3 Cdo 376/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S EN I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. R., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. S. J., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi Fondu národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Drieňová č. 27, zastúpenému
advokátskou kanceláriou M., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o uloženie povinnosti uzatvoriť
platnú zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava
II pod sp. zn. 45 C 285/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 18. marca 2014 sp. zn. 14 Co 139/2011, 14 Co 167/2011, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2014 sp. zn. 14 Co 139/2011,
14 Co 167/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom, ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava II dňa 11. decembra 2008,
sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť uzatvoriť s navrhovateľom
platnú zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu č. A., ktorý sa nachádza na 1. poschodí
bytového domu súpisné č. X. na M., postaveného na parcele č. X. v katastrálnom území R.
(ďalej len „byt A.“). Uviedol, že 16. augusta 1995 požiadal vtedajšieho predsedu výkonného
výboru odporcu o pridelenie bytu A., následne s ním bola uzatvorená zmluva o nájme tohto
bytu, pri podpísaní ktorej bol oboznámený s možnosťou nadobudnúť ho do vlastníctva. Na
základe odporcovej ústnej ponuky účastníci uzatvorili 21. júna 1996 zmluvu o prevode
vlastníctva bytu A. (ďalej len „zmluva“). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 20.
septembra 1999 sp. zn. 18 C 191/1999 bola táto zmluva určená za neplatnú, hoci v prípade
iných nadobúdateľov bytov v tomto dome k tomu nedošlo. Poukázal na to, že do bytu A.
investoval nemalé finančné prostriedky, riadne a včas spláca kúpnu cenu, spĺňal všetky
podmienky, za ktorých aj iní nájomcovia v dome nadobudli od odporcu vlastníctvo nimi 2 3 Cdo 376/2014
užívaných bytov. Dodal, že odporca mu nevrátil ani jednu zo splátok kúpnej ceny, čím podľa
navrhovateľa konkludentne vyjadril svoju vôľu uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode
vlastníctva bytu A.. Z jeho pohľadu je daná situácia charakterizovaná porušením zásady
rovnosti všetkých pred zákonom a vedie k naliehavej potrebe navrhovateľa domáhať sa
súdnou cestou úpravy pomerov, v ktorých sa ocitol v dôsledku porušenia základnej
prevenčnej povinnosti zakotvenej v § 43 Občianskeho zákonníka. Podaním z 24. mája 2010
navrhovateľ žiadal pripustiť zmenu petitu tak, že sa domáha buď uloženia povinnosti
odporcovi uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode vlastníctva bytu A., alebo toho, aby
bolo súdom určené, že navrhovateľ je vlastníkom bytu A. právnym titulom vydržania (§ 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho v celom rozsahu zamietnuť. Podľa jeho
názoru navrhovateľ žiada, aby odporcovi bola uložená taká povinnosť, ktorá mu nevyplýva
zo žiadneho právneho predpisu. Vlastníkom bytu A. je odporca a navrhovateľ ho užíva bez
právneho titulu – zmluvu o nájme bytu A. uzatvoril totiž na dobu určitú s tým, že nájom
skončí uplynutím jedného roka od skončenia pracovného pomeru s jeho vtedajším
zamestnávateľom (tento pracovný pomer skončil 31. januára 2005). Navrhovateľ nemohol byt A. nadobudnúť do vlastníctva titulom vydržania, lebo nebol dobromyseľný.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 22. septembra 2010 č.k. 45 C 285/2008-158
zamietol návrh ako nedôvodný. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané
uzatvorenie zmluvy, ďalej zmluvy o nájme bytu A., určenie neplatnosti zmluvy rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C 191/1999, ako aj odmietnutie ústavnej sťažnosti
navrhovateľa uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
sp. zn. II. ÚS 117/09. Súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 112, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1
a § 134 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a § 29 ods. 2 a 3 písm. a/ zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) a podal
aj ich výklad. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal, aby odporcovi bola uložená povinnosť
uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu A., súd prvého stupňa vychádzal z toho, že
vzhľadom na neplatnosť zmluvy, ktorá bola konštatovaná rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 18 C 191/1999, nemožno navrhovateľa považovať za vlastníka bytu A.;
so zreteľom na skončenie nájomného pomeru navrhovateľa k tomuto bytu ho nemožno
považovať ani za nájomcu. Byt A. je vo vlastníctve odporcu. Podmienky prevodu vlastníctva
bytov alebo nebytových upravuje zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý v § 29 ods. 2 niektorým 3 3 Cdo 376/2014
taxatívne vymenovaným subjektom ukladá povinnosť previesť byt do vlastníctva nájomcu,
iným subjektom však túto povinnosť neukladá – v zmysle § 29 ods. 3 tohto zákona povinnosť
vlastníka bytu uzatvoriť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu sa nevzťahuje
na byty vo vlastníctve Fondu národného majetku Slovenskej republiky obstarané
z prostriedkov rozpočtu Fondu národného majetku Slovenskej republiky od 1. januára 1995.
Vzhľadom na to, že byt A. bol takto odporcom nadobudnutý, nemá odporca povinnosť
vyplývajúcu z § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Z týchto dôvodov nemožno (tejto
alternatíve) návrhu vyhovieť. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia, že je vlastníkom bytu
A. právnym titulom vydržania, súd prvého stupňa podal výklad právnej úpravy vzťahujúcej sa
na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva a zdôraznil, že vlastníkom veci na základe jej
vydržania sa môže stať iba dobromyseľný držiteľ, teda držiteľ, ktorého držba je oprávnená
a spĺňa kritéria vymedzené v § 129 a § 130 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ tvrdil, že
jeho držba je oprávnená a trvá nepretržite od 11. októbra 1995 (odo dňa uzatvorenia nájomnej
zmluvy). Súd prvého stupňa s ním nesúhlasil, lebo za začiatok plynutia vydržacej doby
nemožno považovať začiatok nájmu bytu – v tom čase navrhovateľ nemohol byť
dobromyseľný v tom, že je vlastníkom bytu A. (vedel, že ho vlastní odporca). Navrhovateľa by za dobromyseľného držiteľa bolo možné považovať až odo dňa, kedy bol v katastri
nehnuteľností zapísaný ako vlastník bytu A. (teda od 21. júna 1996). Vydržacia doba, ktorá
následne začala plynúť, bola však prerušená (§ 134 ods. 4 a § 112 Občianskeho zákonníka) v dôsledku začatia občianskeho súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 18 C 191/1999, v ktorom sa odporca domáhal (a domohol) určenia neplatnosti
zmluvy. Po skončení tohto konania už navrhovateľa za dobromyseľného držiteľa považovať
nemožno, lebo už vedel, že vlastníkom bytu A. je znovu odporca. Navrhovateľovi ako
dobromyseľnému držiteľovi plynula vydržacia doba len od 21. júna 1996 do 31. marca 1999,
teda po dobu kratšiu ako desať rokov. Vzhľadom na to súd prvého stupňa uzavrel, že
navrhovateľ nenadobudol byt A. do vlastníctva právnym titulom vydržania. Z týchto dôvodov
jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie. Uviedol, že súd prvého stupňa
dospel k záveru, že odporca nemá povinnosť previesť byt A. do jeho vlastníctva bez toho, aby
dôsledne skúmal, z akých prostriedkov nadobudol odporca byty v dome na M. ulici v B..
Znovu zdôraznil, že v iných konaniach týkajúcich sa ďalších bytov v tom istom dome
nadobudnutých od odporcu rozhodli súdy inak, ako v jeho prípade. Podľa jeho názoru splnil
všetky podmienky vydržania, vrátane dobromyseľnosti držby, lebo už od uzatvorenia zmluvy 4 3 Cdo 376/2014
o nájme bytu A. (ktorú treba považovať len za medzistupeň v procese nadobudnutia bytu A.)
nakladal s týmto bytom ako so svojím. Žiadal preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že žiadne ustanovenie zákona
mu neukladá povinnosť, uloženia ktorej sa domáha navrhovateľ. Záver prvostupňového súdu
o tom, že navrhovateľ nenadobudol titulom vydržania vlastníctvo bytu A., je správny.
Skutočnosť, že v iných konaniach rozhodli súdy odlišne, je pre posúdenie danej veci
(navrhovateľa) irelevantná. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Uznesením zo 17. januára 2011 č.k. 45 C 285/2008-171 Okresný súd Bratislava II
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 99,50 €. Toto uznesenie napadol
navrhovateľ odvolaním.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. marca 2014 sp. zn. 14 Co 139/2014,
14 Co 167/2011 napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil
sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a odôvodnenie jeho rozhodnutí
označil za dostatočné. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu uviedol, že
obsah spisu (informácia o dokončovaní bytov na č.l. 16 spisu) umožňoval prijať záver, že
odporca kupoval v roku 1995 byty, ktoré sčasti mali slúžiť pre ubytovanie jeho zamestnancov,
sčasti pre potreby ústavných činiteľov a pracovníkov ústredných orgánov. Súdu z jeho
rozhodovacej činnosti v inom konaní (sp. zn. 18 C 191/99 Okresného súdu Bratislava II) bolo
pritom známe, že na tieto účely boli vyčlenené finančné prostriedky z rozpočtu odporcu.
Vzhľadom na to by ďalšie dokazovanie v tomto smere bolo nadbytočné. Navyše, i keby
prevodu bytu A. do vlastníctva navrhovateľa nebránila okolnosť vyplývajúca z § 29 ods. 3
zákona č. 182/1993 Z.z., nebolo by ho možné previesť do vlastníctva navrhovateľa, ktorý
už nie je jeho nájomcom (§ 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.). Navrhovateľov nájom bytu A.
skončil 31. januárom 2006. V ďalšom sa odvolací súd stotožnil s názorom, že pre posúdenie
danej veci nie je významné, ako bolo rozhodnuté v iných konaniach, predmetom ktorých boli
ďalšie byty nachádzajúce sa v tom istom dome, vlastníkom ktorých bol pôvodne odporca. Na
tom, že v prejednávanej veci bol návrh zamietnutý, má podiel aj samotný navrhovateľ, ktorý
nepodal odvolanie proti rozhodnutiu súdu určujúcemu neplatnosť zmluvy. Naostatok sa
odvolací súd stotožnil tiež so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v okolnostiach 5 3 Cdo 376/2014
prejednávanej veci nemohol byť po zákonom stanovenú dobu 10 rokov dobromyseľným
držiteľom bytu A.. So zreteľom na to odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Vzhľadom na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvého
stupňa potvrdil ak toto rozhodnutie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že
mu odvolací súd odňal možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), v konaní došlo k tzv. iným
vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať dával dovolateľ do súvislosti so záverom súdu, že
je irelevantné to, ako bolo rozhodnuté súdmi v iných konaniach týkajúcich sa ďalších bytov
v identickom dome, a že si tento stav zavinil navrhovateľ sám tým, že nenapadol rozsudok,
ktorým bola určená neplatnosť zmluvy. Takýmto prístupom odvolacieho súdu „bola porušená
zásada rovnosti všetkých pred zákonom a bránenie relevantnému prerokovaniu veci,
čo je v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu“. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení
rozsudku bližšie nevysvetlil, z akých skutkových zistení vychádzal a akými úvahami sa riadil
pri ich právnom posudzovaní, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Skutočnosť, že nepodal
odvolanie proti rozsudku určujúcemu neplatnosť zmluvy, mu nemôže byť na ujmu
pri uplatňovaní jeho práva (na uzatvorenie zmluvy o prevode bytu A.) na súde.
V okolnostiach prejednávanej veci sa odvolací súd bezpochyby mal vyrovnať s tým, ako bolo
v iných konaniach rozhodnuté o ďalších bytoch nachádzajúcich sa v rovnakom dome.
Procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. videl navrhovateľ
v nedostatočnom obstaraní skutkových podkladov pre záver, či prevodu bytu do jeho
vlastníctva bránila okolnosť relevantná z hľadiska § 29 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z.
Odvolací súd odmietol v tomto smere vykonať adekvátne dokazovania a to malo podľa
názoru dovolateľa za následok, že zostalo nedošetrené, či prostriedky neboli azda alokované
do 1. januára 1995 a použité až po tomto dni. Presvedčenie dovolateľa, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
sa zakladá na tom, že prvostupňový aj odvolací súd nepristupovali k zmluve o nájme bytu A.
ako k určitému medzistupňu v procese nadobudnutia bytu, už ktorý sám osebe bol spôsobilý
založiť jeho dobrú vieru v tom, že byt A. mu patrí ako vlastníkovi. Za dôležité označil aj to,
že už pri uzatváraní nájomnej zmluvy bol ubezpečený, že „v budúcnosti nadobudne
vlastníctvo predmetného bytu formou jeho odpredaja“. Nesprávny je preto záver súdov, že 6 3 Cdo 376/2014
vydržacia doba, ktorá plynula v danom prípade, je kratšia ako 10 rokov, resp. že navrhovateľ
nenadobudol byt A. právnym titulom vydržania. Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že všetky tvrdenia navrhovateľa
sú účelové, nezakladajú sa na pravde a nemajú oporu v právnom poriadku. Navrhovateľ bez
opodstatnenia namieta, že mu v konaní bola znemožnená realizácia jeho procesných
oprávnení (§ 237 písm. f/ O.s.p.). I keď je dovolanie navrhovateľa procesne neprípustné
a treba ho „zamietnuť“, odporca z dôvodu právnej istoty uviedol, že pre súdy rozhodujúce
v preskúmavanej veci boli určujúce právne závery, ku ktorým sa dospelo v konaní
pred Okresným súdom Bratislava II vedenom pod sp. zn. 18 C 191/1999. Len na individuálne
okolnosti tejto veci, a nie na okolnosti významné v iných obdobných prípadoch, mali súdy
prihliadať a pokiaľ dospeli k záveru, že návrhu nemožno vyhovieť, rozhodli správne. Navyše,
treba mať na zreteli odlišnosť predmetov týchto súdnych konaní – v konaniach, na ktoré
poukazuje navrhovateľ, išlo o posúdenie platnosti právneho úkonu, v preskúmavanej veci ide
ale o uloženie povinnosti odporcu uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode vlastníctva
bytu A., resp. o určenie, že navrhovateľ je vlastníkom tohto bytu. Dovolateľovi nebola
v ničom zmarená realizácia jeho procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania a neopodstatnená je tiež jeho námietka, že v konaní nebol dostatočne zistený
skutkový stav. Odvolací súd správne a v súlade so zásadou hospodárnosti konania nepristúpil
k ďalšiemu dokazovaniu zameranému na zistenie okolností významných z hľadiska aplikácie
§ 29 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., lebo potrebné skutkové podklady mu poskytovali
výsledky iného konania. Argumentácia navrhovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.), nemá žiadne opodstatnenie.
Platný právny poriadok neumožňuje posudzovať zmluvu o nájme bytu A. za akýsi
medzistupeň v procese nadobudnutia tohto bytu. Navrhovateľ v čase uzatvorenia nájomnej
zmluvy jednoznačne vedel, že tento byt nie je jeho vlastníctvom a že ho naďalej vlastní
odporca; nemohol byť preto dobromyseľný. Závery prvostupňového a odvolacieho súdu,
podľa ktorých navrhovateľ nemohol nadobudnúť vlastníctvo bytu A. právnym titulom
vydržania, sú teda vecne správne. Z uvedených dôvodov odporca žiadal dovolanie
„zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny 7 3 Cdo 376/2014
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Dovolaním navrhovateľa je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci (t.j. vo veci
uloženia povinnosti odporcovi uzatvoriť s navrhovateľom zmluvu o prevode vlastníctva
bytu A., resp. vo veci určenia, že navrhovateľ je vlastníkom tohto bytu) nerozhodoval, preto
ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania
preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy (aj bez výslovnej námietky v dovolaní),
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne 8 3 Cdo 376/2014
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Navrhovateľ v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
9 3 Cdo 376/2014
3.1. Pokiaľ navrhovateľ odvolaciemu súdu vytýka, že bližšie neodôvodnil, z akých
skutkových a právnych dôvodov dospel k záveru, že je irelevantné, ako bolo rozhodnuté
v iných konaniach týkajúcich sa ďalších bytov nachádzajúcich sa v rovnakom dome,
po obsahovej stránke namieta, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná len za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Na právnom
závere, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., spočívajú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013, ale tiež 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach
proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 ústavný súd konštatoval, že najvyšší
súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako 10 3 Cdo 376/2014
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou
nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.
3.2. Navrhovateľ tvrdí, že v danom prípade bola „porušená zásada rovnosti všetkých
pred zákonom“ a bolo „zabránené relevantnému prerokovaniu veci, čo je v rozpore s právom
na účinnú súdnu ochranu“. Dovolateľ, takto argumentujúc, má podľa všetkého na mysli to, že
zatiaľ čo on nemá v súčasnosti byt A. ani vo vlastníctve ani v nájme, nebola mu vrátená suma
zaplatená za byt A. a bol vyzvaný na jeho vypratanie, iným vlastníkom bytov v tom istom
dome, ktorí byty nadobudli od odporcu za podobných podmienok, zostali v dôsledku
rozhodnutí súdov v iných konaniach tieto práva zachované.
Z pohľadu dovolacieho konania sa však ako opodstatnené javí konštatovanie súdov, že
táto argumentácia navrhovateľa mala svoje miesto v konaní o určenie neplatnosti zmluvy, teda v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999.
Navrhovateľ ale v označenom konaní odvolanie proti prvostupňovému rozsudku nepodal
a až dodatočne požiadal o „navrátenie lehoty, aby bolo možné podať riadne odvolanie“,
pričom pre prípad, že mu súd nevyhovie, žiadal, aby toto podanie bolo považované za návrh
na obnovu konania (viď bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2008).
V preskúmavanej veci táto argumentácia navrhovateľa nemôže viesť k záveru o odňatí jeho
možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Rozhodnutia, na ktoré navrhovateľ poukazoval v prejednávanej veci, boli vydané
v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu a určenie vlastníctva bytu
(nie však právnym titulom vydržania, ale ako dôsledok určenia neplatnosti tejto zmluvy).
V prejednávanej veci je ale predmet občianskeho súdneho konania iný – návrh podaný
navrhovateľom smeruje buď k uloženiu povinnosti odporcu uzatvoriť s navrhovateľom
zmluvu o prevode vlastníctva bytu alebo k určeniu, že navrhovateľ nadobudol byt A. právnym
titulom vydržania. So zreteľom na to dovolací súd konštatuje, že dovolateľ uvedenú odlišnosť
dostatočne nezohľadňuje a porovnáva veci, ktoré nie sú skutkovo a právne obdobné. To má 11 3 Cdo 376/2014
určujúci význam z hľadiska posúdenia opodstatnenosti tejto navrhovateľovej námietky.
V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Zásada rovnosti
je v občianskom súdnom konaní naplnená vtedy, ak je jeho účastníkom poskytnutá rovnaká
možnosť uplatňovať ich procesné oprávnenia. K riešeniu otázky, či (ne)došlo k porušeniu
tejto zásady, treba pristupovať nielen z hľadiska, či procesné postupy boli dodržané
po formálnej stránke, ale rovnako tiež z hľadiska, či účastníci mali fakticky rovnakú možnosť
pre uplatnenie svojich tvrdení a námietok. Obsah spisu, ale ani skutočná podstata dovolacej
argumentácie navrhovateľa nedáva podklad pre záver, že súdy v preskúmavanej veci
nevytvorili účastníkom konania rovnaké možnosti pre uplatnenie ich procesných práv.
Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené pripomína, že k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95
a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú právne relevantnú otázku
sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd v náleze z 3. novembra 2006
sp. zn. III. ÚS 192/06 konštatoval, že „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),
ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby
sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom
právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Rozhodnutia Krajského súdu Bratislave sp. zn. 6 Co 323/2003 a 6 Co 13/2004,
na ktoré poukazuje dovolateľ, boli vydané v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníctva bytu; riešili sa v nich tomu zodpovedajúce otázky (najmä či právny úkon
má predpísané náležitosti, či sa ním neporušil alebo neobišiel zákon a pod.).
V preskúmavanom prípade ide o vec, v ktorom sa navrhovateľ domáha, aby odporcovi bola
uložená povinnosť uzatvoriť s ním zmluvu; adekvátne tomu súdy riešili aj v konaní nastolené
otázky (predovšetkým otázku, či odporca má právnu povinnosť, uloženia ktorej
sa navrhovateľ domáha). Nešlo teda o „právne relevantné otázky pri opakovaní ktorých
sa v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“. Rozhodnutia súdov vydané
v preskúmavanej veci teda nemali negatívny dopad na právnu istotu.
12 3 Cdo 376/2014
Predmetná argumentácia v danom prípade nedopadá na situáciu, v ktorej by „súd riešil
právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom“ a bol by povinný vyrovnať sa argumentačne so skoršími súdnymi
rozhodnutiami. Navyše, uvedená námietka sa viaže skôr k presvedčeniu dovolateľa, že
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Ako už bolo uvedené vyššie (viď 3.1.),
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia (i keby k nej prípadne došlo) nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
4. Dovolateľ tvrdí tiež to, že odvolací súd rozhodol bez úplného zistenia rozhodujúcich
skutkových okolností (najmä pokiaľ ide o čas a pôvod nadobudnutia finančných prostriedkov
odporcu, za ktoré nadobudol byty).
4.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
4.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
4.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
5. Dovolateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu 13 3 Cdo 376/2014
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľom bol tento
dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov. Názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., je zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 Cdo 235/2014).
6. Dovolací súd už vyššie uviedol, že na existenciu procesných vád konania v zmysle
§ 237 O.s.p. musí vziať zreteľ aj vtedy, ak neboli uplatnené v dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia.
V tomto rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sa doslovne uvádza, že
„požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých
predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim,
sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek
skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto 14 3 Cdo 376/2014
možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
k odvolaniu navrhovateľa (viď č.l. 165 spisu) sa písomne vyjadril odporca 4. marca 2011
(č.l. 177 spisu), navrhovateľ ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne
sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie odporcu nedoručil.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že navrhovateľovi bola v danom
prípade odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie navrhovateľa je preto nielen prípustné
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. apríla 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková