Najvyšší súd  

3 Cdo 411/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. N., bývajúceho v M., proti žalovanému F., so sídlom X., zastúpenému M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o určenie neexistencie záložného práva, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7 C 91/2007, o

dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 19. marca 2013 sp. zn. 5 Co

83/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 18. októbra 2012 č.k. 78 C 91/2007-877 určil, že

záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Martin

a zapísaným na Liste vlastníctva č. X. vedeného Správou katastra Martin ako parcela  

č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a stavba súpisného č. X. – prevádzková budova

postavená na parcele č. X., neexistuje. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc z právneho

názoru Krajského súdu v Žiline v zrušujúcom uznesení z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012

dospel k záveru, že čase nadobudnutia nehnuteľností žalobcom nebolo   na predmetných

nehnuteľnostiach vedené záložné právo; záložné právo, ktoré   na nehnuteľnostiach viazlo

v prospech spoločnosti W., bolo vymazané na základe návrhu spoločnosti G., a.s. dňom  

20. januára 2006 Správou katastra Martin. Na základe tohto hodnoverného a záväzného údaja

katastra nehnuteľností žalobca nemohol mať pochybnosti o správnosti a zákonnosti výmazu

záložného práva, a teda dôvodne mohol byť presvedčený, že nadobúda nehnuteľnosti

nezaťažené záložným právom. Keďže žalobca bol pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (pri uzatváraní kúpnej zmluvy) dobromyseľný, žalobe s poukazom  

na § 151h ods. 3 veta druhá Občianskeho zákonníka vyhovel.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. marca 2013 sp. zn.  

5 Co 83/2013 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že o trovách konania

rozhodne prvostupňový súd. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa, ktoré vychádzajú zo správneho právneho záveru vysloveného

v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Za dôvodnú nepovažoval

odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa, nakoľko odôvodnenie zodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom

uviedol, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým,

že prvostupňový súd rozsudok nedostatočne odôvodnil a nepostupoval v súlade s § 118  

ods. 4 O.s.p. a aj odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko sa nijako

nevysporiadal   s jeho skutkovou a právnou argumentáciou. Žalovaný žiadal zrušiť oba

rozsudky súdov nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne

správny a žalovaným uvedené dovolacie dôvody sú neopodstatnené. Navrhol dovolanie

žalovaného zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje  

na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou

dovolacieho konania a tiež výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok

nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,

ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej

povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť

zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich

prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne

zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej

prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,

interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti

riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými

prostriedkami, mohlo by to viesť až k možnosti deformovaného nazerania na dovolanie

a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným  

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací

súd musí tejto možnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej

povahy dovolania.  

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)

a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal žalovaný, mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalovanému bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.  

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu sú neodôvodnené,

nepreskúmateľné. Vzhľadom na námietky žalovaného bolo v dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok

procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.  

Uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo

odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.  

2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)  

aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998.

Napriek uvedenému judikátu v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala

nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo inú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Na   rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu  

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy  

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých

odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.  

I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,  

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014,  

I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.

Žalovaný tvrdí, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať tým,

že mu „nebolo umožnené právo záverečnej reči“. V zmysle § 118 ods. 4 veta prvá O.s.p.  

ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje

návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Z uvedeného ustanovenia

vyplýva jednak procesná povinnosť súdu vyzvať účastníkov na zhrnutie ich návrhov

a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci, jednak tomu zodpovedajúce procesné

oprávnenie účastníka na „záverečnú reč“. V nej môžu účastníci (ich zástupcovia) zhrnúť svoje

návrhy, vyjadriť svoj návrh na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti

a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu tak k skutkovej, ako aj právnej stránke

veci. Takéto zhrnutie a vyjadrenie nemusí predniesť osobne účastník konania, môže  

ho za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah tohto zhrnutia a vyjadrenia treba uviesť

do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na toto zhrnutie a vyjadrenie vyzvaný žalobca pred

žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve, aby ho predniesli,

a v akom poradí im udelí slovo. Záverečným zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný

úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne. Je ním i bez tohto

formálneho označenia aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho

zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku

uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012 na pojednávaní

27. septembra 2012 (č.l. 848 spisu), ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku  

na 18. októbra 2012, oboznámil obsah spisu vrátane listinných dôkazov a stanovísk oboch

účastníkov konania. Z uvedenej zápisnice vyplýva, že súd umožnil žalovanému (jeho

právnemu zástupcovi) vyjadriť sa k skutkovej a právnej stránke veci a navrhnúť dôkazy;  

čo žalovaný aj využil. Obsah zápisnice nesvedčí o tom, že by súd nerešpektoval § 118 ods. 4

veta prvá O.s.p., i keď formálny úkon zo strany súdu – výzva súdu na „záverečné reči“

v zápisnici obsiahnutý priamo nie je. Neopodstatnená je preto námietka žalovaného, že  

mu súd odňal právo na „záverečnú reč“. Dovolací súd zároveň poukazuje na to,   že na pojednávaní prvostupňového súdu 14. novembra 2011 (č.l. 709 spisu), ktoré

predchádzalo pojednávaniu 5. decembra 2011, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol

uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012 zrušený a vec

vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, bol zo strany súdu taktiež zachovaný

procesný postup podľa § 118 ods. 4 veta prvá O.s.p., pričom po tomto zrušení veci

a pokračovaní konania na súde prvého stupňa, ktoré bolo skončené vyhlásením rozsudku  

18. októbra 2012, účastníci nové aktuálne písomné vyjadrenia, resp. stanoviská k právnemu

názoru odvolacieho súdu vysloveného v uvedenom zrušujúcom uznesení nepodali a ako

vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania z 27. septembra 2012 len zotrvali na svojich

doterajších vyjadreniach, resp. stanoviskách.

K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci

ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,  

sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p a keďže prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2016

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková