3Cdo/41/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L. F., trvale bytom v Q., proti žalovanej NMC Slovakia, s.r.o. v likvidácii so sídlom v Šali, Murgašova 27, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 26Cpr/1/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 7. júna 2017 sp.zn. 25CoPr/1/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. júna 2016 č.k. 26Cpr/1/2012-240 (v poradí druhým) I. určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi žalovanou listom z 20. marca 2012 je neplatné (celkom správne inak „výpoveď daná žalovanou žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce 20. marca 2012 je neplatná“ - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“); II. určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej je ku dňu účinnosti (?) rozsudku skončený a III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní k rukám jeho právneho zástupcu (advokáta JUDr. Milana Sobotu z Nitrianskeho Rudna) náhradu trov konania vo výške 1.537,88 €. V rozsudku právne odôvodnenom ust. § 59 ods. 1 písm. b/, 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. e/ a ods. 3, § 77 a § 79 ods. 1 vety prvej Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení) uzavrel (pokiaľ šlo o neplatnosť výpovede), že sa bolo treba stotožniť s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej žalovaná vo výpovedi nevymedzila skutkovo výpovedný dôvod zákonom požadovaným spôsobom (vylučujúcim zámenu použitého dôvodu výpovede s iným). Písomné vyhotovenie výpovede totiž okrem použitého ustanovenia Zák. práce a tvrdení žalovanej o opakovanom jednaní žalobcu, ktorým prišlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny a o jeho písomnom upozornení v posledných 6 mesiacoch v takejto súvislosti na možnosť výpovede neobsahovalo nič iné. To obdobne platilo aj v prípade ďalších písomností žalovanej predchádzajúcich výpovedi, ktorých opodstatnenosť žalobca rovnako popieral, a to najmä u listu z 8. marca 2012, v ktorom jednotlivé pochybenia kladené za vinu žalobcovi boli vymedzené nedostatočnekonkrétne, nepresne a z dokazovania vyplývalo i nadobudnutie žalovanej vedomosti o nich viac než rok pred ich vytknutím.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom zo 7. júna 2017 sp.zn. 25CoPr/1/2017 na odvolanie žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017 Z.z. a č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“) potvrdil; žalobcovi tiež priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Nad rámec stotožnenia sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.) upriamil pozornosť na ustanovenie § 15 Zák. práce, obsahujúce pravidlo o potrebe výkladu prejavu vôle spôsobom zodpovedajúcim dobrým mravom a na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu Českej republiky v obdobných veciach. So zreteľom na ne konštatoval, že skutočnosti predstavujúce dôvod výpovede síce nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (pretože na neplatnosť výpovede pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle možno usudzovať len vtedy, ak by sa ani výkladom prejavu vôle nedalo zistiť, prečo došlo k ukončeniu pracovného pomeru), postačujúcim tu je aj odkaz na písomné upozornenie predchádzajúce výpovedi a pri vytýkaní viacnásobného porušenia pracovnej disciplíny je nutné skúmať každý skutok zvlášť (pričom relevancia i len jedného z takýchto skutkov pre danie výpovede vedie za splnenia ostatných zákonom ustanovených podmienok k platnému skončeniu pracovného pomeru), v prejednávanej veci však nebolo prečo spochybniť záver súdu prvej inštancie o absencii náležitého vymedzenia prinajmenšom jedného takého dôvodu, pre ktorý by výpoveď mohla obstáť.

3. Proti takémuto rozsudku podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z toho, že jej bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Podľa presvedčenia dovolateľky sú rozsudky oboch nižších súdov nepreskúmateľné, keď okrem podobnosti odôvodnenia druhého rozsudku súdu prvej inštancie s rozsudkom prvým (odvolacím súdom ale zrušeným) v nich chýba bližšie a jasné vysvetlenie zvoleného spôsobu rozhodnutia založené na presvedčivom a racionálnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, pričom niektorým (v dovolaní inak neoznačeným) vykonaným dôkazom sa súd (ktorý ?) nevenoval a nekonštatoval, prečo a z akého dôvodu boli tie ktoré (ani tu žiadnym spôsobom nekonkretizované) dôkazy vyhodnotené v prospech, resp. neprospech strán sporu. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť (?), majúc za to, že rozsudok odvolacieho súdu, ani ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vytýkanou nesprávnosťou netrpia a ani prípadné nedostatky v odôvodnení rozhodnutia dovolaním namietanú vadu nezakladajú.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech boli napádané rozhodnutia (oboch nižších súdov) (vydané (§ 424 C.s.p.), a to za podmienky jej reprezentácie osobou s požadovaným vzdelaním (§ 429 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ C.s.p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.), potom dovolací súd uvádza nasledovné :

6. Aj za účinnosti C.s.p. (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.s.p.“) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.

8. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej výsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu potom dospela k záveru, že diskutovaný pojem principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súv. por. najmä stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uverejnené ako R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., len výnimočne).

12. V prejednávanej veci o prípad vyššie spomenutej výnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti uplatnenia druhej vety stanoviska R 2/2016 nejde. Výnimka sa má totiž týkať len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).

13. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

14. Pri vyjdení zo stanoviska priblíženého už pod 11. zhora a nutnosti jeho uplatnenia i na režim novej procesnej úpravy niet podľa dovolacieho súdu žiadneho dôvodu na to, aby sa na prípad v prejednávanej veci uplatnila druhá časť právnej vety stanoviska (o výnimke z pravidla). Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu (ako primárny - a vychádzajúc z obsahu dovolania v prejednávanej veci jediný - predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i pre rozhodnutie rozhodné ustanovenia právnych predpisov, z ktorých tento súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (v minulosti postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p., dnes a aj v prejednávanej veci podľa § 387 ods. 2 C.s.p.), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z pohľadu spochybniteľnosti jeho úvah je potom významné len to, či sa rozhodne (odvolací súd) doplniť úvahy súdu prvej inštancie a ak áno, či takýmto jeho doplňujúcim úvahám nepôjde vytknúť medzerovitosť v uvažovaní, také rozpory s dôvodmi súdu prvej inštancie, ktoré už zakladajú prekvapivosť (nečakanosť) uzavretého odvolacím súdom či arbitrárnosť (neodôvodnenosť). V prejednávanej veci však o prípad žiadneho z takýchto nedostatkov nešlo, zvlášť ak stále platí i to, že za vadu podľa § 420 písm. f/ C.s.p. (tak isto ako skôr podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

15. To, že súd prvej inštancie do odôvodnenia rozsudku, ktorý odvolací súd dovolaním napádaným rozsudkom potvrdil, prevzal nezanedbateľnú časť odôvodnenia svojho v poradí prvého rozsudku (rozsudku z 8. apríla 2014 č.k. 26Cpr/1/2012-163, zrušeného uznesením odvolacieho súdu zo 6. októbra 2014 sp.zn. 25CoPr/3/2014), pritom nemalo žiaden význam za situácie, v ktorej z porovnania odôvodnení oboch rozsudkov súdu prvej inštancie bolo nutné vyvodiť jediný možný záver, a to ten, že v druhom rozsudku už súd prvej inštancie neopomenul urobiť to, čo mu v tzv. zrušujúcom uznesení vytkol odvolací súd, teda vyporiadať sa aj s jednotlivými skutočnosťami, kladenými žalobcovi za vinu v písomnom upozornení z 8. marca 2012 a tieto skutočnosti vyhodnotiť z pohľadu ich schopnosti (všetkých spolu, niektorých z nich či prinajmenšom jednej takejto skutočnosti) vyústiť v odôvodnené skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Takto doplnené odôvodnenie už za arbitrárne (nepreskúmateľné) objektívne považovať nešlo, čo napokon ustálil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku i odvolací súd (konštatujúci tiež doplnenie dokazovania, vytvárajúce pre závery obsiahnuté v odôvodnení potvrdzovaného rozsudku, náležitý skutkový podklad).

16. Naopak to bola v tomto prípade dovolateľka, kto sa snažil presvedčiť o zaťažení konania tvrdenou zmätočnostnou vadou len za pomoci tak všeobecných formulácií o nedostatkoch odôvodnení rozsudkov oboch nižších súdov, ktoré by boli použiteľnými v každej jednej dovolacím súdom prejednávanej veci, v danom prípade však neposkytovali vôbec žiaden obraz o kvalite (resp. naopak nekvalite) dovolaním spochybňovanej argumentácie a dovolaciemu súdu znemožňovali zaujať k námietkam z dovolania vecné stanovisko.

17. Z týchto dôvodov musel preto najvyšší súd dospieť k záveru, že dovolanie žalovanej nie je prípustné. Pretože u dovolaní, ktorých prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 420 C.s.p. (dovolaní pre tzv. zmätočnosť) ide prípustnosť dovolania takpovediac ruku v ruke s jeho dôvodnosťou; dovolanie podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietol.

18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.