3 Cdo 375/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., C., IČO : X., proti povinnej: K., M., o vymoženie 33,19 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn.: 60Er 2788/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 30. apríla 2012, č. k.: 6CoE 65/2012-32, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi bol 16. septembra 2011 doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu „Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.
A., ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne 08.
septembra 2008 a ktorým bola povinnému uložená pokuta vo výške 1 000,- Sk (ďalej len
„exekučný titul“).
Okresný súd Trenčín uznesením z 03. októbra 2011, č. k.: 60Er 2788/2011-16
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z.
osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že preskúmaním žiadosti o
udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný
titul nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným
titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 71 ods. 3 Zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“), podľa ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po
uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti podľa odseku 1. Uviedol, že
vzhľadom na uvedené výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr 23. septembra 2011.
Na preklúziu súd prihliadol z úradnej povinnosti.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd zaujal názor, že pre určenie toho, či trojročná
zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné
začatie exekučného konania, ako sa mylne domnieva oprávnený, ale jeho nariadenie orgánom
uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade rozhodnutím súdneho exekútora, a to
upovedomením o začatí exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu
oprávneného súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom exekučnej činnosti
súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm.
a/ Exekučného poriadku, ktorý úkon však exekútor môže vykonať až potom, ako bol
exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2009, sp. zn.: 2 Cdo 4/2008. V posudzovanej veci v prípade
exekučného titulu zákonná trojročná prekluzívna lehota začala plynúť 24. septembra 2008 a
uplynula 24. septembra 2011. Súd prvého stupňa bol povinný ex offo prihliadnuť na márne
uplynutie prekluzívnej lehoty na nariadenie výkonu rozhodnutia, ktoré má byť exekučným
titulom v predmetnej veci.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci, v dôsledku čoho sa oprávnenému ako účastníkovi konania odňala možnosť
konať pred súdom. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.: l Cdo 177/2009, v zmysle záverov ktorého
nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná
odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že postupom súdov došlo k porušeniu práva účastníka na
spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, dôsledkom čoho mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Namietal, že na predmetnú právnu vec nie je možné aplikovať
ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, tak ako to urobili súdy, ktoré bez rozsiahlejšej právnej
argumentácie pripodobnili nariadenie výkonu rozhodnutia k vydaniu upovedomenia o začatí
exekúcie súdnym exekútorom. Konštatoval, že terminológia, ktorú zákonodarca použil
„výkon rozhodnutia možno nariadiť“ bola v súlade s vtedy platnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia, ešte pred účinnosťou novely Zákona č.
341/2005 Z. z., kedy si oprávnený mohol vybrať ktorý orgán bude uskutočňovať výkon
rozhodnutia. Ak bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia, po podaní návrhu apo splnení
zákonných podmienok súd nariaďoval výkon rozhodnutia, V súčasnosti je možný výkon
rozhodnutia na základe spôsobilého exekučného titulu prostredníctvom súdneho exekútora.
Exekučný poriadok nepozná termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“. Dovolateľ je názoru, že
upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, a preto ho
nemožno stotožňovať s nariadením výkonu rozhodnutia. Poukázal na § 36 ods. 1 Exekučného
poriadku. Uviedol, že lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou
hmotnoprávnou. V tejto lehote má možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného
titulu, inak dochádza k jeho zániku a plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo
bezdôvodným obohatením. Dovolateľ je názoru, že odvolací súd v ust. § 71 ods. 3 Správneho
poriadku nesprávne vyložil termín „nariadiť výkon rozhodnutia“, a teda vychádzal z
nesprávneho predpokladu, že pre určenie toho či prekluzívna lehota je zachovaná, nie je
právne významné začatie konania, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon
rozhodnutia, t. j. upovedomením o začaté exekúcie vydaným súdnym exekútorom. Právo
oprávneného na súdnu ochranu a výkon vykonateľného rozhodnutia by sa v plnej miere stalo
závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora a exekučného súdu, ktoré by
oprávnený nemal možnosť akokoľvek ovplyvňovať. Exekučný poriadok neustanovuje žiadnu
lehotu pre súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na
uvedené považoval výklad súdov za nesúladný s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ohrozujúci právne
istoty účastníkov exekučného konania. Namietal aj nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné
odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti namietal aj postup odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorý len stroho
konštatoval uplynutie prekluzívnej lehoty bez potrebného vysvetlenia právneho základu
sporného termínu „nariadenie výkonu rozhodnutia“.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2
proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred
súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým
znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
O vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namietal aj porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak
sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je
priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom
(porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Z obsahu dovolania je zrejmé, že k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces malo
podľa dovolateľa dôjsť v dôsledku neprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, že aj
keď oprávnený namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pre súdom, nešpecifikoval akým konaním súdov mu bola znemožnená realizácia procesných práv
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Nesprávne právne posúdenie veci nemá
pôvod v žiadnej procesnej vade konania uvedenej v § 237 O. s. p. Námietka dovolateľa, že
súdy v danom prípade nesprávnej interpretovali ust. § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v
nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie a že tento nesprávny záver súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po doručení
návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna
(hmotnoprávna) lehota uvedená v ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, sa týka činnosti súdu,
v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
(správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu.
Táto činnosťou súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Nesprávne právne posúdenie
veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie
§ 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s
faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej
činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z
Občianskeho súdneho poriadku a v tejto súvislosti nebolo porušené právo oprávneného na
súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v
rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu
upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.
V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania.
Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť
rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 ).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o
nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie odôvodnil síce stručne, ale dostatočne zrozumiteľne a určito. Rovnako aj
odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157, § 211 O. s. p.) a vysporiadal sa so všetkými pre vec
podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v
potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Rovnako námietka dovolateľa, že v danom prípade neobstojí postup odvolacieho súdu
podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pri odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je opodstatnená. Odvolací
súd v danom prípade nepostupoval podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ale podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v zmysle zákonných ustanovení upravujúcich náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 157 ods. 1, § 167 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2
O. s. p.).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov do volacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z
dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. mája 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková