UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. I. L., bývajúcej v J., proti žalovaným 1/ S. J. bývajúcej v J., 2/ S. M., bývajúcemu v J., 3/ G. M., bývajúcemu v J., 4/ P. M., bývajúcemu v J., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 24 C 161/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2016 sp. zn. 2 Co 225/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že v podiele 1/4: a/ je spoluvlastníčkou pozemkov v katastrálnom území K. zapísaných v pozemkovej knihe vo vložke č. 896 ako parcela č. 1271/9 a parcela č. 4463/9, resp. vo vložke č. 1661 ako parcela č. 4225/6 (ďalej len „sporné pozemky“), b/ spoluvlastníkmi sporných pozemkov sú potomkovia po R. N. I. G. a G. L.. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že podala návrh, aby sporné pozemky boli prejednané v konaní o dedičstve ako novoobjavený majetok po jej prastarých rodičoch [D. L. (zomrelej v roku 1973) a G. L. (zomrelom v roku 1970)]. Jej návrhu nebolo ale vyhovené s odôvodnením, že sporné pozemky sú v katastri vedené na liste vlastníctva č. XXXX. ako vlastníctvo žalovaných titulom darovacej zmluvy z 3. júna 2004 (ďalej len „darovacia zmluva“). Podľa presvedčenia žalobkyne je ale darovacia zmluva neplatná. Jej prastarí rodičia totiž sporné pozemky nadobudli na podklade prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v Prahe z roku 1931, ktorá obsahovala ustanovenie zakazujúce pridelené pozemky scudziť bez súhlasu príslušného orgánu. Vzhľadom na tento zákaz nemohol byť v minulosti platne uskutočnený prevod vlastníctva sporných pozemkov na právnych predchodcov žalovaných, takže s nimi ani nemohli nakladať. Titulom nadobudnutia (spolu)vlastníctva žalovanými nemôže byť nielen darovacia zmluva, ale ani vydržanie, lebo po roku 1948 sa podstatná časť pôdy v súkromnom vlastníctve stala predmetom užívania poľnohospodárskych a lesníckych organizácií. Z toho žalobkyňa vyvodzovala, že žalovaní nie sú skutočnými spoluvlastníkmi sporných pozemkov.
2. Žalovaní 1/ až 4/ navrhli žalobu zamietnuť, lebo sporné pozemky nadobudli platne darovacou zmluvou.
3. Rozsudkom z 9. októbra 2013 č.k. 24 C 161/2012-181 Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol ako neopodstatnene podanú. Konštatoval, že spornosť otázky, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, sa v súdnej praxi odstraňuje žalobou dedičov o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci, resp. žalobou o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Požiadavka, aby každý majetok poručiteľa bol prejednaný v konaní o dedičstve, je imperatívna. Neprípustné, zákonu sa priečiace je priame určenie vlastníckeho práva k takej nehnuteľnosti, ktorá predstavuje dedičstvo a nebola prejednaná v konaní o dedičstve. Uzavrel, že so zreteľom na individuálne okolnosti danej veci žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení [§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)]. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
4. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. mája 2016 sp. zn. 2 Co 255/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie jeho správnosti (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V odôvodnení poukázal na zásadu, v zmysle ktorej sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. V prípade prechodu práv a povinností poručiteľa na iného sa uplatňuje princíp ingerencie štátu; to platí aj pre konanie o dodatočne objavenom majetku poručiteľa (§ 175x ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ sa v konaní o dedičstve (resp. v konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa) vyskytne spor o tom, čo patrí do dedičstva, prax súdov vychádza z toho, že procesne prípustným nástrojom na odstránenie spornosti je žaloba o určenie, že sporná vec (a) patrí do dedičstva alebo (b) v čase smrti poručiteľa bola v jeho vlastníctve. Žalobkyňa ale takú žalobu nepodala. Podmienkou procesnej prípustnosti žaloby, ktorú podala, je preukázanie jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). V danom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala splnenie tejto podmienky. Nedôvodná je jej argumentácia o nesprávnom právnom posúdení veci a tiež o odňatí možnosti pred súdom konať nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie a z nich vyvodené skutkové závery majú základ v úplnom zistení skutkového stavu, ktorý je správne posúdený aj po právnej stránke. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
5. Žalobkyňa podala 14. septembra 2016 dovolanie, ktorým napadla rozsudok odvolacieho súdu s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. a/ a d/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V dovolaní uviedla, že dostatočne odôvodnila, v čom spočíva jej naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Súdu tiež preukázala existenciu podvodného konania právneho predchodcu žalovaných (Ing. S. M.) zavŕšeného notárskym osvedčením o vydržaní vlastníctva sporných pozemkov, ktoré bolo v roku 1994 vydané v rozpore so zákonom. Súdy sa preto mali zaoberať meritom veci (otázkou existencie vlastníctva Ing. S. M. a platnosti darovacej zmluvy), a nie jej žalobu zamietnuť z procesného dôvodu. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd „zrušil vlastníctvo“ žalovaných.
6. Žalovaná 1/ poprela opodstatnenosť tvrdení dovolateľky o podvodnom konaní Ing. S. M.. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho navrhol „potvrdiť“. Žalovaní 3/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana s právnickým vzdelaním (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch. 8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilnýprocesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
9. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
11. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
13. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. a/ a d/ CSP a zároveň z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 14. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.
15. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: (a) kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, (b) ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, (c) ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. Veľký senát doslovne uviedol, že „v prípadedovolacej argumentácie, podľa ktorej v určitom spore došlo súbežne k viacerým, zákonom samostatne kvalifikovaným vadám zmätočnosti, musí vziať dovolací súd na zreteľ, že jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania nie sú v § 420 písm. a/ až f/ CSP vymedzené náhodne, v poradí, ktoré by nemalo logické opodstatnenie, vnútornú väzbu, previazanosť a podmienenosť. Legislatívne usporiadanie týchto dôvodov prípustnosti dovolania v zákone zreteľne vyjadruje vyšší stupeň intenzity procesnej chyby súdu a tiež významovú nadradenosť dôvodu zmätočnosti uvedeného v prednejšom poradí pred dôvodmi prípustnosti vymenovanými v ďalšom poradí. V dôsledku takéhoto usporiadania platí, že pri argumentácii dovolateľa týkajúcej sa procesnej vady zmätočnosti uvedenej v prednejšom poradí už nemá opodstatnenie ďalšia argumentácia týkajúca sa procesnej vady zmätočnosti uvedenej v nasledujúcom poradí“. V ďalšej časti svojho uznesenia veľký senát dodal, že „v takom prípade už - bez ohľadu na úspešnosť alebo neúspešnosť uplatnenia dôvodu prípustnosti dovolania uvedeného na prednejšom mieste
- neskúma opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa o existencii procesnej vady upravenej v § 420 CSP v ďalšom poradí“.
16. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).
17. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobkyne len podľa ustanovenia § 420 písm. a/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 420 písm. b/ CSP, ale ani z hľadiska ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP).
18. Podľa § 420 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. 18.1. V zmysle § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 18.2. Spor, v ktorom sa jedna z procesných strán domáha proti druhej procesnej strane určenia, že je vlastníčkou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, je typický súkromnoprávny spor, ktorého prejednanie patrí do právomoci súdov. Spory o určenie vlastníctva sú jednými z najčastejších sporov, ktorá súdy v praxi prejednávajú. 18.3. Argumentácia žalobkyne o existencii procesnej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a/ CSP je celkom neopodstatnená.
19. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. a/ CSP prípustné. Procesne neprípustné dovolanie žalobkyne odmietol najvyšší súd podľa § 447 písm. c/ CSP. 20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.