3 Cdo 350/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H., a.s., IČO: X., so sídlom v P., proti žalovanej D. B., bývajúcej v L., o zaplatenie 890,31 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10 C 18/2012, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 7. novembra 2012 č. k. 10 C 18/2012-
48: I. konanie o zaplatenie sankčného úroku vo výške 3,34 € zastavil, II. žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol, III. rozhodol o trovách konania. Proti výroku o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti (II.) podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013 rozsudok
súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Ostatne uvedený dovolací
dôvod vidí žalobca v tom, že rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďže
nedal špecifickú odpoveď na jeho argumentáciu v konaní. Nesúhlasil so záverom súdov, že zmluva o úvere neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho názoru je uvedená zmluva uzavretá platne a v nej
dohodnuté podmienky zaväzujú účastníkov zmluvy. Z týchto dôvodov žalobca žiadal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom
z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád
(viď § 237 O.s.p.).
Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238
ods. 1 O.s.p). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
ktorý nemá znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že dovolací
súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 O.s.p. nevyplýva. Jeho
dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v zení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len
„§ 237 O.s.p.“).
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť
si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby
mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti
pred súdom konať (v zmysle znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva
na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok nie
je dostatočne odôvodnený.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). K uvedenej
argumentácii dovolací súd uvádza nasledovné:
1. Žalobca neuvádza, ktoré procesné oprávnenie mu odvolací súd odňal, resp.
realizáciu ktorého procesného oprávnenia mu znemožnil.
Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti
súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len
faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).
V preskúmavanej veci žalobca spochybňuje správnosť tej činnosti odvolacieho súdu,
v rámci ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu a na tom základe
podáva záväzný úsudok o prejednávanej veci. Táto činnosť súdu sa označuje ako právne
posúdenie veci. Z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska teda žalobca nenamieta existenciu
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) správnosť právneho
posúdenia veci.
2. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
Pokiaľ odvolací súd prípadne (ako tvrdí žalobca) nesprávne interpretoval alebo
aplikoval niektoré ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
nezakladala by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
3. Pre prípad, že žalobca namieta to, že k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdov,
dovolací súd uvádza, že takáto nesprávnosť by mohla viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu
súdu, nezakladala by ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Najvyšší súd dodáva, že konštantne zastáva názor, v zmysle ktorého ani nesprávne
hodnotenie dôkazov nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
(porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011
a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý
by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
4. Pokiaľ dovolanie obsahuje námietku, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú (v § 237 O.s.p. neuvedenú) procesnú vadu
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,
nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie ústavných
práv (viď II. ÚS 110/2013, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012,
I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013 a II. ÚS 45/2014). Sama skutočnosť, že
dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto
otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237
O.s.p.
5. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných
dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková