Najvyšší súd
3 Cdo 416/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého O. M., narodeného X., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, bývajúceho u matky, dieťa rodičov J. B., bývajúcej v K., a M. M.,
bývajúceho v K., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 25 P 116/2011, o dovolaní matky zastúpenej JUDr. A. K., advokátkou so sídlom
v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012 sp. zn.
8 CoP 371/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Matka maloletého návrhom z 5. mája 2011 žiadala, aby súd nariadil predbežné
opatrenie, ktorým dočasne zakáže otcovi styk s maloletým O. M. (ďalej len „maloletý“).
Uviedla, že styk otca s dieťaťom bol upravený rozsudkom Okresného súdu Košice II
z 3. októbra 2003 č.k. 23 Nc 1276/2001-54 v zmysle dohody rodičov, spočiatku sa realizoval
nekonfliktne a bezproblémovo v rodičmi dohodnutom čase, v čase podania tohto návrhu ale
styk s otcom spôsobuje dieťaťu psychické ťažkosti.
Okresný súd Košice II uznesením z 23. júna 2011 č.k. 25 P 116/2011-17 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým otcovi dočasne zakázal styk s maloletým (§ 74 ods. 1 a 2
v spojení s § 75 ods. 2, 7 a 9 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že matka v návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia v potrebnej miere súdu osvedčila naliehavosť dočasnej predbežnej úpravy a existenciu skutočností, z ktorých vyplýva, že stretávanie sa dieťaťa s otcom
je pre maloletého stresujúce a pôsobí nepriaznivo na jeho psychiku. Zároveň rozhodol, že
začína konanie vo veci bez návrhu (§ 81 O.s.p.).
Na odvolanie otca Krajský súd v Košiciach uznesením zo 14. septembra 2011 sp. zn.
8 CoP 268/2011 napadnuté uznesenie vo výroku o nariadení predbežného opatrenia potvrdil
ako vecne správne. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 O.s.p.) dodal, že opodstatnenosť dočasného prerušenia styku otca s dieťaťom
vyplýva nielen z vyjadrenia MUDr. T. R., ale aj samotného maloletého, ktorý pred sociálnou
pracovníčkou uviedol, že „otca nechce vidieť, lebo ho bije, nadáva mu a kričí na neho pre
maličkosti“. Odvolací súd konštatoval, že v štádiu, v ktorom ešte súdy nemajú k dispozícii
znalecký posudok z odboru pedopsychológie (pedopsychiatrie), ktorým by sa definitívne a na
podklade dôsledného poznania skutkového stavu vyhodnotili dôvody vedúce k zhoršeniu
vzťahu maloletého k otcovi, s ktorým do roku 2009 výborne vychádzal, sa ako najvhodnejšie
javí nariadiť predbežné oparenie dočasne zakazujúce stretávania sa otca s maloletým.
Zdôraznil, že pre nariadenie predbežného opatrenia takejto povahy (obsahu) je postačujúca existencia aj len obavy, že by ďalšie stýkania sa otca s dieťaťom mohlo viesť
k nenapraviteľným dôsledkom.
V priebehu ďalšieho konania Okresný súd Košice II uznesením zo 4. júla 2012 č.k.
25 P 116/2011-87 zrušil svoje uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, maloletému
a jeho rodičom uložil povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu
a rozhodol, že bez návrhu začína konanie o uloženie výchovného opatrenia (§ 81 O.s.p.).
V odôvodnení poukázal na § 77 ods. 2 O.s.p. a závery znaleckého posudku PhDr. E. K.,
znalkyne z odboru psychológie, ktorý vypracovala 20. júna 2012. Súdna znalkyňa v ňom
odporučila ponechať pôvodnú formu stretnutí maloletého s otcom, lebo dieťa nemá problémy
stýkať sa s ním. Prejavy nezhôd v ich vzájomnom vzťahu, ku ktorým došlo, sú výsledkom
manipulácie matky dieťaťa proti osobe otca. Na riziká správania sa matky voči osobe otca
pred dieťaťom je potrebné matku aj inštitucionálne upozorniť. Vzhľadom na tieto závery
znaleckého dokazovania rozhodol súd prvého stupňa nielen o zrušení pôvodne nariadeného
predbežného opatrenia, ale tiež o povinnosti účastníkov konania podrobiť sa
psychologickému poradenstvu.
Na odvolanie matky Krajský súd v Košiciach uznesením z 18. septembra 2012 sp. zn.
8 CoP 371/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, stotožniac sa s jeho
skutkovými aj právnymi závermi, osobitne s konštatovaním, že matka dieťa úmyselne
navádza proti otcovi, v dôsledku čoho si maloletý otca neváži a tak sa aj voči nemu správa.
Matka nezvláda výchovu maloletého po stránke psychickej, somatickej ani hygienickej.
Maloletý sa práve kontaktom s otcom naučí okrem absentujúcich hygienických a školských
návykov aj pracovným a vzťahovým návykom, ktoré sú dôležité pre jeho harmonický vývoj.
Na tomto podklade odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom
štádiu konania absentuje zákonná podmienka pre ďalšie trvanie nariadeného predbežného
opatrenia – naliehavosť potreby predbežnej úpravy styku otca s dieťaťom. Dodal, že dlhodobá
absencia otca pri výchove maloletého by mohla viesť až k absolútnemu odcudzeniu, ktoré
by mohlo mať nenapraviteľné negatívne dôsledky. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod pre
ďalšie pretrvávanie zákazu stýkania sa otca so synom. Poznamenal, že nariadené odborné
psychologické poradenstvo bude plniť ochrannú funkciu a pomôže zlepšiť schopnosť rodičov
navzájom komunikovať a spoločne vychovávať maloletého. V závere rozhodnutia odvolací
súd konštatoval, že námietkami matky tvrdiacej zaujatosť znalkyne a nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností sa bude zaoberať súd konajúci ďalej o veci samej.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla matka dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že v konaní bola maloletému odňatá
možnosť pred súdom konať. V úvode dovolania poukázala na to, že odvolací súd „potvrdil
uznesenie“ súdu prvého stupňa, ktorého výroková časť bola zložená z troch výrokov. Podľa
výrokovej časti sa teda potvrdenie vzťahuje na všetky tri výroky napadnutého rozhodnutia,
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu ale podľa nej svedčí o tom, že tretí výrok (o tom,
že bez návrhu začína konanie o uloženie výchovného opatrenia) bol opomenutý. V ďalšom
uviedla, že rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov sú v podstatnej časti založené
na zisteniach znalkyne MUDr. E. K., ktorá ale v rozpore so skutočnosťou vo svojom
znaleckom posudku uviedla, že maloletého vyšetrila 20. apríla 2012. Odvolací súd
sa s odbornými závermi znalkyne stotožnil napriek tomu, že maloletý ňou nikdy nebol
vyšetrený. Vzájomný konflikt protichodných tvrdení matky a znalkyne vyhodnotil odvolací
súd bez dokazovania zameraného na odstránenie rozporov; zistenia interpretoval výlučne
v prospech toho, čo uviedla znalkyňa. Podľa názoru matky mal odvolací súd pred svojím
rozhodnutím nariadiť pojednávanie, na ktorom by v prítomnosti účastníkov konania vytvoril potrebný priestor na konfrontáciu názorov matky a znalkyne (v súvislosti s tým matka
poukázala na v inej veci vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 109/2009, v ktorom bola z nenariadenia pojednávania
a nevykonania dokazovania vyvodená existencia procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.). V záverečnej časti dovolania matka uviedla, že otec neprípustne presadzuje
voči maloletému ako výchovný prostriedok fyzické tresty. Z týchto dôvodov žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (prípadne aj ním potvrdené prvostupňové uznesenie)
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice II uznesením z 2. novembra 2012 č.k. 25 P 116/2011-124 nariadil
znalecké dokazovanie a znalkyni PhDr. Ľ. G. uložil, aby sa v znaleckom posudku „vyjadrila
k správnosti záverov znaleckého posudku PhDr. E. K.“.
Otec vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s ďalším vyšetrovaním
psychického stavu syna, lebo každé vyšetrenie psychiatrom, sociálnym pracovníkom alebo
policajtom je pre dieťa neprimeranou a nežiaducou záťažou.
Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom.
Úvodom treba uviesť, že v zmysle § 31 ods. 2 Zákona o rodine žiadny z rodičov
nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť
k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi
zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu
opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len
„kolízny opatrovník“). V preskúmavanej veci bol maloletému za kolízneho opatrovníka
ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach. Tento úrad, ktorý je zástupcom maloletého v danom konaní, nepodal v mene zastúpeného dovolanie. Dovolanie podané
matkou nemožno považovať za dovolanie maloletého.
V ďalšom preto dovolací súd vychádzal z toho, že procesný úkon, ktorým je v danom
prípade napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie matky.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v tomto prípade napadnuté dovolaním,
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania matky
preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že § 239
ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania [i keby sa ním inak napádalo rozhodnutie
so znakmi významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (ktoré ale v danom prípade nie
sú dané)] vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení.
Prípustnosť dovolania matky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Matka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní sa namieta, že postup odvolacieho súdu mal za následok odňatie možnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
V danom prípade je existencia uvedenej procesnej vady namietaná vo vzťahu
k rozhodnutiu súdu zrušujúcemu nariadené predbežné opatrenie. Dovolací súd preto v ďalšom
podáva stručnú všeobecnú charakteristiku predbežných opatrení a rozhodovania súdov o nich. Účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečiť ochranu práv a oprávnených
záujmov účastníkov nielen spravodlivú (viď bližšie § 1 O.s.p.), ale tiež účinnú a rýchlu
(viď bližšie § 6 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok vychádza z toho, že pre dosiahnutie tohto
účelu nestačí vždy vyčkávať až do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v konaní začatom
podľa jeho tretej časti. Pomery účastníkov totiž neraz vyžadujú prijatie účinných dočasných
opatrení, ktoré majú len prechodný charakter. Takými opatreniami sú (o. i.) predbežné
opatrenia.
Predbežné opatrenia sú predbežnými predovšetkým v tom zmysle, že ich možno
nariadiť (aj) pred začatím konania. Ich predbežnosť spočíva tiež v tom, že sa nimi
neprejudikujú práva účastníkov, ani tretích osôb. Predbežné opatrenie možno nariadiť
v každej veci, o ktorej sa môže konať v občianskom súdnom konaní, teda aj vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých. Nariadenie predbežného opatrenia nie je možné vtedy,
ak sú dané podmienky pre konečné rozhodnutie. Pri predbežnom opatrení, predpokladom
ktorého je potreba urýchlenej dočasnej úpravy pomerov účastníkov, sa súd spravidla nevyhne
tomu, že ním nariaďované predbežné opatrenie bude mať – hoci aj len dočasne – zhruba rovnaký obsah, ako rozhodnutie vo veci samej; nesmie však nariadiť také predbežné opatrenie
(predbežné opatrenie takého obsahu), ktorým by znemožňoval alebo mimoriadne sťažoval
obnovenie pôvodného stavu.
Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný charakter. Pri nariaďovaní predbežného
opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.
V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené
pred vydaním konečného rozhodnutia o veci, a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje
dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi.
Zákon z tohto dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal
súd vykonávať dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.). Pre nariadenie predbežného opatrenia
je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto
dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä
naliehavosťou jej riešenia. Keďže sa procesné predpoklady pre nariadenie predbežného
opatrenia iba osvedčujú, a to spravidla listinami, nie je súd pred rozhodnutím o predbežnom
opatrení povinný vytvoriť účastníkom konania procesnú možnosť vyjadriť sa k obsahu listín,
z ktorých vyvodzuje závery o splnení predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez
výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 75 ods. 8 O.s.p. o nariadení
predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.
Predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené (§ 77
ods. 2 O.s.p.).
V súlade s Občianskym súdnym poriadkom súd predbežné opatrenie zruší nielen
vtedy, ak po jeho nariadení nastane zmena pomerov, ale aj vtedy, keď sa dodatočne zistí, že
na nariadenie predbežného opatrenia neboli dôvody. Opodstatnenosť takéhoto postupu je daná
tým, že súd pred nariadením predbežného opatrenia nemá povinnosť vykonať dokazovanie
na všetky skutočnosti uvádzané v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ba dokonca
si nemusí ani zadovážiť vyjadrenie účastníkov konania (viď § 75 ods. 9 O.s.p.).
To, čo bolo vyššie vo všeobecnej rovine uvedené o procesnej stránke postupu súdu
(t.j. o nariadení pojednávania, vykonaní „dokazovania“, výsluchu účastníkov a pod.)
rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia, platí aj o procesnom postupe súdu pri zrušení
predbežného opatrenia, keď sa preukáže, že sa dodatočne zmenili pomery, ktoré boli
významné pri jeho nariadení, alebo keď následne vyjde najavo, že na nariadenie predbežného
opatrenia neboli dôvody.
V danom prípade súdy pri nariadení predbežného opatrenia (zákazu styku otca
s maloletým) nemali k dispozícii znalecký posudok o psychickom stave dieťaťa a dopadoch
jeho stretávania sa otcom na psychiku maloletého; odvolací súd zreteľne vyjadril, že
rozhoduje so zreteľom na matkou iba osvedčené obavy (nie reálne zistenia), že styk s otcom
pôsobí na dieťa stresujúco. V priebehu ďalšieho konania ale nastala zmena, nie však
čo do vzájomných vzťahov otca a syna, ale čo do stupňa hodnovernosti preukázania
skutočností, ktoré boli dovtedy len osvedčované matkou. K tejto zmene došlo v dôsledku
vypracovania posudku MUDr. E. K. z 20. júna 2012. Miera preukázania skutočností, ktorých
sa týka ňou vypracovaný znalecký posudok, je v porovnaní s mierou ich osvedčenia matkou
nepochybne vyššia. Pokiaľ znalkyňa s poukazom na konkrétne zistenia odporučila ponechať
pôvodnú úpravu styku otca so synom s tým, že prejavy nezhôd v ich vzájomnom vzťahu sú
dôsledkom manipulácie matky, z ničoho nemožno vyvodiť, že by súdy rozhodli v príkrom rozpore so zákonom. Obsah spisu v danej procesnej situácii umožňoval záver, v zmysle
ktorého na podklade znaleckého posudku vyšlo dodatočne najavo, že predbežné opatrenie
zakazujúce styk otca s maloletým nemalo byť nariadené.
Ak v danej veci bolo rozhodnuté o zrušení predbežného opatrenia rozhodol bez
nariadenia pojednávania, zodpovedal procesný postup súdov ustanoveniam zákona a povahe
konania a rozhodovania o predbežnom opatrení (jeho nariadení a zrušení).
Matka v dovolaní tvrdí, že napadnuté uznesenie opomína tretí z výrokov odvolaním
napadnutého uznesenia [o tom, že súd bez návrhu začína konanie o veci samej (v danom
prípade o uloženie výchovného opatrenia)]. Uvedená námietka nie je opodstatnená. Z toho,
čo odvolací súd uviedol v napadnutom uznesení, vyplýva, že sa – aplikujúc § 219
ods. 2 O.s.p. – v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa. To znamená, že neopomenul žiadnu zo súčastí odôvodnenia napadnutého
prvostupňového rozhodnutia. Naopak, stotožnil sa s odôvodnením aj v časti, na ktorú
v dovolaní poukazuje matka. Ňou namietaný procesný postup odvolacieho súdu zodpovedá
zákonu. Z dôvodovej správy k § 219 ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008 Z.z.) vyplýva,
že toto ustanovenie reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí
súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním
vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania
o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu
sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia. To, čo odvolací súd považoval
za potrebné zdôrazniť alebo doplniť, uviedol na str. 2 (posledný odsek) svojho rozhodnutia.
K námietkam matky dopadajúcim na skutkovú stránku preskúmavanej veci dovolací
súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať
revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá
O.s.p.). K tvrdeniu matky, že rozhodnutia súdov sú založené na záveroch znalkyne, ktorá
nepravdivo uviedla, že maloletý bol u nej vyšetrený, dovolací súd poznamenáva, že i keby
táto námietka bola opodstatnená, z obsahového hľadiska by znamenala námietku, že súdy
svoje rozhodnutia založili na neúplnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností.
Námietka takejto povahy ale nezakladá prípustnosť dovolania. Vadu v zmysle § 237 O.s.p.
nie je spôsobilé založiť ani (prípadné) nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Nesúhlas
dovolateľa s vyhodnotením dôkazov nie je ani (len) dovolacím dôvodom v zmysle § 241
ods. 2 O.s.p. (viď tiež R 42/1993).
Pokiaľ matka v dovolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 109/2009, dovolací súd poznamenáva, že
v prípade, na ktorý poukazuje matka, dovolací súd preskúmaval správnosť rozsudkov súdov
(t.j. definitívnych rozhodnutí o veci, pre prijatie ktorých zákon predpisuje vykonanie
pojednávania, dokazovania a pod.), teda nie uznesení o predbežnom opatrení (kde, ako už bolo uvedené, nemusí byť nariadené pojednávanie ani vykonané dokazovanie). Procesný
postup súdov nižších stupňov v preskúmavanom prípade preto bol (a podľa zákona aj mohol
byť) odlišný od procesného postupu súdov nižších stupňov vo veci vedenej na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 109/2009. Odkaz matky na toto rozhodnutie
je teda nenáležitý.
Pre prípad, že matka namieta aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia,
dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď R 111/1998) považovaná za tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť
je síce relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.
Argumentáciou, že v danom prípade súdy nerozhodli správne, pokiaľ nezohľadnili, že
neboli splnené všetky predpoklady pre zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v zmysle
§ 77 ods. 2 O.s.p. matka – z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Ide o relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/12).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v danom prípade je dovolanie matky procesne neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie
odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. marca 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková