Najvyšší súd  

3 Cdo 416/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého O. M., narodeného X., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, bývajúceho u matky, dieťa rodičov J. B., bývajúcej v K., a M. M.,

bývajúceho v K., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Košice II

pod sp. zn. 25 P 116/2011, o dovolaní matky zastúpenej JUDr. A. K., advokátkou so sídlom

v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2012 sp. zn.  

8 CoP 371/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Matka maloletého návrhom z 5. mája 2011 žiadala, aby súd nariadil predbežné

opatrenie, ktorým dočasne zakáže otcovi styk s maloletým O. M. (ďalej len „maloletý“).

Uviedla, že styk otca s dieťaťom bol upravený rozsudkom Okresného súdu Košice II  

z 3. októbra 2003 č.k. 23 Nc 1276/2001-54 v zmysle dohody rodičov, spočiatku sa realizoval

nekonfliktne a bezproblémovo v rodičmi dohodnutom čase, v čase podania tohto návrhu ale

styk s otcom spôsobuje dieťaťu psychické ťažkosti.

Okresný súd Košice II uznesením z 23. júna 2011 č.k. 25 P 116/2011-17 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým otcovi dočasne zakázal styk s maloletým (§ 74 ods. 1 a 2

v spojení s § 75 ods. 2, 7 a 9 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že matka v návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia v potrebnej miere súdu osvedčila naliehavosť dočasnej predbežnej úpravy a existenciu skutočností, z ktorých vyplýva, že stretávanie sa dieťaťa s otcom  

je pre maloletého stresujúce a pôsobí nepriaznivo na jeho psychiku. Zároveň rozhodol, že

začína konanie vo veci bez návrhu (§ 81 O.s.p.).

Na odvolanie otca Krajský súd v Košiciach uznesením zo 14. septembra 2011 sp. zn.

8 CoP 268/2011 napadnuté uznesenie vo výroku o nariadení predbežného opatrenia potvrdil

ako vecne správne. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia  

(§ 219 ods. 2 O.s.p.) dodal, že opodstatnenosť dočasného prerušenia styku otca s dieťaťom

vyplýva nielen z vyjadrenia MUDr. T. R., ale aj samotného maloletého, ktorý pred sociálnou

pracovníčkou uviedol, že „otca nechce vidieť, lebo ho bije, nadáva mu a kričí na neho pre

maličkosti“. Odvolací súd konštatoval, že v štádiu, v ktorom ešte súdy nemajú k dispozícii

znalecký posudok z odboru pedopsychológie (pedopsychiatrie), ktorým by sa definitívne a na

podklade dôsledného poznania skutkového stavu vyhodnotili dôvody vedúce k zhoršeniu

vzťahu maloletého k otcovi, s ktorým do roku 2009 výborne vychádzal, sa ako najvhodnejšie

javí nariadiť predbežné oparenie dočasne zakazujúce stretávania sa otca s maloletým.

Zdôraznil, že pre nariadenie predbežného opatrenia takejto povahy (obsahu) je postačujúca existencia aj len obavy, že by ďalšie stýkania sa otca s dieťaťom mohlo viesť

k nenapraviteľným dôsledkom.

V priebehu ďalšieho konania Okresný súd Košice II uznesením zo 4. júla 2012 č.k.  

25 P 116/2011-87 zrušil svoje uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, maloletému

a jeho rodičom uložil povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu

a rozhodol, že bez návrhu začína konanie o uloženie výchovného opatrenia (§ 81 O.s.p.).

V odôvodnení poukázal na § 77 ods. 2 O.s.p. a závery znaleckého posudku PhDr. E. K.,

znalkyne z odboru psychológie, ktorý vypracovala 20. júna 2012. Súdna znalkyňa v ňom

odporučila ponechať pôvodnú formu stretnutí maloletého s otcom, lebo dieťa nemá problémy

stýkať sa s ním. Prejavy nezhôd v ich vzájomnom vzťahu, ku ktorým došlo,   sú výsledkom

manipulácie matky dieťaťa proti osobe otca. Na riziká správania sa matky voči osobe otca

pred dieťaťom je potrebné matku aj inštitucionálne upozorniť. Vzhľadom na tieto závery

znaleckého dokazovania rozhodol súd prvého stupňa nielen o zrušení pôvodne nariadeného

predbežného opatrenia, ale tiež o povinnosti účastníkov konania podrobiť sa

psychologickému poradenstvu.

Na odvolanie matky Krajský súd v Košiciach uznesením z 18. septembra 2012 sp. zn.

8 CoP 371/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, stotožniac sa s jeho

skutkovými aj právnymi závermi, osobitne s konštatovaním, že matka dieťa úmyselne

navádza proti otcovi, v dôsledku čoho si maloletý otca neváži a tak sa aj voči nemu správa.

Matka nezvláda výchovu maloletého po stránke psychickej, somatickej ani hygienickej.

Maloletý sa práve kontaktom s otcom naučí okrem absentujúcich hygienických a školských

návykov aj pracovným a vzťahovým návykom, ktoré sú dôležité pre jeho harmonický vývoj.

Na tomto podklade odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom

štádiu konania absentuje zákonná podmienka pre ďalšie trvanie nariadeného predbežného

opatrenia – naliehavosť potreby predbežnej úpravy styku otca s dieťaťom. Dodal, že dlhodobá

absencia otca pri výchove maloletého by mohla viesť až k absolútnemu odcudzeniu, ktoré  

by mohlo mať nenapraviteľné negatívne dôsledky. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod pre

ďalšie pretrvávanie zákazu stýkania sa otca so synom. Poznamenal, že nariadené odborné

psychologické poradenstvo bude plniť ochrannú funkciu a pomôže zlepšiť schopnosť rodičov

navzájom komunikovať a spoločne vychovávať maloletého. V závere rozhodnutia odvolací

súd konštatoval, že námietkami matky tvrdiacej zaujatosť znalkyne a nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností sa bude zaoberať súd konajúci ďalej o veci samej.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla matka dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že v konaní bola maloletému odňatá

možnosť pred súdom konať. V úvode dovolania poukázala na to, že odvolací súd „potvrdil

uznesenie“ súdu prvého stupňa, ktorého výroková časť bola zložená z troch výrokov. Podľa

výrokovej časti sa teda potvrdenie vzťahuje na všetky tri výroky napadnutého rozhodnutia,

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu ale podľa nej svedčí o tom, že tretí výrok (o tom,

že bez návrhu začína konanie o uloženie výchovného opatrenia) bol opomenutý. V ďalšom

uviedla, že rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov sú v podstatnej časti založené  

na zisteniach znalkyne MUDr. E. K., ktorá ale v rozpore so skutočnosťou vo svojom

znaleckom posudku uviedla, že maloletého vyšetrila 20. apríla 2012. Odvolací súd  

sa s odbornými závermi znalkyne stotožnil napriek tomu, že maloletý ňou nikdy nebol

vyšetrený. Vzájomný konflikt protichodných tvrdení matky a znalkyne vyhodnotil odvolací

súd bez dokazovania zameraného na odstránenie rozporov; zistenia interpretoval výlučne

v prospech toho, čo uviedla znalkyňa. Podľa názoru matky mal odvolací súd pred svojím

rozhodnutím nariadiť pojednávanie, na ktorom by v prítomnosti účastníkov konania vytvoril potrebný priestor na konfrontáciu názorov matky a znalkyne (v súvislosti s tým matka

poukázala na v inej veci vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 28. augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 109/2009, v ktorom bola z nenariadenia pojednávania

a nevykonania dokazovania vyvodená existencia procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.). V záverečnej časti dovolania matka uviedla, že otec neprípustne presadzuje

voči maloletému ako výchovný prostriedok fyzické tresty. Z týchto dôvodov žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (prípadne aj ním potvrdené prvostupňové uznesenie)

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II uznesením z 2. novembra 2012 č.k. 25 P 116/2011-124 nariadil

znalecké dokazovanie a znalkyni PhDr. Ľ. G. uložil, aby sa v znaleckom posudku „vyjadrila

k správnosti záverov znaleckého posudku PhDr. E. K.“.  

Otec vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s ďalším vyšetrovaním

psychického stavu syna, lebo každé vyšetrenie psychiatrom, sociálnym pracovníkom alebo

policajtom je pre dieťa neprimeranou a nežiaducou záťažou.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky písomne nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom.

Úvodom treba uviesť, že v zmysle § 31 ods. 2 Zákona o rodine žiadny z rodičov

nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť

k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi

zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu

opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len

„kolízny opatrovník“). V preskúmavanej veci bol maloletému za kolízneho opatrovníka

ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach. Tento úrad, ktorý je zástupcom maloletého v danom konaní, nepodal v mene zastúpeného dovolanie. Dovolanie podané

matkou nemožno považovať za dovolanie maloletého.

V ďalšom preto dovolací súd vychádzal z toho, že procesný úkon, ktorým je v danom

prípade napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie matky.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.   je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v tomto prípade napadnuté dovolaním,

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania matky

preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že § 239  

ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania [i keby sa ním inak napádalo rozhodnutie  

so znakmi významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (ktoré ale v danom prípade nie  

sú dané)] vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení.

Prípustnosť dovolania matky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len  

ak by v konaní došlo k niektorej zo   závažných procesných vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva   z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť  

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim  

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Matka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní sa namieta, že postup odvolacieho súdu mal za následok odňatie možnosti

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

V danom prípade je existencia uvedenej procesnej vady namietaná vo vzťahu

k rozhodnutiu súdu zrušujúcemu nariadené predbežné opatrenie. Dovolací súd preto v ďalšom

podáva stručnú všeobecnú charakteristiku predbežných opatrení a rozhodovania súdov o nich. Účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečiť ochranu práv a oprávnených

záujmov účastníkov nielen spravodlivú (viď bližšie § 1 O.s.p.), ale tiež účinnú a rýchlu  

(viď bližšie § 6 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok vychádza z toho, že pre dosiahnutie tohto

účelu nestačí vždy vyčkávať až do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v konaní začatom

podľa jeho tretej časti. Pomery účastníkov totiž neraz vyžadujú prijatie účinných dočasných

opatrení, ktoré majú len prechodný charakter. Takými opatreniami sú (o. i.) predbežné

opatrenia.

Predbežné opatrenia sú predbežnými predovšetkým v tom zmysle, že ich možno

nariadiť (aj) pred začatím konania. Ich predbežnosť spočíva tiež v tom, že sa nimi

neprejudikujú práva účastníkov, ani tretích osôb. Predbežné opatrenie možno nariadiť

v každej veci, o ktorej sa môže konať v občianskom súdnom konaní, teda aj vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých. Nariadenie predbežného opatrenia nie je možné vtedy,  

ak sú dané podmienky pre konečné rozhodnutie. Pri predbežnom opatrení, predpokladom

ktorého je potreba urýchlenej dočasnej úpravy pomerov účastníkov, sa súd spravidla nevyhne

tomu, že ním nariaďované predbežné opatrenie bude mať – hoci aj len dočasne – zhruba rovnaký obsah, ako rozhodnutie vo veci samej; nesmie však nariadiť také predbežné opatrenie

(predbežné opatrenie takého obsahu), ktorým by znemožňoval alebo mimoriadne sťažoval

obnovenie pôvodného stavu.

Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný charakter. Pri nariaďovaní predbežného

opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.

V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené  

pred vydaním konečného rozhodnutia o veci, a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje

dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi.

Zákon z tohto dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal

súd vykonávať dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.). Pre nariadenie predbežného opatrenia  

je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto

dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä

naliehavosťou jej riešenia. Keďže sa procesné predpoklady pre nariadenie predbežného

opatrenia iba osvedčujú, a to spravidla listinami, nie je súd pred rozhodnutím o predbežnom

opatrení povinný vytvoriť účastníkom konania procesnú možnosť vyjadriť sa k obsahu listín,

z ktorých vyvodzuje závery o splnení predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez

výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 75 ods. 8 O.s.p. o nariadení

predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.

Predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené (§ 77  

ods. 2 O.s.p.).

V súlade s Občianskym súdnym poriadkom súd predbežné opatrenie zruší nielen

vtedy, ak po jeho nariadení nastane zmena pomerov, ale aj vtedy, keď sa dodatočne zistí, že

na nariadenie predbežného opatrenia neboli dôvody. Opodstatnenosť takéhoto postupu je daná

tým, že súd pred nariadením predbežného opatrenia nemá povinnosť vykonať dokazovanie

na všetky skutočnosti uvádzané v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ba dokonca  

si nemusí ani zadovážiť vyjadrenie účastníkov konania (viď § 75 ods. 9 O.s.p.).

To, čo bolo vyššie vo všeobecnej rovine uvedené o procesnej stránke postupu súdu  

(t.j. o nariadení pojednávania, vykonaní „dokazovania“, výsluchu účastníkov a pod.)  

rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia, platí aj o procesnom postupe súdu pri zrušení

predbežného opatrenia, keď sa preukáže, že sa dodatočne zmenili pomery, ktoré boli

významné pri jeho nariadení, alebo keď následne vyjde najavo, že na nariadenie predbežného

opatrenia neboli dôvody.

V danom prípade súdy pri nariadení predbežného opatrenia (zákazu styku otca

s maloletým) nemali k dispozícii znalecký posudok o psychickom stave dieťaťa a dopadoch

jeho stretávania sa otcom na psychiku maloletého; odvolací súd zreteľne vyjadril, že

rozhoduje so zreteľom na matkou iba osvedčené obavy (nie reálne zistenia), že styk s otcom

pôsobí na dieťa stresujúco. V priebehu ďalšieho konania ale nastala zmena, nie však  

čo do vzájomných vzťahov otca a syna, ale čo do stupňa hodnovernosti preukázania

skutočností, ktoré boli dovtedy len osvedčované matkou. K tejto zmene došlo v dôsledku

vypracovania posudku MUDr. E. K. z 20. júna 2012. Miera preukázania skutočností, ktorých

sa týka ňou vypracovaný znalecký posudok, je v porovnaní s mierou ich osvedčenia matkou

nepochybne vyššia. Pokiaľ znalkyňa s poukazom na konkrétne zistenia odporučila ponechať

pôvodnú úpravu styku otca so synom s tým, že prejavy nezhôd v ich vzájomnom vzťahu sú

dôsledkom manipulácie matky, z ničoho nemožno vyvodiť, že by súdy rozhodli v príkrom rozpore so zákonom. Obsah spisu v danej procesnej situácii umožňoval záver, v zmysle

ktorého na podklade znaleckého posudku vyšlo dodatočne najavo, že predbežné opatrenie

zakazujúce styk otca s maloletým nemalo byť nariadené.  

Ak v danej veci bolo rozhodnuté o zrušení predbežného opatrenia rozhodol bez

nariadenia pojednávania, zodpovedal procesný postup súdov ustanoveniam zákona a povahe

konania a rozhodovania o predbežnom opatrení (jeho nariadení a zrušení).

Matka v dovolaní tvrdí, že napadnuté uznesenie opomína tretí z výrokov odvolaním

napadnutého uznesenia [o tom, že súd bez návrhu začína konanie o veci samej (v danom

prípade o uloženie výchovného opatrenia)]. Uvedená námietka nie je opodstatnená. Z toho,

čo odvolací súd uviedol v napadnutom uznesení, vyplýva, že sa – aplikujúc § 219  

ods. 2 O.s.p. – v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa. To znamená, že neopomenul žiadnu zo súčastí odôvodnenia napadnutého

prvostupňového rozhodnutia. Naopak, stotožnil sa s odôvodnením aj v časti, na ktorú

v dovolaní poukazuje matka. Ňou namietaný procesný postup odvolacieho súdu zodpovedá

zákonu. Z dôvodovej správy k § 219 ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008 Z.z.) vyplýva,

že toto ustanovenie reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním

vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu  

sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia. To, čo odvolací súd považoval  

za potrebné zdôrazniť alebo doplniť, uviedol na str. 2 (posledný odsek) svojho rozhodnutia.

K námietkam matky dopadajúcim na skutkovú stránku preskúmavanej veci dovolací

súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať

revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného

dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá

O.s.p.). K tvrdeniu matky, že rozhodnutia súdov sú založené na záveroch znalkyne, ktorá

nepravdivo uviedla, že maloletý bol u nej vyšetrený, dovolací súd poznamenáva, že i keby

táto námietka bola opodstatnená, z obsahového hľadiska by znamenala námietku, že súdy

svoje rozhodnutia založili na neúplnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností.

Námietka takejto povahy ale nezakladá prípustnosť dovolania. Vadu v zmysle § 237 O.s.p.

nie je spôsobilé založiť ani (prípadné) nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Nesúhlas

dovolateľa s vyhodnotením dôkazov nie je ani (len) dovolacím dôvodom v zmysle § 241  

ods. 2 O.s.p. (viď tiež R 42/1993).

Pokiaľ matka v dovolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 109/2009, dovolací súd poznamenáva, že

v prípade, na ktorý poukazuje matka, dovolací súd preskúmaval správnosť rozsudkov súdov

(t.j. definitívnych rozhodnutí o veci, pre prijatie ktorých zákon predpisuje vykonanie

pojednávania, dokazovania a pod.), teda nie uznesení o predbežnom opatrení (kde, ako   už bolo uvedené, nemusí byť nariadené pojednávanie ani vykonané dokazovanie). Procesný

postup súdov nižších stupňov v preskúmavanom prípade preto bol (a podľa zákona aj mohol

byť) odlišný od procesného postupu súdov nižších stupňov vo veci vedenej na Najvyššom

súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Cdo 109/2009. Odkaz matky na toto rozhodnutie  

je teda nenáležitý.

Pre prípad, že matka namieta aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia,

dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď R 111/1998) považovaná za tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť  

je síce relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

Argumentáciou, že v danom prípade súdy nerozhodli správne, pokiaľ nezohľadnili, že

neboli splnené všetky predpoklady pre zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v zmysle

§ 77 ods. 2 O.s.p. matka – z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Nesprávne právne posúdenie veci ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Ide o relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné

dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/12).

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že v danom prípade je dovolanie matky procesne neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie

odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).  

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. marca 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková