Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 432/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. H. K., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. A. T., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej JUDr. I. S., K.,

správkyni konkurznej podstaty úpadcu K., IČO: X., so sídlom v K., o vydanie vecí, vedenej

na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 149/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2014 sp. zn. 2 Co 475/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 25. marca 2010 č.k. 17 C 149/2004-374 v spojení

s opravným uznesením z 21. januára 2014 č.k. 17 C 149/2004-487 žalobu o vydanie vecí

(bližšie špecifikovaných v žalobe) zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k veciam, ktorých

vydania sa domáha, ani to, že sa veci, resp. niektoré z nich, nachádzajú v reálnej dispozícii

žalovanej, ako zákonných   predpokladov úspešnosti žaloby v zmysle § 126 ods. 1

Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 veta prvá O.s.p.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 24. apríla 2014 sp. zn.

2 Co 475/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

potvrdil s poukazom na správnosť jeho skutkových zistení a právnych záverov (§ 219 ods. 1,

2 O.s.p.). Bol zhodného názoru ako súd prvého stupňa, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje vlastníctvo k veciam, resp. že by žalovaná veci,

ktorých vydania sa domáha, od žalobkyne prevzala. Náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila podľa

§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred

súdom tým, že napriek vedomosti, že si v konaní uplatnila zákonom predpísaným spôsobom

svoje základné právo na právnu pomoc v odvolacom konaní a že o žiadosti nebolo

rozhodnuté, v preskúmavanej veci konal a rozhodol, čím jej bolo porušené právo  

na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci. Trvala na tom, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je nesprávne aj po právnej stránke, že nebol zistený riadne skutkový stav veci

a vykonané dôkazy boli nesprávne vyhodnotené. Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala, aby

dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého

stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť

na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal

dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia  

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

nenamietala a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť

súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdov

nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Dovolateľka

namieta, že k tejto vade došlo najmä tým, že odvolací súd vec prejednal a rozhodol, napriek

tomu, že nebolo právoplatne rozhodnuté o jej žiadosti o ustanovenie advokáta v odvolacom

konaní.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa

požiadala o ustanovenie advokáta na jej zastupovanie v odvolacom konaní, že rozhodnutím

Centra právnej pomoci, kancelárie v Košiciach (ďalej len „Centrum“) zo 17. júla 2013 sp. zn.

6242/2013-PP bol žalobkyni predbežne nepriznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a že

odvolaciemu súdu nebolo v čase rozhodovania (24. apríla 2014) známe, že žalobkyni bol

Centrom rozhodnutím z 18. októbra 2013 na jej zastupovanie ustanovený advokát  

Mgr. H., ktorému 18. novembra 2013 žalobkyňa písomne udelila plnomocenstvo, tak ako to

žalobkyňa tvrdí v dovolaní na č.l. 508 spisu, nakoľko dané rozhodnutie ani písomné

plnomocenstvo k dovolaniu nepripojila a ani doposiaľ do spisu nezaložila.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd v danej veci postupoval podľa  

§ 214 ods. 1 O.s.p., ktorý stanovuje, že na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem, a podľa § 214 ods. 2 O.s.p., ktorý

stanovuje, že v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. Ďalej zistil, že v nadväznosti na tento postup odvolací súd oznámil miesto s čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, a to spôsobom, ktorý

zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že v konaní nedošlo

k žalobkyňou tvrdenému porušeniu práva na právnu pomoc v konaní. Bolo totiž povinnosťou

ustanoveného a splnomocneného advokáta žalobkyne, prípadne aj samotnej žalobkyne  

(ak skutočne k ustanoveniu a splnomocneniu došlo, keďže ani v dovolacom konaní táto

skutočnosť nebola preukázaná), aby odvolaciemu súdu túto skutočnosť oznámili. Bez tohto

úkonu a predloženia plnomocenstva súd nemôže mať vedomosť o tom, že účastník  

má v konaní zástupcu a opomenutie tejto povinnosti nemožno pripísať na stranu súdu, aby

znášal to, čo zanedbal účastník. V danom prípade žalobkyňa ani jej zástupca takto

nepostupovali, hoci od ustanovenia zástupcu a písomného splnomocnenia do rozhodnutia

odvolacieho súdu uplynula doba takmer 6 mesiacov a tým sa sami vystavili z toho

vyplývajúcim prípadným dôsledkom.

Keďže v danom prípade odvolací súd postupoval v súlade § 214 ods. 2 a 156 ods. 3

O.s.p. a žalobkyňa aj jej zástupca mali možnosť sa o vyhlásení rozsudku dozvedieť zákonom

určeným spôsobom (viď zoznam vecí určených na vyhlásenie odvolacím súdom bez

nariadenia pojednávania založený v súdnom spise na č.l. 490 a 491), nedošlo k odňatiu

možnosti žalobkyne konať pred odvolacím súdom v zmysle §237 písm. f/ O.s.p.

Dovolateľka v danej veci namietala aj odňatie jej možnosti pred súdom konať

postupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného

dokazovania.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú  

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,  

3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal   ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Žalobkyňou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel  

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že odvolací súd jej v danej veci znemožnil realizáciu

procesných oprávnení, ktoré jej patrili ako účastníčke konania, tým, že jeho rozhodnutie nemá

(podľa jej názoru) náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na nedostatok

dôvodov je nepreskúmateľné. Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) ale zastáva

názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou zakladajúcou zmätočnosť (v zmysle

ustanovenia § 237 O.s.p.), ale že je tzv. inou vadou konania, ktorá prípustnosť dovolania

nezakladá. Názor, ktorý je vyjadrený v uvedenom judikáte, je naďalej plne opodstatnený

a dovolací súd ani v prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od neho. Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho  

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho  

súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,  

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011  

a 7 Cdo 109/2011).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu  

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku

dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,  

IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Obdobne formuloval svoje závery ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014

sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012.

Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že predmetná námietka dovolateľky sa týka takej okolnosti (nepreskúmateľnosti rozhodnutia), ktorú možno, pokiaľ je vôbec daná,

považovať iba za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) úspešne

uplatniteľný (iba) v procesne prípustnom dovolaní, nie však za procesnú vadu konania

zakladajúcu prípustnosť dovolania.

Dovolanie je odôvodnené aj vadami konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (tzv.

inými vadami konania) a nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie   je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde  

o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však

prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči

žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. novembra 2014

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková