Najvyšší súd  

3 Cdo 440/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. H., bývajúceho v S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ M., S., 2/ A. B., bývajúcemu v S., 3/ Š. C., 4/ M. C., bývajúcim v S., 5/ J. K., 6/ Z. K., bývajúcim v

S., 7/ J. N., bývajúcemu v S., 8/ J. S., bývajúcemu v S., 9/ K. Ž., bývajúcej v Z., 10/ E. H.,

bývajúcej v B., 11/ J. F., bývajúcemu v O., 12/ MUDr. Ľ. V., bývajúcej v S., 13/ M. G.,

bývajúcej v S., 14/ M. K., bývajúcemu v S., 15/ J. M., bývajúcej v S., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6

C 256/2004, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. apríla

2013 sp. zn. 1 Co 6/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 20. septembra 2012 č.k. 6 C 256/2004-499

zamietol žalobu (podanú právnou predchodkyňou žalobcu) o určenie vlastníckeho práva

žalobcu k označeným nehnuteľnostiam v k.ú. S. (ďalej len „parcely“). Dospel k záveru, že

žalobcovi nesvedčí ani jeden z právnych titulov nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle

§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca síce uviedol, že v minulosti bola uzatvorená

kúpna zmluva medzi jeho právnymi predchodcami a rodinou O., avšak nepreukázal, že by sa

týkala niektorej z predmetných parciel. Osobne žiadnu z predmetných parciel nenadobudol

kúpou, ani nepreukázal ich nadobudnutie darovaním, dedením   či vydržaním. Ohľadne

svojich tvrdení a nárokov nepreložil žiadny listinný dôkaz, zatiaľ čo žalovaní sa k spôsobu

nadobudnutia parciel vyjadrili a svoje vlastníctvo preukázali. Žalobu preto nemožno

považovať za dôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. apríla 2013 sp. zn.

1 Co 6/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil s poukazom  

na správnosť a presvedčivosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Do pozornosti žalobcu

uviedol, že ak sa žalobca domnieva, že vlastnícke právo svedčí jeho právnej predchodkyni

(matke) A. H., môže byť úspešná len žaloba o určenie rozsahu dedičstva po právnej

predchodkyni, nie žaloba o určenie vlastníckeho práva priamo zo strany dediča (žalobcu).

Žalobca naviac neoznačil všetkých účastníkov konania, keďže žalovaní 7/ a 8/ nie sú

výlučnými vlastníkmi, ale len spoluvlastníkmi parciel, na ktoré si vo vzťahu k nim žalobca

nárokuje. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Predovšetkým obsiahlo

namietal vady súvisiace s dokazovaním a vyčítal súdom, že ním navrhnuté dôkazy neboli  

vo veľkej miere vykonané vôbec, hoci boli spôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti  

a ich vykonanie nebolo pre rozhodnutie o veci zďaleka bezvýznamné, ako napr. písomnosti,

ktoré navrhol vyžiadať z Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,

Štátneho archívu v Bratislave, Oblastného archívu v Prešove a príslušných katastrálnych

úradov, ale tiež o výsluch Š. Č. a právnych nástupcov pôvodnej žalobkyne ako svedkov,

a v neposlednom rade o ohliadku sporných parciel. Odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd

prvého stupňa tieto návrhy odmietol, neobstojí, nakoľko obsahuje len strohé konštatovanie o

neúčelnosti vykonania navrhnutých dôkazov. Ďalej uviedol, že súd zanedbal svoju povinnosť

oboznámiť ho s predbežným právnym posúdením veci, čím opomenul zásadu

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. V dôsledku tohto postupu odňal žalobcovi nielen

možnosť pred ním konať, ale aj ústavné právo na súdnu ochranu a tiež právo na spravodlivý

súdny proces. Uvedené pochybenia, vykazujúce zjavný rozpor so zásadou priamosti

dôkazného konania, spolu s jednostranným hodnotením dôkazov, viedli k nedostatočným

skutkovým zisteniam a následne k nesprávnym právnym záverom, najmä pokiaľ ide

o neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Namietal tiež, že odôvodnenia súdnych

rozhodnutí nezodpovedajú požiadavkám uvedeným v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, a rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa,

zrušil, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný 2/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu stotožnil s hodnotením dôkazov  

i právnymi závermi súdov nižších stupňov. Dovolanie označil za neprípustné a uviedol, že

žalobca nepreukázal právny záujem na požadovanom určení a nemá aktívnu legitimáciu  

vo veci. Tiež poukázal na to, že on sám nadobudol vlastnícke právo k parcelám nárokovaných

žalobcom v exekučnom konaní, kde je navrátenie do predošlého stavu vylúčené (§ 61

Exekučného poriadku). Dovolanie preto navrhol „zamietnuť.“

Žalovaní 5/ a 6/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu zotrvali na svojich doterajších

stanoviskách a navrhli dovolaciemu súdu „potvrdiť predchádzajúce rozhodnutia.“

Žalovaný 7/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu zotrval na svojich doterajších

stanoviskách a uviedol, že všetky relevantné doklady týkajúce sa veci už boli súdom

predložené.

Žalovaný 8/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že parcely nárokované

žalobcom zdedil po svojich rodičoch. Tvrdenia, na ktorých žalobca založil svoje nároky,

označil za nepravdivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. l

O.s.p., preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu,

ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p.

prihliada dovolací súd bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku uplatnené.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím

postupom (ne)odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne

nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu majúci za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad práva zúčastniť  

sa na pojednávaní, na vyhlásení rozsudku, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať

opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

Uvedená vada konania (ak by k nej skutočne došlo) je dôsledkom porušenia práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý súdny proces.

Procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. videl dovolateľ najmä v tom, že súd prvého

stupňa nevyhovel všetkým jeho návrhom na vykonanie dôkazov a že vykonané dôkazy

nesprávne hodnotil.

Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu  

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže

mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami  

(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

Pokiaľ dovolateľ namieta porušenie ustanovení o dokazovaní v súvislosti s postupom

odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd vykonáva (opakuje

alebo dopĺňa) dokazovanie len v prípadoch uvedených v § 213 ods. 3 až 5 O.s.p., pričom

rozhodnutie o potrebe opakovania či doplnenia dokazovania závisí (pri splnení zákonných

podmienok) výhradne od jeho úvahy.

K tvrdeniu dovolateľa o opomenutí predbežnej právnej kvalifikácie veci (§ 100 ods. 1

O.s.p.) súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že hoci tento inštitút má nezanedbateľný

význam v súvislosti s obmedzením počtu tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, zákon  

ho formuluje len ako možnosť, nie povinnosť.

Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., dospel k záveru, že i keď

tie okolnosti, na ktoré poukázal žalobca, nesvedčia o vade konania v zmysle § 237 O.s.p.,

predsa len je dôvodné jeho tvrdenie, že k vade takej povahy v konaní pred odvolacím súdom

došlo.

Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré  

sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy (len) ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd

prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.).  

V ostatných (t.j. v § 214 ods. 1 O.s.p. neuvedených) prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu vyplýva, že odvolací súd

rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s týmto ustanovením.

Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

O tom, či bol zachovaný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v § 156 ods. 3

O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu. Na č.l. 567 spisu je založený

písomný pokyn predsedu senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej

tabuli bolo oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 17. apríla 2013 o 9.05 hod.

Tento pokyn bol doručený súdnej kancelárii 21. februára 2013, ktorá ho realizovala.  

Na č.l. 568 spisu je založené oznámenie o vyhlásení rozsudku určenom na deň 17. apríla 2013

o 9.05 hod, z ktorého ďalej vyplýva, že bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 26. februára

2013, avšak absentuje údaj, kedy bolo toto oznámenie o vyhlásení rozsudku z úradnej tabule

zvesené. V dôsledku uvedeného obsah spisu neumožňuje posúdiť, či bola zachovaná lehota

vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva (má dávať) hodnoverný

obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý

sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., i keď

z dôvodu, ktorý nebol v dovolaní namietaný, dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na dôvod zrušenia nezaoberal

sa otázkami namietanými žalobcom v dovolaní, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková