Najvyšší súd
3 Cdo 440/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. H., bývajúceho v S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ M., S., 2/ A. B., bývajúcemu v S., 3/ Š. C., 4/ M. C., bývajúcim v S., 5/ J. K., 6/ Z. K., bývajúcim v
S., 7/ J. N., bývajúcemu v S., 8/ J. S., bývajúcemu v S., 9/ K. Ž., bývajúcej v Z., 10/ E. H.,
bývajúcej v B., 11/ J. F., bývajúcemu v O., 12/ MUDr. Ľ. V., bývajúcej v S., 13/ M. G.,
bývajúcej v S., 14/ M. K., bývajúcemu v S., 15/ J. M., bývajúcej v S., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6
C 256/2004, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. apríla
2013 sp. zn. 1 Co 6/2013, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 20. septembra 2012 č.k. 6 C 256/2004-499
zamietol žalobu (podanú právnou predchodkyňou žalobcu) o určenie vlastníckeho práva
žalobcu k označeným nehnuteľnostiam v k.ú. S. (ďalej len „parcely“). Dospel k záveru, že
žalobcovi nesvedčí ani jeden z právnych titulov nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle
§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca síce uviedol, že v minulosti bola uzatvorená
kúpna zmluva medzi jeho právnymi predchodcami a rodinou O., avšak nepreukázal, že by sa
týkala niektorej z predmetných parciel. Osobne žiadnu z predmetných parciel nenadobudol
kúpou, ani nepreukázal ich nadobudnutie darovaním, dedením či vydržaním. Ohľadne
svojich tvrdení a nárokov nepreložil žiadny listinný dôkaz, zatiaľ čo žalovaní sa k spôsobu
nadobudnutia parciel vyjadrili a svoje vlastníctvo preukázali. Žalobu preto nemožno
považovať za dôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. apríla 2013 sp. zn.
1 Co 6/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil s poukazom
na správnosť a presvedčivosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Do pozornosti žalobcu
uviedol, že ak sa žalobca domnieva, že vlastnícke právo svedčí jeho právnej predchodkyni
(matke) A. H., môže byť úspešná len žaloba o určenie rozsahu dedičstva po právnej
predchodkyni, nie žaloba o určenie vlastníckeho práva priamo zo strany dediča (žalobcu).
Žalobca naviac neoznačil všetkých účastníkov konania, keďže žalovaní 7/ a 8/ nie sú
výlučnými vlastníkmi, ale len spoluvlastníkmi parciel, na ktoré si vo vzťahu k nim žalobca
nárokuje. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Predovšetkým obsiahlo
namietal vady súvisiace s dokazovaním a vyčítal súdom, že ním navrhnuté dôkazy neboli
vo veľkej miere vykonané vôbec, hoci boli spôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti
a ich vykonanie nebolo pre rozhodnutie o veci zďaleka bezvýznamné, ako napr. písomnosti,
ktoré navrhol vyžiadať z Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,
Štátneho archívu v Bratislave, Oblastného archívu v Prešove a príslušných katastrálnych
úradov, ale tiež o výsluch Š. Č. a právnych nástupcov pôvodnej žalobkyne ako svedkov,
a v neposlednom rade o ohliadku sporných parciel. Odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd
prvého stupňa tieto návrhy odmietol, neobstojí, nakoľko obsahuje len strohé konštatovanie o
neúčelnosti vykonania navrhnutých dôkazov. Ďalej uviedol, že súd zanedbal svoju povinnosť
oboznámiť ho s predbežným právnym posúdením veci, čím opomenul zásadu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. V dôsledku tohto postupu odňal žalobcovi nielen
možnosť pred ním konať, ale aj ústavné právo na súdnu ochranu a tiež právo na spravodlivý
súdny proces. Uvedené pochybenia, vykazujúce zjavný rozpor so zásadou priamosti
dôkazného konania, spolu s jednostranným hodnotením dôkazov, viedli k nedostatočným
skutkovým zisteniam a následne k nesprávnym právnym záverom, najmä pokiaľ ide
o neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Namietal tiež, že odôvodnenia súdnych
rozhodnutí nezodpovedajú požiadavkám uvedeným v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, a rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa,
zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný 2/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu stotožnil s hodnotením dôkazov
i právnymi závermi súdov nižších stupňov. Dovolanie označil za neprípustné a uviedol, že
žalobca nepreukázal právny záujem na požadovanom určení a nemá aktívnu legitimáciu
vo veci. Tiež poukázal na to, že on sám nadobudol vlastnícke právo k parcelám nárokovaných
žalobcom v exekučnom konaní, kde je navrátenie do predošlého stavu vylúčené (§ 61
Exekučného poriadku). Dovolanie preto navrhol „zamietnuť.“
Žalovaní 5/ a 6/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu zotrvali na svojich doterajších
stanoviskách a navrhli dovolaciemu súdu „potvrdiť predchádzajúce rozhodnutia.“
Žalovaný 7/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu zotrval na svojich doterajších
stanoviskách a uviedol, že všetky relevantné doklady týkajúce sa veci už boli súdom
predložené.
Žalovaný 8/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že parcely nárokované
žalobcom zdedil po svojich rodičoch. Tvrdenia, na ktorých žalobca založil svoje nároky,
označil za nepravdivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. l
O.s.p., preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu,
ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p.
prihliada dovolací súd bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom
prostriedku uplatnené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím
postupom (ne)odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne
nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu majúci za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad práva zúčastniť
sa na pojednávaní, na vyhlásení rozsudku, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať
opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Uvedená vada konania (ak by k nej skutočne došlo) je dôsledkom porušenia práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces.
Procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. videl dovolateľ najmä v tom, že súd prvého
stupňa nevyhovel všetkým jeho návrhom na vykonanie dôkazov a že vykonané dôkazy
nesprávne hodnotil.
Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
Pokiaľ dovolateľ namieta porušenie ustanovení o dokazovaní v súvislosti s postupom
odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd vykonáva (opakuje
alebo dopĺňa) dokazovanie len v prípadoch uvedených v § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., pričom
rozhodnutie o potrebe opakovania či doplnenia dokazovania závisí (pri splnení zákonných
podmienok) výhradne od jeho úvahy.
K tvrdeniu dovolateľa o opomenutí predbežnej právnej kvalifikácie veci (§ 100 ods. 1
O.s.p.) súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že hoci tento inštitút má nezanedbateľný
význam v súvislosti s obmedzením počtu tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, zákon
ho formuluje len ako možnosť, nie povinnosť.
Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., dospel k záveru, že i keď
tie okolnosti, na ktoré poukázal žalobca, nesvedčia o vade konania v zmysle § 237 O.s.p.,
predsa len je dôvodné jeho tvrdenie, že k vade takej povahy v konaní pred odvolacím súdom
došlo.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy (len) ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.).
V ostatných (t.j. v § 214 ods. 1 O.s.p. neuvedených) prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu vyplýva, že odvolací súd
rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s týmto ustanovením.
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
O tom, či bol zachovaný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v § 156 ods. 3
O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu. Na č.l. 567 spisu je založený
písomný pokyn predsedu senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej
tabuli bolo oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 17. apríla 2013 o 9.05 hod.
Tento pokyn bol doručený súdnej kancelárii 21. februára 2013, ktorá ho realizovala.
Na č.l. 568 spisu je založené oznámenie o vyhlásení rozsudku určenom na deň 17. apríla 2013
o 9.05 hod, z ktorého ďalej vyplýva, že bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 26. februára
2013, avšak absentuje údaj, kedy bolo toto oznámenie o vyhlásení rozsudku z úradnej tabule
zvesené. V dôsledku uvedeného obsah spisu neumožňuje posúdiť, či bola zachovaná lehota
vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva (má dávať) hodnoverný
obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý
sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., i keď
z dôvodu, ktorý nebol v dovolaní namietaný, dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na dôvod zrušenia nezaoberal
sa otázkami namietanými žalobcom v dovolaní, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková