Najvyšší súd  

3 Cdo 302/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu O., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej K. G., naposledy

bývajúcej v P., toho času bezdomovkyňa s miestom pobytu v K., zastúpenej opatrovníčkou

M. B., súdnou tajomníčkou Krajského súdu v Prešove, o zaplatenie 879,73 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17 C 98/2011, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. júna 2012 sp. zn. 9 Co 60/2011,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 27. júna 2011 č.k. 17 C 98/2011-51 uložil žalovanej

povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobcovi 215,85 € s 9 % úrokom z omeškania od 12. júna

2009 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu (663,98 € s príslušenstvom) zamietol. Zároveň podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. vyslovil, že zmluvná podmienka v dodatku k zmluve o pripojení  

č. A. a A. pod bodom 2.5, na základe ktorej v prípade porušenia niektorej z povinnosti

účastníka uvedenej v bode 2.3 alebo 2.4 tohto článku (najmä ale nielen nezaplatenie splatnej

ceny za služby, nedodržanie záväzku uvedeného v bode 2.2 tohto článku, jednostranné

ukončenie platnosti zmluvy alebo tohto dodatku pred uplynutím doby viazanosti, vykonanie

úkonu smerujúceho k ukončeniu platnosti tohto dodatku pred uplynutím doby viazanosti bez

ohľadu na skutočnosť, či naozaj dôjde k ukončeniu jeho platnosti) je účastník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 331,93 €, je neplatná. Súd prvého stupňa vychádzal z toho,

že účastníci konania uzavreli 25. januára 2009 zmluvy s programom „Paušál Klasik 100 XXL

hovory“ s kúpou 2 ks mobilných telefónov S. za zľavnenú cenu 0,03 € so záväzkom žalovanej

zotrvať v zmluvnom vzťahu 24 mesiacov a platiť paušálne mesačne prinajmenšom sumu po

19,71 € za jeden program s tým, že ak žalovaná nezaplatí, okrem iného, splatnú cenu služby

bez ohľadu na dĺžku doby do uplynutia doby viazanosti, je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu

po 331,94 €. Žalovaná záväzok zaplatiť cenu poskytnutých služieb za obdobie od 25. januára

do 15. apríla 2009 nesplnila, preto si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu 2 x 331,94 €, spolu

663,88 €. Keďže žalovaná ani dodatočne dlžnú sumu nezaplatila, žalobca ukončil zmluvný

vzťah. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd konštatoval, že predmetnou

zmluvou bol medzi účastníkmi konania založený záväzkový právny vzťah, na ktorý sa

vzťahuje ustanovenie § 53 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka týkajúce sa neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Za neprijateľnú podmienku v zmluve považoval

ustanovenie dojednávajúce zmluvnú pokutu. Uviedol, že žalobca ponúka svoje služby

spotrebiteľom prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých

spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre zmluvné pokuty, ktoré

žiada žalobca od spotrebiteľa zaplatiť vždy v nezmenenej výške bez ohľadu na to, aký čas

zostáva do konca doby viazanosti. Podmienky, za akých žalobca dohoduje zmluvnú pokutu

v štandardných zmluvách, podľa názoru súdu poškodzujú spotrebiteľa. Z týchto dôvodov súd

prvého stupňa podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. vo výroku rozsudku vyslovil, že takto stanovená

zmluvná podmienka je neprijateľná, a preto neplatná. Žalobcovi priznal iba plnenie,

predstavujúce   nezaplatenú cenu služby za január až apríl 2009 v sume 215,85 € spolu s úrokom z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995

Z.z.) a vo zvyšku žalobu zamietol, keďže z neplatnej zmluvnej podmienky nevzniklo

žalobcovi právo   na plnenie (zaplatenie zmluvnej pokuty) a žalovanej povinnosť plniť.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 142 ods. 2 O.s.p.  

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. júna 2012 sp. zn.   9 Co 60/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil;

účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i jeho právnym posúdením veci

a na zdôraznenie správnosti v ňom uvedených dôvodov poukázal na rozhodovaciu prax

Krajského súdu v Prešove v iných obdobných veciach,   ktorých účastníkom na strane žalujúcej bol O., a.s., B., a v ktorých bola zaujatý obdobný právny názor, podľa ktorého za neprijateľnú zmluvnú podmienku je treba označiť také dojednanie o zmluvnej pokute, kde

“neprimeranosť sankcie sa prejavuje osobitne v spojení s časovým aspektom, keďže

spotrebiteľ je viazaný rovnakou výškou zmluvnej pokuty bez ohľadu na to, či dôjde

k porušeniu zmluvnej povinnosti na začiatku alebo na konci viazanosti“. O trovách

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca s tým, že tento

opravný prostriedok je prípustný podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Namietol, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Pokiaľ ide o otázku posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nesúhlasil

s aplikáciou a vyvodením takých právnych záverov, ku ktorým dospeli oba súdy nižšieho

stupňa vo svojich rozhodnutiach. V tejto súvislosti odmietol názor odvolacieho súdu o právnej

záväznosti rozhodnutí súdov i iných obdobných veciach a tým absolútnej neplatnosti všetkých

zmluvných dojednaní žalobcu o zmluvnej pokute pre obdobné prípady. Súčasne poukázal  

na zmätočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu, keď uvádza, že zmluvná pokuta plní funkciu

paušalizovanej náhrady škody a v zapätí konštatuje, že pri porušení zmluvných povinností  

by mal byť zohľadnený čas v rámci doby viazanosti, kedy k tomuto porušeniu došlo. Z týchto

dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobe v celom

rozsahu vyhovieť, prípadne ho spolu s ním potvrdeným výrokom rozsudku súdu prvého

stupňa zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom

napadnúť.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok)  

a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne

vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie je tiež prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy  

je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia

prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,  

že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším)] ustanovením,

ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“

prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky tento vzájomný vzťah uvedených ustanovení zákona už vyjadril  

vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad rozhodnutie z 26. januára 2006 sp. zn.  

3 Cdo 234/2005, z 18. apríla 2006 sp. zn. 3 Cdo 62/2006, z 25. mája 2006 sp. zn.  

3 Cdo 96/2006, zo 17. januára 2008 sp. zn. 3 Cdo 210/2007, z 22. februára 2012 sp. zn.  

7 Cdo 53/2011, ale tiež zo 17. júna 2008 sp. zn. 4 Obdo 19/2007), v ktorých uviedol, že zámer

sledovaný zákonodarcom a vyjadrený v zákone tým, že v niektorých prípadoch vylúčil

možnosť preskúmania niektorých rozsudkov v dovolacom konaní, nemôže zmeniť alebo

zmariť odvolací súd tým, že vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. proti

rozsudkom, ktoré zákon zahrnul medzi rozhodnutia, ktoré nemajú byť preskúmavané

v dovolacom konaní a kde z tohto dôvodu výslovne vylúčil prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku. Ak odvolací súd vo veci, v ktorej priamo zákon vylučuje prípustnosť

dovolania (§ 238 ods. 4 a 5 O.s.p.) vysloví, že dovolanie je prípustné (§ 238 ods. 3 O.s.p.),

dovolací súd vychádza z toho, že prípustnosť dovolania nie je daná. S týmto právnym

názorom sa stotožnila aj odborná právnická literatúra (porovnaj napr. Krajčo, J. a spol.:

Občiansky súdny poriadok, I. diel komentár, Eurounion, 2010, str. 950, tiež Ficová, S. a spol.:

Občiansky súdny poriadok, 1. vydanie komentár, C. H. Beck, 2009,   str. 678). Napokon,

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 14. decembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 246/2006,

ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 6/2007, uviedol, že: 1. v prípade,  

na ktorý dopadá ustanovenie § 238 ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku je zo zákona

vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1

až 3 Občianskeho súdneho poriadku, 2. ak odvolací súd rozhodol o nároku na deliteľné

plnenie, došlo k rozštiepeniu uplatneného práva na dve samostatné práva so samostatným

skutkovým základom; prípustnosť dovolania treba posudzovať voči jednotlivým rozštiepeným

nárokom samostatne.

Vychádzajúc z takto vymedzeného vzájomného vzťahu ustanovení § 238 ods. 5 O.s.p. a § 238 ods. 3 O.s.p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že pokiaľ zámer

sledovaný zákonom (vylúčiť možnosť preskúmania niektorých rozsudkov uvedených v § 238 ods. 4 a 5 O.s.p.) nemôže zmeniť alebo zmariť odvolací súd výrokom o pripustení dovolania

v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., nemôže ten istý zámer zákona zmeniť alebo zmariť súd prvého

stupňa výrokom o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. a odvolací

súd výrokom, ktorým tento výrok prvostupňového rozsudku potvrdí.

Dovolací súd zastáva názor, že pokiaľ by zámerom zákonodarcu bolo, aby dovolanie

bolo – bez ohľadu na výšku peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd – prípustné

proti každému rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., bolo

by to v ustanovení § 238 O.s.p. vyjadrené. Zákonodarca ale zrejme tento zámer nemal.

Naopak, pri novelizácii Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 575/2009 Z.z. zaradil

príslušné ustanovenie o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.  

do § 238 ods. 3 O.s.p. Tým dal v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. na roveň (na významovo

rovnakú horizontálnu úroveň) oba tam uvedené prípady potvrdzujúcich rozsudkov

odvolacieho súdu, t. j. a/ rozsudok, vo výroku ktorého bola vyslovená prípustnosť dovolania,

b/ rozsudok, potvrdzujúci výrok prvostupňového súdu o neplatnosti zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorá sa vzťahuje na prípustnosť dovolania proti rozsudkom uvedeným pod a/, možno preto

primerane aplikovať na prípustnosť dovolania proti rozsudkom uvedeným pod b/.

Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej

mzdy uvedené v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

neprípustné, i keď smeruje proti  

a) zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo

b) rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo

c) potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého bolo vyslovené, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.), alebo

d) rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade bola žaloba podaná 29. novembra 2010. Výšku minimálnej mzdy

v deň podania žaloby určoval § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z., ktorým  

sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto nariadenia vlády predstavovala minimálnu

mzdu za rok 2010 suma 307,70 €; jej trojnásobok je 923,10 €.

Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia 879,73 €. Súd prvého stupňa  

mu priznal 215,85 € a žalobu vo zvyšku (663,98 €) zamietol. Žalobca podal odvolanie  

v zamietajúcej časti; odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil.

Odvolací súd teda rozhodol o peňažnom plnení 663,98 €. Dovolanie žalobcu v dôsledku toho

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy (663,98 € < 923,10 €). Prípustnosť dovolania žalobcu je s prihliadnutím  

na to vylúčená priamo zo zákona ustanovením § 238 ods. 5 O.s.p.  

Dovolanie žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, iba  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto

povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.   Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil   a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Podľa názoru dovolateľa vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočíva v zmätočnosti

(nepreskúmateľnosti) odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu pri posudzovaní charakteru

a účelu inštitútu zmluvnej pokuty.

K tejto argumentácii žalobcu dovolací súd uvádza, že na posúdenie prípustnosti

dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd  

(viď   IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Uvedený judikát nepovažuje nepreskúmateľnosť

rozhodnutia za vadu zakladajúcu zmätočnosť (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale za tzv. inú vadu

konania. Názor zaujatý v uvedenom judikáte je naďalej opodstatnený a dovolací súd ani

v prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od neho; poznamenáva, že právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len)  

tzv. inú vadu konania vyplýva aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn.   1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).

Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že predmetná námietka dovolateľa sa týka

takej okolnosti (nepreskúmateľnosti rozhodnutia), ktorú možno, pokiaľ je vôbec daná, považovať iba za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) uplatniteľný v procesne prípustnom dovolaní, nie však za procesnú vadu konania zakladajúcu  

prípustnosť dovolania.  

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva  

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale  

ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý  

by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia;

samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá [nemá základ vo vadách konania podľa § 237

O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011)]. Posúdenie,

či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku

procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči

žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. novembra 2012

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková