UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ U. K., narodenej L., 2/ U. K., narodeného L., zastúpeného žalobkyňou 1/ ako opatrovníčkou, obaja bývajúci v I. č. L. 3/ L. narodenou L.. č.L. všetci zastúpení advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Nové Zámky, Hlavné námestie č. 7, proti žalovaným 1/ Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, Žilina, Vojtecha Spanyola č. 1740/43, IČO: 17335825, zastúpenej HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s.r.o., Žilina, Prielohy 1012/1C, 2/ Kysuckej nemocnici s poliklinikou Čadca, Čadca, Palárikova č. 2311/57, IČO: 17335469, zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Čadca, Palárikova č. 1449, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/124/1994, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. júna 2021 sp. zn. 9Co/33/2021, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalované 1/ a 2/ nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobcovia sa žalobou po pripustení (poslednej) zmeny petitu z 29. mája 2015 domáhali, aby a/ žalované boli zaviazané k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ sumu vo výške 887,28 eura s 22% úrokom z omeškania ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu vo výške 149,37 eura s 22% úrokom z omeškania ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia a žalobkyni 3/ sumu vo výške 149,37 eura s 22% úrokom z omeškania ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia, a to žalovaná 1/ v pomere 20% a žalovaná 2/ v pomere 80%, všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; b/ žalované boli zaviazané k povinnosti platiť žalobkyni 1/ sumu vo výške 66,39 eura mesačne od 1. februára 1994, vždy do 15. dňa v mesiaci, a to žalovaná 1/ v pomere 20% a žalovaná 2/ v pomere 80%. Žalované boli zaviazané k povinnosti platiť žalobcovi 2/ sumu vo výške 49,79 eura mesačne od 1. februára 1994 do 26. decembra 2006, a to žalovaná 1/ v pomere 20% a žalovaná 2/ v pomere 80% do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Žalované boli zaviazané k povinnosti platiť žalobkyni 3/ sumu vo výške 49,79 eura mesačne od 1. februára 1994 do 31. augusta 2008, a to žalovaná 1/ v pomere 20% a žalovaná 2/ v pomere 80% do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; c/ žalované boli zaviazané k povinnosti zaplatiťžalobcom titulom splatnej valorizácie (valorizačného zvýšenia) pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1/ sumu vo výške 26 343 eur s príslušným mesačným úrokom z omeškania od 16. dňa v každom mesiaci do zaplatenia z mesačných súm valorizácie od septembra 1995 do mája 2015 vrátane, žalobcovi 2/ sumu vo výške 7 316,04 eura s príslušným mesačným úrokom z omeškania od 16. dňa v každom mesiaci do zaplatenia z mesačných súm valorizácie od septembra 1995 do decembra 2006 vrátane, žalobkyni 3/ sumu vo výške 9 276,76 eura s príslušným mesačným úrokom z omeškania od 16. dňa v každom mesiaci do zaplatenia z mesačných súm valorizácie od septembra 1995 do augusta 2008 vrátane, a to žalovaná 1/ v pomere 20% žalovaných nárokov a ich príslušenstva a žalovaná 2/ v pomere 80% žalovaných nárokov a ich príslušenstva, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; d/ žalované boli zaviazané k povinnosti zaplatiť ako príslušenstvo pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1/ príslušný úrok z omeškania od 16. dňa v mesiaci do zaplatenia z každomesačnej úrazovej renty 66,39 eura od októbra 1993 do mája 2015 vrátane, žalobcovi 2/ príslušný úrok z omeškania od 16. dňa v mesiaci do zaplatenia z každomesačnej úrazovej renty 49,79 eura od októbra 1993 do decembra 2006 vrátane, žalobkyni 3/ príslušný úrok z omeškania od 16. dňa v mesiaci do zaplatenia z každomesačnej úrazovej renty 49,79 eura od októbra 1993 do augusta 2008 vrátane, a to žalovaná 1/ v pomere 20% žalovaných nárokov a ich príslušenstva a žalovaná 2/ v pomere 80% žalovaných nárokov a ich príslušenstva do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; e/ žalované boli zaviazané zaplatiť titulom mimoriadneho zvýšenia pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1/ sumu vo výške 17 784,09 eura žalobcovi 2/ sumu vo výške 5 578,58 eura žalobkyni 3/ sumu vo výške 6 880,24 eura, a to žalovaná 1/ v pomere 20% a žalovaná 2/ v pomere 80%, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. 1.1. Žalobu odôvodnili tým, že manžel žalobkyne 1/ U. bol liečený u žalovanej 1/, kde zomrel. Podľa prehliadky mŕtveho bezprostrednou príčinou smrti bol cudzí predmet ponechaný v tele pri výkone E XXX - pri operácii. Vo veci zodpovednosti žalovaných bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Žilina z 11. mája 2011 č. k. 16 C 127/1994-994 tak, že za škodu na zdraví poškodeného U. K. zodpovedá žalovaná 1/ v rozsahu 20% a žalovaná 2/ v rozsahu 80%. Pri uplatnení svojho nároku vychádzali z ustanovení § 420 a § 448 Občianskeho zákonníka.
2. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 5. júna 2015 č. k. 16C/127/1994- 1499 žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 165,82 eura spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 2 115,20 eura všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 663,28 eura spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 8 460,80 eura, všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 29,87 eura spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 1 543 eur, všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 119,50 eura spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 6 174 eur, všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 12 eur spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 404 eur, všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 48 eur spolu s 3% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1. mája 1995 do zaplatenia a sumu 1 616 eur, všetko v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku; žalobu vo zvyšku zamietol; právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu účastníkovi; o trovách štátu rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcov rozsudkom z 30. júna 2016 sp. zn. 9Co/93/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti návrh zamietol potvrdil; v ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých ponechal rozsudok nedotknutý; žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal; nariadil opravu rozsudku súdu prvej inštancie v záhlaví tak, že názov žalovanej 2/ má správne znieť Kysucká nemocnica s poliklinikou Čadca (č. l. XXXX a nasl.).
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") na dovolanie žalobcov uznesením z 26. septembra 2017 sp. zn. 1Cdo/218/2016 rozsudok odvolacieho súdu z 30. júna 2016 sp. zn. 9Co/93/2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. XXXX a nasl.). V odôvodnení svojhorozhodnutia konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces žalobcov v dôsledku nesprávneho postupu odvolacieho súdu, keď nedoručil stranám vyjadrenie účastníkov.
5. Po zrušení rozhodnutia najvyšším súdom, odvolací súd druhýkrát vo veci odvolania žalobcov proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 13. decembra 2018 sp. zn. 9Co/152/2018, keď napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania potvrdil; v ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých ponechal rozsudok nedotknutý; žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (č. l. XXXX a nasl.).
6. Najvyšší súd na dovolanie žalobcov uznesením z 24. novembra 2020 sp. zn. 1Cdo/259/2019 rozsudok odvolacieho súdu z 13. decembra 2018 sp. zn. 9Co/152/2018 opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. XXXX. a nasl.). V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces žalobcov v dôsledku nesprávneho postupu odvolacieho súdu tým, že vo svojom rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď žalobcom na ich námietku týkajúcu sa žiadosti o poskytnutie zvukového záznamu z pojednávania 5. júna 2015.
7. Po druhom zrušení odvolacieho rozhodnutia najvyšším súdom, odvolací súd tretíkrát vo veci odvolania žalobcov proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 24. júna 2021 sp. zn. 9Co/33/2021 (č. l. XXXX a nasl.), keď napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania potvrdil; v ostatných výrokoch odvolaním nenapadnutých ponechal rozsudok nedotknutý a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 7.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa stotožnil (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil nasledovné. 7.2. Predmetom žaloby je občianskoprávny nárok na náhradu nákladov na výživu žalobcov z dôvodu usmrtenia zomrelého Ing. U. K. podľa § 448 Občianskeho zákonníka pretransformovaného od 1. augusta 2004 novelou zákona č. 404/2004 Z. z. (ďalej len „novela") na pozostalostnú úrazovú rentu, ktorý sa odvíja od výšky vyživovacej povinnosti, ktorú k nim plnil ku dňu úmrtia XX. R. XXXX. U každého zo žalobcov ide pritom o nárok samostatný odvíjajúc sa od trvania vyživovacej povinnosti zomrelého k nim, po novele u všetkých najneskôr do dňa, kedy by dovŕšil dôchodkový vek (§ 448 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení), t. j. do XX. K. XXXX. Podľa § 448 Občianskeho zákonníka po novele vyplýva, že nárok na pozostalostnú úrazovú rentu sa posúdi a jej suma sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, čo je § 92 a § 93 I. časti IV. hlavy V. dielu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení") a nie podľa jeho prechodných ustanovení v VII. časti ako tvrdia žalobcovia a znalkyňa v doplnení znaleckého posudku. Z § 293o Zákona o sociálnom poistení síce vyplýva, že ak nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola pretransformovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4 trvá k 31. júlu 2006, pozostalostná úrazová renta sa vypláca po tomto dni v stanovenej výške aj po 65 roku veku, ktorý by zomrelý dovŕšil. Z § 272 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení však vyplýva, že za pozostalostnú úrazovú rentu sa považuje náhrada nákladov na výživu pozostalých, ktorá sa už k 31. decembru 2003 vyplácala a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni, o ktorý prípad sa však v tomto spore nejedná, čo rovnako platí aj na prechodné ustanovenie § 293ay a tieto ustanovenia sa vzťahujú na nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty Sociálnou poisťovňou na základe pracovnoprávnych predpisov. Súd prvej inštancie preto správne priznal nároky žalobkyni 1/ do doby, kedy by zomrelý dosiahol dôchodkový vek, u žalobcov 2/ a 3/ do času, kedy boli títo schopní samostatne sa živiť (§ 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Zákona o rodine), t. j. u žalobcu 2/ do dňa, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok a u žalobkyne 3/ do ukončenia 5-ročného konzervatória 30. júna 2002 z uvádzaných dôvodov, pričom postavenie žalobkyne 3/ ako nezaopatreného dieťaťa podľa predpisov verejného práva (Zákon o sociálnom zabezpečení, Zákon o prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa), na ktoré poukazovala, je pre posúdenie veci irelevantné, (jedná sa o občianskoprávny nárok). Hypotetické tvrdenie žalobkyne, že by poškodený, ak by žil dlhšie (napr. doroku 2010) nežiadal od nej vrátiť to, čo vynaložil na jej výživu a štúdium v rokoch 2002 až 2008, je pre posúdenie veci tiež irelevantné, lebo koniec jeho vyživovacej povinnosti, resp. jej nároku podľa § 448 Občianskeho zákonníka je daný § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Keďže podľa novelizovaného ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka sa nárok na pozostalostnú úrazovú rentu posúdi podľa už prísnejších všeobecných predpisov o sociálnom poistení, od 1. augusta 2004 by žalobkyni 3/ ani nepatril, keďže patril len osobe, ku ktorej mal zomrelý vyživovaciu povinnosť, ktorú ku nej zomrelý nemal, keďže ju mal jej biologický otec. 7.3. K mimoriadnemu zvýšeniu nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých a pozostalostnej úrazovej renty odvolací súd doplnil, že podľa § 448 ods. 2 Občianskeho zákonníka do novely sa pri výpočte náhrady nákladov vychádzalo z priemerného zárobku zomrelého, ktorý však v rozhodnom období bol dobrovoľne nezamestnaný, a preto sa vychádzalo len z jeho pravdepodobného zárobku stanoveného znalkyňou na sumu 6 760 Sk. Náhrada nákladov však nesmela prevýšiť sumu, do ktorej by zomrelému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a prípadným invalidným alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pri náhrade škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, ktoré obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne, pričom aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou. Podľa § 195 zákona Zákonníka práce platného do 31. marca 2002 sa takáto náhrada straty na zárobku poskytovala po dobu 12 mesiacov od vzniku nároku v neredukovanej výške priemerného zárobku a následne v redukovanej obmedzenej výške podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ktoré obmedzenie z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ak bola škoda spôsobená hrubou nedbanlivosťou, neplatilo a mohlo sa vychádzať z neredukovanej náhrady straty na zárobku vo výške priemerného zárobku poškodeného (obmedzenie sa podľa § 201 Zákonníka práce od 1. apríla 2002 neuplatňovalo), čo zohľadnil aj súd prvej inštancie, ktorý pri určení výšky náhrady nákladov na výživu žalobcov ako pozostalých vychádzal z dôvodov hodných osobitného zreteľa z neredukovaného pravdepodobného zárobku zomrelého 6 760 Sk. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia mali nárok domáhať sa náhrady nákladov na výživu pozostalých z uvádzaného neredukovaného priemerného zárobku zomrelého, (z ktorého aj súd prvej inštancie vychádzal) a nie nárok na ich zvýšenie, ktorý aj keď by v prípade, že by sa nevychádzalo z neredukovaného priemerného zárobku, uplatnili 28. mája 2015, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 106 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom na to, kedy sa o škode dozvedeli a kto za ňu zodpovedá, vzhľadom na žalovanými 2/ a 1/ v priebehu konania vznesenú námietku premlčania (nielen za ohraničené obdobie) im ako správne skonštatoval súd prvej inštancie nemôže byť priznaný. Navyše po novele § 448 Občianskeho zákonníka v spojení s príslušnými ustanoveniami Zákona o sociálnom poistení (§ 93 ods. 2, § 89 ods. 1, § 84 ods. 1, § 138, § 54) sa takýto dôvod pri určení úrazovej renty, z ktorej sa pri určení pozostalostných úrazových rent vychádza, nezohľadňuje. 7.4. K valorizácii náhrady nákladov na výživu pozostalých a pozostalostnej úrazovej renty a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd doplnil, že podľa § 448 ods. 2 a § 447 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka do novely sa valorizoval len priemerný zárobok zomrelého rozhodný pre výpočet náhrady, t. j. priemerný zárobok v čase smrti, ako to vyplýva aj z nariadení vlády č. 128/1992, č. 312/1997, č. 220/1999, č. 277/2000, č. 310/2001, č. 388/2002, ako aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/326/2006 (na rozdiel od tvrdení znalkyne), na základe čoho sa žalobcovia mohli domáhať (navrhnúť) vzhľadom na zmenu okolností (§ 163 ods. 1 Civilného sporového poriadku) zvýšenia náhrady nákladov na ich výživu, čo po novelizácii platí aj pre zvýšenie pozostalostnej úrazovej renty, ktorá sa určovala vo výške výživného, ktorý by bol povinný zomrelý platiť taktiež ku dňu svojej smrti z úrazovej renty - § 93 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (účinného do dovŕšenia dôchodkového veku zomrelého) vzhľadom aj na len primerané použitie § 82, čo však neučinili a domáhali sa len jednotlivých súm valorizácie. Aj v prípade, že by tak učinili vzhľadom na podanie návrhu 28. decembra 2010 by bol nárok na zvýšenie vzhľadom na premlčaciu dobu podľa § 106 Občianskeho zákonníka dva roky spätne premlčaný, preto by ho bolo možné vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanými ako to správne skonštatoval súd prvej inštancie priznať len žalobkyni 1/ a nie žalobcom 2/ a 3/, ktorým už vzhľadom na ich schopnosť samostatne sa živiť nepatril a žalobkyni 3/ by nepatril od novely aj z dôvodu, že zomrelý ku nej vyživovaciu povinnosť nemal. 7.5. K námietke žalobcov, že v samotnej žalobe uplatnené nároky sú vyššie, než priznané, a pretominimálne v časti rozdielu bol nárok na zvýšenie náhrady nákladov na výživu, resp. pozostalostnej úrazovej renty uplatnený včas a posúdenie okolností vzniku škody, a teda možnosti zvýšenia je ponechané na úvahu súdu bez povinnosti osobitného návrhu, pričom v danej veci ide o prípad, kedy súd nie je doslovne viazaný navrhovaným petitom, pretože spôsob vysporiadania účastníkov je upravený právnym predpisom (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a vzhľadom na moderačné právo súdu sa nemôže premlčať, odvolací súd doplnil, že u žalobcov ide o v sporovom konaní uplatnený občianskoprávny nárok podľa § 488 Občianskeho zákonníka (a nie o verejnoprávny podľa zákona o sociálnom poistení, o ktorom rozhoduje sociálna poisťovňa), pri ktorom je súd viazaný žalobným návrhom (žalobným petitom), ako aj skutkovým základom (skutkovými okolnosťami), na základe ktorého sa žalobcovia plnenia domáhajú. Preto v časti rozdielu pôvodne uplatnených nárokov a nárokov priznaných nemôže súd bez zmeny žaloby žalobcami, čo sa týka skutkových okolností rozhodnúť inak. Výnimkou zo zásady viazanosti súdu petitom sú situácie, keď z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania, t j. keď ich vzájomné práva a povinnosti sú upravené kogentnou hmotnoprávnou normou, ktorú je súd povinný v konaní rešpektovať (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v súčasnosti § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku), o ktorú situáciu však v tomto prípade nejde. Výška nároku nebola určená ani na základe úvahy súdu, keďže bola zistená na základe vykonaného dokazovania z riadne zisteného skutkového stavu. 7.6. Za nepravdivé považoval námietky žalobcov, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neprihliadol na výsledky znaleckého dokazovania, keďže vychádzal z v ňom stanovenej výšky pravdepodobného zárobku zomrelého a následnom stanovení náhrady nákladov na výživu pozostalých, resp. pozostalostnej úrazovej renty zdôrazňujúc, že právne posúdenie veci, teda stanovenie výšky nároku je úlohou súdu a nie znalca. Znalecký posudok považoval vzhľadom na prijaté závery za nepresvedčivý, preto súd prvej inštancie správne vo zvyšku z neho nevychádzal. 7.7. K námietke žalobcov, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky ich nároku (výšky vyživovacej povinnosti) nezohľadnil ako naturálny príjem naturálne pôžitky, ktoré zomrelý ako člen družstva využíval, a to najmä možnosť za výhodnú cenu si odkúpiť produkty družstva, ktoré boli použité v rodine na chov hospodárskych zvierat, ako aj na priamu spotrebu (stravovanie), odvolací súd uviedol, že žiadne plnenie peňažnej hodnoty - naturálna mzda zomrelého nebola v konaní preukázaná a ani v znaleckom dokazovaní preto braná do úvahy pri stanovení pravdepodobného zárobku a pri stanovenom určovaní úrazovej renty od novely ani braná do úvahy nemohla byť, pričom v čase smrti nebohého tento uvedené pôžitky ani nevyužíval, keďže pracovný pomer v poľnohospodárskom družstve predtým ukončil dohodou. Preto súd prvej inštancie správne vychádzal podľa § 448 ods. 2 Občianskeho zákonníka z jeho priemerného (pravdepodobného) zárobku a úrazovej renty, ktoré sú rozhodujúce a limitujúce pre určenie výšky nárokov, nech boli náklady žalobcov akokoľvek vysoké. 7.8. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcov ohľadne nesprávnosti vyčíslenia a neodôvodnenia priznaného úroku z omeškania, odvolací súd uviedol, že v čase podania žaloby na súd 8. februára 1994 bola splatná len požadovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých za obdobie mesiacov november 1993 až január 1994 a žalobkyni 1/ patriaca náhrada nákladov na pohreb, pri ktorých si uplatnili úrok z omeškania, na ktorý nemajú nárok v požadovanej výške, keďže tento sa priznáva od prvého dňa omeškania, a ktorý v rozhodnom čase (do 1. mája 1995) bol podľa vyhlášky č. 45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, na ktorú odkazuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške 3% ročne, tak ako ho správne priznal súd prvej inštancie. Následne si žalobcovia uplatnili úrok z omeškania návrhom z 18. januára 1999, kedy nároky do budúcna neboli ešte splatné, a preto sa žalovaní s ich platením nemohli ani dostať do omeškania (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto žalobcom ani nevznikol nárok na úrok z omeškania. Následne si žalobcovia uplatnili nárok na úrok z omeškania návrhom z 28. mája 2015, z predtým splatných dávok, avšak tieto im už od nadobudnutia dôchodkového veku zomrelého u žalobkyne 1/ a spôsobilosti samostatne sa živiť u žalobcov 2/ a 3/ nepatrili, a preto sa s ich platením nemohli ani dostať do omeškania a vzhľadom na žalovanými vznesenú námietku premlčania im nemohli byť priznané. 7.9. K námietke žalobcov, že na základe ich žiadosti im nebol poskytnutý zvukový záznam z pojednávania z 5. júna 2015, krajský súd na základe pokynu dovolacieho súdu doplnil odôvodnenie svojho rozhodnutia, v ktorom vychádzal z úradného záznamu zákonnej sudkyne súdu prvej inštancie o zisteniach zo spisu (č. l. 2085). Odvolací súd skonštatoval, že pri všetkých pojednávaniach s účinnosťou od 1. marca 2015 sa vykonávajú dve nahrávky, jedna na diktafónové zariadenie, z ktoréhosa vyhotovuje zápisnica a jeden zvukový záznam, ktorý sa má uchovať na nosiči dát, avšak z ktorého sa prepis zápisnice nevykonáva. Zvukový záznam z priebehu pojednávania však ako vyplýva z obsahu spisu, konkrétne e-mailovej komunikácie medzi sudkyňou a právnou zástupkyňou žalobcov, predmetom ktorej bola žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z pojednávania, omylom z pojednávania z 5. júna 2015 vyhotovený nebol, resp. nepodarilo sa ho zachovať, preto jeho kópia nemohla byť žalobcom zaslaná. Zápisnica o súdnom pojednávaní z 5. júna 2015 bola v zmysle § 40 Občianskeho súdneho poriadku a § 52 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov vyhotovená prepisom diktafónového záznamu, ktorý bol diktovaný priamo na pojednávaní za prítomnosti strán konania a právnych zástupcov, ktorí mali možnosť nesprávnosť diktafónového záznamu namietať, resp. ho žiadať doplniť, čo však ako vyplýva z obsahu zápisnice neučinili. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že neobstojí námietka žalobcov, že im súd prvej inštancie nesprávnym postupom znemožnil uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.10. Odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie o trovách konania podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vzhľadom k tomu, že žalovaní mali väčší úspech vo veci, a to v spojení s § 150 Občianskeho súdneho poriadku, kedy im ich súd vzhľadom na okolnosti prípadu, a to najmä s prihliadnutím na okolnosti smrti nebohého nepriznal, keď v spore rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku, ani úvahy súdu, tak ako to namietali žalobcovia. 7.11. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovaným nárok na ich náhradu napriek plnému úspechu v odvolacom konaní nepriznal, keďže si ho neuplatnili.
8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Posudzujúc dovolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku) jeho prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku a § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku. V texte dovolania zrekapitulovali doterajší priebeh konania a okrem iného v ňom citovali aj dôvody, ktorými argumentovali v skoršom dovolaní podanom proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 13. decembra 2018 sp. zn. 9Co/152/2018. 8.1. V dovolaní podanom v prejednávanej veci (proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. júna 2021 sp. zn. 9Co/33/2021) namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku) vytýkali odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k viacerým podstatným okolnostiam, ku ktorým sa odvolací súd podľa ich názoru nevyjadril. Podľa dovolateľov odvolací súd neposkytol vysvetlenie, z akého dôvodu nedošlo v prejednávanej veci k aplikácii ustanovenia § 447 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka (priznanie zvýšenej sumy náhrady), ani neodôvodnil záver, že nárok na valorizáciu možno priznať len na návrh oprávneného. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces namietali v súbehu s nesprávnym právnym posúdením, chybne vyhodnoteným skutkovým stavom a nesprávnym dokazovaním. Oponovali tvrdeniam súdov oboch inštancií ohľadne skutkových okolností a dôkazov, z ktorých súdy vychádzali. Vytýkali tiež odvolaciemu súdu prijatie neopodstatneného a nadbytočného výroku o nedotknutí opravným prostriedkom nenapadnutých výrokov. Odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia považovali za nedostatočné, nepresvedčivé, nespĺňajúce kritériá § 220 Civilného sporového poriadku, ktoré nedávalo odpovede na podstatné argumenty žalobcov. Tu poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/32/2013, 4MCdo/6/2013, 2MCdo/24/2012, 7Cdo/69/2013, 2Cdo/11/2010, 2Cdo/170/2005, 5Sžf/82/2011, 1Cdo/39/2018 a 6Cdo/98/2017 ako aj rozhodnutia ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku a Higginsova a ďalší proti Francúzsku a tiež aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR III.ÚS 311/07, II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06. 8.2. Nesprávne právne posúdenie (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku) namietali s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom polemizovali predovšetkým so spôsobom riešenia a vyhodnotením jednotlivých argumentov žalobcov. Tvrdili odklon od rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod č. 29, avšak bez bližšieho odôvodnenia tohto odklonu. Ak odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na valorizáciu nákladov na výživu pozostalých a nárok na pozostalostnú úrazovú rentu sa premlčali, podľa názoru dovolateľov týmvytvoril zákonom neuloženú povinnosť pozostalým domáhať sa valorizácie návrhom v súdnom konaní, túto má však súd uplatňovať automaticky. Považovali za nesprávny záver súdu, že podľa zákona o sociálnom poistení je právo na valorizáciu viazané na výslovné uplatnenie žalobcami, bolo premlčateľné a v rozhodovanej veci sa premlčalo, čím sa na žalobcov ustanovenie § 93 a § 82 uvedeného predpisu nevzťahuje automaticky, a teda sú vecne, či personálne vylúčení z jeho všeobecnej pôsobnosti a aplikácie. Tiež bol podľa ich názoru nesprávny záver súdu, že právo na valorizáciu žalobcom 2/ a 3/ za obdobie od 1. januára 2004 ani za obdobie do 1. januára 2004, a žalobkyni 1/ za obdobie mimo obdobia od 28. decembra 2008 do 25. novembra 2010 nepatrí a je premlčané. Dovolatelia považovali uvedené za takú právnu otázku, ktorá nebola upravená judikatórnou líniou alebo kruciálnym rozhodnutím dovolacieho súdu ohľadom premlčania alebo povinnosti výslovného uplatnenia nároku, a preto ju považovali za dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Tvrdenie odvolacieho súdu, že nárok na valorizáciu nákladov sa premlčal, predstavuje neodôvodnený odklon od rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke ako R 29/2014. Napadnuté rozhodnutie sa vo vzťahu k valorizácii priemerného zárobku dostalo do rozporu s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/326/2006 publikovaným v Zbierke ako R 62/2008. Vo vzťahu k postoju odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak sa úrok z omeškania znižuje oproti pôvodne uplatnenému nároku, ide o zmenu návrhu a nie jeho čiastočné späťvzatie, sa podľa dovolateľov rozhodnutie dostalo do rozporu s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/99/2010, keď zúženie návrhu sa riadi režimom čiastočného späťvzatia návrhu. V dovolaní naformulovali, okrem vyššie načrtnutých otázok aj nasledujúce otázky, ktoré podľa nich doposiaľ dovolací súd neriešil: 1. Ak uplatnením práva na súde sa preruší beh premlčacej doby vo vzťahu k uplatňovanému nároku (istine), vzťahuje sa prerušenie plynutia premlčacej doby aj na príslušenstvo pohľadávky uplatneného nároku náhrady na výživu pozostalých, resp. pozostalostnej úrazovej renty - úrok z omeškania, mimoriadne zvýšenie náhrady za stratu na zárobku a pozostalostnej úrazovej renty a valorizácia pozostalostnej úrazovej renty? 2. Je súd povinný prihliadať na valorizáciu pozostalostnej úrazovej renty (v nadväznosti na zmenu mzdovej úrovne), ktorá je v konaní uplatnená, ex offo alebo je tento nárok (valorizácia) viazaný na výslovné uplatnenie žalobcami? 3. Môže sa vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na pozostalostnú úrazovú rentu premlčať právo na valorizáciu pozostalostnej úrazovej renty, ak bol nárok na samotnú PÚR (nákladov na výživu pozostalých) uplatnený včas? 4. Bolo možné postupom podľa § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zmeniť žalobou uplatnený nárok v konaní, ktoré nie je právoplatne skončené, ak toto zákonné ustanovenie odkazovalo na (právoplatný) rozsudok a jeho zmenu? -ako na to odkazuje bod 12 odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku? 5. Sú ustanovenia § 207 Zákonníka práce k § 448 ods. 1 a § 447 Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona o sociálnom poistení upravujúce pozostalostnú úrazovú rentu „určitým spôsobom vyrovnania vyplývajúcim z právnych predpisov", v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorými je súd viazaný a môže prekročiť nárok uplatnený žalobou vo vzťahu k výpočtu pozostalostnej úrazovej renty a jej valorizácii? 6. Je moderačné oprávnenie súdu vo vzťahu k prekročeniu základnej náhrady na výživu pozostalých v zmysle Stanoviska NS SR Cpj 13/85 (publikované pod č.50/1985, zošit 9-10, strana 493), v ktorom sa dovolací súd vyslovil, že ustanovenie § 447 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na výživu pozostalých (k § 448 Občianskeho zákonníka), viazané na výslovné uplatnenie tohto nároku, alebo ide o autonómne rozhodnutie súdu, pri ktorom nie je viazaný návrhom, iba skutkovým a právnym stavom? 7. Ak žalobcovia uplatnili na súde nárok vo forme opakujúcich sa plnení (pozostalostná úrazová renta, náhrada nákladov na výživu pozostalých) tak splatných v čase podania žaloby, ako aj splatných v budúcnosti: a. Vzniká žalobcom nárok na úrok z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých žalovaných mesačných plnení? b. Možno priznať úrok z omeškania aj vo vzťahu k mesačným plneniam, ktoré sa stanú splatné v intervale, ktorého začiatok je vymedzený podaním žaloby, a koniec meritórnym rozhodnutím súdu? c. Môže sa nárok na úroky z omeškania premlčať skôr ako istina - teda skôr, ako sa stane splatnoumesačná splátka dávky/pozostalostnej úrazovej renty? 8. Môže právo na výživné v zmysle 448 ods. 1 (výživné neurčené rozhodnutím súdu, ale fakticky poskytované) zaniknúť dodatočne so spätnou účinnosťou ku dňu ukončenia štúdia na strednej škole, ak sa plnoleté dieťa po skončení stredoškolského štúdia pripravuje na ďalšie povolanie vysokoškolským štúdiom dennou formou, ak vysokoškolské štúdium dieťa ukončí inak ako vykonaním záverečnej štátnej skúšky (z vlastného rozhodnutia), a do ukončenia VŠ štúdia má status nezaopatreného dieťaťa v zmysle zákonov o sociálnom poistení a zákone o prídavku na dieťa? 9. Je súd pri posudzovaní trvania vyživovacej povinnosti a jej zániku, súd viazaný aj predpismi verejného práva (napr. zákon o prídavku na dieťa), resp. je povinný na ne prihliadať alebo ich zohľadniť? 10. Je rozhodnutie súdu o výške výživného ako základu pre určenie pozostalostnej úrazovej renty, a rozhodnutie vyplývajúce z výpočtu pravdepodobného zárobku nebohého (H.. U. K.) rozhodnutím, ktoré vychádza z úvahy súdu alebo zo znaleckého posudku, ako to mal na zreteli § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku? 11. Ak odpoveď aspoň na jednu z dvoch položených otázok je „áno", je správne rozhodnutie o trovách konania tak, že žalobcom súd neprizná nárok na náhradu trov konania ani z priznanej sumy, v ktorej ich žalobe vyhovel, keďže uspeli v merite (ustálenie zodpovednosti žalovaných za nárok na výživu pozostalých/PÚR) veci? 12. Z akej sumy sa vykonáva valorizácia opakovaných dávok pozostalostnej úrazovej renty v zmysle predpisov o sociálnom poistení (461/2003 Z. z., § 82, § 93 a súvisiace) - valorizuje sa vždy len pôvodná dávka, ktorá bola primárne priznaná rozhodnutím (Sociálnej poisťovne, súdu), alebo sa valorizuje o príslušné percento alebo pevnú čiastku valorizácie naposledy vyplácaná výška dávky? 13. Spôsobuje, v zmysle zásady ochrany nárokov už nadobudnutých, nadobudnutie účinnosti zákona č. 461/2004 Z. z. o sociálnom poistení, zánik nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých u osoby, ktorej nebohý výživu fakticky a reálne poskytoval, a ktorá teda mala v čase smrti nebohého postavenie vyživovanej osoby podľa ustanovenia § 448 Občianskeho zákonníka ako hmotnoprávneho predpisu platnom v čase vzniku nároku? 8.3. Žalobcovia namietali aj výrok o trovách tvrdiac, že v merite veci boli úspešní v pomere 100% (určenie zodpovednosti oboch žalovaných za smrť Ing. K.). Tiež vytýkali odvolaciemu súdu, že nerozhodol o trovách pôvodného a dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku. 8.4. Vzhľadom na uvedené dovolacie dôvody navrhovali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania.
9. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení žiadala dovolanie žalobcov odmietnuť alebo zamietnuť a navrhla, aby jej súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100%. Dovolanie považovala za neprípustné a nedôvodné. V prejednávanej veci nebol splnený žiaden predpoklad prípustnosti podľa § 420 alebo § 421 Civilného sporového poriadku.
10. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že predmetné dovolanie považuje za nedôvodné a neopodstatnené. Navrhovala preto, aby bolo odmietnuté z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli naplnené; prípadne aby bolo zamietnuté ako nedôvodné. Stotožňovala sa s rozhodnutím odvolacieho súdu, toto považovala za vecne správne a riadne odôvodnené.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") uznesením zo dňa 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/51/2022 (ďalej tiež „pôvodné rozhodnutie") dovolanie odmietol v zmysle ustanovenia § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku. 11.1. K námietke dovolateľov v súvislosti s ustanovením § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku dovolací súd uviedol, že nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Dovolací súd poukázal na dávnejšiu judikatúru najvyššieho súdu (R 111/1998), ktorá zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť aprípustnosť dovolania. Dovolací súd rovnako vo svojom odôvodnení uviedol, že nedostatočné zistenie skutkového (skutočného) stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ako aj to, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). K rovnakému záveru dospel dovolací súd ešte vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vydanom v tejto veci sp. zn. 1Cdo/259/2019 z 24. novembra 2020, a to na základe preskúmania dovolacích dôvodov, ktoré dovolatelia v aktuálnom dovolaní zopakovali z predchádzajúceho dovolania (okrem dôvodu spočívajúcom v nedostatku v odôvodnení), na ktorom založil dovolací súd svoje predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie, ktoré však odvolací súd svojím následným rozhodnutím vo veci odstránil. Dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu nepovažoval za nepreskúmateľné, ani za nedostatočne odôvodnené. 11.2. K námietke dovolateľov v súvislosti s ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku dovolací súd uviedol, jednak všetky zákonné podmienky, máme namysli najmä ustanovenie § 432 Civilného sporového poriadku, ako aj definoval iné podmienky, (že v zmysle § 421 ods. 1 musí ísť vždy o právnu otázku, nie skutkovú, dovolateľ musí jasne označiť, ako bola tá-ktorá otázka riešená odvolacím súdom a ako mala byť podľa jeho názoru riešená správne, označiť dotknutú ustálenú judikatúru a pod. - porovnaj s pôvodným uznesením najvyššieho súd zo dňa 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/51/2022), ktoré musia byť splnené, a to kumulatívne na to, aby mohol najvyšší súd vôbec (zákonne) pristúpiť k dovolaciemu prieskumu. Následne, po výpočte podmienok, na ktoré zákon myslí, dovolací súd vo svojom pôvodnom uznesení uviedol, že v zmysle nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď napr. II ÚS 277/2021-28 alebo II. ÚS 608/2021-51) pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu dopĺňať, či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M., Ficová, S., Baricová. J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H.Beck, 2016, s. 440-446). Vo svojom pôvodnom rozhodnutí ďalej dovolací súd uviedol, že ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené tým, že skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné, teda že skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z obsahového hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 428 Civilného sporového poriadku v spojení s požiadavkou v § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd tiež vyjadril svoj názor, že je úlohou práve dovolateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátkou, aby dovolanie vystavala argumentačne tak, že dovolací súd nebude mať pochybnosti o porovnávaných rozhodnutiach, ktorých rozdielnosť a odklon sa v dovolaní tvrdí. Vo vzťahu k odklonu musí ísť zároveň aj o ustálenú rozhodovaciu prax, ktorú už niekoľko krát dovolací súd definoval, pričom nemá ísť o bežnú rozhodovaciu činnosť, ale rozhodovacia činnosť musí byť „povýšená" na status „ustálená". Rozhodnutie, ktorého rozdielnosť alebo odklon sa tvrdí musí spĺňať určité podmienky a kritériá, aby bolo možné z neho pri dovolacom prieskume vychádzať. Zároveň najvyšší súd upozornil, že z neprehľadného kontextu dovolania, v ktorom advokátka skopírovala predchádzajúce dovolanie a pridala argumenty, ktoré ponúkajú opis rovnakých námietok, len iným spôsobom, hraničí s kvalifikovaným, odborníkom spísaným, dovolaním. Vo vzťahu k právnym otázkam, ktoré dovolatelia vo svojom dovolaní predložili na riešenie dovolací súd uviedol, že nepredstavovali zásadné otázky v danej veci (pričom aká je to relevantná/zásadná otázka a otázka právna, dovolací súd tiež definoval v pôvodnom rozhodnutí). Otázky kladené dovolateľmi týkajúce sa spochybňovania častí právneho posúdenia predmetnej veci odvolacím súdom, neboli otázkami, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a na ich zodpovedaní potom nespočíval výsledok konania. Zároveň podotkol, že najvyšší súd nezistil odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí najvyššieho súdu R 29/2014 a R 62/2008, na ktorý dovolatelia poukazujú. Ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré dovolatelia uviedli, do rozporu s ktorými sa malo dostávať rozhodnutie odvolacieho súdu, nepredstavovali ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Dovolatelia vo svojom dovolaní opakovane namietali nesprávne vysporiadanie sa súdov nižších inštancií s nimi pomenovanými 14-timi otázkami, pričom otázky dovolatelia rozmenili „na drobné" a snažili sa dosiahnuť akúsi „právnu analýzu" rozhodnutia odvolacieho súdu za účelom vyvrátenia správnosti jeho záverov. Tu však najvyšší súd rázne pripomenul, že nepredstavuje tretiu inštanciu riadnych opravných prostriedkov, ale mimoriadnosťzásahu najvyššieho súdu v konkrétnom prípade musí predstavovať rovnováhu v právach a spravodlivosti poskytovanej všetkým stranám v konaní. Nešlo potom o otázky zásadného významu, ak ich dovolatelia pomenovali trinásť, resp. pätnásť a snažili sa spochybnením doterajšieho úsudku súdov nižších inštancií založiť významnosť položených otázok. Aj napriek povinnosti súdu vychádzať z obsahu podania, nachádzať kvalifikované otázky v dovolaní, preformulovávať otázky z dovolania tak, aby vyhovovali podmienkam prípustnosti, videl dovolací súd v zjavnom nepomere s právami protistrany najmä s ochranou princípu právnej istoty zakotvenou v čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ak by súd pristúpil k meritórnemu prieskumu rozhodnutia na základe neprípustného dovolania. Prípustnosť dovolania musí byť vždy zrejmá a zistená. Dovolacie konanie je prostriedkom nápravy zjavnej nedostatočnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle požiadaviek Civilného sporového poriadku, ktoré nastavili pravidlá prípustnosti dovolania tak, aby bola zachovaná spravodlivosť a rovnosť uplatnenia práv na oboch stranách konania. Najvyšší súd však ani v tomto prípade nezistil prípustnosť dovolania. Dovolací súd zároveň upozornil, že nebol a nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 Civilného sporového poriadku). Táto viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Otázky, ktoré sú vo svojej podstate skutkovými otázkami potom taktiež nemôžu založiť prípustnosť dovolania. 11.3. Vyššie uvedeným bodom (v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku) sa najvyšší súd v pôvodnom rozhodnutí venoval detailnejšie (porovnaj uznesenie zo dňa 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/51/2022), tu ich pre praktickosť uviedol len stručne, vecne, a tak ako je pre vec potrebné.
12. Na základe žalobkyňami podanej ústavnej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu dovolacieho súdu Ústavný súd SR (ďalej aj „ústavný súd") nálezom z 5. septembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 338/2023-85 rozhodol, že právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/51/2022 bolo porušené. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2023 sp. zn. 1Cdo/51/2022 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.
13. Ústavný súd hneď na samom začiatku zdôraznil, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Rovnako podčiarkol, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018, IV. ÚS 362/2021), samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné (m. m. IV. ÚS 494/2020, IV. ÚS 120/2023). 13.1. Ústavný súd v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku uzatvoril, že postup právneho posudzovania prípustnosti a dôvodnosti dovolania a jeho odôvodnenie sú protirečivé a ústavne neudržateľné, keďže v rozpore s recentnou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu nechápu právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím- zahŕňajúc aj požiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Táto požiadavka v zmysle judikatúry ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 13.2. Sťažovatelia namietali arbitrárnosť v kontexte vady zmätočnosti, a to nevyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. K uvedenému ústavný súd uviedol nasledovné: „Najvyšší súd pri skúmaní, či došlo k namietanej vade zmätočnosti, konštatoval, že jej hlavnými znakmi sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces (i) a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia (ii).Následne v napadnutom uznesení k pojmu nesprávny procesný postup, ktorý je conditio sine qua non pre záver o tom, že k vade zmätočnosti došlo, zdôraznil v bode 17.3, že tento nemožno vykladať extenzívne jeho vztiahnutím na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť. Konštatoval, že postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V bode 21 napadnutého uznesenia však následne vyvodil, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za nepreskúmateľné ani neodôvodnené a prípustnosť dovolania nezakladá ani podľa dovolateľov prijatý nadbytočný výrok odvolacieho súdu o nedotknutí sa odvolaním nenapadnutých výrokov." Na základe uvedené preto ústavný súd uviedol, že chýba racionalita medzi premisou, podľa ktorej pod pojem nesprávny procesný postup súdu nemožno vztiahnuť samotné rozhodnutie súdu a záverom o tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné a neodôvodnené. Podľa ústavného súdu samotná premisa uplatňovaná najvyšším súdom v dovolacom konaní z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí. Ústavný súd k uvedenému zdôraznil že už totiž judikoval, že pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu v rámci dovolacieho konania je nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj atribút riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia (m. m. II. ÚS 120/2020, I. ÚS 570/2020). 13.3. V ďalšom ústavný súd uviedol, opäť v súvislosti s ustanovením § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020, I. ÚS 570/2020). K uvedenému podporne označil aj uznesenie najvyššieho súdu z 30. novembra 2022 sp. zn. 9Cdo/277/2021, ktoré pojednáva o tom, že v prípade, ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. 13.4. Ústavný súd k uvedenému ďalej dodal nasledovné: „V tomto ponímaní preto neobstojí ani odkaz najvyššieho súdu na judikát R 111/1998 (bod 15 tohto nálezu), podľa ktorého sa nepreskúmateľnosťou neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, a teda sa ňou ani nezakladá prípustnosť dovolania. Judikát najvyššieho súdu mal svoje opodstatnenie v čase svojho prijatia, keďže vychádzal z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP"), ktorá rozlišovala medzi vadou zmätočnosti a tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Judikát R 111/1998 bol následne nahradený judikátom R 2/2016, ktorý riešil konkurenciu medzi dvomi dovolacími dôvodmi rovnako v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a to či je nedostatočné odôvodnenie vadou zmätočnosti a je teda dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosť dovolania z tohto dôvodu je daná proti „každému" rozhodnutiu (§ 237 OSP) alebo či ide o druhý dovolací dôvod, a teda „len" o inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, kde je prípustnosť „obmedzená" podmienkami podľa § 238 a § 239 OSP. Tento konflikt však v súčasnej právnej úprave už nerezonuje, keďže Civilný sporový poriadok už nepozná „inú vadu konania" ako dovolací dôvod. Súčasná právna úprava v § 420 písm. f) CSP upravuje tento dôvod zmätočnosti inak a posun v jeho vnímaní bol zo strany ústavného súdu naznačený už v nálezoch č. k. II. ÚS 559/2018 z 13. marca 2020 a č. k. IV. ÚS 314/2020 z 1. júla 2020 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 69/2020).". 13.5. Podľa ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu síce konštatuje záver o tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné, no tento záver relevantným odôvodnením nepodporuje. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorému chýba akékoľvek vysporiadanie sa s argumentáciou strany v konaní, nenapĺňa atribúty rozhodnutia spravodlivého a presvedčivého, teda takého, ktoré by bolo možné považovať za rozhodnutie zabezpečujúce spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov v konaní. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd prisvedčil argumentácii sťažovateľov o tom, že uvedený záver formuluje najvyšší súd vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkretizácie. 13.6. Uzavrel preto ústavný súd a dospel k názoru, že postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní je výsledkom ústavne neudržateľného právneho posúdenia procesnej otázky prípustnosti dovolania. Odmietnutie dovolania sťažovateľov je výsledkom zjavnej chyby právneho posúdenia otázky prípustnostidovolania podaného z dôvodu existencie vady zmätočnosti. Ústavná neudržateľnosť právneho posúdenia prípustnosti dovolania podaného podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ako aj nezohľadnenie požiadaviek konkrétneho odôvodnenia, ktorým by sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami prezentovanými v dovolaní sťažovateľmi, rezultujú do záveru o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 13.7. V závere nálezu ústavný súd uviedol, že v súlade s § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde je najvyšší súd po vrátení veci na ďalšie konanie povinný ju znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu predovšetkým v súvislosti s nevyhnutnosťou chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá v sebe zahŕňa povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. 13.8. Ústavný súd zároveň v závere uviedol, že sa nezaoberal argumentmi sťažovateľov, ktorými atakovali arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia s výhradou, že rozhodovanie o (ne)ústavnosti relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu stratilo nateraz svoje opodstatnenie. Ďalej už iba doplnil, že keďže prípadný výsledok posúdenia dovolacieho dôvodu podaného podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku môže mať vplyv na posúdenie argumentácie sťažovateľov v kontexte dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil ako celok.
14. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces, a to primárne porušené nesprávnym právnym posúdením prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ako aj nedodržanie požiadaviek korektného odôvodnenia a hlavne, keď ústavný súd nevytkol dovolaciemu súdu a ani sa (nateraz) nezaoberal argumentmi sťažovateľov v súvislosti s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku), navyše dovolací súd sa v tomto smere pridŕža svojho pôvodného zdôvodnenia, ktoré je uvedené v napadnutom uznesení, tak najvyšší súd sa bude zaoberať a opätovne rozhodovať len o dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku) opätovne, viazaný názorom ústavného súdu, vec preskúmal, bez nariadenia pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné odmietnuť.
16. Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo k dovolateľmi namietanej procesnej vade.
18. Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne" dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v konaní o opravnýchprostriedkoch. Ak strana sporu splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd jej túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
19. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
20. Aktuálnosť stanoviska prijatého občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 2/2016 po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Znamená to, že stratilo význam vyčleňovanie „inej vady konania" z tejto kategórie podľa predchádzajúcej právnej úpravy a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť dovolania podľa označeného ustanovenia. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku zároveň platí, že vo sfére právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj vyšší stupeň ochrany základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti ESĽP, ako to vyplýva zo vzťahu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákona podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (IV. ÚS 314/2020).
21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia nesporne zakladá prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (5Cdo/57/2019, 2Cdo/100/2018, 4Cdo/3/2019 a pod.).
22. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania, resp. sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness") pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
23. V neposlednom rade je pre ústavnú akceptovateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyhnutné aj to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým všeobecný súd na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán v konaní (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
24. Ústavný súd už viackrát judikoval, že pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu vrámci dovolacieho konania je nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj atribút riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia (m. m. II. ÚS 120/2020, I. ÚS 570/2020).
25. V prípade, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (uznesenie najvyššieho súdu z 30. novembra 2022 č. k. 9Cdo/277/2021).
26. Ústavný súd už rovnako prezentoval aj názor, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020, I. ÚS 570/2020).
27. Dovolací súd teda na základe vyššie uvedeného sumarizuje, že právo na spravodlivý proces je potrebné chápať komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je potrebné vnímať ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorá v sebe zahŕňa povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán sporu, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci, čo zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje.
28. V danom prípade obsah spisu nedáva žiaden podklad k tomu, aby najvyšší súd súhlasil s dovolacou námietkou dovolateľov, že súdy nižšej inštancie riadne neodpovedali na ich podstatné argumenty a otázky, a že by tak bolo prípadne rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočné, arbitrárne, či nepreskúmateľné. Dovolací súd zámerne podrobne opísal odôvodnenie odvolacieho súdu (viď bod 7. až 7.11. tohto rozhodnutia), aby bolo zrejmé, že vo všetkých prípadoch kritiky postupu súdu prvej inštancie odvolací súd riadne zaujal svoje stanovisko a postup súdu v týchto smeroch obhájil a riadne zdôvodnil, či o niečo navyše doplnil. 28.1. Najvyšší súd v predchádzajúcom uznesení z 24. novembra 2020 sp.zn. 1Cdo/259/2019 konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces žalobcov v dôsledku nesprávneho postupu odvolacieho súdu tým, že vo svojom rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď žalobcom na ich námietku týkajúcu sa žiadosti o poskytnutie zvukového záznamu z pojednávania 5. júna 2015, a preto rozsudok odvolacieho súdu z 13. decembra 2018 sp. zn. 9Co/152/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. L. a nasl.). Bola to však v tom čase, a rovnako aj teraz, jediná otázka, ktorú mal dovolací súd za takú otázku, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie a postup vo veci, ku ktorej sa odvolací súd nevyjadril. Tento nedostatok však v ďalšom rozhodnutí odvolací súd odstránil a k predmetnej otázke sa riadne vyjadril, keď uviedol (viď bod 7.9. tohto rozhodnutia), že „...omylom z pojednávania 6. júna 2015 vyhotovený záznam nebol, resp. nepodarilo sa ho zachovať, preto jeho kópia nemohla byť žalobcom zaslaná. Zápisnica o súdnom pojednávaní z 5. júna 2015 bola v zmysle § 40 O. s. p. a § 52 zákona č. 543/2005 Z. z. vyhotovená prepisom diktafónového záznamu, ktorý bol diktovaný priamo na pojednávaní za prítomnosti strán konania a právnych zástupcov, ktorí mali možnosť nesprávnosť diktafónového záznamu namietať, resp. ho žiadať doplniť, čo však ako vyplýva z obsahu zápisnice neučinili. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že neobstojí námietka žalobcov, že im súd prvej inštancie nesprávnym postupom znemožnil uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.". Dovolací súd má za to, že v tomto prípade (ako aj v iných) odvolací súd zaujal adekvátne rozsiahle a zrozumiteľné stanovisko a logickým spôsobom sa k danej otázke/argumentu dovolateľov vyjadril. To, že odpoveď súdu nie je podľa subjektívnych predstáv dovolateľa, nemôže a nesmie zakladať prípustnosť, alebo nebodaj dôvodnosť dovolania. 28.2. Pokiaľ dovolatelia namietali, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje vysvetlenie, prečo súdy neaplikovali na danú vec ustanovenie § 447 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka účinné do novelizácie zákonom č. 404/2004 Z. z. (vyššia suma náhrady za stratu na zárobku), dovolací súd poukazuje na odôvodnenie obsiahnuté v bode 14 napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd nazdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že do novely ustanovenia § 448 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pri výpočte náhrady nákladov vychádzalo z priemerného zárobku zomrelého, ktorý však v rozhodnom období bol dobrovoľne nezamestnaný, preto sa vychádzalo z jeho pravdepodobného zárobku stanoveného znalkyňou na sumu 6 760 Sk. Vysvetlil, že podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a prípadným invalidným alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmela presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pri náhrade škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, čo však neplatilo, ak škoda bola spôsobená úmyselne, pričom aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa mohol súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou. Poukázaním na súvisiace ustanovenie § 195 Zákonníka práce odvolací súd uviedol, že ak bola škoda spôsobená hrubou nedbanlivosťou, mohlo sa vychádzať z neredukovanej náhrady straty na zárobku vo výške priemerného zárobku poškodeného, čo zohľadnil aj súd prvej inštancie, ktorý vychádzal z dôvodov hodných osobitného zreteľa z neredukovaného pravdepodobného zárobku zomrelého v sume 6 760 Sk. Odvolací súd uzavrel, že žalobcovia mali nárok domáhať sa náhrady nákladov na výživu pozostalých z uvádzaného neredukovaného priemerného zárobku zomrelého, (z ktorého aj súd prvej inštancie vychádzal) a nie nárok na zvýšenie, pričom tento záver riadne odôvodnil aj s odkazom na právnu úpravu. 28.3. K valorizácii náhrady nákladov na výživu pozostalých a pozostalostnej úrazovej renty odvolací súd vysvetlil (pozri bod 7.4. tohto rozhodnutia), že podľa § 448 ods. 2 a § 447 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka do novely sa valorizoval len priemerný zárobok zomrelého rozhodný pre výpočet náhrady, t. j. priemerný zárobok v čase smrti, ako to vyplýva aj z nariadení vlády č. 128/1992, č. 312/1997, č. 220/1999, č. 277/2000, č. 310/2001, č. 388/2002, ako aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/326/2006 (na rozdiel od tvrdení znalkyne), na základe čoho sa žalobcovia mohli domáhať (navrhnúť) vzhľadom na zmenu okolností zvýšenia náhrady nákladov na ich výživu. Odvolací súd poukázal na podanie návrhu dňa 28. decembra 2010 a na uplynutie premlčacej doby, na základe čoho bolo možné vzhľadom na vznesenú námietku premlčania priznať v časti valorizáciu len žalobkyni 1/ a nie žalobcom 2/ a 3/, ktorým už vzhľadom na ich schopnosť samostatne sa živiť nepatrila za nepremlčané obdobie pozostalostná úrazová renta. Opäť dovolací súd má za preukázané, že sa aj otázke valorizácie odvolací súd venoval a riadnym spôsobom sa k nej vyjadril. 28.4. K námietke žalobcov, že v samotnej žalobe uplatnené nároky sú vyššie, než priznané, a preto minimálne v časti rozdielu bol nárok na zvýšenie náhrady nákladov na výživu, resp. pozostalostnej úrazovej renty uplatnený včas a posúdenie okolností vzniku škody, a teda možnosti zvýšenia je ponechané na úvahu súdu bez povinnosti osobitného návrhu, pričom v danej veci ide o prípad, kedy súd nie je doslovne viazaný navrhovaným petitom, pretože spôsob vysporiadania účastníkov je upravený právnym predpisom (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a vzhľadom na moderačné právo súdu sa nemôže premlčať, odvolací súd okrem iného doplnil (viď bod 7.5. tohto rozhodnutia), že u žalobcov ide o v sporovom konaní uplatnený občianskoprávny nárok podľa § 488 Občianskeho zákonníka, pri ktorom je súd viazaný žalobným návrhom, ako aj skutkovým základom, na základe ktorého sa žalobcovia plnenia domáhajú. Preto v časti rozdielu pôvodne uplatnených nárokov a nárokov priznaných nemôže súd bez zmeny žaloby žalobcami, čo sa týka skutkových okolností rozhodnúť inak. Poukázal na výnimky zo zásady viazanosti súdu petitom. 28.5. Rovnako sa odvolací súd venoval aj odvolacím námietkam v súvislosti so znaleckým posudkom, ktoré však vyhodnotil ako nepravdivé a vyjadril k nim svoje stanovisko (pozri bod 7.6. tohto rozhodnutia). 28.6. K námietke, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky ich nároku (výšky vyživovacej povinnosti) nezohľadnil ako naturálny príjem naturálne pôžitky, odvolací súd uviedol, že žiadne plnenie peňažnej hodnoty - naturálna mzda zomrelého nebola v konaní preukázaná a ani v znaleckom dokazovaní preto braná do úvahy pri stanovení pravdepodobného zárobku a pri stanovenom určovaní úrazovej renty od novely ani braná do úvahy nemohla byť, pričom v čase smrti nebohého tento uvedené pôžitky ani nevyužíval, keďže pracovný pomer v poľnohospodárskom družstve predtým ukončil dohodou. Preto súd prvej inštancie správne vychádzal podľa § 448 ods. 2 Občianskeho zákonníka z jeho priemerného (pravdepodobného) zárobku a úrazovej renty, ktoré sú rozhodujúce a limitujúce pre určenie výšky nárokov, nech boli náklady žalobcov akokoľvek vysoké. 28.7. Ďalšie námietky, ohľadne nesprávnosti vyčíslenia a neodôvodnenia priznaného úroku z omeškania,taktiež nenechal odvolací súd nepovšimnuté (viď bod 7.8. tohto rozhodnutia). 28.8. Odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie o trovách konania, keď súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a s poukazom na to, že ani jeden z účastníkov nemal vo veci náhrady škody plný úspech, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov súdneho konania. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaní mali väčší úspech vo veci, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu, najmä na okolnosti smrti nebohého boli splnené podmienky na to, aby žalobcovia neplatili trovy konania žalovaným. Reagujúc na odvolacie námietky tiež zdôraznil, že rozhodnutie o výške plnenia v spore nezáviselo od znaleckého posudku, ani od úvahy súdu. 28.9. Vo všeobecnosti v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku) s jeho odôvodnením, ktoré nad jeho rámec v zmysle uplatnených námietok v odvolacom konaní doplnil, vychádzal pritom z riadne zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z dostatočne vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky znovu zdôrazňuje, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa subjektívnych predstáv dovolateľov. 28.10. V prípade, ak ostali určité otázky, či argumenty dovolateľov bez povšimnutia, tieto mal odvolací súd a rovnako aj dovolací súd za bezvýznamné pre vyriešenie predmetného sporu. Preto dovolací súd opäť pripomína, tak ako už bolo vyššie uvedené, že súdy sú na jednej strane povinné dať odpovede na všetky otázky/argumenty/námietky, avšak s výhradou, že tieto majú podstatný význam pre rozhodnutie.
29. V prípade ak dovolateľ namieta podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku že súdy rozhodli bez náležitého zistenia skutočného stavu, nevykonali nimi navrhnuté dôkazy, dôkazy vykonané v súdnom konaní nesprávne vyhodnotili, tak v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nedostatočné zistenie skutkového (skutočného) stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Ústavný súd nedospel k záveru o ústavnoprávnej neudržateľnosti tohto názoru najvyššieho súdu (II. ÚS 465/2017). Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, avšak tieto vady v prejednávanej veci dovolací súd nezistil.
30. Pre prípad, že dovolatelia vyvodzovali prípustnosť ich dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Najvyšší súd zotrváva na tomto závere aj naďalej (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).
31. K námietke dovolateľov ohľadne opomenutia odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách dovolacieho konania najvyšší súd uvádza, že nemôže ísť o vadu, ktorá by bola spôsobilá založiť porušenie práva dovolateľov na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, a to najmä s ohľadom na okolnosť, že pre nápravu takéhoto nedostatku v postupe súdu poskytuje procesný predpis dostatočný nástroj, keď postupom podľa § 225 ods. 1 Civilného sporového poriadku mohli žalobcovianavrhnúť doplnenie rozsudku odvolacieho súdu v lehote 15 dní od jeho doručenia (čo však žalobcovia nevyužili).
32. Najvyšší súd dospel preto k záveru, že argumentácia dovolateľov v žiadnom smere nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto na podklade dovolania nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd odmietol dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku.
33. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 Civilného sporového poriadku a v zmysle § 451 ods. 3 veta druhá Civilného sporového poriadku výrok neodôvodňuje.
34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.