3 Cdo 298/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L., s.r.o. v likvidácii, so sídlom v T., IČO: X., zastúpeného Mgr. P. M., advokátom so sídlom vo V., proti odporcom 1/ P. M., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. M. B., advokátom so sídlom v T., 2/ I. B.,
bývajúcemu v T., a 3/ E. B., bývajúcej v T., o určenie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19 C 209/2007,
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z X.. januára 2012
sp. zn. 6 Co 87/2011, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni 1/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 79,58 € do rúk JUDr. M. B., advokáta so sídlom v T..
Odporcom 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ v návrhu z 2. októbra 2007 uviedol, že na odporkyňu 1/ previedol kúpnou
zmluvou z 29. januára 1993 (ďalej len „kúpna zmluva“) 1/2 nehnuteľností v katastrálnom
území Trenčín zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na parcele č. X.,
parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2.
Tieto nehnuteľnosti boli medzičasom rozdelené a odporkyňa 1/ ich časť previedla v priebehu
konania vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 12 C 1069/2001 na odporcov 2/ a 3/.
S poukazom na rozsudok Okresného súdu Trenčín z 24. mája 2006 č.k. 12 C 1069/2001-269
a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007, ktorými bolo
určené, že v dôsledku čiastočného odstúpenia od kúpnej zmluvy došlo k čiastočnému zrušeniu
tohto právneho úkonu, žiadal určiť, že: I. podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností 2 3 Cdo 298/2012
v katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako stavba: dom súpisné
č. X. na parcele č. X./1 a ako pozemky: parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo
výmere X. m2, parcela č. X./1 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č.
X./4 – zastavané plocha a nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti vedené na LV
č. X.“) je navrhovateľ v podiele X. a odporkyňa 1/ v podiele X., a II. podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva
č. X. ako stavba: dom súpisné č. X. na parcele č. X./2 a pozemky: parcela č. X./2 – zastavané
plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č. X./3 – zastavané plochy a nádvoria vo
výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti vedené na LV č. X.) je navrhovateľ v podiele X.
a odporcovia 2/ a 3/ v podiele X..
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. marca 2011 č.k. 19 C 209/2007-246 tento návrh
navrhovateľa zamietol. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konaní vedených
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 728/1995 a 12 C 1069/2001, na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Cdo 185/1996, MCdo 10/1999
a 4 Cdo 155/2009 a na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
pod sp. zn. II. ÚS 19/09 a konštatoval, že nehnuteľnosti vedené na LV č. X. sú v čase jeho rozhodovania v katastri nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo odporkyne 1/ a nehnuteľnosti
vedené na LV č. X. sú evidované ako vlastníctvo odporcov 2/ a 3/. Tieto údaje
sú hodnoverné potiaľ, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností). Navrhovateľ tvrdil, že je spoluvlastníkom týchto nehnuteľností,
preto bolo na ňom, aby svoje skutkové tvrdenia preukázal. Navrhovateľ ale svoje
spoluvlastnícke práva vyvodzoval iba z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn.
12 C 1069/2001, ktorý bol medzičasom zrušený rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 155/2009. Iný titul nadobudnutia spoluvlastníctva navrhovateľ nepreukázal. Vzhľadom
na to, že neuniesol dôkazné bremeno, súd prvého stupňa jeho návrh ako bezdôvodný
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 31. januára 2012
sp. zn. 6 Co 87/2011 napadnutý rozsudok potvrdil; odporcom nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu z 2. apríla 2009
sp. zn. II. ÚS 19/09 (ďalej len „nález“) a potrebu zohľadniť legitímne očakávanie účastníkov
konania, že v analogickej veci bude rozhodnutie súdu rovnaké. Konštatoval, že v dôsledku
odstúpenia od zmluvy navrhovateľ nenadobudol práva spoluvlastníka. Keďže nepreukázal, že 3 3 Cdo 298/2012
tieto práva prípadne nadobudol inak (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd prvého
stupňa správne jeho návrh zamietol. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd
rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2012 sp. zn. 6 Co 87/2011 napadol
navrhovateľ dovolaním s tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Žiadal napadnutý rozsudok a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na odôvodnenie dovolania uviedol,
že „v terajšom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tak súd prvého stupňa,
ako aj odvolací súd zamietnutie návrhu opreli o právny názor ústavného súdu, resp. o to, že
v jeho dôsledku bolo konanie o určenie čiastočného zrušenia kúpnej zmluvy zastavené.
V dôsledku použitia tohto nesprávneho právneho názoru bol navrhovateľ vylúčený nielen
z realizácie svojich procesných práv, keď na pojednávaní 24. marca 2011 boli odmietnuté
jeho relevantné a z hľadiska posúdenia uplatneného hmotno-právneho nároku podstatné
návrhy na doplnenie dokazovania a súdy sa len pre tento nesprávny názor vôbec nezaoberali
meritom veci z hľadiska hmotného práva. Súdy v podstate navrhovateľovi úplne odopreli
realizáciu jeho základného ústavného práva na súdnu ochranu tým, že o jeho návrhu
meritórne nekonali a tento zamietli len s poukazom na zrušenie rozsudkov v konaní o určenie,
že kúpna zmluva bola v dôsledku čiastočného odstúpenia zrušená v čiastočnom rozsahu.
Meritórne, z hľadiska hmotného práva sa vôbec súdy nezaoberali právnym titulom podaného
návrhu, tvrdeniami a argumentáciou navrhovateľa, vôbec sa nezaoberali čiastočným
odstúpením od kúpnej zmluvy ako právnym titulom zakladajúcim vlastníctvo navrhovateľa
v ideálnom spoluvlastníckom podiele. Skutočnosť, že v prvom súdnom konaní bol návrh
na určenie zrušenia zmluvy vcelku zamietnutý a druhé súdne konanie o zrušenie zmluvy
v čiastočnom rozsahu bolo zastavené pre prekážku res udicata, neznamená, že návrh
na určenie vlastníckeho práva stratil právny základ, resp. že právny titul stratilo vlastnícke
právo navrhovateľa; rovnako to pre súd rozhodujúci o terajšom návrhu na určenie
vlastníckeho práva nepredstavovalo v žiadnom ohľade prekážku na to, aby sa z hľadiska
hmotného práva zaoberal odstúpením od zmluvy ako právnym titulom zakladajúcim
vlastníctvo navrhovateľa. V predchádzajúcich konaniach žiaden súd meritórne nerozhodol
o tom, či je odstúpenie od kúpnej zmluvy platné v čiastočnom rozsahu – a tu je podstata celej
veci a z tohto vychádza aj namietané odňatie možnosti navrhovateľovi konať pred súdom,
resp. úplné odňatie možnosti realizácie jeho základného ústavného práva na súdnu ochranu.
Opačné tvrdenie, že bolo už meritórne rozhodnuté o práve navrhovateľa od kúpnej zmluvy 4 3 Cdo 298/2012
čiastočne odstúpiť, o platnosti tohto čiastočného odstúpenia a čiastočnom zrušení kúpnej
zmluvy ako jeho právnom následku, je tvrdením zavádzajúcim – v prvom súdnom konaní
bolo meritórne rozhodnutie výsledkom posudzovania veci len z hľadiska platnosti odstúpenia
od zmluvy ako celku (toto bolo totiž predmetom konania) a druhé súdne konanie, ktorého
predmetom konania už bolo čiastočné odstúpenie od zmluvy, bolo napokon zastavené bez
meritórneho rozhodnutia. Spájanie súdneho rozhodnutia v prvom konaní s tým, že už v tomto
prvom bolo obsiahnuté aj rozhodnutie o čiastočnom odstúpení od zmluvy, je vzhľadom na to,
čo súdy v prvom konaní ako dôvody svojich rozhodnutí uviedli, zásadne nesprávne. Tým, že
súd v konaní o zrušenie zmluvy vcelku ako dôvod zamietnutia návrhu uviedol, že
'navrhovateľ neodstúpil platne od kúpnej zmluvy pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny'
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 10/1999), bolo povedané, že navrhovateľ
neodstúpil (nemohol odstúpiť) platne od celej zmluvy pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny,
ale nebolo tým zároveň povedané, že navrhovateľ neodstúpil platne od časti zmluvy
pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny. V tomto pôvodnom konaní teda súd záväzne
neposúdil to, či došlo k čiastočnému zrušeniu kúpnej zmluvy v dôsledku čiastočného
odstúpenia od nej, resp. záväzne právne neposúdil a meritórnym rozhodnutím nestanovil, či je
odstúpenie od kúpnej zmluvy platné alebo neplatné v čiastočnom rozsahu plnení podľa kúpnej
zmluvy“. V ďalšom navrhovateľ uviedol, že „pred zastavením predchádzajúceho súdneho
konania pre prekážku res iudicata na základe právneho názoru ústavného súdu sa súdy,
počínajúc Okresným súdom Trenčín, cez Krajský súd v Trenčíne až po najvyšší súd, vecou
z hľadiska hmotného práva zaoberali a s touto sa vysporiadali správne a zákonne. O to isté
išlo aj v tomto konaní, s tým rozdielom, že meritum veci vymedzené petitom návrhu je tu iné
a prvé súdne konanie preň prekážku res iudicata rozhodne nepredstavovalo. Preto súdy
v terajšom konaní mali rozhodovať nie s ohľadom na to, že predchádzajúce súdne konanie
bolo zastavené, ale základom ich rozhodnutia o petite návrhu malo byť hmotno-právne
posúdenie odstúpenia od zmluvy a jeho platnosti v čiastočnom rozsahu ako otázky predbežnej
vo vzťahu k navrhovanému určeniu vlastníckeho práva. Daná situácia a nemožnosť zmeniť
rozhodnutia v predchádzajúcich dvoch konaniach navrhovateľa viedli k podaniu návrhu
na určenie vlastníckeho práva ako jediného možného a zostávajúceho právneho prostriedku
ako sa domôcť svojho základného práva na súdnu ochranu, t.j. predovšetkým práva
na prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a o uplatnenom občianskom
práve alebo záväzku rozhodnúť. Avšak aj návrh na určenie vlastníckeho práva bol zamietnutý
opätovne len s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia, bez vykonania navrhnutých
relevantných dôkazov, bez toho, aby sa súdy vo svojich rozhodnutiach zaoberali 5 3 Cdo 298/2012
a vysporiadali sa s hmotno-právnymi skutočnosťami tvrdenými navrhovateľom, keď
v prípade oboch súdnych rozhodnutí absentuje čo i len jeden vecný argument, právny dôvod
k hmotno-právnej stránke veci, t.j. k otázke platnosti alebo neplatnosti čiastočného odstúpenia
od kúpnej zmluvy, pričom práve na základe tohto nesprávneho právneho názoru a postupu
oboch súdov boli odmietnuté aj návrhy navrhovateľa na vykonanie dôkazov. Tým, že súdy
sa v terajšom konaní čiastočným odstúpením od kúpnej zmluvy a jeho právnym následkom
vôbec nezaoberali, v konečnom dôsledku práve v terajšom konaní o určenie vlastníckeho
práva bol navrhovateľovi prístup k súdu znemožnený, a to práve v tom zmysle, že o ním
uplatnenom nároku súd meritórne nekonal a rozhodnutia, ktoré sú výsledkom tohto súdneho
konania pre navrhovateľa predstavujú denegatio iuris, resp. denegatio iustitiae (odmietnutie
práva, resp. odmietnutie spravodlivosti), úplné odňatie možnosti konať pred súdom,
resp. možnosti realizácie základného práva na súdnu ochranu. Úplne absurdne vyznieva záver
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu o legitímnom očakávaní účastníkov konania
v súvislosti s právnym názorom ústavného súdu, že v analogickej veci bude rozhodnutie súdu
rovnaké. A čo právny záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku MCdo 10/1999
z X.. októbra 2001, podľa ktorého navrhovateľovi vzniklo právo na čiastočné odstúpenie od
zmluvy a takéto čiastočné odstúpenie od zmluvy umožňovali vzájomné plnenia účastníkov
konania, a z ktorého jednoznačne vyplýva, že otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu
– odstúpenia od kúpnej zmluvy navrhovateľom, ktorý právny ikon zakladá jeho
vlastnícky nárok, bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom Okresného súdu Trenčín
z 12. decembra 1995 č.k. 12 C 657/95-X. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava
z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997, len vtom smere, že tento právny úkon nemohol
spôsobiť zrušenie kúpnej zmluvy vcelku ? Nie je v súvislosti s týmto právnym záverom
legitímne očakávanie navrhovateľa, že v analogickej veci, keď podáva návrh len na základe
čiastočného odstúpenie od zmluvy, by malo byť rozhodnutie súdu rovnaké ako právny záver
súdu konajúceho predtým o mimoriadnom dovolaní ?“.
Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa označila za správny
a námietky dovolateľa za nedôvodné. Podľa jej názoru dovolací dôvod podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie je daný, a hoci sa ho dovolateľ dovoláva, jeho dovolanie fakticky smeruje
k právnemu posúdeniu veci. Tým v skutočnosti argumentačne uplatňuje dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý ale v danom prípade nie je možné uplatniť. Nález
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 155/2009 konštatovali, že o neplatnosti odstúpenia 6 3 Cdo 298/2012
od kúpnej zmluvy navrhovateľom bolo právoplatne rozhodnuté už rozsudkom Okresného
súdu Trenčín z 12. decembra 1995 č.k. 12 C 657/1995-X. v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997. Keďže navrhovateľ v konaní,
v ktorom podal dovolanie, nepreukázal svoje (spolu)vlastnícke právo, nezostávalo súdu
prvého stupňa iné, len návrh zamietnuť. Z týchto dôvodov žiadala dovolanie zamietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Odporcovia 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania navrhovateľa z týchto ustanovení nevyplýva.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tiež obsah dovolania najvyšší súd
pristúpil aj k posúdeniu, či žalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval 7 3 Cdo 298/2012
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,
preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)
o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver
(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. navrhovateľ
nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania vyplýva názor navrhovateľa, že postupom súdov mu bola odňatá
možnosť pred nimi konať (v § 237 písm. c/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie nesprávny,
zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ X. O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť
predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
8 3 Cdo 298/2012
Dovolateľ súdom vytýka, že jeho návrh zamietli bez toho, aby pristúpili k vecnému
posúdeniu okolností, za ktorých 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy a bez
akéhokoľvek posúdenia hmotnoprávnych aspektov odstúpenia od kúpnej zmluvy ako
právneho úkonu, ktorým sa zrušuje právny úkon o prevode (spolu)vlastníctva a obnovuje
sa pôvodný vlastnícky stav.
V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva nasledovné:
Navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Trenčín 26. októbra 1995 žiadal
určiť, že jeho právnym úkonom, ktorým 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy, došlo
k zrušeniu kúpnej zmluvy „v celom rozsahu“ (ďalej len „prvý návrh“). Okresný súd Trenčín
rozsudkom z 12. decembra 1995 č. k. 12 C 657/1995-X. prvý návrh zamietol; Krajský súd
v Bratislave rozsudkom z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997 tento rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd rozsudkom z X.. októbra 2000 sp. zn. MCdo 10/1999
zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997.
Návrhom z 30. novembra 2001 sa navrhovateľ domáhal určenia, že čiastočným
odstúpením od kúpnej zmluvy došlo k jej čiastočnému zrušeniu, a to v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1141/7500 (ďalej len „druhý návrh“). Okresný súd Trenčín
rozsudkom z 24. mája 2006 č.k. 12 C 1069/2001-269 druhému návrhu vyhovel v časti
zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu X.; vo zvyšnej časti (čo do podielu 43/7500)
druhý návrh zamietol; Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co
65/2007 tento prvostupňový rozsudok potvrdil. Uznesením najvyššieho súdu z 21. mája 2008
sp. zn. 2 Cdo 187/2007 bolo dovolanie odporkyne 1/ proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné s tým, že v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Nálezom bolo toto odmietajúce uznesenie
najvyššieho súdu zrušené s odôvodnením, že v okolnostiach posudzovaného prípadu bola
daná totožnosť predmetu konaní o prvom a druhom návrhu, lebo už na základe prvého návrhu
(týkajúceho sa celej kúpnej zmluvy) súdy posudzovali platnosť odstúpenia od nej aj v tej
časti, ktorá bola predmetom neskoršieho konania o určenie, že kúpna zmluva bola sčasti
zrušená. Najvyšší súd potom uznesením z 27. augusta 2009 sp. zn. 4 Cdo 155/2009 rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007 a rozsudok Okresného 9 3 Cdo 298/2012
súdu Trenčín z 24. mája 2006 č.k. 12 C 1069/2001-229 zrušil a konanie vo veci samej
zastavil.
Návrh z 2. októbra 2007, ktorým sa navrhovateľ – na rozdiel od prvého a druhého
návrhu – domáhal určenia (spolu)vlastníctva sporných nehnuteľností (ďalej len „tretí návrh“),
bol zamietnutý vzhľadom na to, že súdy pri právnom posudzovaní veci dospeli k záveru, že
navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje
(spolu)vlastníctvo.
Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, že ustanovenie
§ 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti
s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou
prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte
občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď R 54/2012, R 43/2003, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 129/2012, 2 Cdo 221/2010, 3 Cdo 56/2011, 4 Cdo 318/2012,
5 Cdo 221/2010, 6 Cdo 95/2012 a 7 ECdo 265/2013). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Záver súdov, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal svoje tvrdenia o existencii jeho (spolu)vlastníckych práv k nehnuteľnostiam
vedeným na LV č. X., resp. k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. X., je súčasťou
myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní opodstatnenosti tohto návrhu. Vyššie
uvedený výklad dovolacieho súdu opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, že i keby
bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že navrhovateľ 10 3 Cdo 298/2012
nepreukázal svoje tvrdenia, nemalo by to za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Najvyšší súd so zreteľom na niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní považuje
za potrebné uviesť, že súd v občianskom súdnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,
3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý
dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď R X./1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo X./2012).
Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj
napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Treba dodať, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré z hľadiska obsahového
dovolateľ v danej veci namieta, je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania
uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ tento
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
11 3 Cdo 298/2012
Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a prípustnosť jeho
dovolania nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie
navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby
skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni 1/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa 1/ podala návrh na jej priznanie
a výšku trov vyčíslila (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal
odporkyni 1/ náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním jej písomného vyjadrenia k dovolaniu [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Sadzbu za tento úkon určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 58,69 €,
čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ X.
ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,63 € a 20% DPH v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky (13,26 €) predstavuje spolu 79,58 €.
Dovolací súd odporcom 2/ a 3/, ktorí boli v dovolacom konaní tiež procesne úspešní,
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na jej priznanie
(§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková