Najvyšší súd   3 Cdo 451/2012 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R., farnosť J., so sídlom v J.J., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v P., proti žalovanej M. B., bývajúcej v J.J., zastúpenej JUDr. J. M., advokátkou so sídlom v P., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9 C 65/2008, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. októbra 2012 sp. zn.  

15 Co 25/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná   zaplatiť   žalovanej v lehote 3 dní trovy dovolacieho  

konania vo výške 66,32 € do rúk JUDr. J. M., advokátky so sídlom v P..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 26. januára 2011 č.k. 9 C 65/2008-385 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností

v katastrálnom území J. vedených na liste vlastníctva č. X. ako pozemky: parcela č. X. –

záhrada vo výmere X. m², parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m², parcela  

č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m². Súčasne vyslovil, že o trovách konania

rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietajúci výrok odôvodnil tým,

že v konaní bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a právnymi predchodcami žalovanej došlo

k zámene pozemkov s vlastníckymi účinkami.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. októbra 2011 sp. zn.

15 Co 49/2011 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti tomuto rozsudku

odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 12. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 92/2008 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd odôvodnil 3 Cdo 451/2012

tým, že obsah spisu neobsahoval dôkazy preukazujúce, že odvolací súd oznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli odvolacieho súdu najmenej 5 dní pred

verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.  

Po zrušení a vrátení veci Krajský súd v Prešove rozsudkom z 31. októbra 2012 sp. zn.

15 Co 25/2012 napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odôvodnení uviedol, že i keď súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním bolo

preukázané uzavretie zámennej zmluvy medzi žalobkyňou a právnymi predchodcami

žalovanej, pre nedostatok písomnej formy sa jej účastníci nestali vlastníkmi zamenených

nehnuteľností; takáto zmluva bola považovaná len za oprávnený vstup do držby

nehnuteľností. Žalobkyňa však so spornými nehnuteľnosťami od roku 1947 nenakladala, tieto

neužívala a nepožívala z nich plody, teda nebola ich skutočnou vlastníčkou a pokiaľ  

vo vzťahu k nej došlo k výkupu v prospech Československého štátu, išlo podľa názoru

odvolacieho súdu o ničotný právny akt štátu. Výmer ONV v Poprade č. IX-611-51VA bol

vydaný v čase, kedy žalobkyňa už nebola vlastníčkou vykupovaných nehnuteľností, a preto

sa naň nemôže prihliadať. Vykúpené nehnuteľnosti fakticky na štát neprešli a tento s nimi

nikdy ani nedisponoval. Z toho dôvodu treba považovať dohodu o vydaní nehnuteľnosti

uzavretú medzi Slovenským pozemkovým fondom a žalobkyňou 18. januára 1995  

za absolútne neplatnú (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré

odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na inom právnom názore než súd prvého stupňa, ku ktorému  

sa nemala možnosť vyjadriť, ako i tým, že sa v odôvodnení nevysporiadal s jej právnou

argumentáciou obsiahnutou v poradí prvom dovolaní a ani vo veci nenariadil ústne

pojednávanie napriek tomu, že žalobkyňa o to písomne požiadala. Z týchto dôvodov žiadala,

aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobkyni nebola odňatá možnosť

konať pred súdom, preto navrhla dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) 3 Cdo 451/2012

zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním

možno napadnúť.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov

uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jej dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3

O.s.p. nevyplýva.  

Dovolanie vzhľadom na vyššie uvedené mohlo byť procesne prípustné, len  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom

do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom  

a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

3 Cdo 451/2012

Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.  

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

1. Žalobkyňa odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že odvolací svoje

rozhodnutie založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, ku ktorým sa nemala

možnosť vyjadriť. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že  

ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje

rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, za súčasného

naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu,

nemá účastník konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať

nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, nejavili

ako významné. V danom prípade oba súdy nižšieho stupňa dospeli k rovnakým právnym

záverom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam, ako z hľadiska právnych dôsledkov zámennej zmluvy uzavretej

medzi žalobkyňou a právnymi predchodcami žalovanej, výmeru ONV v Poprade  

č. IX-611-51VA o vykúpení nehnuteľností, splnenia podmienok vydržania vlastníckeho

práva, pričom argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý

právny záver; preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne

žalobkyňa domnieva. V tomto smere dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobkyňa 3 Cdo 451/2012

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa využila možnosť namietať proti právnemu

záveru súdu prvého stupňa, a okrem iného v odvolaní právne zdôvodnila, prečo nepovažuje

právny záver prvostupňového súdu vo všetkých vyššie uvedených otázkach za správny.

Keďže odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných

(nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, nevznikla mu poučovacia povinnosť

v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.

2. Žalobkyňa naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nachádzala  

aj v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení nevyporiadal s jej argumentáciou, ktorú uviedla

v poradí prvom dovolaní.  

Pokiaľ dovolateľka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že judikatúra

najvyššieho súdu – viď R 111/1998 – považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom

prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako

tzv. inej vady konania (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.) vyplýva aj z viacerých

rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 49/2011,  

3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,  

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,   7 Cdo 52/2011  

a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,

ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku

dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 3 Cdo 451/2012

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,  

IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p.“.

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj bola opodstatnená argumentácia

žalobkyne, v zmysle ktorej je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, neobsahuje

odpovede na všetky jej relevantné otázky a námietky, nevyhodnocuje výsledky vykonaného

dokazovania jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach, neodstraňuje rozpory

v skutkových zisteniach, nezaoberá sa všetkými   jej odvolacími   námietkami, vytýkaná

nesprávnosť by nezakladala procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

a prípustnosť dovolania žalobkyne podľa tohto ustanovenia.

Naviac dovolací súd poznamenáva, že v opravnom konaní súd nemusí dať odpoveď

na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku prípadne iných podaniach, ale iba na tie,

ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré  

je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).  

3. Dovolateľka za procesný postup súdu, ktorým jej mala byť odňatá možnosť   pred

súdom konať, označila to, že odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie

napriek tomu, že o to písomne žiadala.

Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214

ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,   či v prípadoch, na ktoré  

sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade podľa právneho názoru dovolacieho súdu zodpovedal postup

odvolacieho súdu ustanoveniu § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že jednotlivé vady 3 Cdo 451/2012

namietané žalobkyňou a ktorými mal byť naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., nie sú namietané opodstatnene a nezakladajú prípustnosť jej dovolania.

4. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nevyplýva z § 238 O.s.p.,

nepreukázala sa opodstatnenosť jej argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady

vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako procesne

neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.  

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto

konania vyčíslila. Dovolací súd žalovanej priznal náhradu trov konania spočívajúcu v odmene

advokátky za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu zo 14. decembra 2012 [§ 14

ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon

právnej služby súd určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vychádzajúc z tarifnej odmeny

vo výške 1/13 výpočtového základu pre rok 2012, t.j. vo výške 58,69 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) t.j. 7,63 €, predstavuje spolu 66,32 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková