontrolóra, čím jeho pracovný pomer založený
pracovnou zmluvou zo 7. augusta 2010 zostal naďalej zachovaný. Odporkyňa zaslala
11. septembra 2013 navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce (za toto
závažné porušenie pracovnej disciplíny označila neospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľa
v práci). Navrhovateľ s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a svoje
stanovisko oznámil odporkyni listom z 11. septembra 2013. Súd prvého stupňa poukázal na
to, že hlavný kontrolór je síce v pracovnom vzťahu s obcou, jeho zotrvanie v tejto funkcii ale
závisí od rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Vzhľadom na to, že okamžitému skončeniu
pracovného pomeru nepredchádzalo takéto rozhodnutie obecného zastupiteľstva, nemôže byť
platný úkon obce, ktorým prejavila vôľu okamžite skončiť s navrhovateľom pracovný pomer.
Súd prvého stupňa preto návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že napadnutý
rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný. Žiadne ustanovenie zákona neupravuje postup
obce pri okamžitom skončení pracovného pomeru s hlavným kontrolórom spôsobom, ktorý
uviedol prvostupňový súd. Starosta obce je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer
s hlavným kontrolórom obce aj bez predchádzajúceho odvolania hlavného kontrolóra z jeho
funkcie rozhodnutím obecného zastupiteľstva. Prvostupňový súd teda podmienil platnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru s hlavným kontrolórom rozhodnutím obecného
zastupiteľstva bez akejkoľvek opory v právnych predpisoch. Odporkyňa preto žiadala
prvostupňový rozsudok zmeniť tak, že navrhovateľov návrh zamietne a jej prizná náhradu
trov konania.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odporkyňa nerozlišuje medzi
pracovným pomerom zamestnanca a funkciou hlavného kontrolóra obce. V danom prípade
išlo o to, že len ak by hlavnému kontrolórovi obce zanikla funkcia, bolo by skončenie
pracovného pomeru odvolaného kontrolóra v kompetencii starostu. Starosta obce teda nie
je oprávnený skončiť pracovný pomer hlavného kontrolóra obce bez splnenia podmienok
vyplývajúcich z § 18a ods. 9, 10 zákona č. 369/1990 Zb. Prvostupňové rozhodnutie je preto
vecne správne. V ďalšom navrhovateľ poukázal aj na nenaplnenie podmienky okamžitého
skončenia pracovného pomeru (závažného porušenia pracovnej disciplíny). Z týchto dôvodov
žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 2. júla 2014 sp. zn. 5 CoPr 3/2014 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil; rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol,
že podrobne preskúmal všetky odvolacie námietky a v plnom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Osvojil si dôvody napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p) a dodal, že vzájomná previazanosť funkcie hlavného
kontrolóra a jeho pracovného pomeru s obcou (a zároveň ich vzájomná odlišnosť)
sa prejavuje aj v otázke skončenia funkcie hlavného kontrolóra a skončenia jeho pracovného
pomeru s obcou. Odporkyňa zastáva nesprávny názor, podľa ktorého bez ohľadu na trvanie
funkcie hlavného kontrolóra má obec právo skončiť s hlavným kontrolórom pracovný pomer
spôsobom a z dôvodov ustanovených Zákonníkom práce. Podľa právneho názoru odvolacieho
súdu ale obec môže skončiť pracovný pomer s ním až po zániku jeho funkcie hlavného
kontrolóra. Ak by aj nastala situácia, že by sa hlavný kontrolór počas doby výkonu svojej
funkcie dopustil konania, ktoré môže byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, musel by byť najskôr odvolaný z funkcie
a až potom by s ním obec mohla skončiť pracovný pomer. V ďalšom odvolací súd uviedol, že
právna úprava daná § 18a zákona č. 369/1990 Zb. prešla s účinnosťou od 1. januára 2013
zmenou vykonanou zákonom č. 361/2012 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa Zákonník práce
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Tento zákon
doplnil ustanovenie § 18a zákona č. 369/1990 Zb. o nový odsek 11, v zmysle ktorého dňom
zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zaniká aj jeho pracovný pomer. Tým odpadla
dvojkoľajnosť medzi zánikom funkcie hlavného kontrolóra a skončením jeho pracovného
pomeru s obcou. Táto zmena právnej úpravy ale neznamená, že by odporkyňa pri prejave vôle
okamžite skončiť pracovný pomer s navrhovateľom 11. septembra 2013 postupovala v súlade
so zákonom. Práve naopak, je zrejmé, že bez zániku funkcie hlavného kontrolóra nemôže
pracovný pomer hlavného kontrolóra s obcou skončiť žiadnym spôsobom stanoveným
Zákonníkom práce, teda ani okamžitým skončením pracovného pomeru. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie s tým, že
v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. e/ a g/ O.s.p. Prvú vytýkanú
vadu (že „sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný“),
vyvodzovala odporkyňa z toho, že odvolací súd sa nezaoberal vyriešením predbežnej otázky, či navrhovateľ bol 18. novembra 2011 platne zvolený do funkcie hlavného kontrolóra. K jeho
zvoleniu do tejto funkcie došlo totiž len s rozdielom jedného hlasu, a to práve hlasu jeho syna,
ktorý však v tom čase už nemal mandát poslanca obecného zastupiteľstva (podľa názoru
odporkyne mu jeho mandát zanikol ex lege v dôsledku nezlučiteľnosti funkcií). Navyše, súd
ako prejudiciálnu nevyriešil ani otázku, či vykonávať kontrolnú činnosť môže fyzická osoba,
ktorej funkcia hlavného kontrolóra zanikla. „Podľa názoru obce M. Mgr. J. C. bol povinný
obrátiť sa na súd najskôr s návrhom na určenie, že aj po 31. júli 2011 je hlavným
kontrolórom obce M. oprávneným vykonávať kontrolnú činnosť podľa § 18d a 18f zákona
o obecnom zriadení“. Mgr. J. C. však takýto návrh nepodal. Až po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku o takomto návrhu, ak by bolo rozhodnuté v jeho prospech, by bol oprávnený
domáhať sa ďalších nárokov, vrátane nároku na náhradu mzdy a určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru k obci M.. Z uvedených dôvodov je podľa názoru
obce M. dovolanie prípustné podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Druhú vytýkanú procesnú vadu (že
„rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát“) vyvodzovala odporkyňa z toho, že na Okresnom súde Považská Bystrica
sa vedú (boli vedené) tri súvisiace konania navrhovateľa a odporkyne (a/ sp. zn. 4 C 77/2012
o náhradu mzdy hlavného kontrolóra, v ktorej bolo navrhovateľovi právoplatne vyhovené, b/
sp. zn. 4 Cpr 2/2013 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorej
bolo navrhovateľovi právoplatne vyhovené, c/ sp. zn. 4 Cpr 2/2014 o náhradu mzdy hlavného
kontrolóra), pričom všetky boli elektronickou podateľňou pridelené tej istej sudkyni – JUDr.
K. K.. „Podľa názoru obce M. je možné vnímať ako zvláštnu náhodu skutočnosť, že
elektronický systém pridelil všetky žalobné návrhy, kde ako žalobca vystupuje Mgr. J. C.
a ako odporca obec M. na okresnom súde tej istej sudkyni. Bez ohľadu na to, ako rozhodla
sudkyňa JUDr. K. v dvoch z vyššie uvedených právnych sporov, má obec M. za to, že pred
pojednávaním vo veci sp. zn. 4 Cpr 2/2013, ktorej sa týka toto dovolanie, bola JUDr. K.
v zmysle ust. § 15 ods. 1 O.s.p. povinná oznámiť predsedníčke okresného súdu svoju
zaujatosť, pretože v súvisiacej veci s rovnakými účastníkmi konania už raz konala a rozhodla
(sp. zn. 4 C 77/2012). V tejto súvislosti sú námietky obce voči funkčnosti elektronického
systému Okresného súdu Považská Bystrica podložené ďalšou skutočnosťou – obec M. čelí
ďalšej žalobe podanej Mgr. C., pritom aj uvedené sporové konanie je náhodne pridelené
JUDr. K.“. Z toho odporkyňa vyvodila, že jej dovolanie je prípustné aj podľa § 237 písm. g/
O.s.p. V ďalšom texte dovolania uviedla dôvody, so zreteľom na ktoré zastáva názor, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V závere dovolania navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu a ním potvrdený prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil s rozsudkami prvostupňového
a dovolacieho súdu. Podľa jeho názoru nie sú dané dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
odporkyne, lebo nedošlo k ňou namietaným procesným vadám. Žiadal dovolanie zamietnuť
a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Odporkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p.
Podľa § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje
moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
Predmetná námietka odporkyne vyplýva z nepochopenia podstaty ustanovenia § 237
písm. e/ O.s.p. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide totiž len vtedy, ak chýba
návrh ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína občianske súdne konanie ako také
(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 186/2006, 3 Cdo 90/2013,
3 Cdo 31/2013, 3 Cdo 136/2013, 3 Cdo 311/2013, 3 Cdo 317/2013, 3 Cdo 318/2013,
3 Cdo 364/2013, 3 Cdo 296/2013, 3 Cdo 318/2013, 3 Cdo 373/2013, ale tiež 4 Cdo 285/2013,
5 Cdo 277/2014, 7 Cdo 32/2012, 8 Cdo 53/2013).
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na začatie tohto konania
31. októbra 2013 (viď č.l. 1 spisu).
So zreteľom na uvedené je neopodstatnená námietka odporkyne, že v konaní došlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Pokiaľ odporkyňa namieta, že odvolací súd mal prejudiciálne vyriešiť určitú otázku,
rozhodol však bez jej vyriešenia, resp. že konaniu v danej veci malo (z dôvodov zastávaných
odporkyňou) predchádzať iné súdne konanie s odlišným predmetom, týka sa jej námietka
správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (k tomu viď ďalej bod 5.).
4. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. g/ O.s.p. Namieta teda, že „rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“.
V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky odporkyne treba uviesť, že
neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného
súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).
4.1. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. V zmysle tohto ustanovenia je právne významný vzťah sudcu
buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca
má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom účastníkov konania. Samotné pochybnosti účastníka
o existencii takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce; rozhodujúcim je, či reálne existujú
okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
4.2. Nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený v súlade
s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má tú ktorú vec prejednať a o nej
rozhodnúť (§ 36, 36a, § 38 O.s.p.). Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy,
ak nekoná zákonný sudca. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené
predpoklady na funkciu sudcu, bol pridelený alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie
veci v súlade s rozvrhom práce (viď napríklad I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, II. ÚS 15/96,
III. ÚS 116/06, IV. ÚS 161/08, IV. ÚS 191/08).
4.3. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver, že JUDr. K. K., sudkyňa
Okresného súdu Považská Bystrica, vec prejednala a rozhodla napriek tomu, že mala k veci,
účastníkom alebo ich právnym zástupcom vzťah relevantný v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p.
Dovolateľka vyvodzuje zaujatosť menovanej sudkyne z toho, ako rozhodla v iných
právnych veciach identických účastníkov konania. Treba preto pripomenúť, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (viď § 14 ods. 3 O.s.p. a tiež
R 47/1998).
Sama skutočnosť, že na Okresnom súde Považská Bystrica sa vedú (alebo boli vedené)
tri súvisiace konania navrhovateľa a odporkyne, pričom všetky boli elektronickou podateľňou
pridelené tej istej sudkyni, v ničom neopodstatňuje pochybnosti o neobjektívnosti sudkyne.
Z rozvrhu práce Okresného súdu Považská Bystrica (viď www.justice.gov) vyplýva, že
JUDr. K. K. je sudkyňou tohto súdu a rozhoduje medziiným aj vo veciach zapisovaných do
registra „4 Cpr“. Názor dovolateľky, že pred pojednávaním v danej veci bola menovaná
sudkyňa podľa § 15 ods. 1 O.s.p. „povinná oznámiť predsedníčke okresného súdu svoju zaujatosť, pretože v súvisiacej veci s rovnakými účastníkmi konania už raz konala
a rozhodla“, vyplýva z nesprávnej interpretácie právnej úpravy.
Ustanovenie § 15 ods. 1 veta prvá O.s.p. (podľa ktorého vtedy, keď sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu) je potrebné
vykladať v súvislosti s § 14 ods. 1 O.s.p. To znamená, že sudca má povinnosť oznámiť
predsedovi súdu, že je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, len vtedy, keď
sa dozvie o nejakej skutočnosti svedčiacej o tom, že má pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom. Pokiaľ sa sudca o takej skutočnosti nedozvie, nemá túto povinnosť.
Okolnosť, že sudca sa dozvie o tom, že mu bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie vec
účastníkov, ktorí už boli účastníkmi konania v iných veciach prejednávaných sudcom,
neznamená, že sa dozvedel o skutočnosti zakladajúcej jeho oznamovaciu povinnosť v zmysle
§ 15 ods. 1 veta prvá O.s.p.
5. Pokiaľ dovolateľka naznačuje, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdmi došlo
tým, že ich rozhodnutia spočívajú (podľa jej názoru) na nesprávnom právnom posúdení veci,
dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012).
6. Dovolací súd už vyššie uviedol, že na existenciu procesných vád konania v zmysle
§ 237 O.s.p. musí vziať zreteľ aj vtedy, ak neboli uplatnené v dovolaní (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Dovolateľka v dovolaní nenamietla, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., zo spisu ale vyplýva, že k tejto vade došlo.
O vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, keď sa účastníkovi odníme
možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok.
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila
v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť
sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných
v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
k odvolaniu odporkyne (viď č.l. 112 spisu) sa písomne vyjadril navrhovateľ 30. mája 2014
(č.l. 128 spisu), odporkyňa ale nemala možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne
sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd jej toto vyjadrenie navrhovateľa nedoručil.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že odporkyni bola v danom prípade
odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie odporkyne je preto nielen prípustné (§ 237
písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. marca 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková