3 Cdo 434/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Č., a.s., so sídlom M., IČO: X., zastúpenej JUDr. B. Z., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni Z. S.,
bývajúcej v B., o zaplatenie 1 076,17 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 185/2011, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 22. mája 2014 sp. zn. 9 Co 350/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa v konaní pôvodne domáhala, aby súd uložil odporkyni povinnosť
zaplatiť jej 1 076,17 € spolu s úrokom z úveru zo sumy 797,19 € vo výške 6,50% ročne
od 15. apríla 2010 až do zaplatenia, úrokom z omeškania zo sumy 797,19 € vo výške 9,50 €
ročne od 15. apríla 2010 až do zaplatenia a úrokom z omeškania zo sumy 178,05 € vo výške
9,50 € ročne od 15. apríla 2010 až do zaplatenia.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. 16 C 185/2011-153
zastavil konanie (vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu) v časti o zaplatenie úroku
z omeškania 0,5% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010 do zaplatenia a zo sumy
178,05 € od 15. apríla 2010 do zaplatenia. Ďalej rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť
navrhovateľke 983,23 € so 6,5% úrokom ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010
až do zaplatenia a s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010
až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Vo zvyšku
návrh zamietol. Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zároveň určil, že je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá oprávňuje banku (dodávateľa) účtovať klientovi (spotrebiteľovi)
za svoje služby poplatky a odmeny v súlade so sadzobníkom poplatkov a odmien
za poskytovanie peňažných a obchodných služieb bankou za prvú upomienku vo výške 8,30 €
a za prvú a ďalšiu výzvu vo výške 28,21 €. Vychádza z toho, že účastníčky uzatvorili
27. júna 2008 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bol
odporkyni poskytnutý spotrebiteľský úver do výšky úverového limitu 995,82 € a odporkyňa
sa zaviazala zaplatiť istinu a úroky v 24. mesačných anuitných splátkach vždy k 15. dňu
v mesiaci. Naposledy ale zaplatila splátku úveru 15. novembra 2008; od 16. novembra 2008
už nezaplatila žiadnu splátku. Na istine úveru jej k 15. novembru 2008 zostalo zaplatiť
797,19 €. Vzhľadom na to, že odporkyňa sa Zmluvou zaviazala zaplatiť navrhovateľke okrem
istiny aj úroky dohodnuté vo výške 6,5% ročne, predstavuje tento úrok k 14. aprílu 2010
sumu 73,41 €. Navrhovateľka vyčíslila úrok z omeškania od 16. novembra 2008 do 15. marca
2009 vo výške 100,93 €. Súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu aj na zaplatenie poplatkov
v sume 11,70 €, ktoré predstavujú mesačné poplatky za poistenie práce neschopnosti vo výške
0,43 €, poistenie smrti a invalidity vo výške 0,83 € a správy úveru vo výške 1,99 €. Vzhľadom
na to, že odporkyňa preukázateľne nesplnila svoje zmluvné povinnosti, zaviazal ju v zmysle
§ 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch na zaplatenie sumy 983,23 € (797,19 € + 73,41 € + 100,93 € +
11,70 €). Vzhľadom na to, že odporkyňa sa dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, zaviazal ju súd prvého stupňa v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. aj na zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 797,17 € (z nezaplatenej
časti úveru) vo výške 9% od 15. apríla 2010. Návrh v časti o zaplatenie 92,94 € zamietol
s odôvodnením, že ide o sumu, ktorá pozostáva z poplatkov za upomienku vo výške 8,30 €
a za výzvy 3 x 28,21 €. Podľa jeho právneho názoru majú „uvedené poplatky charakter
neprijateľnej podmienky“, lebo predstavujú neprimerane vysokú sumu. V danom prípade
nebola odporkyňa pri uzatváraní tejto (spotrebiteľskej) Zmluvy oboznámená s vtedy platným
sadzobníkom poplatkov vyberaných bankou v obdobných prípadoch. Dodal, že Zmluva bola
uzatvorená 27. júna 2008, sadzobník poplatkov bol ale účinný až od 1. októbra 2008. Keďže
súd návrh v časti o zaplatenie 92,94 € zamietol, nepriznal navrhovateľke zo sumy 178,05 €
ani úrok z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Uvedený rozsudok napadla navrhovateľka odvolaním, a to vo výroku, ktorým súd
prvého stupňa jej návrh vo zvyšku zamietol, ako aj vo výroku, ktorým určil, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je ustanovenie Zmluvy oprávňujúce banku účtovať klientovi poplatky a odmeny za bankové služby v súlade so sadzobníkom poplatkov a odmien vo výške 8,30 €
za prvú upomienku a 28,21 € za jednotlivé výzvy. Podľa jej názoru spočívajú napadnuté
výroky na nesprávnom právnom posúdení veci. Odporkyňa mala možnosť oboznámiť
sa s úrokovými sadzbami a sadzobníkom poplatkov. Prvostupňový súd náležite nevysvetlil,
ako dospel k záveru, že v predmetnom ustanovení Zmluvy ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Národná banka Slovenska sa v rámci výkonu bankového dohľadu nevyjadrila
v tom zmysle, že by poplatky za upomienky alebo výzvy vyberané bankami na území
Slovenskej republiky boli neprimerane vysoké. Preto ani navrhovateľkou vyberaný poplatok
za upomienku vo výške 8,30 € a poplatok za výzvu vo výške 28,21 € nie sú neprimerané
a možno ich akceptovať. Predmetné ustanovenie Zmluvy bolo preto bezdôvodne označené
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté výroky zmeniť a jej
návrhu vyhovieť.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. mája 2014 sp. zn. 9 Co 350/2012 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.),
vychádzajúci z dostatočne zistených rozhodujúcich skutkových okolností a založený
na ich správnom právnom posúdení. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je Zmluva
spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú treba aplikovať všeobecnú úpravu o neprijateľných
podmienkach (§ 52 Občianskeho zákonníka). Oprávnenie súdu vysloviť neprijateľnosť
zmluvnej podmienky je daný ustanovením § 153 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd dospel k záveru,
že v prejednávanej veci boli dané všetky zákonné predpoklady na to, aby súd prvého stupňa
určil, že je neprijateľná zmluvná podmienka to zmluvné ustanovenie, ktoré oprávňuje banku,
aby klientovi (spotrebiteľovi) účtovala 8,30 € za prvú upomienku a 28,21 € za výzvu.
Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a poplatku za upomienky
obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľky. Na poplatok
spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľka
zákonný nárok, lebo poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate)
za poskytnutý úver (úrok z úveru). Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou
(poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme
spotrebiteľa a konanie banky, ktoré spočíva v účtovaní takýchto poplatkov, možno hodnotiť
vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Opodstatnený je preto záver o neprijateľnosti
zmluvných ustanovení, ktoré oprávňujú banku vyberať tieto poplatky. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými nie
sú spotrebiteľovi poskytované nejaké protiplnenia. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnuté
výroky, ktorými bola určená neprijateľnosť zmluvnej podmienky a zamietnutý návrh v časti
týkajúcej sa 92,94 € spolu s úrokom a s úrokom z omeškania, potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 238 ods. 3 O.s.p. Uviedla, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, že
v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách má povinnosť informovať klientov
o poplatkoch, ktoré vyberá, rovnako o úrokových sadzbách. Túto povinnosť splnila
aj vo vzťahu k odporkyni. Dohľad nad činnosťou bánk vykonáva Národná banka Slovenska,
ktorá dosiaľ vo vzťahu k žiadnej banke pôsobiacej na území Slovenska nevytkla, že
by bankou vyberané poplatky boli neprimerane vysoké. V zmysle § 92 ods. 3 uvedeného
zákona je banka povinná zaslať písomnú výzvu klientom, ktorí neplnia zmluvné povinnosti. S vyhotovením výzvy banky sú spojené jej výdavky, ktoré – podľa názoru dovolateľky – nie
sú pokryté zmluvným úrokom. Účtovanie poplatku za výzvu je teda oprávnené. Poplatky,
ktoré za vyhotovenie výzvy požaduje od svojich klientov navrhovateľka, sú porovnateľné s poplatkami, ktoré v podobných prípadoch účtujú iné banky pôsobiace na území Slovenska.
Zmluvné ustanovenie, ktoré upravuje oprávnenie navrhovateľky vyberať za upomienku 8,30 €
a za prvú a ďalšiu výzvu 28,21 €, teda nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok buď zrušil, alebo zmenil tak,
že „odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke do 3 dní sumu vo výške 1 076,17 € spolu
s úrokom z úveru vo výške 6,50% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla 2010
až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 797,19 € od 15. apríla
2010 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 178,05 €
od 15. apríla 2010 až do zaplatenia“. Zároveň žiadala priznať náhradu trov prvostupňového,
odvolacieho a dovolacieho konania.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že, že dovolanie podala včas účastníčka
konania zastúpená advokátom (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil
meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí
to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania
(I. ÚS 4/2011).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam
odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne
vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy
je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
2. Ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)]
ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi
generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
2.1. Najvyšší súd už v rozhodnutí z 12. novembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 302/2012, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako judikát R 63/2014 (a v rozhodnutí z 9. októbra 2014 sp. zn. 3 Cdo 446/2013,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako judikát R 6/2015), dospel k záveru, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom
rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v ustanovení § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
neprípustné, i keď smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
2.2. So zreteľom na rozsah dovolacej požiadavky navrhovateľky na „zmenu“ rozsudku
odvolacieho súdu najvyšší súd uvádza, že predmetom dovolacieho prieskumu (v prípade, že
je dovolanie procesne prípustné) môže byť len rozhodnutie odvolacieho súdu; dovolací súd
môže teda posudzovať iba to, o čom rozhodol odvolací súd.
Dovolací súd preto pripomína, že navrhovateľka napadla prvostupňový rozsudok iba
vo výroku, ktorým a/ bol návrh zamietnutý „vo zvyšku“ (čo do sumy 92,94 € predstavujúcej
poplatky banky) a b/ bola vyslovená neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Výroky rozsudku
prvého stupňa odvolaním nenapadnuté (vrátane výroku, ktorým bolo navrhovateľkinmu
návrhu vyhovené čo do sumy 983,23 € s príslušenstvom) odvolací súd nepreskúmaval.
V danom prípade teda navrhovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho
súdu o peňažnom plnení 92,94 €.
Návrh na začatie konania bol podaný 29. júna 2010; v deň jej podania určovalo výšku
minimálnej mzdy nariadenie vlády č. 441/2009 Z.z. Podľa tohto predpisu minimálnu mzdu
na rok 2010 predstavovala suma 307,70 €. Trojnásobok tejto sumy je 923,10 €.
Súd prvého stupňa zamietol návrh „vo zvyšku“ – čo do sumy 92,94 €; odvolací súd
tento výrok rozsudku preskúmal a potvrdil. Dovolanie navrhovateľky v dôsledku toho
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy (92,94 € < 923,10 €).
3. Dovolanie navrhovateľky by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,
iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdila
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
4. Navrhovateľka namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však
prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania navrhovateľky nepristúpil dovolací
súd k posúdeniu, či potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom
právnom posúdení veci. Neskúmal preto medziiným, či bola dôvodne konštatovaná
neprijateľnosť (neplatnosť) zmluvnej podmienky.
5. Keďže prípustnosť v danej veci podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd dovolanie navrhovateľky
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal odporkyni
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. júna 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková