3 Cdo 375/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., C., IČO : X., proti povinnej: K., M., o vymoženie 33,19 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Trenčín pod sp. zn.: 60Er 2788/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 30. apríla 2012, č. k.: 6CoE 65/2012-32, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdnemu exekútorovi bol 16. septembra 2011 doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu „Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.

A., ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne 08.

septembra 2008 a ktorým bola povinnému uložená pokuta vo výške 1 000,- Sk (ďalej len

„exekučný titul“).

Okresný súd Trenčín uznesením z 03. októbra 2011, č. k.: 60Er 2788/2011-16

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V

odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z.

osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že preskúmaním žiadosti o

udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný

titul nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným

titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 71 ods. 3 Zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“), podľa ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po

uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti podľa odseku 1. Uviedol, že

vzhľadom na uvedené výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr 23. septembra 2011.

Na preklúziu súd prihliadol z úradnej povinnosti.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie

oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd zaujal názor, že pre určenie toho, či trojročná

zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné

začatie exekučného konania, ako sa mylne domnieva oprávnený, ale jeho nariadenie orgánom

uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade rozhodnutím súdneho exekútora, a to

upovedomením o začatí exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu

oprávneného súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom exekučnej činnosti

súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm.

a/ Exekučného poriadku, ktorý úkon však exekútor môže vykonať až potom, ako bol

exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2009, sp. zn.: 2 Cdo 4/2008. V posudzovanej veci v prípade

exekučného titulu zákonná trojročná prekluzívna lehota začala plynúť 24. septembra 2008 a

uplynula 24. septembra 2011. Súd prvého stupňa bol povinný ex offo prihliadnuť na márne

uplynutie prekluzívnej lehoty na nariadenie výkonu rozhodnutia, ktoré má byť exekučným

titulom v predmetnej veci.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci, v dôsledku čoho sa oprávnenému ako účastníkovi konania odňala možnosť

konať pred súdom. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.: l Cdo 177/2009, v zmysle záverov ktorého

nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná

odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že postupom súdov došlo k porušeniu práva účastníka na

spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, dôsledkom čoho mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Namietal, že na predmetnú právnu vec nie je možné aplikovať

ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, tak ako to urobili súdy, ktoré bez rozsiahlejšej právnej

argumentácie pripodobnili nariadenie výkonu rozhodnutia k vydaniu upovedomenia o začatí

exekúcie súdnym exekútorom. Konštatoval, že terminológia, ktorú zákonodarca použil

„výkon rozhodnutia možno nariadiť“ bola v súlade s vtedy platnými ustanoveniami

Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia, ešte pred účinnosťou novely Zákona č.

341/2005 Z. z., kedy si oprávnený mohol vybrať ktorý orgán bude uskutočňovať výkon

rozhodnutia. Ak bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia, po podaní návrhu apo splnení

zákonných podmienok súd nariaďoval výkon rozhodnutia, V súčasnosti je možný výkon

rozhodnutia na základe spôsobilého exekučného titulu prostredníctvom súdneho exekútora.

Exekučný poriadok nepozná termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“. Dovolateľ je názoru, že

upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, a preto ho

nemožno stotožňovať s nariadením výkonu rozhodnutia. Poukázal na § 36 ods. 1 Exekučného

poriadku. Uviedol, že lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou

hmotnoprávnou. V tejto lehote má možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného

titulu, inak dochádza k jeho zániku a plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo

bezdôvodným obohatením. Dovolateľ je názoru, že odvolací súd v ust. § 71 ods. 3 Správneho

poriadku nesprávne vyložil termín „nariadiť výkon rozhodnutia“, a teda vychádzal z

nesprávneho predpokladu, že pre určenie toho či prekluzívna lehota je zachovaná, nie je

právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon

rozhodnutia, t. j. upovedomením o začaté exekúcie vydaným súdnym exekútorom. Právo

oprávneného na súdnu ochranu a výkon vykonateľného rozhodnutia by sa v plnej miere stalo

závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora a exekučného súdu, ktoré by

oprávnený nemal možnosť akokoľvek ovplyvňovať. Exekučný poriadok neustanovuje žiadnu

lehotu pre súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na

uvedené považoval výklad súdov za nesúladný s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ohrozujúci právne

istoty účastníkov exekučného konania. Namietal aj nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné

odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti namietal aj postup odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorý len stroho

konštatoval uplynutie prekluzívnej lehoty bez potrebného vysvetlenia právneho základu

sporného termínu „nariadenie výkonu rozhodnutia“.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/

a c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2

proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/  

O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v

tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako

účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

O vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/   O. s. p. namietal aj porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v

rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak

sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je

priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom

(porovnaj III. ÚS 7/08).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Z obsahu dovolania je zrejmé, že k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/  

O. s. p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces malo

podľa dovolateľa dôjsť v dôsledku neprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, že aj

keď oprávnený namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pre súdom, nešpecifikoval akým konaním súdov mu bola znemožnená realizácia procesných práv

priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Nesprávne právne posúdenie veci nemá

pôvod v žiadnej procesnej vade konania uvedenej v § 237 O. s. p. Námietka dovolateľa, že

súdy v danom prípade nesprávnej interpretovali ust. § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v

nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie a že tento nesprávny záver súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po doručení

návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna

(hmotnoprávna) lehota uvedená v ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, sa týka činnosti súdu,

v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu.

Táto činnosťou súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Nesprávne právne posúdenie

veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie  

§ 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s

faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej

činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.

f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť

vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z

Občianskeho súdneho poriadku a v tejto súvislosti nebolo porušené právo oprávneného na

súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v

rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu

upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.

V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.

Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý

argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť

rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a

ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o

nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie odôvodnil síce stručne, ale dostatočne zrozumiteľne a určito. Rovnako aj

odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157, § 211 O. s. p.) a vysporiadal sa so všetkými pre vec

podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v

potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Rovnako námietka dovolateľa, že v danom prípade neobstojí postup odvolacieho súdu

podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pri odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je opodstatnená. Odvolací

súd v danom prípade nepostupoval podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ale podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v zmysle zákonných ustanovení upravujúcich náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 157 ods. 1, § 167 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2  

O. s. p.).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle

ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov do volacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,  

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z

dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. mája 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková