3 Cdo 444/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. M. K., advokátom so sídlom v M., proti žalovanému Ing. A. B.,
bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. I. H., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie
3 047,40 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 17/2009,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. februára 2015 sp. zn. 2
Co 640/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 155,47 € na účet JUDr. I. H., advokáta so sídlom v K..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 17. marca 2014 č.k. 19 C 17/2009-150 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa v (tomto) konaní domáhala, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť jej sumu 3 047,40 €, žalobkyňou považovanú za dlžné nájomné.
Vychádzal z toho, že právny predchodca žalobkyne (jej zomrelý manžel) bol vlastníkom
domu s pozemkom v katastrálnom území Košice – Juh, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva
č. X.. Časť priestorov v dome prenajal vlastník žalovanému zmluvou uzatvorenou 11. októbra
1993. Nájom bol dohodnutý bezodplatne na dobu neurčitú s tým, že nájomca bude uhrádzať
náklady na elektrickú energiu, plyn, vodu a ďalšie výdavky spojené s prevádzkou firmy
sídliacej v prenajatých priestoroch. Podľa názoru súdu prvého stupňa treba túto nájomnú
zmluvu považovať za neplatnú, lebo prenajímateľ nebol vlastníkom prenajímaných
nehnuteľností – kúpna zmluva z 9. decembra 1991, ktorou mal byť dom s pozemkom 2 3 Cdo 444/2015
nadobudnutý, bola totiž zrušená v dôsledku zamietnutia návrhu na vklad do katastra
nehnuteľností. Existencia inej nájomnej zmluvy nebola v konaní preukázaná. Pokiaľ
sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré mal získať
užívaním časti nehnuteľností v čase od 10. decembra 1995 do 31. júla 1996, súd dospel
k záveru, že uplatnenie tohto práva žalobkyne sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho
zákonníka), lebo otec žalovaného sa pri nadobudnutí nehnuteľností kúpnou zmluvou
z 9. decembra 1991 podieľal na úhrade kúpnej ceny. So zreteľom na to súd prvého stupňa
žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnom
skončení konania vo veci samej.
Žalovaný označil odvolanie žalobkyne za nedôvodné, spočívajúce na nepreukázaných
tvrdeniach. Žiadal preto napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. februára 2015 sp. zn. 2 Co 640/2014
napadnutý rozsudok bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil
ako vecne správny (§ 219 ods. 1a 2 O.s.p.) a rozsudok verejne vyhlásil postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd sa stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa a tiež s odôvodnením jeho rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukázal.
Námietku žalobkyne, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, považoval odvolací súd za neopodstatnenú. Rozsudkom Okresného
súdu Košice II č.k. 19 C 17/2009-15 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 25/2012 bolo totiž právoplatne rozhodnuté (len) o zamietnutí žaloby nad sumu
3 047,40 € – uvedená suma zostala predmetom tohto konania a nič nebránilo súdu prvého
stupňa, aby o nej konal a rozhodoval. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa sa domáhala
zaplatenia žalovanej sumy za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od 13. septembra 1995
do 31. júla 1996. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu
zisteniu, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne nikdy nebola uzavretá
platná nájomná zmluva, lebo prenajímateľ nebol vlastníkom predmetu nájmu. V ďalšom
odvolací súd citoval § 451 ods. 1 a § 457 Občianskeho zákonníka a podal výklad týchto
ustanovení. Konštatoval, že s prihliadnutím na žalovaným vznesenú námietku premlčania
sa súd prvého stupňa z dôvodu procesnej ekonómie správne zaoberal tým, či nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol uplatnený včas. Keďže pôvodný žalobca žalobu na súde podal
10. decembra 1997, je správny záver prvostupňového súdu, že právo žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 13. septembra 1995 do 9. decembra 1995 3 3 Cdo 444/2015
je premlčané. Do úvahy tak prichádzalo posudzovať právo žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia iba za obdobie od 10. decembra 1995 do 31. júla 1996. Bolo však
na žalobkyni, aby preukázala, v akom rozsahu žalovaný v tomto období nehnuteľnosť užíval
a aby tiež navrhla dostatočné dôkazy preukazujúce výšku prípadného bezdôvodného
obohatenia. Súd pri tom zastával názor, že aj neplatná zmluva môže slúžiť ako dôkazný
prostriedok preukazujúci predmet nájmu a výšku mesačného nájomného, pokiaľ sa ňou
zmluvné strany riadili. Takto pristupujúc k zmluve o nájme z 11. októbra 1993 mal odvolací
súd za to, že žalovaný mal mať bezodplatne prenajatú len jednu z miestností v dome. Ďalšie
prislúchajúce priestory (kuchynku, sociálne zariadenie, chodbu) mal k dispozícii s tým, že
bude uhrádzať elektrickú energiu, plyn, vodu a ďalšie náklady. Podľa vyjadrenia žalovaného
platil zo svojho všetky náklady spojené s užívaním (celého) domu, čo bolo potvrdené
aj výpoveďou svedka Ing. A. B. staršieho. So zreteľom na okolnosti, za ktorých malo dôjsť ku
kúpe nehnuteľností, ako aj s prihliadnutím na podieľaní sa právneho predchodcu žalovaného
na úhrade kúpnej ceny a napokon vzhľadom na uhrádzaniu nákladov spojených s prevádzkou
(celého) domu žalovaným, dospel aj odvolací súd k záveru, že uplatnenie práva žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia je v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto
dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
Konštatoval, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Uviedla, že
v konaní jej bola odňatá možnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V rozhodnutí
odvolacieho súdu absentuje zmienka o tom, aké listiny súd prečítal alebo oboznámil, ktorých
svedkov vypočul a ako sa účastníci vyjadrili k vykonanému dokazovaniu. Podľa presvedčenia
žalobkyne došlo k ďalšej procesnej nesprávnosti porušením § 118 ods. 2 O.s.p.
Nerešpektovaním tohto ustanovenia bol zmarený jeho účel smerujúci k zabezpečenie
predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Z dovolania vyplýva tiež názor žalobkyne, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), ktoré nerešpektuje § 121 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a prehliada
aj svedeckou výpoveďou (J. T.) potvrdenú skutkovú okolnosť, že sporný dom možno užívať
iba celistvo (ide o jednopodlažný dom s dvomi miestnosťami) jedným nájomníkom.
Napadnutý rozsudok nemá náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., je nepresvedčivý,
nezrozumiteľný a nepreskúmateľný aj preto, lebo odvolací súd sa náležite nevysporiadal
s vysvetlením, prečo niektoré dôkazy odmietol vykonať. O niektorých (tzv. opomenutých) 4 3 Cdo 444/2015
dôkazoch súd vôbec nerozhodol. Odvolací súd svojím rozhodnutím „poprel dobré mravy
v občianskoprávnych vzťahoch, ale najmä zákonom uloženú povinnosť nájomcu platiť
nájomné obvyklé s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania“. Z týchto
dôvodov žalobkyňa žiadala zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu aj ním potvrdený
prvostupňový rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je dostatočne
preskúmateľný, skutkové a právne závery sú v ňom náležite a presvedčivo vysvetlené.
Navyše, nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou (R 111/1998) považovaná za inú,
v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. neuvedenú vadu. Nepreskúmateľnosť nezakladá
prípustnosť dovolania. O vadu konania podľa tohto ustanovenia nejde ani v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Prípustnosť jej dovolania nezakladá ani ňou tvrdené nesprávne právne posúdenie
veci. Z týchto dôvodov žiadal procesne neprípustné dovolanie odmietnuť a priznať
mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení od 1. januára 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania
(§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
5 3 Cdo 444/2015
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
6 3 Cdo 444/2015
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky
z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti
dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,
považuje len za výnimku zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti takéhoto rozhodnutia.
Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Ustanovenia, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodržiavať, lebo
ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené zákonom
ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len („Ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu
toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva
do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu.
Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí
mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka
sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).
2. Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, 7 3 Cdo 444/2015
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
8 3 Cdo 444/2015
4. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej žalobkyňa namieta, že k procesnej vade
uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako
tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu, náležite
nevysvetľujúce vyjadrenia účastníkov k priebehu a výsledku vykonaného dokazovania
a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe
(pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil
aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu
(až) vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú
jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani 9 3 Cdo 444/2015
nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich
ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám
konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel
od procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod
(viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania
nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj napríklad I. ÚS 252/05
a IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalobkyňou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej 10 3 Cdo 444/2015
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Z napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, ako
odvolací súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ, k akým skutkovým zisteniam
dospel a ako ich právne posúdil. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobkyne (pozn. dovolacieho súdu: k otázke dôsledkov, ktoré z hľadiska
prípustnosti dovolania vyvoláva prípadné nedostatočné zistenie relevantných skutkových
okolností a ich nesprávne právne posúdenie viď ďalej).
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Obdobne najvyšší súd kvalifikoval nepreskúmateľnosť
aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, ale tiež
sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, 7 Cdo 86/2012,
1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho 11 3 Cdo 444/2015
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo 14. januára 2015
sp. zn. III. ÚS 1/2015.
6. Dovolateľka v danej veci namietala tiež to, že k procesnej vade v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo postupom súdov pri posudzovaní relevantnosti
návrhov na vykonanie dokazovania, pri vykonávaní dokazovania, hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, prijímaní záverov o dôkaznom bremene, o jeho unesení alebo
neunesení a pri zvažovaní dôsledkov neunesenia dôkazného bremena (viď ďalej 6.1. až 6.3.).
6.1. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 212/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012,
6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
6.2. Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).
12 3 Cdo 444/2015
Tým, že súdy prípadne nevyhoveli všetkým návrhom žalobkyne na vykonanie
dôkazov, neodňali jej možnosť pred súdom konať.
6.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobkyňa v dovolaní tiež naznačuje,
nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne,
táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia (viď R 42/1993, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012).
6.4. Žalobkyňa sa v dovolaní dotkla aj problematiky tzv. opomenutých dôkazov;
nekonkretizovala, ale ktorý dôkaz treba v danom prípade považovať za opomenutý.
Ústavný súd v náleze z 12. júna 2008 sp. zn. I. ÚS 114/08 uviedol, že „nedostatky
odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec)
zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jeho
dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. sa dovolací súd vyjadril v bode 5.
7. Žalobkyňa tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo
aj tým, že súdy údajne nerešpektovali § 118 ods. 2 O.s.p.
V zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších
výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci
navrhli.
Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania
na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež
s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré
vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím 13 3 Cdo 444/2015
ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. Cieľom ustanovenia
§ 118 ods. 2 O.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa
posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali
predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby
sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala
sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú – podľa názoru súdu – buď
nesporné alebo právne bezvýznamné. Uvedené ustanovenie nezakotvuje povinnosť súdu
oboznámiť účastníkov konania s predbežným právnym názorom súdu na vec. Upravuje len
postup súdu pri vedení pojednávania a týka sa skutkových okolností, resp. potreby ďalšieho
dokazovania a jeho zamerania. V zmysle judikatúry ústavného súdu (IV.ÚS 16/2012) právny
názor a hodnotiace úsudky sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu
súdu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom
nelimituje účastníka pri realizácii jeho procesných práv (napríklad v práve zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy). So zreteľom na to nerešpektovanie § 118
ods. 2 O.s.p. nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale nanajvýš tzv.
inú (než v § 237 ods. 1 uvedenú) procesnú vadu konania, ktorá však prípustnosť dovolania
nezakladá (viď obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 211/2013, 5 Cdo 235/2013, 6 Cdo 134/2010, 4 Cdo 167/2012 a 8 Cdo 69/2013).
Dovolací súd poukazuje tiež na obsah zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa
dňa 19. marca 2014 (č.l. 144 až 146 spisu), z ktorej vyplýva, že obaja účastníci sa na tomto
pojednávaní vyjadrili k prejednávanej veci, súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka
a oboznámil obsah spisu, do neho založených listín (medziiným obsah kúpnej zmluvy,
úverovej zmluvy), pripojených spisov. Účastníci po poučení podľa § 120 ods. 4 uviedli, že
nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Žalobkyňou namietaným procesným postupom preto nemohlo dôjsť k procesnej vade
konania uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
8. K námietke žalobkyne, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
14 3 Cdo 444/2015
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže žalobkyňa dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatnila
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
9. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
ústavného súdu, ktoré je obsiahnuté v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014,
podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
10. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.
prípustné, nepreukázaná bola žalobkyňou tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237
ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
11. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný podal návrh na priznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslil. Dovolací
súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden 15 3 Cdo 444/2015
úkon právnej služby, a to vypracovanie vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobkyne [§ 13a
ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 121,17 €,
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (8,39 €)] a s 20 % DPH (25,91 €),
predstavuje spolu 155,47 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. októbra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková