3 Cdo 421/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ľ. B., bývajúcej v C., zastúpenej JUDr. I. Š., advokátom so sídlom vo S., proti žalovanej R., a.s., so sídlom v K.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 C 66/2013, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 9. júla 2014 sp. zn. 2 Co 4/2014, takto
r o z h o d o l :
Návrh žalovanej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. septembra 2013 č.k. 8 C 66/2013-123 zrušil
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bližšie špecifikoval vo svojom rozhodnutí (ďalej len
„označený rozhodcovský rozsudok“), odložil vykonateľnosť tohto rozhodcovského rozsudku
do právoplatnosti rozsudku vo veci samej a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
trovy konania 246,24 € na účet jej právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Konštatoval, že v danom prípade bola uzatvorená poistná zmluva, ktorú treba považovať
za spotrebiteľskú zmluvu. Návrh zmluvy bol vyhotovený dodávateľkou (žalovanou)
na vopred pripravenom tlačive tak, že spotrebiteľ (žalobkyňa) nemal možnosť zmeniť jej
obsah. Súčasťou zmluvného dojednania bola tiež rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky
vzájomné spory z poistenia budú prejednávané v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa nebola
oboznámená s právnymi účinkami takéhoto dojednania, ničím si ho nevymienila a nijako
nemohla meniť jeho obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a mala
za následok značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Táto doložka je preto neprijateľná (neplatná) zmluvná podmienka. Žalobe, ktorá
bola podaná v zákonom určenej lehote (§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), z týchto dôvodov vyhovel a označený rozhodcovský rozsudok zrušil v zmysle § 40
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom 9. júla 2014 sp. zn.
2 Co 4/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie v spotrebiteľskej
zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si žalobkyňa osobitne nevyjednala
a zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa jej podrobiť. Pokiaľ v prvostupňovom
konaní došlo k niektorým procesným nesprávnostiam, nedosahujú intenzitu, ktorá by mala
viesť k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Dokazovaním bolo preukázané, že
žalobkyni neboli poskytnuté žiadne informácie o dôsledkoch výlučného riešenia sporov
v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu je preto jej žaloba opodstatnená. Odvolací súd ďalej zamietol návrh
žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, že
eventuálne zrušenie žalovanou uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a 5 Cdo 112/2012 v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 nemá zásadný právny význam pre prejednávanú vec.
Súd rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že jej
v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd
neodôvodnil dostatočne presvedčivo dôsledky toho, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz
ňou navrhnutý. Nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu
vo veci. Súdy nesprávne interpretovali všeobecné poistné podmienky, osobitné zmluvné
dojednania, rozhodcovskú doložku a záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách
a potrebách klientov. Podľa jej názoru bola rozhodcovská doložka formulovaná tak, že
poistencovi priznávala aj možnosť neprijať navrhované zmluvné dojednanie. Navyše,
v danom prípade nejde o spotrebiteľský spor. Súdy aplikovali vnútroštátne normy chrániace
spotrebiteľa, mali však aj náležite aplikovať a interpretovať smernicu 93/13/EHS (ktorej
slovenský preklad je nesprávny). Podľa jej presvedčenia nemôže súd v dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky skúmať prípadnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho
aj prvostupňového súdu a zároveň žiadala, aby dovolací súd ešte pred rozhodnutím prerušil
dovolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod
sp. zn. II. ÚS 382/2013, pretože v tomto konaní sa po prijatí ústavnej sťažnosti žalovanej
rozhoduje o porušení jej ústavných práv v konaniach, v ktorých sa rieši dôležitá právna
otázka, ktorá bude mať význam aj pre prejednávanú vec.
Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., dospel bez nariadenia pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) k záveru, že tento opravný prostriedok treba odmietnuť.
V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom
ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania tej istej
dovolateľky – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 460/2014, 3 Cdo 102/2014, 3 Cdo 260/2014, 3 Cdo 332/2014, 3 Cdo 368/2014, 3 Cdo 474/2014).
Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom
rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody
neuvádza.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej podľa § 237 a 239 O.s.p. prípustné nie
je, najvyšší súd ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Pokiaľ ide o návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, dovolací
súd návrh ako nedôvodný zamietol po zistení, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
z 30. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, že základné práva žalovanej podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca
2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 porušené neboli, sťažnostiam žalovanej
vo zvyšnej časti nevyhovel.
O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková