3 Cdo 326/2008

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú S., narodenú X., zastúpenú opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v P., dieťa rodičov: matky E., bývajúcej v L. t.č. v S., zastúpenej JUDr. K., advokátkou so sídlom v P., a otca I., bývajúceho v B., prechodne v Č., zastúpeného JUDr. P., advokátom so sídlom v P., o zákaz styku otca s dieťaťom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 13 P 632/2006, na dovolanie matky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 3. júna 2008 sp. zn. 4 CoP 21/2008, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Účastníkom konania nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Prievidza uznesením z 29. februára 2008 č.k. 13 P 632/2006-87 zastavil konanie pre nedostatok právomoci vec prejednať a rozhodnúť. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že konanie začal v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p. a v jeho priebehu zistil zmenu miesta pobytu dieťaťa a matky, ktoré sa k 11. januáru 2007 prihlásili k pobytu v S., kde sa obe zdržiavajú a maloletá navštevuje predškolské zariadenie. Súd prvého stupňa vychádzal z čl. 9 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „nariadenie rady č. 2201/2003“) a dospel k záveru, že v dôsledku zmeny obvyklého pobytu dieťaťa a uplynutia trojmesačného obdobia od presťahovania už nemá právomoc vo veci konať. Z toho následne vyvodil, že vo veci ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, a preto konanie v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil.

  Na odvolanie otca Krajský súd v Trenčíne uznesením z 3. júna 2008 sp. zn. 4 CoP 21/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

-2-

V odôvodnení uviedol, že v čase začatia konania o zákaz styku otca s dieťaťom malo dieťa obvyklý pobyt v Slovenskej republike na adrese P., kde bývalo spolu s matkou. Pokiaľ v priebehu konania došlo k zmene jeho obvyklého pobytu presťahovaním sa do S., nemá táto skutočnosť za následok zánik právomoci doterajšieho súdu, lebo Okresný súd Prievidza, ktorý mal v čase začatia konania právomoc vec prejednať a rozhodnúť, si túto právomoc zachoval aj po následnej zmene obvyklého pobytu (zásada perpetuatio fori). Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, založené na nesprávnej aplikácii čl. 9 nariadenie rady   č. 2201/2003, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.

  Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním matka s odôvodnením, že jej opravný prostriedok je prípustný podľa § 238 ods. 1 O.s.p. a opodstatnený preto, lebo napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). „Alternatívne“ vyvodila prípustnosť a dôvodnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., lebo odvolací súd podľa jej názoru sčasti rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Krajskému súdu v Trenčíne vytkla, že nevzal do úvahy tú skutočnosť, že súd v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p. začal konanie o zákaz styku otca s dieťaťom 26. septembra 2006 a až na základe neskoršieho návrhu otca na súdnom pojednávaní 16. januára 2007 začal konať o návrhu otca na úpravu styku s dieťaťom. V danom prípade súd prvého stupňa nemal právomoc konať o návrhu otca na úpravu jeho styku s dieťaťom, lebo dieťa už od 11. januára 2007 nemalo obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky akékoľvek konanie vo veci rodičovských práv a povinností k maloletej S. začaté pred súdmi Slovenskej republiky po 11. januári 2007 trpí nedostatkom podmienky konania (právomoci súdu). V prejednávanej veci je rozhodnutie odvolacieho súdu správne len potiaľ, pokiaľ ide o vyriešenie otázky právomoci Okresného súdu Prievidza na konanie o zákaz styku otca s dieťaťom. Záver odvolacieho súdu, že právomoc tohto súdu je daná na konanie o úpravu styku otca s dieťaťom, ale správny nie je. Z týchto dôvodov matka žiadala dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.  

  Otec vo vyjadrení uviedol, že dovolanie matky nie je v danom prípade procesne prípustné ani opodstatnené. Prihlásenie pobytu dieťaťa v S. bolo z hľadiska zmeny obvyklého pobytu dieťaťa „minimálne na zváženie“. Nie každá zmena pobytu je totiž zmenou obvyklého pobytu v zmysle nariadenia rady č. 2201/2003. Pokiaľ by sa v danom prípade mali priznať právne účinky takej zmene pobytu dieťaťa, ktorá trvala len niekoľko dní, išlo by o zneužitie evidencie pobytu so zámerom znemožniť otcovi efektívne uplatňovanie rodičovských práv.

-3-

Navyše, v danom prípade išlo o jediné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa (začaté 26. septembra 2006), nie o dve konania, z ktorých by prvé – o zákaz styku otca s dieťaťom začalo 26. septembra 2006, a druhé – o úpravu styku otca s dieťaťom začalo až 16. januára 2007. Z týchto dôvodov otec žiadal dovolanie matky zamietnuť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či je jej opravný prostriedok procesne prípustný.

  V zmysle § 236 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok osobitne upravuje prípady, kedy je prípustné dovolanie smerujúce proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (viď § 237 O.s.p.), kedy je tento opravný prostriedok prípustný proti rozsudku odvolacieho súdu (viď § 238 O.s.p.) a kedy je prípustný proti uzneseniu odvolacieho súdu (viď § 239 O.s.p.).

  Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. – k tomu viď ďalej), pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

  V danom prípade matka napadla dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté (zrušujúce) uznesenie odvolacieho súdu

-4-

nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení prípustné nie je.

  Prípustnosť dovolania matky by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (t.j. aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k vade takejto povahy, ale len jednoznačné zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

  Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až g/ O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

  Matka v dovolaní namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237   písm. a/ O.s.p., lebo odvolací súd prejednal a rozhodol vec napriek tomu, že na to nemal právomoc.

  Otázka, či prejednanie a rozhodnutie tejto veci – so zreteľom na prihlásenie sa matky a dieťaťa na pobyt v S. – patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, bola sporná už v konaní na súdoch nižších stupňov; súd prvého stupňa túto otázku riešil so zreteľom na čl. 9

-5-

nariadenie rady č. 2201/2003, odvolací súd, na rozdiel od neho aplikoval čl. 8 tohto nariadenia.

  Slovenská republika aj Spolková republika Nemecko sú členmi Európskej únie, a preto sa na ne vzťahuje nariadenie rady č. 2201/2003.

  V zmysle článku 8 nariadenia rady č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Nariadenie rady č. 2201/2003 nedefinuje, čo sa rozumie pod „obvyklým pobytom“. Súd musí tento pojem vykladať vždy v súlade s cieľmi a účelom uvedeného nariadenia a otázku obvyklého pobytu dieťaťa musí posudzovať v každom jednotlivom prípade na základe individuálnych skutkových okolností toho – ktorého prípadu. Treba zdôrazniť, že pre právomoc je určujúci čas začatia konania na súde. Po začatí konania zostáva súdu v zásade zachovaná právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania preto sama o sebe ešte neznamená zmenu alebo zánik právomoci.

  V zmysle článku 9 bod 1 nariadenia rady č. 2201/2003 platí, že keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. O oprávnené presťahovanie ide vtedy, keď nositeľ rodičovských práv a povinností na základe súdneho rozhodnutia alebo zákona členského štátu pôvodu bol oprávnený presťahovať dieťa do iného členského štátu bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Ak je presťahovanie neoprávnené, neuplatní sa článok 9, ale článok 10 o súdnej právomoci v prípade únosu dieťaťa.

  Aj podľa názoru dovolacieho súdu je pre posúdenie právomoci v danom prípade rozhodujúci čl. 8 nariadenia rady č. 2201/2003. Dovolací súd pri preskúmavaní správnosti riešenia otázky právomoci súdu vzal na zreteľ všetky skutkové okolnosti, ktoré sú zrejmé zo spisu, a zohľadnil nielen tvrdenie matky o jej obvyklom pobyte spolu s dieťaťom v S. od  

-6-

11. januára 2007 (kedy došlo k administratívnemu prihláseniu matky a dieťaťa na adrese: R.), ale rovnako aj jej osobné vyjadrenie pred Okresným súdom Prievidza 16. januára 2007 (t.j.   5 dní po prihlásení sa na uvedenej adrese), že nie je vylúčená možnosť jej odchodu s dieťaťom za známym, ktorý má zázemie aj v S. a finančne ju zabezpečuje, „všetko ale necháva na čas“. Podľa názoru dovolacieho súdu by sa matka na súdnom pojednávaní   16. januára 2007 (na ktorom otec podal „protinávrh na úpravu jeho styku s dieťaťom“) nebola takto o budúcnosti svojej a dieťaťa vyjadrila, pokiaľ by už v tento deň bolo jej vnútorné presvedčenie zdržiavať sa na uvedenej adrese v S. ustálené do tej miery, že by pobyt, na ktorý seba a dieťa administratívne prihlásila 11. januára 2007, vykazoval znaky obvyklého pobytu v zmysle čl. 8 nariadenia rady č. 2201/2003. Pokiaľ prípadne pobyt matky a dieťaťa na adrese v S. nadobudol následne po 16. januári 2007 znaky obvyklého pobytu, nemá táto skutočnosť význam z hľadiska právomoci súdu, lebo zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania sama o sebe neznamená zánik právomoci. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd nezaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., lebo so zreteľom na obvyklý pobyt dieťaťa v čase, ktorý je rozhodujúci pre určenie právomoci súdu (t.j. v čase začatia konania) – mali tak Okresný súd Prievidza, ako aj Krajský súd v Trenčíne právomoc vec prejednať a rozhodnúť.

  Na adresu súdu prvého stupňa, ktorý aplikoval čl. 9 nariadenia rady č. 2201/2003, dovolací súd poznamenáva, že v zmysle tohto článku je relevantné len „oprávnené presťahovanie“ dieťaťa do cudziny (viď vyššie). Obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by o pobyte dieťaťa mohla rozhodovať samostatne len jeho matka a že by otec prestal byť oprávnený spolurozhodovať o prípadnom vysťahovaní dieťaťa. Treba preto zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (viď bližšie § 28 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine) a ak sa nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, medziiným o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd (viď bližšie § 35 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine).

  Keďže prípustnosť dovolania matky nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p ani z § 237 O.s.p., dovolací súd jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na odmietnutie dovolania matky z procesných dôvodov nezaoberal sa dovolací súd danosťou ňou uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý možno úspešne uplatniť len ak je dovolanie procesne prípustné.  

-7-

  Dovolací súd nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo procesne úspešný otec nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2009

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková