3Cdo/33/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E. E., trvale bytom v K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kurucová, s.r.o., so sídlom v Senici, Hurbanova 486/2, v menej ktorej koná ako konateľka advokátka Jana Kurucová, proti žalovaným 1/ C. M. trvale bytom v S. právne zastúpenej JUDr. Miroslavom Mečířom, advokátom v Senici, J. Mudrocha č. 1356/27 a 2/ Z. M., trvale bytom ako žalovaná 1/, o zaplatenie 9.264 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 9C/55/2011, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. júla 2019 sp.zn. 10Co/49/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Senica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. apríla 2017 č.k. 9 C 55/2011-330 I. uložil obom žalovaným povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 5.028,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.972,62 € od 27. júna 2013 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.971,21 € od 21. apríla 2015 do zaplatenia a vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.088,17 € od 30. decembra 2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku), II. vo zvyšnej časti zaplatenia istiny a úroku z omeškania žalobu zamietol, III. žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 8,56%, IV. žalobkyni a obom žalovaným uložil povinnosť nahradiť (správne „zaplatiť“) trovy (správne „náhradu trov konania“) štátu predstavujúce vyplatené znalečné, a to žalobkyni v rozsahu 45,71% a každému zo žalovaných v rozsahu 27,14% a V. žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku zo žaloby vo výške 23,80 €. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.z.“) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do i po 31. januári 2013. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba bola podanádôvodne len sčasti. Žalobkyňa požadovala zaplatenie sumy zodpovedajúcej trhovej hodnote nájmu za nehnuteľnosti bližšie identifikované v žalobe i rozsudku (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), ktoré žalovaní užívajú bez toho, aby platili žalobkyni (ako vlastníčke) akúkoľvek úhradu za ich užívanie. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a bezodplatne, čo vykazuje znaky bezdôvodného obohatenia. V časti o trovách konania rozhodnutie odôvodnil § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017 Z.z. a č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. júla 2019 sp.zn. 10Co/49/2018 popri zastavení odvolacieho konania o odvolaní žalovaného 1/ rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. a v časti o náhrade trov konania, náhrade trov štátu a poplatkovej povinnosti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie aj s jeho odôvodnením, pričom po preskúmaní veci dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo proti vôli žalobkyne k tomu, že poskytovala plnenie (po určitý čas bola okolnosťami donútená trpieť užívanie predmetných nehnuteľností) bez akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu) a bez toho, že by jej za ňou poskytované plnenie bola platená náhrada, čoho dôsledkom je bezdôvodné obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Majetkovú hodnotu získa nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak (pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia) jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď potvrdil, že z hľadiska hmotnoprávneho sú žalovaní v právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia nositeľmi povinnosti, preto sú v prejednávanej veci pasívne legitimovaní. Zdôraznil, že všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením sa musí vydať a keďže príjemca predmetného plnenia nie je (vzhľadom na povahu plnenia) schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady v zmysle § 458 ods. 1 O.z., pričom ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju platobnú povinnosť včas, má veriteľ právo požadovať tiež úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 vety prvej a ods. 2 O. z. Dodal, že pre túto povinnosť je irelevantné, či ten, kto bezdôvodné obohatenie získal, bol v dobrej viere alebo nie. Za daných okolností preto odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolacie námietky žalovanej 1/ sú nedôvodné.

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 1/. Napriek absencii uvedenia v dovolaní aj ustanovenia zákona, z ktorého sa vyvodzuje prípustnosť dovolania, z obsahu dovolania, v ktorom dovolateľka uviedla, že napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci s tým, že súd nesprávne vypočítal istiny (pretože žalobkyňa nepreukázala užívanie parc. č. 247/2 záhrady o výmere 433 m2 a parc. č. 251 zast. plochy a nádvoria o výmere 374 m2), vyplýva, že tu ide o dovolanie podané z dôvodu namietaného nesprávneho právneho posúdenia (v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p.). Namietala, že ide o bezzmluvný vzťah, v ktorom do dnešného dňa nie je stanovená jej povinnosť platiť nájomné ani jeho výška, z ktorého dôvodu považuje rozhodnutie o platení úroku z omeškania za zmätočné. Navrhla, aby boli dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), a to za splnenia podmienky jej zastúpenia i spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia dovolacieho súdu (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ adovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C.s.p.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v C.s.p. nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti dovolania - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. 9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

10. V uvedenom prípade vyvodzovala dovolateľka prípustnosť dovolania vo veci samej podľa obsahu z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré dovolanie je dovolaním v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 C.s.p.

14. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C.s.p. pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p., musí mať zreteľné charakteristické znaky. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedené-mu v § 421 ods. 1 C.s.p. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú prerozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

15. Pokiaľ v prejednávanej veci dovolací súd len z obsahu dovolania (pre absenciu riadneho určenia uplatňovaného dôvodu prípustnosti dovolania aj dovolacieho dôvodu) vyhodnotil, že dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p., v tejto súvislosti nevyhnutným je konštatovanie, že dovolateľka prípustnosť dovolania podľa ustanovenia, o ktorom je reč, riadne nešpecifikovala v zmysle kvalitatívnych požiadaviek, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikovala (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie a rovnako neuviedla to, ako takú otázku riešil odvolací súd, ako ani to, ako by podľa nej mala byť takáto (nekonkretizovaná a preto dovolaciemu súdu bez vyvíjania ním samotným ďalšej aktivity nezrejmá) právna otázka správne riešená. Žalovanou 1/ podané dovolanie bez konkretizácie právnej otázky je tak pomerne ukážkovým príkladom púhej polemiky s právnym posúdením veci odvolacím súdom aj súdom prvej inštancie a jednoduchého spochybňovania správnosti záverov takýchto súdov, takže nemá atribúty vecne prejednateľného dovolania podľa § 421 ods. 1 C.s.p., ale sa javí len ako vyjadrenie nesúhlasného „právneho“ názoru k rozhodnutiu odvolacieho súdu stranou, ktorá bola v konaní neúspešná.

16. Pre úplnú absenciu akejkoľvek argumentácie dovolateľky k preskúmavanej veci dovolací súd nemal inú možnosť, než dospieť k záveru, že dovolanie nezakladá ani žiadny iný dovolací dôvod (a dôvod prípustnosti dovolania) podľa C.s.p. Takto vypravené dovolanie nespĺňa požadované kvalifikačné kritériá, aby bolo spôsobilé založiť prípustnosť dovolania a umožniť dovolaciemu súdu meritórny dovolací prieskum dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu (resp. i jemu predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie).

17. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalovanej 1/ podľa § 447 písm. f/ C.s.p. odmietol.

18. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 vo veci samej a pomerom hlasov 2 : 1 v časti trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.