Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 340/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. S., bývajúceho v S., zastúpeného S., so sídlom v P., proti žalovaným: 1/ P., s.r.o., so sídlom v B., 2/ R. a.s.,

so sídlom v B., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Poprad

pod sp. zn. 7 C 36/2012, o dovolaní žalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 9. júla 2012 sp. zn. 7 Co 91/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad uznesením zo 17. apríla 2012 č.k. 7 C 36/2012-18 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovaným povinnosť zdržať sa pri vymáhaní dlhu  

od žalobcu agresívnych obchodných praktík, spočívajúcich v a/ zasielaní výziev, podľa

ktorých má žalobca plniť pod hrozbou zverejnenia informácie, že je dlžníkom, b/ zasielaní

zásielok označených slovom „Ako sa zbaviť dlhu“, „dlh“ alebo „dlžník“, c/ akomkoľvek

zverejňovaní mena žalobcu. Zároveň zaviazal žalobcu podať návrh na začatie konania vo veci

samej do 30 dní od doručenia uznesenia. Rozhodol tak na návrh žalobcu, ktorý uviedol,  

že so žalovaným 1/ uzavrel (ako spotrebiteľ) úverovú zmluvu obsahujúcu viacero

neprijateľných zmluvných podmienok, pričom v prípade žalovaného 1/ už existuje niekoľko

súdnych rozhodnutí usvedčujúcich ho z používania neprijateľných zmluvných podmienok

a zakazujúcich mu ich ďalšie požívanie. Agresívne obchodné praktiky žalovaných preukázal

žalobca výzvami, ktoré mu boli za účelom vymoženia dlhu zaslané. Súd sa s uvedenými skutkovými a právnymi dôvodmi stotožnil (§ 76 ods. 4 O.s.p.), preto návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia vyhovel. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť podľa § 145 O.s.p.  

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného 1/ uznesením z 9. júla 2012 sp. zn.  

7 Co 91/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

Stotožnil sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako  

aj s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré si osvojil ako náležité

a presvedčivé. Zdôraznil účel inštitútu predbežného opatrenia a vysporiadal sa s námietkami

žalovaného 1/ ohľadne nepreukázania oprávnenosti nároku žalobcu, vád návrhu  

a nevykonateľnosti nariadeného predbežného opatrenia.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnil existenciou vád podľa § 237 písm. d/ až f/ O.s.p. Predovšetkým namietal, že

prejednaniu veci bránila prekážka právoplatne rozsúdenej veci, ktorej existenciu preukazuje

rozsudok S. a.s. z 12. septembra 2011, sp. zn. S., právoplatný 26. septembra 2011, ktorým bol

žalobca (v označenom konaní vystupujúci ako žalovaný) zaviazaný zaplatiť žalovanému 1/ (v

označenom konaní vystupujúcemu ako žalobcovi) sumu 1 802,83 € s príslušenstvom a trovy

rozhodcovského konania. Keďže právoplatný rozhodcovský rozsudok má podľa ustálenej

judikatúry súdov i odbornej literatúry rovnaké právne účinky ako právoplatný rozsudok súdu,

nemožno vec rozhodnutú v rozhodcovskom konaní opätovne prejednať v občianskom súdnom

konaní, a to ani „vo fáze o nariadenie predbežného opatrenia.“ Prejednaniu veci bránila tiež

vada spočívajúca v absencii kvalifikovaného návrhu na začatie konania, nakoľko návrh na

nariadenie predbežného opatrenia je zmätočný a nekonkrétny a žalobca v ňom neuviedol,

čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej. K pochybeniam došlo i v postupe súdov, keď

súd prvého stupňa nedoručil žalovanému 1/ prílohy k návrhu a odvolací súd vyjadrenia

žalobcu k odvolaniu žalovaného 1/, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní. Navyše

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

keďže odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami prekážky právoplatne rozsúdenej

veci a absencie riadneho návrhu, ktoré žalovaný 1/ vzniesol (už) v odvolaní. Z týchto

dôvodov navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako

aj rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, resp. vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodcovská doložka,  

na základe ktorej vo veci rozhodoval rozhodcovský súd, bola súčasťou vopred pripravenej

„formulárovej zmluvy,“ ktorej znenie žalobca nemohol ovplyvniť, a preto bola neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, o ktorej žalovaný 1/ vedel, resp. musel vedieť, že je absolútne

neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Návrh na nariadenie predbežného opatrenia  

je jednoznačný a jasný, pretože z neho nepochybne vyplýva, akú povinnosť a z akých

dôvodov má súd žalovaným uložiť. V obdobnej veci už existuje rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove z 27. októbra 2011 sp. zn. 2 Co 116/2011, podľa ktorého agresívne obchodné

praktiky sú dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia v spotrebiteľských veciach.

Konanie, ktorého sa žalovaní voči žalobcovi v snahe dosiahnuť splatenie jeho dlhu dopúšťajú,

a ktoré im bolo predbežným opatrením súdu zakázané, nepochybne k agresívnym obchodným

praktikám patrí. Nariadenie predbežného opatrenia bolo preto dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorého zamestnanec  

má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2

O.s.p.; tieto ustanovenia ale neplatia, ak ide (o.i.) o uznesenie o predbežnom opatrení (viď

§ 239 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie žalovaného 1/ smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení je teda v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež na povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy,

či v konaní nedošlo k procesnej vade spôsobujúcej zmätočnosť, skúmal dovolací súd,  

či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p.

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie v zmysle  

§ 239 O.s.p. prípustné. Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade,

ale iba zistenie, že v konaní k tejto vade skutočne došlo.  

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdil

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.,

konkrétne existenciou prekážky právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata). Uvedená prekážka, vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p., vylučuje možnosť znovu prejednať

vec, ktorá už bola súdom právoplatne rozhodnutá. Tá istá vec predpokladá totožnosť osôb,

ktoré boli účastníkmi predchádzajúceho konania, ako aj totožnosť predmetu konania. O tých

istých účastníkov ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho

vzťahu v opačnom procesnom postavení. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach  

a rovnakom právnom dôvode).  

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní má doručený

rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Prekážka

právoplatne rozsúdenej veci je teda daná i v prípade, ak bola vec už rozhodnutá

v rozhodcovskom konaní (pokiaľ pre vydanie rozhodcovského rozsudku boli splnené zákonné

podmienky – pozn. dovolacieho súdu). Kritériá pre posúdenie totožnosti veci sú rovnaké ako

v prípade súdneho konania.

V prejednávanej veci absentuje jeden z predpokladov zakladajúcich existenciou

tvrdenej vady, a to totožnosť predmetu konania. Predmetom rozhodcovského konania,

vedeného pod sp. zn. S. (v ktorom účastníci vystupovali v opačnom procesnom postavení),

bolo peňažné plnenie, konkrétne zaplatenie sumy 1 802,83 € s príslušenstvom na základe

zmenky, ktorou účastníci zabezpečili svoj vzájomný vzťah založený spotrebiteľskou

zmluvou o úvere. Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn.  

7 C 36/2012, je nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania o veci samej (§ 74

ods. 4 O.s.p.), spočívajúceho v uložení povinnosti zdržať sa súdom označeného konania.

Z obsahu spisu pritom vyplýva, že predmet konania o veci samej bude zrejme totožný

s predmetom konania o predbežnom opatrení (viď napr. str. 3 rozhodnutia odvolacieho

súdu), čo zákon nevylučuje. Za žiadnych okolností teda nemožno (rozhodcovské) konanie

o žalobe na plnenie stotožňovať so (súdnym) konaním o nariadenie predbežného opatrenia,

ktorým sa účastníkovi zakazuje určité konanie, ani s prípadným (súdnym) konaním o veci

samej, ktorého predmetom zrejme bude zapieracia (negatórna) žaloba s tým istým obsahom.

Vada konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p. je teda namietaná nedôvodne.

Dovolateľ namietal tiež existenciu vady podľa § 237 písm. e/ O.s.p., spočívajúcej v absencii riadneho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa (s výnimkou

zákonom ustanovených prípadov) na návrh. Nedostatok návrhu na začatie konania  

je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Vada konania, spočívajúca

v nedostatku návrhu na začatie konania v prípadoch, kedy je návrh potrebný, je dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e/ O.s.p. V prejednávanej veci však

k takej vade nedošlo.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie na základe

návrhu, ktorý mu bol doručený 1. marca 2012 a upresnený na informatívnom výsluchu  

19. marca 2012 (viď zápisnicu na č.l. 17 spisu). K námietke dovolateľa, že žalobca v návrhu

neuviedol, čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej, je potrebné uviesť, že pri postupe

podľa § 76 ods. 3 O.s.p. (t.j. pri uložení povinnosti žalobcovi podať návrh vo veci samej,

pokiaľ sa návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovelo) nie je úvaha súdu o určení

druhu návrhu vo veci samej (druhu žaloby) limitovaná formálnym návrhom, resp. právnou

kvalifikáciou žalobcu, ale vyplýva z konkrétnych okolností, osvedčujúcich dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj z cieľa, ktorý má predbežné opatrenie dosiahnuť

(keďže je vždy spojené s určitým druhom základného konania). Ak súd na návrh predbežné

opatrenie nariadi, je potrebné vychádzať z toho, že návrh dostatočne vymedzuje základné

konanie, ku ktorému sa nariadené predbežné opatrenie viaže. Právnou kvalifikáciou v návrhu

nie je súd viazaný, preto ani prípadná rozdielna právna kvalifikácia žalobcu a súdu v otázke

charakteru základného konania (resp. žaloby) nezakladá vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p.

Prípustnosť dovolania je založená aj na existencii vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorú dovolateľ odôvodnil nedostatkami v doručovaní písomností a nepreskúmateľnosťou

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať

sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote

urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by dovolateľovi bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Ustanovenie § 114 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu v rámci prípravy pojednávania povinnosť

doručiť odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk návrh na začatie konania (žalobu) spolu

s rovnopisom a prílohami návrhu. Ak je však predmetom návrhu nariadenie predbežného

opatrenia, povinnosť doručiť ostatným účastníkom (aj) prílohy návrhu zákon neukladá (§ 75

ods. 8 druhá veta O.s.p.). Rovnako nie je povinnosťou súdu doručovať účastníkom konania

vyjadrenia k odvolaniu; zákon výslovne takúto povinnosť súdu neukladá. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka

konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu  

má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka

oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály

(opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania  

k vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom možnosť poznať obsah príslušného

vyjadrenia je zabezpečovaná aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu.

Teda za stavu, že zákon vyslovene neukladá povinnosť súdu doručovať vyjadrenie

k odvolaniu druhej procesnej strane a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojím obsahom takmer

žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza dovolací súd z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama skutočnosť, že

odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

Dovolací súd pri posudzovaní, či vyjadrenie žalobcu malo zásadný vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu, dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalobcu k odvolaniu

žalovaného 1/ druhej procesnej strane (žalovanému 1/) bolo v preskúmavanej veci právne

irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalovaného 1/.

Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

(tzv. nepreskúmateľnosť) nie je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok

a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

(porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený  

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát  

R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti

rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie (II. ÚS 78/05). V danom prípade sa odvolací súd k rozhodujúcim skutočnostiam

(nepreukázanie oprávnenosti nároku žalobcu, vady návrhu a nevykonateľnosť nariadeného

predbežného opatrenia) vyjadril.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd

nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal

návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková