3 Cdo 298/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L. V., bývajúcej v Š., zastúpenej JUDr. P. V., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za

ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné

nám. č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.  

24 C 30/2009, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

z 21. mája 2013 sp. zn. 11 Co 4/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka sa návrhom, ktorý bol Okresnému súdu Bratislava I doručený  

16. januára 2009, domáhala voči odporkyni náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).  

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 14. júla 2011 č.k. 24 C 30/2009-98 uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke do troch dní náhradu škody vo výške 2 067,11 €

a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 3350 € a vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal

z toho, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru

v Nitre z 9. júla 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-Sy bolo proti navrhovateľke vznesené

obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a zneužívania

právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase  

od začiatku roka 2002 do 30. júna 2003 na hraničnom priechode Šahy – Parasspuszta medzi

Slovenskou republikou a Maďarskou republikou žiadala a prijímala úplatky od 500 Ft   2   3 Cdo 298/2013

do 1000 Ft na osobu za vystavenie potvrdenia do dokladu o vstupe na územie Slovenskej

republiky, čím konala v rozpore s § 6 ods. 1 písm. e/ zákona č. 171/1993 Z.z. o pobyte

cudzincov. Okresný súd Nitra rozhodol 5. júla 2003 o jej vzatí do väzby. Z väzby bola

prepustená 26. septembra 2003. Trestné stíhanie voči nej bolo zastavené uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 18. januára 2008  

č. VII Gv 117/2004-114, lebo nebolo preukázané, že sa dopustila predmetného skutku.

Náklady na obhajobu navrhovateľky v predmetnom trestnom konaní považoval súd prvého

stupňa za jej škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia; túto náhradu jej priznal vo výške 829,85 €. Na odôvodnenie rozhodnutia o náhrade

nemajetkovej ujmy uviedol, že pri ústavne konformnom výklade možno túto náhradu priznať

aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. Výšku náhrady určil voľnou

úvahou, v rámci ktorej mal na zreteli osobné pomery navrhovateľky pred vzatím do väzby

(navrhovateľka bola príslušníčka policajného zboru), ako aj to, že po návrate z väzby zostala

dlhší čas bez práce, väzba negatívne zasiahla do jej osobného života, vznikli jej zdravotné

problémy psychického charakteru, vyhýbala sa spoločnosti a nedokončila štúdium na vysokej

škole. Vzhľadom na to priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 350 €,

ktorú považoval za primeranú spôsobenej nemajetkovej ujme; vo zvyšku ale (pokiaľ  

sa navrhovateľka domáhala náhrady ujmy vo vyššej sume) návrh zamietol ako

neopodstatnený.

Na odvolanie účastníkov konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. mája 2013

sp. zn. 11 Co 4/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým

a právnym záverom, ktoré primerane odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom za neopodstatnené

označil tvrdenie navrhovateľky, že súd prvého stupňa nezistil v dostatočnom rozsahu

rozhodujúce skutkové okolnosti, niektoré dôkazy nesprávne vyhodnotil a napadnuté

rozhodnutie založil na nesprávnom prístupe k dôkaznému bremenu. Nestotožnil sa ani s jej

námietkou, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal

na to, že v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť štátu aj nesprávne

rozhodnutie o väzbe. Subjektom tejto zodpovednosti je štát a podmienkou jej vzniku  

je nesprávne rozhodnutie o väzbe, škoda a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím

a škodou. V prejednávanom prípade boli tieto podmienky (čo do dôvodov a súm priznaných 3   3 Cdo 298/2013

prvostupňovým súdom) dané. Pokiaľ navrhovateľka do spisu založila rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave vydané v inej právnej veci (sp. zn. 4 Co 295/2011) argumentujúc tým, že

ide o skutkovo a právne obdobnú vec inak právne posúdenú, takže odvolací súd by mal

v tomto prípade rozhodnúť rovnako, odvolací súd konštatoval, že navrhovateľkou označené

rozhodnutie zohľadňuje individuálne okolnosti konkrétnej právnej veci a odvolací súd nie  

je týmto rozhodnutím viazaný.

Proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa

zamietajúci návrh, podala navrhovateľka dovolanie, v ktorom namietla, že jej bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý výrok rozsudku spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Po zhrnutí priebehu a výsledkov konania na súdoch

nižších stupňov uviedla, že bola trestne stíhaná ako jedna z viacerých spoluobvinených osôb.

Napriek tomu, že dĺžka ich väzby bola takmer rovnaká, súdy v konaniach o náhradu škody,

ktorá bola spôsobená týmto osobám, rozhodujú odlišne. Na doloženie toho navrhovateľka

opätovne poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 295/2011.  

So zreteľom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)  

sp. zn. IV. ÚS 241/04, resp. III. ÚS 192/06 a IV. ÚS 77/02 označila takýto postup súdu v prejednávanej veci za diskriminačný. Pokiaľ sa odvolací súd argumentačne nevyrovnal  

s iným, skorším súdnym rozhodnutím vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci a len

stroho konštatoval, že skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu nie je preň záväzné, nie je takéto

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu súladné s materiálnym obsahom ústavnej zásady

rovnosti a ani s označenými rozhodnutiami ústavného súdu. Takýmto postupom odvolacieho

súdu bola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Argumentáciu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) založila navrhovateľka na svojom presvedčení, že je nesprávny

právny záver súdov nižších stupňov, podľa ktorého strata na zárobku (ušlý zisk)

navrhovateľky nenastala v priamej príčinnej súvislosti s jej trestným stíhaním. Poukázala  

tiež na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila podľa § 17 ods. 2 zákona  

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), prvostupňový súd ale

opodstatnenosť návrhu v tejto časti posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka

o ochrane osobnosti. Odvolací súd sa tým nezaoberal napriek tomu, že navrhovateľka na túto

nesprávnosť poukázala v odvolaní. Aj tým bola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom

konať. V závere dovolania navrhovateľka (opäť s poukázaním na rozhodnutie Krajského súdu 4   3 Cdo 298/2013

v Bratislave sp. zn. 4 Co 295/2011) spochybnila správnosť rozhodnutí súdov pokiaľ ide

o výšku nimi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Z týchto dôvodov žiadala dovolaním

napadnutý výrok (a tiež ním potvrdený výrok prvostupňového rozhodnutia) zrušiť a vec

v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že prípustnosť tohto opravného

prostriedku navrhovateľky nevyplýva z ustanovení § 238 a 237 O.s.p. Dovolanie žiadala preto

„zamietnuť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) právnym štátom. Jedným zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je

princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane

poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym

rozhodnutiam, ktoré už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach,

ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne

stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný

prostriedok nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie 5   3 Cdo 298/2013

odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté

odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty

a podliehať určitým pravidlám.

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238   6   3 Cdo 298/2013

ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie navrhovateľky

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie navrhovateľky by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242  

ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania z hľadiska § 238 O.s.p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa  

§ 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,  

ak   a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

navrhovateľky preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3. Navrhovateľka tvrdí, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať  

pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú

vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore  

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom 7   3 Cdo 298/2013

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

3.1. Navrhovateľka tvrdí, že možnosť pred súdom konať jej bola odňatá tým, že

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je (podľa jej názoru) nepreskúmateľné.

Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces  

je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva  

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv  

(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento

ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1

ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To však  

(aj podľa názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež

opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až)

vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

8   3 Cdo 298/2013

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti  

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady

tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.)

a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

§ 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces  

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157  

ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05

a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľkou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej 9   3 Cdo 298/2013

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo navrhovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia  

rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane  

od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),

lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok],

uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory.

Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)

ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997   sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy  

(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu  

sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,  

3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania

pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad  

sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,  

5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

10   3 Cdo 298/2013

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu  

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku

dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014

opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia  

dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,

IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p.“.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že sama skutočnosť, že

dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle  

§ 237 O.s.p.

3.2. Dovolateľka za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. označila aj

to, že Krajský súd v Bratislave sa v prejednávanej veci argumentačne nevyporiadal

s priebehom a výsledkami konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave v inej, skutkovo

a právne obdobnej veci takého účastníka, ktorý bol trestne stíhaný a vzatý do väzby  

za podobných okolností.

K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú 11   3 Cdo 298/2013

právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).  

Ak ten istý súd v dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach

rozhodol odlišne, ide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý opodstatňuje domnienku, že jedno

z rozhodnutí je nesprávne. Pre účely preskúmavanej veci ale treba uviesť, že i keby prípadne

nesprávnym bolo práve dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezakladalo  

by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ sa odvolací súd vo svojom neskoršom rozhodnutí (prípadne) dostatočne

argumentačne nevysporiadal so závermi, na ktorých spočíva iné, skoršie rozhodnutie toho

istého súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, môže ísť o nedostatok odôvodnenia

neskoršieho rozhodnutia majúci za následok jeho nepreskúmateľnosť, teda „inú vadu“

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ako už ale bolo uvedené, vada tejto povahy

nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 111/1998, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 196/2014).

4. Dovolateľka tvrdí, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych

skutkových podkladov. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti

skutkových záverov nejde ale o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p.  

(viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,  

3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Dovolací súd  

pre úplnosť dodáva, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu

konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy  

na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť  

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

12   3 Cdo 298/2013

5. Navrhovateľka namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) predovšetkým v otázke príčinnej súvislosti medzi

rozhodnutím orgánu štátu a ňou tvrdenou škodou, ďalej v otázke aplikácie právneho predpisu,

ktorý mal byť použitý pri posúdení jej návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy (Občiansky

zákonníka alebo zákon č. 514/2003 Z.z.) a tiež v otázke výšky priznanej náhrady.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,   5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú  

v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p.

ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľka uvedený dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť

napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľky nevyplýva z § 238 O.s.p.,

nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie navrhovateľky o dôvode zakladajúcom

prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani

iné vady vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie navrhovateľky ako

procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho,

aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.  

7. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti 13   3 Cdo 298/2013

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. júla 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková