3Cdo/464/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu A. K., bývajúceho vo N., t.č. v X., zastúpeného AK NOVIKMEC, s.r.o. so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova č. 125, IČO: 36868701, proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00151700, o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 3 C 95/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2014 sp. zn. 10 Co 43/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie v časti, ktorou žalobca napadol rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2014 sp. zn. 10 Co 43/2013 vo veci samej, z a m i e t a a vo zvyšnej časti o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 8. januára 2013 č.k. 3 C 95/2012-43 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní náhradu za vytrpenú bolesť vo výške 18 398 € a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 121 489 €; vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca bol 13. decembra 2002 účastníkom dopravnej nehody zavinenej zamestnancom obchodnej spoločnosti AMADEUS CZ, s.r.o., pri ktorej došlo k ťažkým zraneniam žalobcu s trvalými následkami tak z hľadiska fyzického, ako aj psychického. V priebehu konania bola táto obchodná spoločnosť vymazaná z obchodného registra, preto žalovanou zostala iba Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. (poisťovateľ v zmysle § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla). Pri posudzovaní opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku vzal súd prvého stupňa na zreteľ, že zdravotný stav žalobcu v čase dopravnej nehody bol už poznačený následkami skoršej dopravnej nehody, ku ktorej došlo 26. mája 2000. Zdravotný stav žalobcu po druhej dopravnej nehode bol ustálený dňom 11. júna 2004, preto jeho právo na náhradu škody sa do podania žaloby (13. októbra 2005) nepremlčalo. Žalobou uplatnený nárok posudzoval súd podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“); na zreteli mal tiež ustanovenie § 444Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalobca žiadal z dôvodov hodných osobitného zreteľa postupovať podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a priznať mu bolestné vo výške 1 822 500 Sk a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4 162 500 Sk. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že odškodnenie bolesti je odôvodnené zvýšiť na 571 500 Sk. Žalovaná žalobcovi vyplatila 17 250 Sk, preto mu súd prvého stupňa priznal bolestné vo výške 554 250 Sk (18 398 €). Pri určení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vzal do úvahy, že žalobca po druhej dopravnej nehode trpí organickým psychosyndrómom, ktorý sa prejavuje znížením poznávacích funkcií, poruchami pamäti, koncentrácie, pozornosti a spánku, čo výrazne trvalým spôsobom znižuje kvalitu jeho života a tiež možnosti uplatnenia v práci a v rodine. Spoločenský život žalobcu sa zmenil už po skoršej dopravnej nehode, dôsledky dopravnej nehody z roku 2002 však viedli k ďalšiemu zhoršeniu. Žalobca sa nemôže zapájať do práce, chodiť na turistiku, robiť nákupy a riadiť auto. Jeho psychika je poznamenaná tiež dennými dávkami liekov. Žalobca má neprestávajúce problémy s trávením, urologickým systémom, nevie sa zaobísť bez cudzej pomoci, je viac agresívny, pomočuje sa, zabúda a všetko potrebné za neho musia robiť rodinní príslušníci. So zreteľom na tieto zistenia priznal súd prvého stupňa žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 3 660 000 Sk (121 489 €). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. novembra 2014 sp. zn. 10 Co 43/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi do 15 dní náhradu a/ za bolesť 4 426,45 € a b/ za sťaženie spoločenského uplatnenia 9 009,16 €; vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vec prejednal v medziach stanovených odvolaním a dospel k názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť. Rozhodol na základe odborných medicínskych podkladov obstaraných v priebehu konania, najmä zo znaleckých posudkov Doc. MUDr. P. M., PhD., MUDr. Z. K. a Prof. MUDr. Z. E., PhD. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatoval, že zdravotný stav žalobcu sa ustálil 11. júna 2004 a od tohto dňa mal žalobca možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Nároky, uplatnené žalobou podanou 13. októbra 2005 a rozšírenou 30. januára 2006, boli na súde uplatnené v rámci dvojročnej premlčacej doby, preto žalovaná nedôvodne namietala, že došlo k premlčaniu žalobou uplatneného práva. Pokiaľ argumentovala tým, že zdravotný stav žalobcu bol zhoršený už v dôsledku zranení utrpených pri prvej dopravnej nehode a že preto zvýšenie odškodnenia za zranenia utrpené pri jeho druhej dopravnej nehode vôbec neprichádza do úvahy, odvolací súd prihliadol na znalecký záver, podľa ktorého ak by zdravotný stav žalobcu nebol poznačený zraneniami z prvej dopravnej nehody, bolo by namieste použitie najvyššej bodovej sadzby; takto je ale opodstatnené priznanie len 30 % bodového ohodnotenia. V dôsledku poruchy miechy, ktorú utrpel žalobca pri druhej dopravnej nehode, dochádza aj k poruche vyprázdňovania močového mechúra a následnému chorobnému zápalu močových ciest. Následkom poranenia miechy je tiež zhoršenie paraparézy na pravej strane a vznik paraparézy na ľavej strane. Trvalým následkom po dopravnej nehode v roku 2002 je poúrazové ochrnutie všetkých štyroch končatín, obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice ťažkého stupňa, porušenie funkcie zažívacích orgánov a chorobný zápal močových ciest. Po prvej dopravnej nehode nemusel žalobca pri chôdzi používať palicu, po druhej dopravnej nehode už môže chodiť len s palicami a podpornými ortézami na obidvoch nohách. Znalcami bol u žalobcu diagnostikovaný trvalý, chronický organický psychosyndróm [úbytok intelektu, zhoršenie pamäti, poruchy koncentrácie, poruchy spánku, zhoršenie asociačného myslenia (ktorý do dopravnej nehody 13. decembra 2002 nebol prítomný)] a depresívny syndróm, ktorý je charakterizovaný najmä znížením energie pri akejkoľvek činnosti, pretrvávajúcou smutnou náladou a depresívnymi stavmi myslenia. Doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom, ktoré navrhla žalovaná, nepovažoval odvolací súd za potrebné. Dospel k záveru, že prvostupňový súd, vychádzajúc zo znaleckých posudkov, správne za základ pre posúdenie bolesti ustálil 317,5 bodu a pri sťažení spoločenského uplatnenia 1 525 bodov. K poškodeniu zdravia žalobcu došlo v decembri 2002, preto podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia určená sumou 60 Sk za 1 bod. Základné bodové ohodnotenie bolesti predstavuje preto spolu 19 050 Sk (317,5 x 60 Sk) a základné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia 91 500 Sk (1 525 bodov x 60 Sk). Odvolací súd sa čiastočne stotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvého stupňa nenáležite vyhodnotil dopady dopravnej nehody na zdravotný stav žalobcu, v dôsledku čoho odškodnenie neprimerane zvýšil.Znalecké posudky konštatujú zhoršenie zdravotného stavu žalobcu o zhruba 30 % oproti stavu po prvej dopravnej nehode. V čase druhej dopravnej nehody mal žalobca 49 rokov a po dopravnej nehode bol uznaný za občana s ťažkým zdravotným postihnutím v rozsahu 50 % oproti zdravej osobe. Bol čiastočne ochrnutý na pravú stranu hornej a dolnej končatiny (tzv. poúrazová hemiparéza), preto svoju hybnosť a motoriku musel preorientovať na ľavú stranu. V dôsledku zranení v roku 2002 má podstatne obmedzené možnosti ďalšieho spoločenského angažovania sa v sociálnych kontaktoch a tiež pri uplatnení na trhu práce. Do prvej dopravnej nehody bol konateľom obchodnej spoločnosti, po nej už ale túto činnosť nevykonával; neskoršia dopravná nehoda viedla k ďalšiemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Pri hodnotení nároku žalobcu na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia treba mať preto na zreteli, že zlý zdravotný stav žalobcu a jeho znížené možnosti spoločenského uplatnenia nie sú dôsledkom len neskoršej nehody. Súdom prvého stupňa priznané 30-násobné zvýšenie odškodnenia bolesti a 40-násobné zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia považoval preto odvolací súd za neprimerane vysoké a nezodpovedajúce ustanoveniu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa znaleckých posudkov mal žalobca po prvej dopravnej nehode bolesti na úrovni 4. stupňa, po druhej dopravnej nehode má akútne bolesti tíšené liekmi 7. až 8. stupňa, nie sú ale ešte hodnotené v stupni 9. alebo 10. V porovnaní so stavom pred dopravnou nehodou v roku 2002 ide síce o zhoršenie zdravotného stavu žalobcu zhruba o 25 až 30 % (ktorému musí zodpovedať priznávaná náhrada za vytrpenú bolesť), toto zhoršenie je však len pomerné. Odvolací súd vzhľadom na to dospel k názoru, že primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť predstavuje 4 426,45 € (133 350 Sk). Pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z toho, že žalobca už pred druhou dopravnou nehodou mal výrazne obmedzené možnosti a schopnosti uplatnenia v spoločenskom živote; zranenia, ku ktorým došlo v roku 2002, len zvýšili stupeň obmedzenia možností žalobcu (podľa znalcov o 30 %). Odvolací súd považoval za primeranú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu 271 500 Sk (9 009,16 €), výška ktorej je podľa jeho názoru adekvátna následkom druhej dopravnej nehody. Prvostupňové rozhodnutie preto zmenil tak, že v prevyšujúcej časti (t.j. v časti odškodnenia bolesti nad sumu 4 426,45 € a v časti odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia nad sumu 9 009,16 €) žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, potvrdil. V nadväznosti na zmenu rozhodnutia vo veci samej zmenil tiež rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým napadol: 1. zmeňujúci výrok tohto rozhodnutia, ktorým bola žaloba zamietnutá „vo zvyšku“, teda čo do odškodnenia bolesti v rozsahu od 4 426,45 € do 18 398 € a čo do odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu od 9 009,16 € do 121 489 €, 2. výrok o náhrade trov. V dovolaní po citovaní tých častí odôvodnení prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré považoval za osobitne významné, konštatoval, že napadnutá časť rozhodnutia odvolacieho súdu nezodpovedá zisteniam znalcov, ani judikatúre vyšších súdov. Súdy sa zamerali na posúdenie, či v porovnaní s poškodením jeho zdravia po prvej dopravnej nehode (ne)došlo v dôsledku zranení pri druhej dopravnej nehode ešte k ďalšiemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, toto porovnávanie nemá ale žiadne opodstatnenie v prípade tých poškodení zdravia žalobcu, ku ktorým došlo pri druhej dopravnej nehode. Súdni znalci zistili, že niektoré zranenia žalobcu zistené po dopravnej nehode v roku 2002 sú „nové“. Jednoznačné bolo ich konštatovanie, že po nehode v roku 2002 došlo k zintenzívneniu bolestí žalobcu asi o 30% a že ďalej poklesli možnosti jeho spoločenského uplatnenia. Odvolací súd na tieto okolnosti dostatočne neprihliadol a v porovnaní so súdom prvého stupňa otázku primeranosti výšky náhrad riešil razantne v neprospech žalobcu - náhradu za bolesť znížil zo sumy 18 398 € na 4 426,45 € a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia znížil zo sumy 121 489 € na 9 009,16 €. Pre tak výraznú redukciu výšky oboch náhrad nedával obsah spisu žiadny dôvod. Skutočnosť, že žalobca mal v čase druhej dopravnej nehody 49 rokov a bol na 50% invalidný, nemá z hľadiska odškodnenia ním vytrpenej bolesti žiadny právny význam. Bolesť, ktorú vytrpel pri dopravnej nehode v roku 2000, nemá žiadnu relevanciu z hľadiska bolesti, ktorú vytrpel v súvislosti s druhou dopravnou nehodou. Zranenia, ktoré utrpel pri druhej dopravnej nehode (trieštivá zlomenina 6. krčného stavca, pomliaždenie krčnej miechy a otras mozgu ľahkého stupňa) majú trvalé následky - neúplné ochrnutie všetkých štyroch končatín, obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice ťažkého stupňa, porušenie funkcií zažívacích orgánov, chorobný zápal močových ciest. Pri poškodení 6. stavca krčnej chrbticeišlo o taký mechanizmus, ktorý by mal rovnaké dôsledky i v prípade zdravej, predtým nepostihnutej chrbtice. V porovnaní so stavom pred druhou dopravnou nehodou je klinický nález žalobcu výrazne zhoršený. Oba súdy dospeli k zhodnému názoru o existencii dôvodov pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a aj za sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolací súd, razantne znižujúc výšku náhrad priznaných súdom prvého stupňa, nevytkol prvostupňovému súdu žiadne právne pochybenie alebo nesprávny postup, spochybnil len správnosť úsudku súdu prvého stupňa o primeranosti výšky priznávaných náhrad. Podľa presvedčenia dovolateľa ale voľná úvaha odvolacieho súdu prekročila prípustný rámec až do tej miery, že výška priznaných náhrad nevedie k primeranému odškodneniu žalobcom vytrpenej bolesti a žalobcovho sťaženia spoločenského uplatnenia. Z týchto dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutých výrokoch (ich častiach) zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odškodnenie priznané odvolacím súdom je primerané dôsledkom poškodenia zdravia pri dopravnej nehode v roku 2002. Odvolací súd svoje závery založil na správnom právnom posúdení veci. Koncepcia jeho rozhodnutia je po formálnej aj obsahovej stránke dostatočná a úplne preskúmateľná. Odvolací súd presvedčivo vysvetlil dôvody, ktoré viedli k zmene prvostupňového rozhodnutia. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala neopodstatnené dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné vyhovieť.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

1. Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a z toho vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), dovolací súd poukazuje na to, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety, ktorá má vo vzťahu k prvej vete tohto stanoviska charakter výnimky prichádzajúcej do úvahy len v celkom extrémnom prípade, napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojoupovahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku také nedostatky nemá (viď 2.). Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

2. Dovolanie je odôvodňované tiež existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). O takúto vadu ide aj v prípade nesprávneho postupu súdu vedúceho k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia.

V zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu (viď § 211 ods. 2 O.s.p.), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umožniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie odvolacieho súdu možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemožno považovať za nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie uvádza podrobne skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Celkom jednoznačne z neho vyplýva, ako odvolací súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil. Z jeho odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať (ani) za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Žalobca teda neopodstatnene argumentuje tým, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.

3. Dovolateľ namieta aj to, že rozsudok odvolacieho súdu v ním napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhláške č. 32/1965 Zb., ktorú treba na daný prípad aplikovať (§11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia), upravené spoločne.

Vyhláška č. 32/1965 Zb. upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne (viď tiež rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 117/2000). Súdy oboch nižších stupňov dospeli k zhodnému názoru, že v prejednávanej veci sú dané dôvody pre mimoriadne zvýšenie tak náhrady za bolesť, ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Obsah spisu nedáva podklad pre to, aby ich zhodný názor o splnení podmienok pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nemohol byť v dovolacom konaní považovaný za správny.

Tak, ako odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia (§ 2 ods. 1, veta druhá, vyhlášky č. 32/1965 Zb.), musí byť aj odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Úvaha súdu o „primeranosti“ zvýšenia nie je však neobmedzená, lebo vyhláška č. 32/1965 Zb. tým, že rámcovo stanovila predpoklady pre vznik nároku na základné odškodnenie a pre vznik nároku na jeho mimoriadne zvýšenie, určila zároveň aj hľadiská, ktoré v ich vzájomnej nadväznosti a kombinácií usmerňujú úvahu súdu o miere „primeranosti“ zvýšenia vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa.

V prejednávanej veci súdy odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia oboch náhrad, ktorých sa domáhal žalobca. Odvolací súd za primerané považoval náhrady nižšie, ako žalobcovi priznal prvostupňový súd.

Ak odvolací súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku odškodnenia za bolesť alebo za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“. To znamená, že musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia).

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnutý rozsudok obsahuje (takéto) postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa dospel k odlišným záverom v otázke, akú výšku náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať za primeranú. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd pri odškodňovaní žalobcom vytrpenej bolesti s poukazom na rovnaké skutkové zistenia považoval 30 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia za neprimerané (neprimerane vysoké), a za primerané označil 7 násobné zvýšenie. Pritom na primeranom stupni konkrétnosti a určitosti skutkových okolností, ktoré považoval za dôvod zmeny, vysvetlil individuálne dôvody, ktoré treba v tejto veci považovať za hodné osobitného zreteľa. Za najpodstatnejšie v tomto smere považuje dovolací súd vysvetlenie, že žalobcove bolesti nemajú pôvod len v zraneniach spôsobených v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo v roku 2002, lebo sčasti sú ich príčinou tiež žalobcove zranenia, ku ktorým došlo pred ňou. Žalobca už pred druhou dopravnou nehodou trpel bolesťami, ktoré znalci vyjadrili stupňami 4. a 5.). Je pravdou, že pri dopravnej nehode v roku 2002 došlo sčasti aj k „novým“ zraneniam žalobcu, na druhej strane však nemožno prehliadnuť bolestivé dôsledky skorších zranení a tiež to, že staršie a nové zranenia spolu viedli k stupňom 7. a 8. žalobcom prežívaných bolestí, teda nemali za následok ešte vyššie stupne bolesti.

Obdobne odvolací súd pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu vychádzal zo skutkových okolností, náležite zistených v priebehu dokazovania. Pokiaľ na rozdiel od súdu prvého stupňa považoval 40 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia za neprimerane vysoké, a za primerané označil 3 násobné zvýšenie, ide o zníženie, ktoré korešponduje záverom vyjadreným v posudkoch súdnych znalcov. Tieto závery považuje dovolací súd za dôvod, so zreteľom na ktorý dospel odvolací súd k vecne správnemu konštatovaniu o potrebe zmeniť náhľad na „primeranosť“ tejto náhrady. Zo spisu vyplývajú okolnosti, ktoré potvrdzujú správnosť úvahyodvolacieho súdu založenej na tom, že na výraznom znížení možností spoločenského uplatnenia žalobcu preukázanom výsledkami vykonaného dokazovania sa spolupodieľali už skoršie obmedzenia, ktoré majú pôvod v zdravotnom postihu žalobcu zapríčinenom zraneniami spôsobenými pri prvej dopravnej nehode. V dôsledku zranení, ku ktorým došlo pri druhej dopravnej nehode, sa možnosti spoločenského uplatnenia žalobcu, už i tak skôr znížené, len ďalej zúžili.

Úvahy o razantnosti zvýšenia alebo zníženia akejkoľvek náhrady sú vždy spojené s porovnaním dvoch údajov. Razantnosť zvýšenia alebo zníženia náhrady stúpa alebo klesá v závislosti od šírky rozpätia medzi týmito údajmi. Ak je prvý údaj privysoký, neodrážajúci reálny stav, a opravný súd za zodpovedajúci skutočnosti považuje údaj výrazne nižší, pri redukcii nevyhnutne dochádza k razantnému zníženiu. To však bez ďalšieho neznamená, že takéto razantné zníženie musí byť nevyhnutne nesprávne. Aj razantné zníženie (rovnako však aj zvýšenie) náhrady, pokiaľ má opodstatnenie v skutkových zisteniach súdu, môže byť prípustné. V opačnom prípade by vždy už prvostupňové rozhodnutie súdu o náhrade vopred určovalo (predznamenávalo) rámec, v ktorom by sa musela pohybovať náhrada priznaná odvolacím súdom.

Správna interpretácia ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z hľadiska vymedzenia prípadov hodných osobitného zreteľa závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom významným kritériom je závažnosť spôsobenej škody na zdraví a možnosti vyliečenia či eliminácie spôsobenej škody. Pri určovaní rozsahu odškodnenia má súd možnosť podľa svojej úvahy posúdiť, aké zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je v posudzovanej veci primerané. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia súd musí dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo ako celok spravodlivé. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za vytrpenú bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou škodou.

Podľa názoru dovolacieho súdu dospel odvolací súd k správnemu záveru, že u žalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Rozsah ním priznaného odškodnenia bol v súlade s princípom proporcionality a aj podľa názoru dovolacieho súdu bol primeraný vytrpenej bolesti a taktiež sťaženiu spoločenského uplatnenia žalobcu.

Zohľadniac odvolacím súdom vysvetlené dôvody, pre ktoré znížil výšku súdom prvého stupňa priznaných náhrad dospel najvyšší súd k záveru, že napadnutému rozhodnutiu nemožno vyčítať nesprávnosť právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva toto rozhodnutie.

4. Vzhľadom na to, že dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. neboli uplatnené dôvodne, najvyšší súd zamietol neopodstatnené dovolanie žalobcu smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej podľa § 243b ods. 1 O.s.p.

5. Žalobca dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Táto časť jeho dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. I keď odvolací súd mení prvostupňové rozhodnutie o trovách konania, je dovolanie v tejto časti neprípustné. Zo spisu pritom nevyplýva, že by pri rozhodovaní o trovách konania došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.

6. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konaniaproti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto jej najvyšší súd túto náhradu nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.