Najvyšší súd

Slovenskej republiky

3 Cdo 323/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. Ľ. B., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. M., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Ing. K. S.,

bývajúcemu v B., o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy a o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7 C 281/2011,

o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2012 sp. zn.  

14 Co 194/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Malacky uznesením z 9. januára 2012 č.k. 7 C 281/2011-67 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami evidovanými Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra M. pre

okres M., obec B. na liste vlastníctva č. X., ako parcely registra „C“ nachádzajúce sa

v katastrálnom území B., a to s pozemkami parc. č. X/1. – orná pôda o výmere 3296 m², parc.

č. X/61. – orná pôda o výmere 1394   m², parc. č. X/138. – zastavané plochy a nádvoria

o výmere 414   m², so stavbou (rodinný dom) súpisné   číslo X., postavenej na parcele číslo

X/138., najmä mu zakázal tieto pozemky scudziť, zriadiť k nim vecné bremeno, zaťažiť ich

právami tretích osôb s vecnoprávnymi účinkami, prenajímať ich a nakladať s nimi v rozsahu

presahujúcom obvyklú správu majetku. Súd z listinných dôkazov zistil, že žalobkyňa 9.

februára 2010 ako postupník a spoločnosť S., s.r.o., zastúpená konateľom Mgr. K. S. (postupca) uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávok z P. (P.), ktorou uvedená spoločnosť

postúpila práva z P. a tieto zároveň previedla indosamentom na žalobkyňu ako postupníka.

Žalobkyňa v zmysle čl. 4.5 Zmluvy uzavrela s touto spoločnosťou Dohodu o vyplňovacom

práve k blankozmenke za účelom zabezpečenia všetkých svojich pohľadávok vyplývajúcich

zo zmluvy, ktorou sa spoločnosť S., s.r.o. zastúpená konateľom Mgr. K. S. zaviazal

k vystaveniu vlastnej blankozmenky na rad žalobkyne, na uvedenej zmenke mal byť v zmysle

čl. 1 bod 1.2 ako zmenkový ručiteľ uvedený Mgr. K. S.. Žalobkyňa 27. mája 2010 v súlade

s čl. 5 zmluvy vyzvala uvedenú spoločnosť na predčasné splatenie P., ktorá sa zaviazala

k spätnému odkúpeniu predmetných P. od žalobkyne na základe zmluvy o postúpení práv

a pohľadávok P. z 20. októbra 2010 a v ten istý deň vystavila vlastnú zmenku, ktorou ako

zmenkový dlžník   prevzala záväzok zaplatiť žalobkyni ako zmenkovej veriteľke sumu

500 000 €. Na zmenke   sa nachádza doložka „PER AVAL“ s podpisom Mgr. K. S., ktorý

v zmysle notárskej zápisnice ako zmenkový ručiteľ uznal dlh vo výške 500 000 € čo do výšky

i dôvodu voči žalobkyni a vyhlásil, že po uplynutí lehoty na plnenie upokojí pohľadávku

žalobkyne v lehote najneskôr do 15. decembra 2010, ak pohľadávku neupokojí priamo dlžník,

t.j. spoločnosť S., s.r.o. Žalobkyňa za okolnosť odôvodňujúcu obavu, že neskorší výkon rozhodnutia by bol ohrozený, označila skutočnosť, že dlžník realizuje momentálne svoje

podnikateľské aktivity prostredníctvom tretích osôb, najčastejšie prostredníctvom žalovaného

alebo prostredníctvom právnických osôb, ktoré sú s ním osobne alebo majetkovo prepojené a tiež aj existenciu dlhov voči viacerým subjektom. Okrem uskutočnenia ukracujúceho

právneho úkonu, t.j. darovania nehnuteľnosti žalovanému (vyslovenia neúčinnosti tohto

úkonu sa žalobkyňa domáha v danej veci), vykonanému bez súhlasu záložného veriteľa (V.),

došlo aj k prevodom obchodných podielov vo vlastníctve dlžníka, ide o spoločnosti I., s.r.o.

P., s.r.o. Na základe uvedených argumentov žalobkyne a predložených listinných dôkazov súd

prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa osvedčila danosť nároku, ktorému sa má

poskytnúť ochrana, preto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.  

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného uznesením z 28. mája 2012 sp. zn.

14 Co 194/2012 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a listinných dôkazov založených v spise dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri

posudzovaní splnenia podmienok na nariadenie predbežného opatrenia nezohľadnil,  

či je splnená najpodstatnejšia podmienka pre jeho nariadenie, a to, či bez okamžitého zásahu

súdu reálne hrozí žalobkyni bezprostredná ujma v podobe zmarenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobkyňa predložila

súdu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia dôkaz, ktorým by osvedčila

konanie žalovaného preukazujúce jeho úmysel ďalej nakladať s predmetnými

nehnuteľnosťami takým spôsobom (scudziť, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb a pod.),

v dôsledku ktorého by jej hrozila bezprostredná ujma. Podľa názoru súdu skutočnosť, že

dlžník (v danom prípade nie je zhodný so subjektom, voči ktorému predbežné opatrenie

smeruje) má dlhy aj voči iným veriteľom, sama osebe nezakladá dôvod na nariadenie

predbežného opatrenia, aj keď takýto stav nepochybne sťažuje vymožiteľnosť pohľadávky.

V konaní bolo tiež zistené, že na predmetnej nehnuteľnosti je zriadené záložné právo

v prospech V., čo predpokladá, že k prevodu nehnuteľností môže dôjsť len so súhlasom

záložného veriteľa, ktorú skutočnosť musí príslušná správa katastra v zmysle § 31 ods. 1 zák.

č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností preskúmať. Odvolací súd tiež zdôraznil, že

žalobkyňa mohla v súvislosti s konaním vo veci samej podať návrh na zápis poznámky podľa

§ 38 zákona o katastri nehnuteľností, keďže poznámky obmedzujú oprávnenie vlastníka

nakladať s nehnuteľnosťou, alebo informujú o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, preto napadnuté uznesenie podľa § 220

O.s.p. zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol.  

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že jej v konaní bola odňatá

možnosť pred súdom konať. Podľa jej názoru k tejto procesnej vade došlo v dôsledku

nepreskúmateľnosti uznesenia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov. Namietala tiež

nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolateľka

v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta

porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd patrí medzi základné zásady civilného procesu. Jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

a zároveň vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia

podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť tam uvedeným spôsobom. Právo účastníka konania  

na odôvodnenie rozhodnutia rešpektuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a Ústavného súdu (viď nález ÚS z 19. júna 2008 sp. zn. I. Ú 243/07). V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, také rozhodnutie

je v rozpore v čl. 46 ods. l   Ústavy, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Na vyššie uvedené závery ústavného súdu odkazuje aj odborná

publikácia Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, V. aktualizované vydanie, autori:

JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív, ktorá na strane 915 tiež uvádza „Druhý názor

nepreskúmateľnosť rozhodnutia považuje za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,

ktoré napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa

tohto názoru povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu   rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem odopretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom, odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, teda sa mu odníma možnosť konať

pred súdom. Z hľadiska argumentácie toho-ktorého názoru treba vo všeobecnosti uviesť, že

právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1),

neznamená to však povinnosť súdu sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými

skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné

s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné

zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných

a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“. Podľa názoru dovolateľky odôvodnenie

druhostupňového rozhodnutia neobsahuje jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti

odvolací súd považoval za preukázané a ktoré nie, absentuje tiež uvedenie dôkazov, z ktorých

odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Odvolací súd bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci uvádza svoj

právny názor, ktorým je údajné nezohľadnenie splnenia najpodstatnejšej podmienky pre

nariadenia predbežného opatrenia súdom prvého stupňa. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu spôsobená vadami jeho odôvodnenia zakladá prípustnosť podania dovolania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/

O.s.p. V ďalšej časti dovolania žalobkyňa uvádza podrobné dôvody, so zreteľom na ktoré

zastáva názor, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spočíva najmä v tom, že odvolací súd

pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia

nezohľadnil riadne zistený skutkový stav vyplývajúci z predložených listinných dôkazov,  

t.j. majetkovú a osobnú prepojenosť žalovaného s priamym dlžníkom žalobcu – Mgr. K. S.

(ktorý sa svojho majetku preukázateľne zbavuje), konanie v zhode s ním, neudržateľnosť

tvrdení žalovaného vo vzťahu k dôvodnosti odporovacej žaloby žalobkyne   a vo vzťahu

k dôvodom bezodplatného prevodu majetku (sporných nehnuteľností) z priameho dlžníka

žalobcu – Mgr. K. S. na svojho, otca t.j. žalovaného. Pri posudzovaní naplnenia podmienok

pre nariadenie predbežného opatrenie nie je možné formalisticky (bez ďalšieho) skúmať len

konanie a skutočnosti týkajúce sa iba osoby žalovaného bez vzťahu k osobe   priameho

dlžníka žalovaného – Mgr. K. S., ktorý sa preukázateľne svojho majetku zbavuje a robí

postupné kroky k zániku svojej účasti v obchodných spoločnostiach, v ktorých len donedávna

figuroval ako štatutárny orgán alebo spoločník. Pojem „nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy“ zakotvený v § 75 ods. 2 O.s.p. nemožno vykladať reštriktívne a najmä bez

prihliadnutia na iné preukázané skutočnosti, ktoré majú negatívny vplyv na majetkové

pomery žalovaného. Z uvedených dôvodov žiadala napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný písomné vyjadrenie k dovolaniu nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia.

V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa  

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide

(o.i.) o uznesenie o predbežnom opatrení. V danej veci prípustnosť dovolania proti

zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie

predbežného opatrenia je priamo vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Z týchto dôvodov

prípustnosť dovolania žalobkyne proti uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z § 239

O.s.p.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by prichádzala do úvahy len ak by v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť

dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva   z § 242 ods. 1 O.s.p.

Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že tejto procesnej vade skutočne

došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli  

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola v konaní odňatá

možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že  

by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by žalobkyni

znemožnila realizáciu jej procesných oprávnení.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi  

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vzhľadom na námietky žalobkyne bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.

znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle § 237 O.s.p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva  

na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. „iné vady“) považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –

(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého

vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej

veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom

rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,  

3 Cdo 49/2011). Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania vyplýva  

aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad

rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008  

a 7 Cdo 109/2011).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne,

že prípadné nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zakladajú prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; tieto nedostatky by mohli napĺňať dovolací dôvod

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý ale prípustnosť dovolania sám osebe nezakladá.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke s ňou namietaných dôvodov odňatá možnosť konať pred

súdom, a preto prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.

  Žalobkyňa tiež namieta, že odvolací súd dospel k záverom obsiahnutým

v odôvodnení rozhodnutia bez hlbšieho posúdenia jej právnych a skutkových tvrdení a bez

riadneho vyhodnotenia ňou predložených dôkazov. K tomu dovolací súd dodáva, že

nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

§ 237 O.s.p. (R 42/1993). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Z dovolania vyplýva aj názor dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery  

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie  

(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie

je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďže žalobkyňa tento

dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov. Názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď tiež R 43/2003 a R 54/2012), je zastávaný všetkými senátmi

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.  

  V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151

ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. februára 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková