3 Cdo 322/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. M., bývajúcej v Š., zastúpenej Mgr. J. K., advokátkou so sídlom v K., proti žalovanému J. S., bývajúcemu v O., o náhradu škody, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného S., so sídlom v B.,

zastúpenej A., a.s., so sídlom v B., vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn.  

7 C 346/1996, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. júna

2012 sp. zn. 6 Co 269/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice - okolie rozsudkom z 26. marca 2010 č.k. 7 C 346/1996-421

v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 1. júla 2011 č.k. 7 C 346/1996-458 zaviazal žalovaného

v lehote 15 dní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 533,89 € titulom náhrady za stratu na zárobku  

po skončení práceneschopnosti (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“) za obdobie  

od 1. januára 2004 do 31. júla 2004 a žalobu v prevyšujúcej časti nad 533,89 € za obdobie  

od 1. januára 2004 do 31. júla 2004 zamietol, 2/ sumu 3 579,76 € titulom náhrady za stratu  

na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 a žalobu v prevyšujúcej časti

nad 3 579,76 € za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 zamietol, 3/ platiť

žalobkyni od 1. januára 2010 do budúcna mesačne po 84,17 € a v prevyšujúcej časti nad

84,17 € žalobu zamietol, 4/ v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania za obdobie od 1. októbra

1993 do 1. januára 2010 žalobu zamietol, 5/ rozhodol o náhrade trov konania účastníkov

a o náhrade trov štátu. V odôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach   z 27. marca 2007 sp. zn. 6 Co 453/2006, ktorým bola žalobkyni právoplatne priznaná náhrada

za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v súvislosti s poškodením zdravia žalobkyne pri

dopravnej nehode, ktorá sa stala 17. mája 1992 zavinením žalovaného v rozsahu 90 %. Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára

2004 do 31. júla 2004 vychádzal z ustanovenia § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom do 31. júla 2004 a výšku tejto náhrady určil ako rozdiel medzi priemerným

zárobkom žalobkyne upraveným podľa príslušných nariadení vlády vo výške 252,73 € a jej

invalidným dôchodkom poberaným do 31. januára 2004 vo výške 162,58 € a od 1. februára

do 31. júla 2004 vo výške 169,08 €; výšku náhrady za uvedené obdobie stanovil celkovo

sumou 533,89 € a žalobu v tejto časti nad túto sumu zamietol. Pri rozhodovaní o nároku

žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra

2009 postupoval podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (§ 89 ods. 1) a § 447

Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. augusta 2004 a výšku náhrady za uvedené

obdobie stanovil celkovo sumou 3 506,85 € a žalobu v tejto časti nad túto sumu zamietol.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku od 1. januára 2010 do budúcna,

túto určil sumou 84,17 € mesačne a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V časti, ktorou  

sa žalobkyňa domáhala priznania úrokov z omeškania žalobu zamietol z dôvodu, že zákon

možnosť priznania úrokov z omeškania pri úrazovej rente neupravuje. Výrok o náhrade trov

konania a trov štátu odôvodnil § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. júna 2012 sp. zn.   6 Co 269/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom 1/ potvrdil  

vo výroku o zamietnutí žaloby ohľadne nároku na náhradu za stratu na zárobku nad priznanú

sumu 533,89 € za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004, 2/ zmenil vo výroku o zamietnutí žaloby ohľadne nároku na náhradu za stratu na zárobku nad priznanú sumu

3 579,76 € za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobkyni ešte 2 178,81 € a v prevyšujúcej časti nad celkovo priznanú sumu  

5 758,57 € (3579,76 + 2178,81) žalobu zamietol, 3/ zmenil vo výroku o náhrade za stratu  

na zárobku od 1. januára 2010 do budúcna tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni

náhradu za obdobie od 1. januára 2010 do 30. júna 2012 vo výške 3 219,26 € a od 1. júla 2012

jej platiť po 110,90 € mesačne; vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol, 4/ zrušil rozsudok

a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úrokoch z omeškania a vo výroku

o náhrade trov konania účastníkov a trov štátu a vec v rozsahu zrušenia vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V celom rozsahu sa stotožnil s postupom súdu

prvého stupňa pri výpočte náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004  

do 31. júla 2004. Ním určenú výšku náhrady 533,89 € za uvedené obdobie považoval   za správnu; preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby nad túto sumu

potvrdil. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku za obdobie  

od 1. augusta 2004, v tejto časti nepovažoval rozsudok prvostupňového súdu za správny,

nakoľko uvedený nárok nesprávne právne posúdil, keď na danú vec nesprávne aplikoval  

§ 293e ods.1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Uviedol, že novela Občianskeho zákonníka

vykonaná zákonom č. 404/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. augusta 2004 zmenila právnu úpravu

náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti tak, že táto náhrada sa posudzuje

a jej výška sa určuje rovnako ako suma úrazovej renty podľa zákona č. 461/2004 Z.z.

o sociálnom poistení. Vzhľadom na to treba   pri určení náhrady za stratu na zárobku podľa  

§ 447 Občianskeho zákonníka vychádzať zo sumy, v akej táto náhrada patrila žalobkyňa  

k 1. augustu 2004 (2 520 Sk) a túto valorizovať podľa § 82 zákona č. 461/2004 Z.z.

Ustanovenie § 879h Občianskeho zákonníka totiž predpokladá, že dňom 1. augusta 2004  

sa naďalej vypláca náhrada priznaná k 31. júlu 2004 a táto sa následne valorizuje, čím  

je zachovaná kontinuita v minulosti priznanej náhrady za predpokladu, že nárok na jej výplatu

trvá k 1. augustu 2004. Podľa výpočtu v zmysle vyššie uvedeného a zohľadnení 10 %

spoluzavinenia žalobkyne určil náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 (podľa špecifikácie v odôvodnení) celkom vo výške 5 758,57 €. Keďže

však žalobkyni bola súdom prvého stupňa z tohto titulu priznaná suma 3 579,76 €, v zmysle  

§ 220 O.s.p zmenil v tejto časti zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobkyni priznal vzniknutý rozdiel, t.j. ešte 2 178,81 € a v prevyšujúcej zamietajúcej časti (nad sumu

5 758,57 €) za uvedené obdobie rozsudok podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok súdu

prvého stupňa nepovažoval za správny ani v časti, pokiaľ žalobkyni priznal náhradu za stratu

na zárobku od 1. januára 2010 do budúcna len vo výške 84,17 € mesačne. Mal za to, že  

od 1. januára 2010 patrí žalobkyni náhrada za stratu na zárobku vo výške 105,46 €,  

od 1. januára 2011 vo výške 107,36 €, od 1. januára 2012 vo výške 110,90 €. Preto v časti,

ktorou bola súdom prvého stupňa žalobkyni priznaná náhrada za stratu na zárobku  

od 1. januára 2010 do budúcna vo výške 84,17 € mesačne, rozsudok zmenil tak, že  

od 1. januára 2010 priznal žalobkyni splatnú náhradu k 30. júnu 2012 v sume 3 219,26 €  

a od 1. júla 2012 vo výške 110,90 € mesačne; v prevyšujúcej zamietajúcej časti rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil. Pokiaľ ide o výrok prvostupňového rozsudku o úrokoch z omeškania, v tejto časti rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie z dôvodu, že v dôsledku nepreskúmateľnosti rozsudku bola žalobkyni

odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom k zrušeniu

rozsudku prvostupňového súdu v uvedenej časti súčasne zrušil aj súvisiace výroky o náhrade

trov konania účastníkov a trov štátu.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, okrem jeho zrušujúceho výroku, podala

žalobkyňa dovolanie, v ktorom namietala, že postupom oboch súdov nižších stupňov jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom tým, že ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov  

sú nepreskúmateľné. Ďalej namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako

i nesprávne právne posúdenie veci, keď súdy pri výpočte náhrady za stratu na zárobku

nesprávne vychádzali z pôvodného pravdepodobného zárobku po odpočte spoluzavinenia

žalobkyne vo výške 3 769 Sk (125,11 €) ku dňu 1. októbra 2003, pričom valorizáciou

v zmysle výpočtového mechanizmu podľa platného právneho poriadku a uplatňovaného  

zo strany A., a.s., táto suma dosiahla po odpočte spoluzavinenia 210,30 €. Vyčítala

odvolaciemu súdu, že sa stotožnil so zmätočným znaleckým posudkom znalca Ing. C.

a neprihliadol na námietky voči nemu vznesené už v konaní pred súdom prvého stupňa,

v ktorom bol znalcom protizákonne upravený pravdepodobný zárobok, o výške ktorého už raz

súd právoplatne rozhodol. Podľa jej názoru, ak valorizačný mechanizmus v období do 31.

decembra 2003 určil výšku straty na zárobku, potom takto určená suma vo výške 10 386,51

Sk (344,77 €) po odpočte spoluzavinenia (10 %) vo výške 310,30 € musí jej patriť aj po 1.

januári 2004. Z uvedených dôvodov preto žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok

odvolacieho súdu, okrem jeho zrušujúceho výroku, a v tejto časti aj rozsudok súdu prvého

stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný ani vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp

nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním

preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon

výslovne pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku  

je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa  

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu

rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého

stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili

oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti

účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ

nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci

alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide  

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací

súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko

(vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle,  

či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie

je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované –

aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva  

a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci

rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (už skôr) vysloveného v tejto veci (viď  

§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

(§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Žalobkyňa dovolaním napadla viaceré výroky rozsudku odvolacieho súdu, preto

dovolací súd otázku prípustnosti dovolania proti jednotlivým výrokom riešil samostatne.

I.

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)

vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu

zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť

dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p., určujúcimi podmienky,

v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho

dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,

ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému

týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho

súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma

dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch

stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej

prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti

dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu

subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236

až § 239 O.s.p.

V danom prípade sú dovolaním napadnuté aj výroky rozsudku odvolacieho súdu,

ktorými bol zmenený prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcich častiach tak, že  

1/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu na zárobku za obdobie  

od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 ešte vo výške 2 178,81 (súd prvého stupňa

žalobkyni priznal 3 579,76 €), 2/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu

na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 vo výške 105,46 € mesačne, od 1. januára 2011   vo výške 107,36 € mesačne a od 1. januára 2012 vo výške 110,90 € mesačne do budúcna

oproti súdom prvého stupňa priznanej náhrady 84,17 € mesačne. Pri skúmaní subjektívnej

stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, že žalobkyňa z procesného

hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť negatívne dotknutá rozhodnutím,

ktorým bolo vyhovené jej žalobe nad sumy priznané súdom prvého stupňa. Keďže v danom

prípade dovolateľka po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebola negatívne dotknutá

napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska jej týmto výrokom nebola spôsobená

ujma na jej pomeroch, v uvedenom rozsahu je teda dovolanie podané tým, kto na podanie

tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd

dovolanie žalobkyne smerujúce proti vyššie označeným výrokom 1/, 2/ rozsudku odvolacieho

súdu odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

II.

Dovolanie žalobkyne v častiach smerujúcich proti výrokom, ktorými odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala 1/ priznania

náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004 nad súdom

prvého stupňa priznanú sumu 533,89 €, 2/ priznania náhrady za stratu na zárobku za obdobie

od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 nad súdom prvého stupňa a odvolacím súdom

priznanú sumu 5 758,57 € (3579,76+2178,81), 3/ priznania náhrady za stratu na zárobku  

za obdobie od 1. januára 2010 do budúcna nad odvolacím súdom priznanú sumu 105,46 €

mesačne od 1. januára 2010, 107,36 € mesačne od 1. januára 2011, 110,90 € mesačne  

od 1. januára 2012 do budúcna, potvrdil, podáva osoba (subjektívne) oprávnená podať

dovolanie proti uvedeným výrokom, ale smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné

znaky rozhodnutia, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania proti uvedeným výrokom rozsudku odvolacieho súdu nemožno

vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p. ani z § 238 ods. 3 O.s.p. (viď dôvody uvedené vyššie). Pre

úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov

dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani

v tejto časti procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,

že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii

určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu,

spočívajúceho v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vyporiadal s jej odvolacou námietkou, týkajúcou sa nesprávnosti pri určení pravdepodobného zárobku

prvostupňovým súdom, ako i zmätočnosti znaleckého posudku, z ktorého záverov súd prvého

stupňa pri rozhodovaní vychádzal.  

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať

sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote

urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni bolo niektoré

z týchto práv odňaté, prípustnosť dovolania preto ani z uvedeného ustanovenia nemožno

vyvodiť.

Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolateľka prípustnosť dovolania založila, nie je vadou

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej

vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu  

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada  

je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre úplnosť

dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí

odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05).

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania znalcom Ing. C.. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle §

237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011   sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011 sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho

konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva   (§ 243a

ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241

ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

Dovolateľka namietala i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi nižších stupňov,

teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením  

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže

žalobkyňou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom

zaujatých právnych záverov. Pre úplnosť dodáva, že názor, v zmysle ktorého nesprávne

právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., je zhodne zastávaný

všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale

aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.

3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.

7 Cdo 26/2010).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky  

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.  

V dovolacom konaní boli úspešní žalovaný a vedľajšia účastníčka, ktorým vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný ani vedľajšia

účastníčka v dovolacom konaní nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania, preto im ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková