3 Cdo 434/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Č., a.s., so sídlom M., IČO: X., zastúpenej JUDr. B. Z., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni Z. S.,

bývajúcej v B., o zaplatenie 1 076,17 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 185/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 22. mája 2014 sp. zn. 9 Co 350/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka sa v konaní pôvodne domáhala, aby súd uložil odporkyni povinnosť  

zaplatiť jej 1 076,17 € spolu s úrokom z úveru zo sumy 797,19 € vo výške 6,50% ročne  

od 15. apríla 2010 až do zaplatenia, úrokom z omeškania zo sumy 797,19 € vo výške 9,50 €

ročne od 15. apríla 2010 až do zaplatenia a úrokom z omeškania zo sumy 178,05 € vo výške

9,50 € ročne od 15. apríla 2010 až do zaplatenia.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. 16 C 185/2011-153

zastavil konanie (vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu) v časti o zaplatenie úroku

z omeškania 0,5% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010 do zaplatenia a zo sumy  

178,05 € od 15. apríla 2010 do zaplatenia. Ďalej rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť

navrhovateľke 983,23 € so 6,5% úrokom ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010  

až do zaplatenia a s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010  

až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Vo zvyšku

návrh zamietol. Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zároveň určil, že je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá oprávňuje banku (dodávateľa) účtovať klientovi (spotrebiteľovi)

za svoje služby poplatky a odmeny v súlade so sadzobníkom poplatkov a odmien  

za poskytovanie peňažných a obchodných služieb bankou za prvú upomienku vo výške 8,30 €

a za prvú a ďalšiu výzvu vo výške 28,21 €. Vychádza z toho, že účastníčky uzatvorili  

27. júna 2008 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bol

odporkyni poskytnutý spotrebiteľský úver do výšky úverového limitu 995,82 € a odporkyňa

sa zaviazala zaplatiť istinu a úroky v 24. mesačných anuitných splátkach vždy k 15. dňu  

v mesiaci. Naposledy ale zaplatila splátku úveru 15. novembra 2008; od 16. novembra 2008

už nezaplatila žiadnu splátku. Na istine úveru jej k 15. novembru 2008 zostalo zaplatiť

797,19 €. Vzhľadom na to, že odporkyňa sa Zmluvou zaviazala zaplatiť navrhovateľke okrem

istiny aj úroky dohodnuté vo výške 6,5% ročne, predstavuje tento úrok k 14. aprílu 2010

sumu 73,41 €. Navrhovateľka vyčíslila úrok z omeškania od 16. novembra 2008 do 15. marca

2009 vo výške 100,93 €. Súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu aj na zaplatenie poplatkov  

v sume 11,70 €, ktoré predstavujú mesačné poplatky za poistenie práce neschopnosti vo výške

0,43 €, poistenie smrti a invalidity vo výške 0,83 € a správy úveru vo výške 1,99 €. Vzhľadom

na to, že odporkyňa preukázateľne nesplnila svoje zmluvné povinnosti, zaviazal ju v zmysle  

§ 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.  

o spotrebiteľských úveroch na zaplatenie sumy 983,23 € (797,19 € + 73,41 € + 100,93 € +

11,70 €). Vzhľadom na to, že odporkyňa sa dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, zaviazal ju súd prvého stupňa v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia

vlády č. 87/1995 Z.z. aj na zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 797,17 € (z nezaplatenej

časti úveru) vo výške 9% od 15. apríla 2010. Návrh v časti o zaplatenie 92,94 € zamietol

s odôvodnením, že ide o sumu, ktorá pozostáva z poplatkov za upomienku vo výške 8,30 €

a za výzvy 3 x 28,21 €. Podľa jeho právneho názoru majú „uvedené poplatky charakter

neprijateľnej podmienky“, lebo predstavujú neprimerane vysokú sumu. V danom prípade

nebola odporkyňa pri uzatváraní tejto (spotrebiteľskej) Zmluvy oboznámená s vtedy platným

sadzobníkom poplatkov vyberaných bankou v obdobných prípadoch. Dodal, že Zmluva bola

uzatvorená 27. júna 2008, sadzobník poplatkov bol ale účinný až od 1. októbra 2008. Keďže

súd návrh v časti o zaplatenie 92,94 € zamietol, nepriznal navrhovateľke zo sumy 178,05 €

ani úrok z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Uvedený rozsudok napadla navrhovateľka odvolaním, a to vo výroku, ktorým súd

prvého stupňa jej návrh vo zvyšku zamietol, ako aj vo výroku, ktorým určil, že neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je ustanovenie Zmluvy oprávňujúce banku účtovať klientovi poplatky a odmeny za bankové služby v súlade so sadzobníkom poplatkov a odmien vo výške 8,30 €

za prvú upomienku a 28,21 € za jednotlivé výzvy. Podľa jej názoru spočívajú napadnuté

výroky na nesprávnom právnom posúdení veci. Odporkyňa mala možnosť oboznámiť  

sa s úrokovými sadzbami a sadzobníkom poplatkov. Prvostupňový súd náležite nevysvetlil,

ako dospel k záveru, že v predmetnom ustanovení Zmluvy ide o neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Národná banka Slovenska sa v rámci výkonu bankového dohľadu nevyjadrila

v tom zmysle, že by poplatky za upomienky alebo výzvy vyberané bankami na území

Slovenskej republiky boli neprimerane vysoké. Preto ani navrhovateľkou vyberaný poplatok

za upomienku vo výške 8,30 € a poplatok za výzvu vo výške 28,21 € nie sú neprimerané

a možno ich akceptovať. Predmetné ustanovenie Zmluvy bolo preto bezdôvodne označené  

za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté výroky zmeniť a jej

návrhu vyhovieť.  

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. mája 2014 sp. zn. 9 Co 350/2012 rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.),

vychádzajúci z dostatočne zistených rozhodujúcich skutkových okolností a založený  

na ich správnom právnom posúdení. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je Zmluva

spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú treba aplikovať všeobecnú úpravu o neprijateľných

podmienkach (§ 52 Občianskeho zákonníka). Oprávnenie súdu vysloviť neprijateľnosť

zmluvnej podmienky je daný ustanovením § 153 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd dospel k záveru,

že v prejednávanej veci boli dané všetky zákonné predpoklady na to, aby súd prvého stupňa

určil, že je neprijateľná zmluvná podmienka to zmluvné ustanovenie, ktoré oprávňuje banku,

aby klientovi (spotrebiteľovi) účtovala 8,30 € za prvú upomienku a 28,21 € za výzvu.  

Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a poplatku za upomienky

obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľky. Na poplatok

spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľka

zákonný nárok, lebo poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate)  

za poskytnutý úver (úrok z úveru). Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou

(poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme

spotrebiteľa a konanie banky, ktoré spočíva v účtovaní takýchto poplatkov, možno hodnotiť

vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Opodstatnený je preto záver o neprijateľnosti

zmluvných ustanovení, ktoré oprávňujú banku vyberať tieto poplatky. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými nie  

sú spotrebiteľovi poskytované nejaké protiplnenia. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnuté

výroky, ktorými bola určená neprijateľnosť zmluvnej podmienky a zamietnutý návrh v časti

týkajúcej sa 92,94 € spolu s úrokom a s úrokom z omeškania, potvrdil ako vecne správne  

(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224  

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzovala z § 238 ods. 3 O.s.p. Uviedla, že napadnutý rozsudok spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, že

v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách má povinnosť informovať klientov

o poplatkoch, ktoré vyberá, rovnako o úrokových sadzbách. Túto povinnosť splnila  

aj vo vzťahu k odporkyni. Dohľad nad činnosťou bánk vykonáva Národná banka Slovenska,

ktorá dosiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území Slovenska nevytkla, že  

by bankou vyberané poplatky boli neprimerane vysoké. V zmysle § 92 ods. 3 uvedeného

zákona je banka povinná zaslať písomnú výzvu klientom, ktorí neplnia zmluvné povinnosti. S vyhotovením výzvy banky sú spojené jej výdavky, ktoré – podľa názoru dovolateľky – nie

sú pokryté zmluvným úrokom. Účtovanie poplatku za výzvu je teda oprávnené. Poplatky,

ktoré za vyhotovenie výzvy požaduje od svojich klientov navrhovateľka, sú porovnateľné s poplatkami, ktoré v podobných prípadoch účtujú iné banky pôsobiace na území Slovenska.

Zmluvné ustanovenie, ktoré upravuje oprávnenie navrhovateľky vyberať za upomienku 8,30 €  

a za prvú a ďalšiu výzvu 28,21 €, teda nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok buď zrušil, alebo zmenil tak,

že „odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke do 3 dní sumu vo výške 1 076,17 € spolu

s úrokom z úveru vo výške 6,50% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010  

až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla

2010 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 178,05 €  

od 15. apríla 2010 až do zaplatenia“. Zároveň žiadala priznať náhradu trov prvostupňového,

odvolacieho a dovolacieho konania.

Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že, že dovolanie podala včas účastníčka

konania zastúpená advokátom (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil

meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo  

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,  

za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí  

to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania  

(I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok)   a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne

vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom  

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy  

je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

2. Ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)]

ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi

generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

2.1. Najvyšší súd už v rozhodnutí z 12. novembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 302/2012, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky ako judikát R 63/2014 (a v rozhodnutí z 9. októbra 2014 sp. zn. 3 Cdo 446/2013,

ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky ako judikát R 6/2015), dospel k záveru, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom

rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v ustanovení § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

neprípustné, i keď smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).  

2.2. So zreteľom na rozsah dovolacej požiadavky navrhovateľky na „zmenu“ rozsudku

odvolacieho súdu najvyšší súd uvádza, že predmetom dovolacieho prieskumu (v prípade, že

je dovolanie procesne prípustné) môže byť len rozhodnutie odvolacieho súdu; dovolací súd

môže teda posudzovať iba to, o čom rozhodol odvolací súd.

Dovolací súd preto pripomína, že navrhovateľka napadla prvostupňový rozsudok iba

vo výroku, ktorým a/ bol návrh zamietnutý „vo zvyšku“ (čo do sumy 92,94 € predstavujúcej

poplatky banky) a b/ bola vyslovená neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Výroky rozsudku

prvého stupňa odvolaním nenapadnuté (vrátane výroku, ktorým bolo navrhovateľkinmu

návrhu vyhovené čo do sumy 983,23 € s príslušenstvom) odvolací súd nepreskúmaval.  

V danom prípade teda navrhovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho

súdu o peňažnom plnení 92,94 €.  

Návrh na začatie konania bol podaný 29. júna 2010; v deň jej podania určovalo výšku

minimálnej mzdy nariadenie vlády č. 441/2009 Z.z. Podľa tohto predpisu minimálnu mzdu

na rok 2010 predstavovala suma 307,70 €. Trojnásobok tejto sumy je 923,10 €.

Súd prvého stupňa zamietol návrh „vo zvyšku“ – čo do sumy 92,94 €; odvolací súd

tento výrok rozsudku preskúmal a potvrdil. Dovolanie navrhovateľky v dôsledku toho

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy (92,94 € < 923,10 €).

3. Dovolanie navrhovateľky by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,

iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto

povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Navrhovateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdila

a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

4. Navrhovateľka namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však

prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho   súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania navrhovateľky nepristúpil dovolací

súd k posúdeniu, či potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom  

právnom posúdení veci. Neskúmal preto medziiným, či bola dôvodne konštatovaná

neprijateľnosť (neplatnosť) zmluvnej podmienky.  

5. Keďže prípustnosť v danej veci podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd dovolanie navrhovateľky

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal odporkyni

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 4. júna 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková