3 Cdo 350/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H., a.s., IČO: X., so sídlom v P., proti žalovanej D. B., bývajúcej v L., o zaplatenie 890,31 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10 C 18/2012, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 7. novembra 2012 č. k. 10 C 18/2012-

48: I. konanie o zaplatenie sankčného úroku vo výške 3,34 € zastavil, II. žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol, III. rozhodol o trovách konania. Proti výroku o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti (II.) podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 93/2013 rozsudok

súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Ostatne uvedený dovolací

dôvod vidí žalobca v tom, že rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďže

nedal špecifickú odpoveď na jeho argumentáciu v konaní. Nesúhlasil so záverom súdov, že zmluva   o úvere neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho názoru je uvedená zmluva uzavretá platne a v nej

dohodnuté podmienky zaväzujú účastníkov zmluvy. Z týchto dôvodov žalobca žiadal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),  

za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom

z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení  

s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým

môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej

istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania  

(I. ÚS 35/2013).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným

v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád

(viď § 237 O.s.p.).

Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238  

ods. 1 O.s.p). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý nemá znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že dovolací

súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238  

ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 O.s.p. nevyplýva. Jeho

dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v zení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len

„§ 237 O.s.p.“).

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle   § 18 O.s.p. majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť  

im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť  

si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby  

mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti  

pred súdom konať (v zmysle znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť

rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva  

na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok nie  

je dostatočne odôvodnený.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). K uvedenej

argumentácii dovolací súd uvádza nasledovné:

1. Žalobca neuvádza, ktoré procesné oprávnenie mu odvolací súd odňal, resp.

realizáciu ktorého procesného oprávnenia mu znemožnil.

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení   z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať  

pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti

súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len

faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď  

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).

V preskúmavanej veci žalobca spochybňuje správnosť tej činnosti odvolacieho súdu,

v rámci ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu a na tom základe

podáva záväzný úsudok o prejednávanej veci. Táto činnosť súdu sa označuje ako právne

posúdenie veci. Z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska teda žalobca nenamieta existenciu

procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) správnosť právneho

posúdenia veci.

2. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený

dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

Pokiaľ odvolací súd prípadne (ako tvrdí žalobca) nesprávne interpretoval alebo

aplikoval niektoré ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

nezakladala by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

3. Pre prípad, že žalobca namieta to, že k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdov,

dovolací súd uvádza, že takáto nesprávnosť by mohla viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu

súdu, nezakladala by ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,  

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Najvyšší súd dodáva, že konštantne zastáva názor, v zmysle ktorého ani nesprávne

hodnotenie dôkazov nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.

(porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011  

a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý  

by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).

4. Pokiaľ dovolanie obsahuje námietku, že dovolaním napadnuté rozhodnutie  

je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)  

je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú (v § 237 O.s.p. neuvedenú) procesnú vadu

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,

nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované porušenie ústavných

práv (viď II. ÚS 110/2013, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012,  

I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013 a II. ÚS 45/2014). Sama skutočnosť, že

dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237

O.s.p.

5. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných

dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. marca 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková