3 Cdo 30/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., s.r.o. so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému L. H., bývajúcemu v O., o vymoženie 314,91 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 878/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. augusta 2012 sp. zn. 2 CoE 441/2012,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 341,91 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 2. septembra 2011 sp. zn. B. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len “Exekučný poriadok”) požiadal Okresný súd Revúca

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca uznesením z 25. mája 2012 č.k. 4 Er 878/2011-9 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že

na základe úverovej zmluvy z 22. marca 2007 právny predchodca oprávnenej poskytol

povinnému úver (ďalej aj “úverová zmluva”). Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel

k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo  

sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52

Občianskeho zákonníka) a na vec treba preto aplikovať tak všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady

93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej aj   “Smernica”). Súčasťou úverovej zmluvy (obchodných podmienok pre úver) bola

totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho

vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého

budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne

a povinný vzhľadom na spojenie doložky s ďalšími podmienkami zmluvy nemal na výber –

celú úverovú zmluvu (aj s jej podmienkami) mohol buď prijať a podrobiť sa jej alebo

odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto

formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a je teda nekalou podmienkou

v zmysle čl. 3 bodu 1 Smernice. Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že

rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia   na vykonanie

exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. augusta

2012 sp. zn. 2 CoE 441/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu

zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi

právnym predchodcom oprávnenej a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal  

za to, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým

povinný podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať,  

či exekučný titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí

rozpor exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len “zákon č. 244/2002 Z.z.”) v ustanovení  

§ 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu

z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky

oprávnenej, vznesené z týchto hľadísk, považoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol, že i podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa

(povinného). Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok

je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Považoval

preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, za vecne správne.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že

rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam

rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmavať

rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke; takúto právomoc im neumožňuje ani § 45

zákona č. 244/2002 Z.z.,

2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie

exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,  

že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré  

by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako

vymožením vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom   konaní, a to ani vtedy,  

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,  

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

2. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde

o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie  

(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej

v § 237 písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.

3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.  

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona  

č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,  

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).  

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej  

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako  

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať  

na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39  

ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal

orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci

daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd

mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Oprávnená k návrhu na vykonanie

exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného  

pri R., a.s. z 2. septembra 2011 sp. zn. B., v ktorom sa uvádza, že „rozhodcovský súd má

právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná

o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinným) ako

zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa bodu 11.2 OP pre úver sa zmluvné strany

dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a OP pre úver, vrátane sporov

o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo OP budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany

konečné a záväzné“.

Ustanovenie Obchodných podmienok pre úver, na ktoré v uvedenej časti poukázal

označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to, že účastníci úverovej zmluvy sa   v bode 11.2

Obchodných podmienok pre úver dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne  

v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili

k skúmaniu, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom  

č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,  

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému

úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako

spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej

strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších

stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť  

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,

že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení

všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné

podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám Občiansky zákonník označuje za neplatné. Takým

je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne

v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 11.2 Obchodných podmienok  

pre úver) nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní

vychádzať z toho, že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli   na tom, že ich vzájomné spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou

doložkou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc

rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci  

sp. zn. B. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na základe toho

dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne

nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. K tejto námietke treba uviesť, že nie

každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania,  

je relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny

poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň  

aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám

konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za

relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno

úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. O vadu takej povahy ide tiež v prípade

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (viď R 111/1998). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (iba) ako dôvodu

zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,  

2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Sama skutočnosť, že

dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné, nemôže založiť prípustnosť

dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.).  

4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že

procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).

Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci

viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2013

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková