3 Cdo 366/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Z., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. F. N., advokátom so sídlom v B., proti   odporkyni K. P.,

bývajúcej vo V., o zaplatenie 81,86 € príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad

pod sp. zn. 12 Ro 88/2014, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Poprad

z 9. júna 2014 sp. zn. 12 Ro 88/2014-33, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad uznesením z 9. júna 2014 č.k. 12 Ro 88/2014-33 na základe

odvolania navrhovateľa potvrdil platobný rozkaz Okresného súdu Poprad z 26. marca 2014

č.k. 12 Ro 88/2014-24 v časti, v ktorej bola navrhovateľovi priznaná náhrada trov konania

v sume 48,82 €.

Proti tomuto potvrdzujúcemu uzneseniu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, že

v konaní požadoval náhradu trov vo výške 118,98 €, súd mu ale náhradu trov konania priznal

v krátenej výške. Odvolaciemu súdu vytkol, že nesprávne posúdil opodstatnenosť jeho

odvolania a svoju argumentáciu podložil strohým odkazom na ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10

ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), ktoré interpretoval a aplikoval v rozpore

s vyhláškou. Správne mal totiž pri rozhodovaní o trovách konania použiť § 10 ods. 2

vyhlášky. Podľa názoru dovolateľa nie je odôvodnenie napadnutého uznesenia dostatočne vyčerpávajúce a presvedčivé. Postupom súdov mu v danej veci bola odňatá možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Žiadal preto napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal účastník konania  

(§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 174 ods. 2 O.s.p. ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením

vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie.

To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám  

za seba (§ 91 ods. 1 O.s.p.). Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania   je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz.

Ustanovenie § 174 ods. 2 veta tretia O.s.p. predstavuje výnimku z tých ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých sa upravuje funkčná príslušnosť súdu. Odvolanie

proti výroku platobného rozkazu o trovách konania má síce suspenzívny účinok (odkladá  

sa právoplatnosť výroku o náhrade trov konania), nemá ale devolutívny účinok odvolania,

ktorý v iných prípadoch znamená, že príslušnosť rozhodnúť o odvolaní prechádza na funkčne  

vyšší súd. Súd, ktorý vydal platobný rozkaz, je síce súdom prvého stupňa, ak ale rozhoduje

o odvolaní proti výroku platobného rozkazu o trovách konania, má postavenie opravného

súdu (viď aj R 13/1998, R 102/2001, II. ÚS 811/00, ako publikáciu Števček / Ficová

a kolektív, Občiansky súdny poriadok, Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, Praha, 2009,

str. 453). Obdobne v publikácii Krajčo a kolektív, Občiansky súdny poriadok, Komentár,  

I. diel, Eurounion, Bratislava, 2010, str. 668 sa uvádza, že „pokiaľ súd rozhoduje iba

o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania, súd, ktorý platobný rozkaz vydal, je súčasne

odvolacím súdom“. Zámerom takejto procesnej úpravy bolo zjednodušenie a zrýchlenie

(zefektívnenie) rozkazného konania, v ktorom sa uplatňujú výlučne peňažné pohľadávky, ktoré vyplývajú zo skutočností uvedených navrhovateľom (§ 172 ods. 1 O.s.p.), a kde  

aj rozhodovanie o náhrade trov konania je podstatne jednoduchšie, než je to v iných

sporových konaniach. S týmito právnymi závermi, ktoré zaujal najvyšší súd napríklad  

aj v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 175/2013, sa dovolací súd stotožňuje aj v preskúmavanej veci.  

V danom prípade okresný súd platobným rozkazom uložil odporkyni povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi ním požadovanú sumu a tiež nahradiť mu trovy konania. O odvolaní

navrhovateľa proti výroku o trovách konania rozhodol ten istý okresný súd, ktorý vydal

platobný rozkaz. Uznesenie, ktorým bol potvrdený tento platobný rozkaz vo výroku o trovách

konania, je v zmysle uznesením odvolacieho súdu.

Dovolanie navrhovateľa smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, ktoré nemá znaky niektorého z uznesení,

proti ktorým je dovolanie prípustné; jeho procesná prípustnosť preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

nevyplýva.

V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. navrhovateľ

v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ tvrdí, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

rozumieť procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožňuje realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

1. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní o trovách konania nemali

aplikovať ustanovenia vyhlášky, na podklade ktorých rozhodli, ale že rozhodnutia mali

založiť na použití iného ustanovenia vyhlášky, jeho námietka sa – po obsahovej stránke –

netýka postupu súdov (v zmysle súladu jednotlivých procesných úkonov súdu so zákonom,

resp. v zmysle procedúry prejednania), ale právneho posúdenia, na ktorom súdy založili svoje

rozhodnutia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym

posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované  

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné

dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania  

(viď R 54/2012, ale napríklad aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011  

a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.

2. Z dovolania vyplýva tiež názor navrhovateľa, že napadnuté uznesenie nie  

je dostatočne odôvodnené, prípadne že je preskúmateľné.

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu (len) za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie vadu konania

v zmysle § 237 O.s.p. Názor zaujatý v uvedenom judikáte je plne opodstatnený   aj v prejednávanej veci. Z rovnakej právnej kvalifikácie tejto vady (nepreskúmateľnosti)

vychádzajú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008,  

3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,  

3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013, ale tiež sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,  

2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,  

6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na dôsledky nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch

súladných s R 111/1998 (viď napríklad I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011,  

I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,   III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012,  

IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že v náleze z 30. januára 2013  

sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov

priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú

vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

3. K tomu, čo je uvedené vyššie pod 1. a 2. dovolací súd dodáva, že ústavný súd

v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

súdov, nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých

tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť

dovolania nezakladajú.

4. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľa v zmysle § 239 O.s.p. prípustné nie  

je, nepotvrdila sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady konania vymenované v § 237 O.s.p.,

dovolací súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči

navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni náhradu trov dovolacieho konania,

lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková