Najvyšší súd
3 Cdo 411/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. N., bývajúceho v M., proti žalovanému F., so sídlom X., zastúpenému M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o určenie neexistencie záložného práva, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7 C 91/2007, o
dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 19. marca 2013 sp. zn. 5 Co
83/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 18. októbra 2012 č.k. 78 C 91/2007-877 určil, že
záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Martin
a zapísaným na Liste vlastníctva č. X. vedeného Správou katastra Martin ako parcela
č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a stavba súpisného č. X. – prevádzková budova
postavená na parcele č. X., neexistuje. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc z právneho
názoru Krajského súdu v Žiline v zrušujúcom uznesení z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012
dospel k záveru, že čase nadobudnutia nehnuteľností žalobcom nebolo na predmetných
nehnuteľnostiach vedené záložné právo; záložné právo, ktoré na nehnuteľnostiach viazlo
v prospech spoločnosti W., bolo vymazané na základe návrhu spoločnosti G., a.s. dňom
20. januára 2006 Správou katastra Martin. Na základe tohto hodnoverného a záväzného údaja
katastra nehnuteľností žalobca nemohol mať pochybnosti o správnosti a zákonnosti výmazu
záložného práva, a teda dôvodne mohol byť presvedčený, že nadobúda nehnuteľnosti
nezaťažené záložným právom. Keďže žalobca bol pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (pri uzatváraní kúpnej zmluvy) dobromyseľný, žalobe s poukazom
na § 151h ods. 3 veta druhá Občianskeho zákonníka vyhovel.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. marca 2013 sp. zn.
5 Co 83/2013 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil s tým, že o trovách konania
rozhodne prvostupňový súd. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa, ktoré vychádzajú zo správneho právneho záveru vysloveného
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Za dôvodnú nepovažoval
odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa, nakoľko odôvodnenie zodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom
uviedol, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým,
že prvostupňový súd rozsudok nedostatočne odôvodnil a nepostupoval v súlade s § 118
ods. 4 O.s.p. a aj odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko sa nijako
nevysporiadal s jeho skutkovou a právnou argumentáciou. Žalovaný žiadal zrušiť oba
rozsudky súdov nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne
správny a žalovaným uvedené dovolacie dôvody sú neopodstatnené. Navrhol dovolanie
žalovaného zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje
na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou
dovolacieho konania a tiež výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok
nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,
ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej
povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť
zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich
prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne
zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej
prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,
interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti
riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými
prostriedkami, mohlo by to viesť až k možnosti deformovaného nazerania na dovolanie
a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací
súd musí tejto možnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej
povahy dovolania.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal žalovaný, mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalovanému bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu sú neodôvodnené,
nepreskúmateľné. Vzhľadom na námietky žalovaného bolo v dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok
procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo
odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998.
Napriek uvedenému judikátu v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala
nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy
by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.
I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014,
I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.
Žalovaný tvrdí, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať tým,
že mu „nebolo umožnené právo záverečnej reči“. V zmysle § 118 ods. 4 veta prvá O.s.p.
ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje
návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Z uvedeného ustanovenia
vyplýva jednak procesná povinnosť súdu vyzvať účastníkov na zhrnutie ich návrhov
a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci, jednak tomu zodpovedajúce procesné
oprávnenie účastníka na „záverečnú reč“. V nej môžu účastníci (ich zástupcovia) zhrnúť svoje
návrhy, vyjadriť svoj návrh na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti
a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu tak k skutkovej, ako aj právnej stránke
veci. Takéto zhrnutie a vyjadrenie nemusí predniesť osobne účastník konania, môže
ho za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah tohto zhrnutia a vyjadrenia treba uviesť
do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na toto zhrnutie a vyjadrenie vyzvaný žalobca pred
žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve, aby ho predniesli,
a v akom poradí im udelí slovo. Záverečným zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný
úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne. Je ním i bez tohto
formálneho označenia aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho
zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku
uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012 na pojednávaní
27. septembra 2012 (č.l. 848 spisu), ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku
na 18. októbra 2012, oboznámil obsah spisu vrátane listinných dôkazov a stanovísk oboch
účastníkov konania. Z uvedenej zápisnice vyplýva, že súd umožnil žalovanému (jeho
právnemu zástupcovi) vyjadriť sa k skutkovej a právnej stránke veci a navrhnúť dôkazy;
čo žalovaný aj využil. Obsah zápisnice nesvedčí o tom, že by súd nerešpektoval § 118 ods. 4
veta prvá O.s.p., i keď formálny úkon zo strany súdu – výzva súdu na „záverečné reči“
v zápisnici obsiahnutý priamo nie je. Neopodstatnená je preto námietka žalovaného, že
mu súd odňal právo na „záverečnú reč“. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že na pojednávaní prvostupňového súdu 14. novembra 2011 (č.l. 709 spisu), ktoré
predchádzalo pojednávaniu 5. decembra 2011, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol
uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 5 Co 80/2012 zrušený a vec
vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, bol zo strany súdu taktiež zachovaný
procesný postup podľa § 118 ods. 4 veta prvá O.s.p., pričom po tomto zrušení veci
a pokračovaní konania na súde prvého stupňa, ktoré bolo skončené vyhlásením rozsudku
18. októbra 2012, účastníci nové aktuálne písomné vyjadrenia, resp. stanoviská k právnemu
názoru odvolacieho súdu vysloveného v uvedenom zrušujúcom uznesení nepodali a ako
vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania z 27. septembra 2012 len zotrvali na svojich
doterajších vyjadreniach, resp. stanoviskách.
K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci
ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis,
sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p a keďže prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková