Najvyšší súd
Slovenskej republiky
3 Cdo 323/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. Ľ. B., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. M., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Ing. K. S.,
bývajúcemu v B., o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy a o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7 C 281/2011,
o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2012 sp. zn.
14 Co 194/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky uznesením z 9. januára 2012 č.k. 7 C 281/2011-67 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami evidovanými Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra M. pre
okres M., obec B. na liste vlastníctva č. X., ako parcely registra „C“ nachádzajúce sa
v katastrálnom území B., a to s pozemkami parc. č. X/1. – orná pôda o výmere 3296 m², parc.
č. X/61. – orná pôda o výmere 1394 m², parc. č. X/138. – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 414 m², so stavbou (rodinný dom) súpisné číslo X., postavenej na parcele číslo
X/138., najmä mu zakázal tieto pozemky scudziť, zriadiť k nim vecné bremeno, zaťažiť ich
právami tretích osôb s vecnoprávnymi účinkami, prenajímať ich a nakladať s nimi v rozsahu
presahujúcom obvyklú správu majetku. Súd z listinných dôkazov zistil, že žalobkyňa 9.
februára 2010 ako postupník a spoločnosť S., s.r.o., zastúpená konateľom Mgr. K. S. (postupca) uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávok z P. (P.), ktorou uvedená spoločnosť
postúpila práva z P. a tieto zároveň previedla indosamentom na žalobkyňu ako postupníka.
Žalobkyňa v zmysle čl. 4.5 Zmluvy uzavrela s touto spoločnosťou Dohodu o vyplňovacom
práve k blankozmenke za účelom zabezpečenia všetkých svojich pohľadávok vyplývajúcich
zo zmluvy, ktorou sa spoločnosť S., s.r.o. zastúpená konateľom Mgr. K. S. zaviazal
k vystaveniu vlastnej blankozmenky na rad žalobkyne, na uvedenej zmenke mal byť v zmysle
čl. 1 bod 1.2 ako zmenkový ručiteľ uvedený Mgr. K. S.. Žalobkyňa 27. mája 2010 v súlade
s čl. 5 zmluvy vyzvala uvedenú spoločnosť na predčasné splatenie P., ktorá sa zaviazala
k spätnému odkúpeniu predmetných P. od žalobkyne na základe zmluvy o postúpení práv
a pohľadávok P. z 20. októbra 2010 a v ten istý deň vystavila vlastnú zmenku, ktorou ako
zmenkový dlžník prevzala záväzok zaplatiť žalobkyni ako zmenkovej veriteľke sumu
500 000 €. Na zmenke sa nachádza doložka „PER AVAL“ s podpisom Mgr. K. S., ktorý
v zmysle notárskej zápisnice ako zmenkový ručiteľ uznal dlh vo výške 500 000 € čo do výšky
i dôvodu voči žalobkyni a vyhlásil, že po uplynutí lehoty na plnenie upokojí pohľadávku
žalobkyne v lehote najneskôr do 15. decembra 2010, ak pohľadávku neupokojí priamo dlžník,
t.j. spoločnosť S., s.r.o. Žalobkyňa za okolnosť odôvodňujúcu obavu, že neskorší výkon rozhodnutia by bol ohrozený, označila skutočnosť, že dlžník realizuje momentálne svoje
podnikateľské aktivity prostredníctvom tretích osôb, najčastejšie prostredníctvom žalovaného
alebo prostredníctvom právnických osôb, ktoré sú s ním osobne alebo majetkovo prepojené a tiež aj existenciu dlhov voči viacerým subjektom. Okrem uskutočnenia ukracujúceho
právneho úkonu, t.j. darovania nehnuteľnosti žalovanému (vyslovenia neúčinnosti tohto
úkonu sa žalobkyňa domáha v danej veci), vykonanému bez súhlasu záložného veriteľa (V.),
došlo aj k prevodom obchodných podielov vo vlastníctve dlžníka, ide o spoločnosti I., s.r.o.
P., s.r.o. Na základe uvedených argumentov žalobkyne a predložených listinných dôkazov súd
prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa osvedčila danosť nároku, ktorému sa má
poskytnúť ochrana, preto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného uznesením z 28. mája 2012 sp. zn.
14 Co 194/2012 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a listinných dôkazov založených v spise dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri
posudzovaní splnenia podmienok na nariadenie predbežného opatrenia nezohľadnil,
či je splnená najpodstatnejšia podmienka pre jeho nariadenie, a to, či bez okamžitého zásahu
súdu reálne hrozí žalobkyni bezprostredná ujma v podobe zmarenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobkyňa predložila
súdu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia dôkaz, ktorým by osvedčila
konanie žalovaného preukazujúce jeho úmysel ďalej nakladať s predmetnými
nehnuteľnosťami takým spôsobom (scudziť, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb a pod.),
v dôsledku ktorého by jej hrozila bezprostredná ujma. Podľa názoru súdu skutočnosť, že
dlžník (v danom prípade nie je zhodný so subjektom, voči ktorému predbežné opatrenie
smeruje) má dlhy aj voči iným veriteľom, sama osebe nezakladá dôvod na nariadenie
predbežného opatrenia, aj keď takýto stav nepochybne sťažuje vymožiteľnosť pohľadávky.
V konaní bolo tiež zistené, že na predmetnej nehnuteľnosti je zriadené záložné právo
v prospech V., čo predpokladá, že k prevodu nehnuteľností môže dôjsť len so súhlasom
záložného veriteľa, ktorú skutočnosť musí príslušná správa katastra v zmysle § 31 ods. 1 zák.
č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností preskúmať. Odvolací súd tiež zdôraznil, že
žalobkyňa mohla v súvislosti s konaním vo veci samej podať návrh na zápis poznámky podľa
§ 38 zákona o katastri nehnuteľností, keďže poznámky obmedzujú oprávnenie vlastníka
nakladať s nehnuteľnosťou, alebo informujú o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, preto napadnuté uznesenie podľa § 220
O.s.p. zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že jej v konaní bola odňatá
možnosť pred súdom konať. Podľa jej názoru k tejto procesnej vade došlo v dôsledku
nepreskúmateľnosti uznesenia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov. Namietala tiež
nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolateľka
v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta
porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd patrí medzi základné zásady civilného procesu. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces
a zároveň vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia
podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť tam uvedeným spôsobom. Právo účastníka konania
na odôvodnenie rozhodnutia rešpektuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a Ústavného súdu (viď nález ÚS z 19. júna 2008 sp. zn. I. Ú 243/07). V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, také rozhodnutie
je v rozpore v čl. 46 ods. l Ústavy, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Na vyššie uvedené závery ústavného súdu odkazuje aj odborná
publikácia Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, V. aktualizované vydanie, autori:
JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív, ktorá na strane 915 tiež uvádza „Druhý názor
nepreskúmateľnosť rozhodnutia považuje za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,
ktoré napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa
tohto názoru povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada
i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem odopretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom, odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, teda sa mu odníma možnosť konať
pred súdom. Z hľadiska argumentácie toho-ktorého názoru treba vo všeobecnosti uviesť, že
právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1),
neznamená to však povinnosť súdu sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými
skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné
s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“. Podľa názoru dovolateľky odôvodnenie
druhostupňového rozhodnutia neobsahuje jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti
odvolací súd považoval za preukázané a ktoré nie, absentuje tiež uvedenie dôkazov, z ktorých
odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Odvolací súd bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci uvádza svoj
právny názor, ktorým je údajné nezohľadnenie splnenia najpodstatnejšej podmienky pre
nariadenia predbežného opatrenia súdom prvého stupňa. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu spôsobená vadami jeho odôvodnenia zakladá prípustnosť podania dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. V ďalšej časti dovolania žalobkyňa uvádza podrobné dôvody, so zreteľom na ktoré
zastáva názor, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spočíva najmä v tom, že odvolací súd
pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia
nezohľadnil riadne zistený skutkový stav vyplývajúci z predložených listinných dôkazov,
t.j. majetkovú a osobnú prepojenosť žalovaného s priamym dlžníkom žalobcu – Mgr. K. S.
(ktorý sa svojho majetku preukázateľne zbavuje), konanie v zhode s ním, neudržateľnosť
tvrdení žalovaného vo vzťahu k dôvodnosti odporovacej žaloby žalobkyne a vo vzťahu
k dôvodom bezodplatného prevodu majetku (sporných nehnuteľností) z priameho dlžníka
žalobcu – Mgr. K. S. na svojho, otca t.j. žalovaného. Pri posudzovaní naplnenia podmienok
pre nariadenie predbežného opatrenie nie je možné formalisticky (bez ďalšieho) skúmať len
konanie a skutočnosti týkajúce sa iba osoby žalovaného bez vzťahu k osobe priameho
dlžníka žalovaného – Mgr. K. S., ktorý sa preukázateľne svojho majetku zbavuje a robí
postupné kroky k zániku svojej účasti v obchodných spoločnostiach, v ktorých len donedávna
figuroval ako štatutárny orgán alebo spoločník. Pojem „nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy“ zakotvený v § 75 ods. 2 O.s.p. nemožno vykladať reštriktívne a najmä bez
prihliadnutia na iné preukázané skutočnosti, ktoré majú negatívny vplyv na majetkové
pomery žalovaného. Z uvedených dôvodov žiadala napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný písomné vyjadrenie k dovolaniu nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide
(o.i.) o uznesenie o predbežnom opatrení. V danej veci prípustnosť dovolania proti
zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie
predbežného opatrenia je priamo vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Z týchto dôvodov
prípustnosť dovolania žalobkyne proti uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z § 239
O.s.p.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by prichádzala do úvahy len ak by v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť
dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola v konaní odňatá
možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že
by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by žalobkyni
znemožnila realizáciu jej procesných oprávnení.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky žalobkyne bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.
znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(tzv. „iné vady“) považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –
(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom
rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011). Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania vyplýva
aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008
a 7 Cdo 109/2011).
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne,
že prípadné nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zakladajú prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; tieto nedostatky by mohli napĺňať dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý ale prípustnosť dovolania sám osebe nezakladá.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke s ňou namietaných dôvodov odňatá možnosť konať pred
súdom, a preto prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalobkyňa tiež namieta, že odvolací súd dospel k záverom obsiahnutým
v odôvodnení rozhodnutia bez hlbšieho posúdenia jej právnych a skutkových tvrdení a bez
riadneho vyhodnotenia ňou predložených dôkazov. K tomu dovolací súd dodáva, že
nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O.s.p. (R 42/1993). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Z dovolania vyplýva aj názor dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie
je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďže žalobkyňa tento
dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov. Názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď tiež R 43/2003 a R 54/2012), je zastávaný všetkými senátmi
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. februára 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková