3 Cdo 318/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S., a.s. so sídlom v N., IČO: X., zastúpenej JUDr. Z. M., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi   Ing. R. G., bývajúcemu v T., o zaplatenie 4 544,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 46/2004, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 24. júna 2009 sp. zn. 5 Co 184/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne  

z 24. júna 2009 sp. zn. 5 Co 184/2008   z r u š u j e   a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 30. júna 2008 č.k. 12 C 46/2004-157 v spojení

s opravným uznesením z 25. júla 2008 č.k. 12 C 46/2004-163 uložil odporcovi povinnosť

zaplatiť navrhovateľke do 3 dní 136 920 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 23. januára 2005

do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcu tiež zaviazal nahradiť navrhovateľke

trovy konania. Vychádzal z toho, že odporca (zamestnanec) napriek vedomosti o všeobecnom

zákaze preplácať faktúry bez súhlasu predsedu predstavenstva navrhovateľky

(zamestnávateľky) porušil povinnosť vyplývajúcu z tohto zákazu a svojej nadriadenej

obchodnej riaditeľke navrhovateľky predložil na preplatenie záverečnú faktúru vystavenú na

sumu 136 920 Sk, ku ktorej pripojil fotokópiu súhlasu predsedu predstavenstva navrhovateľky

udeleného k inej faktúre. Tým uviedol obchodnú riaditeľku do omylu, v dôsledku ktorého

bola táto faktúra preplatená. Uvedeným konaním odporcu vznikla navrhovateľke škoda.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal

odporca odvolanie. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 24. júna 2009 sp. zn. 5 Co 184/2008

napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietol. V odôvodnení uviedol, že v danej veci

chýba už prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu – škoda. Výsledkami dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v priebehu odvolacieho konania mal odvolací

súd preukázané, že cestovná kancelária T., s.r.o. poskytla navrhovateľke služby, ktorých cenu

vyfakturovala dvomi zálohovými faktúrami a nakoniec vyúčtovacou faktúrou na 136 920 Sk

[1 194 105 Sk (celková cena poskytnutých služieb) - 1 057 185 Sk (už uhradená cena služieb)

= 136 920 Sk]. Uvedená suma pozostávala jednak z konzumného, ktoré odporca uhradil

v hotovosti (poskytnutej mu navrhovateľkou) za účastníkov zájazdu v Slovinsku zo zálohy

3 000 €, jednak z DPH vo výške 41 037 Sk, ktorú predtým cestovná kancelária navrhovateľke

v zálohových faktúrach neúčtovala. Navrhovateľka 136 920 Sk cestovnej kancelárii zaplatila.

Cestovná kancelária následne časť zaplatenej sumy vrátila odporcovi, ktorý ju potom

s nespotrebovanou časťou zálohy, ktorú mal u seba, vrátil do pokladne navrhovateľky. Takto

jej vrátil celú poskytnutú zálohu 3 000 €. Vzhľadom na to dospel odvolací súd k záveru, že

skutkovými okolnosťami, z ktorých navrhovateľka vyvodzovala opodstatnenosť návrhu na

začatie konania, jej nemohla vzniknúť žiadna škoda. Prvú časť z fakturovanej sumy vrátil

odporca navrhovateľke v hotovosti do jej pokladne, druhú časť tvorila DPH za služby, ktoré

navrhovateľke poskytla cestovná kancelária. Pokiaľ by účtovala DPH neoprávnene, išlo by z jej strany o bezdôvodné obohatenie a zaťažovala by ju povinnosť vydať toto obohatenie

navrhovateľke. Nešlo by však o škodu spôsobenú odporcom. Odvolací súd nevylúčil

možnosť, že odporca použil poskytnutú zálohu v rozpore s pokynmi navrhovateľky

a porušením svojich pracovných povinností jej spôsobil škodu, išlo by však o škodu

spôsobenú neoprávneným použitím poskytnutej zálohy, teda o škodu odlišnú od tej, ktorá

bola tvrdená a skutkovo vymedzená v návrhu na začatie konania. Vzhľadom na to, že súd je

viazaný návrhom navrhovateľa (§ 79 v spojení s § 153 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd sa

nezaoberal otázkou, či navrhovateľke nevznikla škoda neoprávneným použitím zálohy

poskytnutej odporcovi. So zreteľom na záver, že navrhovateľke nevznikla ňou tvrdená škoda,

zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že návrh zamietol;

nezaoberal sa pri tom splnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti zamestnanca za

škodu spôsobenú zamestnávateľovi. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa  

§ 224 ods. 1 a 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním. Uviedla, že

toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Odporca bol v rámci jemu vymedzenom povinný overiť vecnú správnosť každej

faktúry určenej na uhradenie navrhovateľkou. Ako vecne správnu podpísal v danom prípade

aj faktúru č. X., i keď ňou boli vyfakturované služby navrhovateľkou neobjednané

a cestovnou kanceláriou neposkytnuté. Odporca tiež porušil zákaz úhrady záverečnej faktúry

a úmyselne obišiel štandardné postupy navrhovateľky – namiesto toho, aby tzv. konzumné

riadne vyúčtoval v pokladni navrhovateľky, dal bloky neoprávnene prefakturovať cestovnou

kanceláriou akoby išlo o ňou poskytnuté plnenie. Navrhovateľka v dovolaní zdôraznila, že

v súdnom konaní sa nedomáhala škody vzniknutej preplatením faktúry napriek danému

zákazu, ale škody zapríčinenej protiprávnym konaním odporcu. Vyslovila nesúhlas so

záverom súdu, že sumu 3 000 € odporca vrátil do pokladne navrhovateľky a zvyšok  

(41 037 Sk) predstavoval DPH z poskytnutých služieb. Celková vyfakturovaná a tiež návrhom

požadovaná suma 136 920 Sk pozostávala totiž zo sumy 4 455 Sk (rozdiel za poistenie),

130 050 Sk (stravné a konzumné) a 2 415 Sk (rafting). DPH vo výške 14 % je síce na faktúre

konštatovaná, avšak v rozpore s uvedením 0 % DPH pri každej jednotlivej fakturovanej

položke. Navyše, sama cestovná kancelária T., s.r.o. sa vyjadrila, že celá suma   136 920 Sk bola sumou prefakturovanou na základe bločkov, ktoré jej poskytol odporca.

Z týchto dôvodov navrhovateľka vyslovila názor, že v konaní bol riadne preukázaný vznik jej

škody. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu buď zmenil tak, že odporcovi

uloží povinnosť zaplatiť jej do 3 dní 4 544,91 € s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania,

alebo zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie je vecne

správne. Navrhovateľka v konaní nepreukázala jeden zo základných predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu (škodu), a preto bol jej návrh správne zamietnutý. Tým, že odporca

ako zamestnanec navrhovateľky dal preplatiť konzumné, došlo k preplateniu oprávneného

výdavku zaťažujúceho navrhovateľku. Pokiaľ by aj prípadne výška vyfakturovaného

konzumného nezodpovedala poskytnutým službám, mala sa navrhovateľka domáhať svojich

práv voči cestovnej kancelárii. Samotným zaplatením faktúry jej ale nemohla vzniknúť škoda.

Dodal, že ak by aj ako zamestnanec spôsobil prípadne zamestnávateľke škodu zavineným

porušením povinností (čo vo vyjadrení k dovolaniu poprel), je nemysliteľné, aby za škodu

zodpovedal v celom rozsahu. Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242

ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.  

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi; tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu dovolania.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.

dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim znaky procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. alebo tzv. iných vád majúcich za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

V dovolaní sa namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným

porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.

Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených

v § 182 a 185 (§ 179 ods. 1 Zákonníka práce). Z ustanovenia § 179 vyplýva, že pre vznik

všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť splnené nasledujúce predpoklady:

vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, protiprávny úkon, porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti

s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, príčinná súvislosť medzi porušením

povinnosti a vznikom škody, zavinenie na strane zamestnanca. Pre zodpovednosť

zamestnanca za škodu podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje splnenie všetkých uvedených

predpokladov. Ak nie je splnený čo len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu podľa tohto

ustanovenia nezodpovedá.

V danom prípade odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že navrhovateľka

v skutkovom rámci vymedzenom návrhom nepreukázala vznik škody – jej ujmy v majetkovej

sfére, ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Zaplatením vyúčtovacej faktúry jej žiadna

škoda nemohla vzniknúť. Na druhej strane odvolací súd nevylúčil možnosť, že odporca použil

poskytnutú zálohu v rozpore s pokynmi navrhovateľky a porušením svojich pracovných

povinností (neoprávneným použitím poskytnutej zálohy) jej spôsobil škodu, podľa názoru

odvolacieho súdu by ale išlo o škodu odlišnú od tej, ktorá bola tvrdená a skutkovo vymedzená

v návrhu na začatie konania.

Skutkový rámec veci (rozhodujúce skutkové okolnosti významné pre právne

posúdenie veci) je navrhovateľ povinný opísať už v návrhu na začatie konania (viď § 79   ods. 1 O.s.p.). Uvedenie týchto skutočností je splnením povinnosti tvrdenia, ktorú však možno

priebežne dopĺňať aj v priebehu konania. To znamená, že skutkový rámec vymedzený

návrhom môže navrhovateľ v priebehu konania doplňovať, spresňovať alebo bližšie

vymedzovať. Súd neprijíma svoje závery len na základe toho, čo bolo uvedené v návrhu na

začatie konania. Do rozhodujúceho skutkového rámca veci vymedzeného v danom prípade

navrhovateľkou preto nebolo možné zaraďovať len samo (v návrhu vytýkané) „preplatenie

faktúr“, ale celý súbor skutkových okolností, z ktorých navrhovateľka vyvodzovala, že

odporca jej spôsobil škodu konaním, ktorým porušil príkazy zamestnávateľa a u neho

zaužívané štandardné postupy.

Navrhovateľka v návrhu uviedla, že na porade jej vedenia 23. júna 2003 bolo prijaté

opatrenie, zakazujúce uhradiť záverečnú faktúru cestovnej kancelárie T., s.r.o. bez súhlasu

predsedu predstavenstva navrhovateľky (viď zápisnicu z uvedeného dňa založenú v súdnom

spise na č.l. 12). Podľa názoru navrhovateľky jej odporca spôsobil škodu vo výške 136 920

Sk konaním, ktorým porušil tento zákaz. Navrhovateľka ale v konaní nezostala len pri tomto

skutkovom tvrdení. Vo vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľka uviedla, že odporca mal správne hotovostné platby sám vyúčtovať (pričom by musel preukázať spôsob použitia

zálohy), a nie požiadať cestovnú kanceláriu o ich „netransparentné prefakturovanie“. Tvrdila,

že odporca nezúčtoval zálohu v súlade s pokynmi zamestnávateľa a obišiel štandardné

postupy. Služby, poskytnutie ktorých odporca overil a potvrdil schválením vecnej stránky

faktúr, nesúviseli so zájazdom. Vo faktúrach nebola vyčíslená náhrada za služby poskytnuté

cestovnou kanceláriou, ale „pokladničné bloky, ktoré prevzala od odporcu“. Všetky akcie

uskutočnené v rámci zájazdu boli vopred naplánované tak, aby už zo strany cestovnej

kancelárie neboli potrebné žiadne iné služby. Cena zájazdu bola v plnej výške uhradená už na

základe zálohovej faktúry pred konaním zájazdu. Na odvolacom pojednávaní 24. júna 1990

(č.l. 190 spisu) súd viedol navrhovateľku ku konkretizácii jej tvrdení a za tým účelom kládol

právnej zástupkyni navrhovateľky otázky. K otázke smerujúcej k zisteniu mechanizmu vzniku

škody zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že škoda vznikla navrhovateľke tým, že bola

uhradená konečná faktúra, ktorá by „pokiaľ by odporca dodržal svoje povinnosti, vyplatená

nebola“. K otázke, v čom spočíva škoda, zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že odporca

použil hotovostnú zálohu 3 000 € neoprávnene na stravu; potvrdila, že odporca túto zálohu

navrhovateľke vrátil. Keď sa súd snažil zistiť podstatu a dôsledky argumentácie, že nie celá

suma bola navrhovateľke vrátená, a položil otázku, či rozdiel súm nespočíval v účtovaní

DPH, právna zástupkyňa navrhovateľky odpovedala „áno“ (potvrdila, že časť požadovanej sumy vyjadruje jej ujmu danú tým, že v dôsledku takéhoto prefakturovania cestovná

kancelária účtovala aj DPH) a dodala, že „DPH vzhľadom na cezhraničný vzťah by bola

riešená iným spôsobom“.

Odvolací súd nepostupoval správne, pokiaľ sa (v rozpore s vyššie uvedeným) pri

právnom posúdení veci – výrazne zužujúco – zameral len na skutočnosti tvrdené

navrhovateľkou v návrhu na začatie konania a vec neposúdil so zreteľom na všetky jej

skutkové tvrdenia, z ktorých v priebehu konania vyvodzovala zodpovednosť odporcu za jej

spôsobenú škodu.

V dôsledku takéhoto zužujúceho náhľadu nemal odvolací súd dostatočný podklad pre

právne posúdenie veci a rozhodol predčasne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel

k záveru, že navrhovateľka opodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Z uvedeného dôvodu dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 2

O.s.p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková