3 Cdo 298/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L., s.r.o. v likvidácii, so sídlom v T., IČO: X., zastúpeného Mgr. P. M., advokátom so sídlom vo V., proti odporcom 1/ P. M., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. M. B., advokátom so sídlom v T., 2/ I. B.,

bývajúcemu v T., a 3/ E. B., bývajúcej v T., o určenie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19 C 209/2007,

o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z X.. januára 2012  

sp. zn. 6 Co 87/2011, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni 1/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 79,58 € do rúk JUDr. M. B., advokáta so sídlom v T..

Odporcom 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ v návrhu z 2. októbra 2007 uviedol, že na odporkyňu 1/ previedol kúpnou

zmluvou z 29. januára 1993 (ďalej len „kúpna zmluva“) 1/2 nehnuteľností v katastrálnom

území Trenčín zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na parcele č. X.,

parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2.

Tieto nehnuteľnosti boli medzičasom rozdelené a odporkyňa 1/ ich časť previedla v priebehu

konania vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 12 C 1069/2001 na odporcov 2/ a 3/.

S poukazom na rozsudok Okresného súdu Trenčín z 24. mája 2006 č.k. 12 C 1069/2001-269

a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007, ktorými bolo

určené, že v dôsledku čiastočného odstúpenia od kúpnej zmluvy došlo k čiastočnému zrušeniu

tohto právneho úkonu, žiadal určiť, že: I. podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností 2   3 Cdo 298/2012

v katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako stavba: dom súpisné

č. X. na parcele č. X./1 a ako pozemky: parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo

výmere X. m2, parcela č. X./1 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č.

X./4 – zastavané plocha a nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti vedené na LV

č. X.“) je navrhovateľ v podiele X. a odporkyňa 1/ v podiele X., a II. podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva

č. X. ako stavba: dom súpisné č. X. na parcele č. X./2 a pozemky: parcela č. X./2 – zastavané

plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela   č. X./3 – zastavané plochy a nádvoria vo

výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti vedené na LV č. X.) je navrhovateľ v podiele X.

a odporcovia 2/ a 3/ v podiele X..

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. marca 2011 č.k. 19 C 209/2007-246 tento návrh

navrhovateľa zamietol. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konaní vedených  

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 728/1995 a 12 C 1069/2001, na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Cdo 185/1996, MCdo 10/1999

a 4 Cdo 155/2009 a na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)  

pod sp. zn. II. ÚS 19/09 a konštatoval, že nehnuteľnosti vedené na LV č. X. sú v čase jeho rozhodovania v katastri nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo odporkyne 1/ a nehnuteľnosti

vedené na LV č. X. sú evidované ako vlastníctvo odporcov 2/ a 3/. Tieto údaje  

sú hodnoverné potiaľ, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.

o katastri nehnuteľností). Navrhovateľ tvrdil, že je spoluvlastníkom týchto nehnuteľností,

preto bolo na ňom, aby svoje skutkové tvrdenia preukázal. Navrhovateľ ale svoje

spoluvlastnícke práva vyvodzoval iba z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn.  

12 C 1069/2001, ktorý bol   medzičasom zrušený rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.  

4 Cdo 155/2009. Iný titul nadobudnutia spoluvlastníctva navrhovateľ nepreukázal. Vzhľadom

na to, že neuniesol dôkazné bremeno, súd prvého stupňa jeho návrh ako bezdôvodný

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 31. januára 2012  

sp. zn. 6 Co 87/2011 napadnutý rozsudok potvrdil; odporcom nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. V odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu z 2. apríla 2009  

sp. zn. II. ÚS 19/09 (ďalej len „nález“) a potrebu zohľadniť legitímne očakávanie účastníkov

konania, že v analogickej veci bude rozhodnutie súdu rovnaké. Konštatoval, že v dôsledku

odstúpenia od zmluvy navrhovateľ nenadobudol práva spoluvlastníka. Keďže nepreukázal, že 3   3 Cdo 298/2012

tieto práva prípadne nadobudol inak (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd prvého

stupňa správne jeho návrh zamietol. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd

rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2012 sp. zn. 6 Co 87/2011 napadol

navrhovateľ dovolaním s tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.). Žiadal napadnutý rozsudok a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na odôvodnenie dovolania uviedol,

že „v terajšom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tak súd prvého stupňa,

ako aj odvolací súd zamietnutie návrhu opreli o právny názor ústavného súdu, resp. o to, že

v jeho dôsledku bolo konanie o určenie čiastočného zrušenia kúpnej zmluvy zastavené.

V dôsledku použitia tohto nesprávneho právneho názoru bol navrhovateľ vylúčený nielen

z realizácie svojich procesných práv, keď na pojednávaní 24. marca 2011 boli odmietnuté

jeho relevantné a z hľadiska posúdenia uplatneného hmotno-právneho nároku podstatné

návrhy na doplnenie dokazovania a súdy sa len pre tento nesprávny názor vôbec nezaoberali

meritom veci z hľadiska hmotného práva. Súdy v podstate navrhovateľovi úplne odopreli

realizáciu jeho základného ústavného práva na súdnu ochranu tým, že o jeho návrhu

meritórne nekonali a tento zamietli len s poukazom na zrušenie rozsudkov v konaní o určenie,

že kúpna zmluva bola v dôsledku čiastočného odstúpenia zrušená v čiastočnom rozsahu.

Meritórne, z hľadiska hmotného práva sa vôbec súdy nezaoberali právnym titulom podaného

návrhu, tvrdeniami a argumentáciou navrhovateľa, vôbec sa nezaoberali čiastočným

odstúpením od kúpnej zmluvy ako právnym titulom zakladajúcim vlastníctvo navrhovateľa

v ideálnom spoluvlastníckom podiele. Skutočnosť, že v prvom súdnom konaní bol návrh  

na určenie zrušenia zmluvy vcelku zamietnutý a druhé súdne konanie o zrušenie zmluvy

v čiastočnom rozsahu bolo zastavené pre prekážku res udicata, neznamená, že návrh  

na určenie vlastníckeho práva stratil právny základ, resp. že právny titul stratilo vlastnícke

právo navrhovateľa; rovnako to pre súd rozhodujúci o terajšom návrhu na určenie

vlastníckeho práva nepredstavovalo v žiadnom ohľade prekážku na to, aby sa z hľadiska

hmotného práva zaoberal odstúpením od zmluvy ako právnym titulom zakladajúcim

vlastníctvo navrhovateľa. V predchádzajúcich konaniach žiaden súd meritórne nerozhodol

o tom, či je odstúpenie od kúpnej zmluvy platné v čiastočnom rozsahu – a tu je podstata celej

veci a z tohto vychádza aj namietané odňatie možnosti navrhovateľovi konať pred súdom,

resp. úplné odňatie možnosti realizácie jeho základného ústavného práva na súdnu ochranu.

Opačné tvrdenie, že bolo už meritórne rozhodnuté o práve navrhovateľa   od kúpnej zmluvy 4   3 Cdo 298/2012

čiastočne odstúpiť, o platnosti tohto čiastočného odstúpenia a čiastočnom zrušení kúpnej

zmluvy ako jeho právnom následku, je tvrdením zavádzajúcim – v prvom súdnom konaní

bolo meritórne rozhodnutie výsledkom posudzovania veci len z hľadiska platnosti odstúpenia

od zmluvy ako celku (toto bolo totiž predmetom konania) a druhé súdne konanie, ktorého

predmetom konania už bolo čiastočné odstúpenie od zmluvy, bolo napokon zastavené bez

meritórneho rozhodnutia. Spájanie súdneho rozhodnutia v prvom konaní s tým, že už v tomto

prvom bolo obsiahnuté aj rozhodnutie o čiastočnom odstúpení od zmluvy, je vzhľadom na to,

čo súdy v prvom konaní ako dôvody svojich rozhodnutí uviedli, zásadne nesprávne. Tým, že

súd v konaní o zrušenie zmluvy vcelku ako dôvod zamietnutia návrhu uviedol, že

'navrhovateľ neodstúpil platne od kúpnej zmluvy pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny'

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 10/1999), bolo povedané, že navrhovateľ

neodstúpil (nemohol odstúpiť) platne od celej zmluvy pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny,

ale nebolo tým zároveň povedané, že navrhovateľ neodstúpil platne od časti zmluvy  

pre čiastočné nezaplatenie kúpnej ceny. V tomto pôvodnom konaní teda súd záväzne

neposúdil to, či došlo k čiastočnému zrušeniu kúpnej zmluvy v dôsledku čiastočného

odstúpenia od nej, resp. záväzne právne neposúdil a meritórnym rozhodnutím nestanovil, či je

odstúpenie od kúpnej zmluvy platné alebo neplatné v čiastočnom rozsahu plnení podľa kúpnej

zmluvy“. V ďalšom navrhovateľ uviedol, že „pred zastavením predchádzajúceho súdneho

konania pre prekážku res iudicata na základe právneho názoru ústavného súdu sa súdy,

počínajúc Okresným súdom Trenčín, cez Krajský súd v Trenčíne až po najvyšší súd, vecou

z hľadiska hmotného práva zaoberali a s touto sa vysporiadali správne a zákonne. O to isté

išlo aj v tomto konaní, s tým rozdielom, že meritum veci vymedzené petitom návrhu je tu iné

a prvé súdne konanie preň prekážku res iudicata rozhodne nepredstavovalo. Preto súdy

v terajšom konaní mali rozhodovať nie s ohľadom na to, že predchádzajúce súdne konanie

bolo zastavené, ale základom ich rozhodnutia o petite návrhu malo byť hmotno-právne

posúdenie odstúpenia od zmluvy a jeho platnosti v čiastočnom rozsahu ako otázky predbežnej

vo vzťahu k navrhovanému určeniu vlastníckeho práva. Daná situácia a nemožnosť zmeniť

rozhodnutia v predchádzajúcich dvoch konaniach navrhovateľa viedli k podaniu návrhu  

na určenie vlastníckeho práva ako jediného možného a zostávajúceho právneho prostriedku

ako sa domôcť svojho základného práva na súdnu ochranu, t.j. predovšetkým práva  

na prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a o uplatnenom občianskom

práve alebo záväzku rozhodnúť. Avšak aj návrh na určenie vlastníckeho práva bol zamietnutý

opätovne len s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia, bez vykonania navrhnutých

relevantných dôkazov, bez toho, aby sa súdy vo svojich rozhodnutiach zaoberali 5   3 Cdo 298/2012

a vysporiadali sa s hmotno-právnymi skutočnosťami tvrdenými navrhovateľom, keď

v prípade oboch súdnych rozhodnutí absentuje čo i len jeden vecný argument, právny dôvod

k hmotno-právnej stránke veci, t.j. k otázke platnosti alebo neplatnosti čiastočného odstúpenia

od kúpnej zmluvy, pričom práve na základe tohto nesprávneho právneho názoru a postupu

oboch súdov boli odmietnuté aj návrhy navrhovateľa na vykonanie dôkazov. Tým, že súdy  

sa v terajšom konaní čiastočným odstúpením od kúpnej zmluvy a jeho právnym následkom

vôbec nezaoberali, v konečnom dôsledku práve v terajšom konaní o určenie vlastníckeho

práva bol navrhovateľovi prístup k súdu znemožnený, a to práve v tom zmysle, že o ním

uplatnenom nároku súd meritórne nekonal a rozhodnutia, ktoré sú výsledkom tohto súdneho

konania pre navrhovateľa predstavujú denegatio iuris, resp. denegatio iustitiae (odmietnutie

práva, resp. odmietnutie spravodlivosti), úplné odňatie možnosti konať pred súdom,  

resp. možnosti realizácie základného práva na súdnu ochranu. Úplne absurdne vyznieva záver

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu o legitímnom očakávaní účastníkov konania

v súvislosti s právnym názorom ústavného súdu, že v analogickej veci bude rozhodnutie súdu

rovnaké. A čo právny záver najvyššieho súdu uvedený v rozsudku MCdo 10/1999  

z X.. októbra 2001, podľa ktorého navrhovateľovi vzniklo právo na čiastočné odstúpenie   od

zmluvy a takéto čiastočné odstúpenie od zmluvy umožňovali vzájomné plnenia účastníkov

konania, a z ktorého jednoznačne vyplýva, že otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu

– odstúpenia od kúpnej zmluvy navrhovateľom, ktorý právny ikon zakladá jeho  

vlastnícky nárok, bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom Okresného súdu Trenčín  

z 12. decembra 1995 č.k. 12 C 657/95-X. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava

z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997, len vtom smere, že tento právny úkon nemohol

spôsobiť zrušenie kúpnej zmluvy vcelku ? Nie je v súvislosti s týmto právnym záverom

legitímne očakávanie navrhovateľa, že v analogickej veci, keď podáva návrh len na základe

čiastočného odstúpenie od zmluvy, by malo byť rozhodnutie súdu rovnaké ako právny záver

súdu konajúceho predtým o mimoriadnom dovolaní ?“.  

Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa označila za správny

a námietky dovolateľa za nedôvodné. Podľa jej názoru dovolací dôvod podľa § 237  

písm. f/ O.s.p. nie je daný, a hoci sa ho dovolateľ dovoláva, jeho dovolanie fakticky smeruje

k právnemu posúdeniu veci. Tým v skutočnosti argumentačne uplatňuje dovolací dôvod

podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý ale v danom prípade nie je možné uplatniť. Nález

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 155/2009 konštatovali, že o neplatnosti odstúpenia 6   3 Cdo 298/2012

od kúpnej zmluvy navrhovateľom bolo právoplatne rozhodnuté už rozsudkom Okresného

súdu Trenčín z 12. decembra 1995 č.k. 12 C 657/1995-X. v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997. Keďže navrhovateľ v konaní,

v ktorom podal dovolanie, nepreukázal svoje (spolu)vlastnícke právo, nezostávalo súdu

prvého stupňa iné, len návrh zamietnuť. Z týchto dôvodov žiadala dovolanie zamietnuť

a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Odporcovia 2/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.  

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas

účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním

možno napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153  

ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania navrhovateľa z týchto ustanovení nevyplýva.

Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tiež obsah dovolania najvyšší súd

pristúpil aj k posúdeniu, či žalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval 7   3 Cdo 298/2012

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia  

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,

preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)

o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver

(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. navrhovateľ

nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania vyplýva názor navrhovateľa, že postupom súdov mu bola odňatá

možnosť pred nimi konať (v § 237 písm. c/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie nesprávny,

zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ X. O.s.p.),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť

predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený  

do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

8   3 Cdo 298/2012

Dovolateľ súdom vytýka, že jeho návrh zamietli bez toho, aby pristúpili k vecnému

posúdeniu okolností, za ktorých 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy a bez

akéhokoľvek posúdenia hmotnoprávnych aspektov odstúpenia od kúpnej zmluvy ako

právneho úkonu, ktorým sa zrušuje právny úkon o prevode (spolu)vlastníctva a obnovuje  

sa pôvodný vlastnícky stav.

V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva nasledovné:

Navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Trenčín 26. októbra 1995 žiadal

určiť, že jeho právnym úkonom, ktorým 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy, došlo

k zrušeniu kúpnej zmluvy „v celom rozsahu“ (ďalej len „prvý návrh“). Okresný súd Trenčín

rozsudkom z 12. decembra 1995 č. k. 12 C 657/1995-X. prvý návrh zamietol; Krajský súd

v Bratislave rozsudkom z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997 tento rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd rozsudkom z X.. októbra 2000 sp. zn. MCdo 10/1999

zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997.  

Návrhom z 30. novembra 2001 sa navrhovateľ domáhal určenia, že čiastočným

odstúpením od kúpnej zmluvy došlo k jej čiastočnému zrušeniu, a to v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu 1141/7500 (ďalej len „druhý návrh“). Okresný súd Trenčín

rozsudkom z 24. mája 2006 č.k. 12 C 1069/2001-269 druhému návrhu vyhovel v časti

zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu X.; vo zvyšnej časti (čo do podielu 43/7500)

druhý návrh zamietol; Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co

65/2007 tento prvostupňový rozsudok potvrdil. Uznesením najvyššieho súdu z 21. mája 2008

sp. zn. 2 Cdo 187/2007 bolo dovolanie odporkyne 1/ proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné s tým, že v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Nálezom bolo toto odmietajúce uznesenie

najvyššieho súdu zrušené s odôvodnením, že v okolnostiach posudzovaného prípadu bola

daná totožnosť predmetu konaní o prvom a druhom návrhu, lebo už na základe prvého návrhu

(týkajúceho sa celej kúpnej zmluvy) súdy posudzovali platnosť odstúpenia od nej aj v tej

časti, ktorá bola predmetom neskoršieho konania o určenie, že kúpna zmluva bola sčasti

zrušená. Najvyšší súd potom uznesením z 27. augusta 2009 sp. zn. 4 Cdo 155/2009 rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007 a rozsudok Okresného 9   3 Cdo 298/2012

súdu Trenčín z 24. mája   2006 č.k. 12 C 1069/2001-229 zrušil a konanie vo veci samej

zastavil.

Návrh z 2. októbra 2007, ktorým sa navrhovateľ – na rozdiel od prvého a druhého

návrhu – domáhal určenia (spolu)vlastníctva sporných nehnuteľností (ďalej len „tretí návrh“),

bol zamietnutý vzhľadom na to, že súdy pri právnom posudzovaní veci dospeli k záveru, že

navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje

(spolu)vlastníctvo.  

Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, že ustanovenie  

§ 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti

s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou

prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo

procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte

občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania

neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď R 54/2012, R 43/2003, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 129/2012, 2 Cdo 221/2010, 3 Cdo 56/2011, 4 Cdo 318/2012,

5 Cdo 221/2010, 6 Cdo 95/2012 a 7 ECdo 265/2013). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované  

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie  

(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Záver súdov, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal svoje tvrdenia o existencii jeho (spolu)vlastníckych práv k nehnuteľnostiam

vedeným na LV č. X., resp. k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. X., je súčasťou

myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní opodstatnenosti tohto návrhu. Vyššie

uvedený výklad dovolacieho súdu opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, že i keby

bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že navrhovateľ 10   3 Cdo 298/2012

nepreukázal svoje tvrdenia, nemalo by to za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Najvyšší súd so zreteľom na niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní považuje  

za potrebné uviesť, že súd v občianskom súdnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,  

3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý

dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania  

(viď R X./1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999,   R 6/2000). V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad   sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo X./2012).

Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj

napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Treba dodať, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré z hľadiska obsahového

dovolateľ v danej veci namieta, je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne

právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania

uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ tento

dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

11   3 Cdo 298/2012

Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľom  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a prípustnosť jeho

dovolania nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie

navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni 1/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa 1/ podala návrh na jej priznanie

a výšku trov vyčíslila (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal

odporkyni 1/ náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby poskytnutej

vypracovaním jej písomného vyjadrenia k dovolaniu [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len „vyhláška“)]. Sadzbu za tento úkon určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 58,69 €,  

čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ X.  

ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,63 € a 20% DPH v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky (13,26 €) predstavuje spolu 79,58 €.

Dovolací súd odporcom 2/ a 3/, ktorí boli v dovolacom konaní tiež procesne úspešní,

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na jej priznanie  

(§ 151 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2014  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková