3 Cdo 296/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ S. H., bývajúcej v Š., 2/ J. F., bývajúcej v Š., 3/ I. H., bývajúceho v K., 4/ P. H., bývajúceho v Š., 5/ F. H.,
bývajúceho v N., 6/ V. H., bývajúceho v N., 7/ K. H., bývajúcej v Š., zastúpených JUDr. J.
T., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi Z., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenému advokátskou kanceláriou R., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o určenie rozsahu
dedičstva, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18 C 233/2003, o dovolaní
navrhovateľov 1/ až 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra 2011 sp. zn.
5 Co 108/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovatelia 1/ až 7/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi do 3 dní
náhradu trov dovolacieho konania 1 556,83 € na účet advokátskej kancelárie R., s.r.o. so
sídlom v B., IČO: X., ktorý je vedený v U., a.s. pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia sa v konaní domáhali určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom území
C., ktoré sú na geometrickom pláne č. X. z 26. februára 2010 vyhotovenom G., s.r.o. vedené
ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a parcela č. X. – zastavaná plocha vo
výmere X. m2 (ďalej len sporné nehnuteľnosti”), patria: I. v podiele 1/2 do dedičstva po K.
H., ktorá zomrela X., II. v podiele 1/16 do dedičstva po J. H., ktorý zomrel X., a III. v podiele
1/6 do dedičstva po A.. H., ktorý zomrel X..
Okresný súd Nitra rozsudkom z 24. februára 2011 č.k. l8 C 233/2003-807 návrh
zamietol. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia sa svojich práv domáhali určovacím
návrhom, preto skúmal, či osvedčili ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom
2 3 Cdo 296/2012
určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Konštatoval, že ak v minulosti došlo zo strany štátu
pri vyvlastnení k majetkovej krivde, mali sa navrhovatelia domáhať svojich práv a zmiernenia
spôsobených krívd postupom podľa osobitných (reštitučných) predpisov, aplikácia ktorých
má vo vzťahu k všeobecným predpisom prednosť. Pokiaľ ale túto možnosť nevyužili, nemôžu
sa po uplynutí lehôt stanovených týmito osobitnými predpismi, s ktorým je spojený zánik
(preklúzia) reštitučných práv, domáhať určenia (spolu)vlastníckych práv postupom podľa
ustanovení všeobecnej právnej úpravy (podľa Občianskeho zákonníka). Taký postup totiž
obchádza účel reštitučného zákonodarstva. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd
prvého stupňa preukázané, že 11. septembra 1967 bolo vydané rozhodnutie o vyvlastnení
nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe vo vložke č. X. ako parcela č. X. vo výmere X.
m2 pre Československý štát za účelom výstavby sídliska C. II. Toto rozhodnutie sa
doručovalo K. H., V. H., A.. H. a J. H.. V rozhodnutí je uvedené, že vlastníkom zostáva X. m2
a podľa geometrického plánu z 21. februára 1967 č. X. sa vyvlastňuje parcela vo výmere X.
m2. K námietke navrhovateľov, že vyvlastňovacie konanie nemá predpokladané účinky
(je „neplatné”), medziiným z dôvodu, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované K. H.,
ktorá však už v tom čase nežila, súd poznamenal, že napriek tomu je rozhodnutie
o vyvlastnení „platné“, lebo celé dedičstvo po tejto poručiteľke nadobudla V. H., ktorej sa
rozhodnutie o vyvlastnení doručovalo. Dôvodom „neplatnosti” vyvlastňovacieho konania nie
je ani to, že navrhovateľom za predmet vyvlastnenia neboli dané náhradné pozemky. Súd mal
za to, že vyvlastnenie prebehlo v súlade s právnym poriadkom platným a účinným v čase
vyvlastnenia. Konštatoval, že 5. septembra 1991 bola uzatvorená hospodárska zmluva medzi
Mestským úradom Nitra, zastúpeným S., š.p. ako odovzdávajúcim a Mestom Nitra ako
prijímajúcim, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Mesto Nitra užívalo nehnuteľnosti
nerušene a dobromyseľne bez toho, aby jeho držba bola niekým spochybňovaná. Na tomto
skutkovom a právnom podklade súd prvého stupňa uzavrel, že Mesto Nitra sa stalo
vlastníkom sporných nehnuteľností právnym titulom vydržania. Nedôvodne podaný návrh
navrhovateľov preto zamietol.
Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 14. decembra 2011
sp. zn. 5 Co 108/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je vecne správny. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že
navrhovatelia neosvedčili ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení (§ 80
písm. c/ O.s.p.). Aj podľa jeho názoru je v danom prípade neprípustné uplatnenie nárokov
3 3 Cdo 296/2012
podľa Občianskeho zákonníka, lebo to vylučuje existencia špeciálnej právnej úpravy
v reštitučných predpisoch. Ak reštitučný predpis (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a zákon č. 503/2003 Z. z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov) ako predpis špeciálny (lex specialis) stanovil určité podmienky
pre postup a uplatnenie nároku na vydanie veci, nemožno tieto zákony ignorovať, hľadať
riešenie vo všeobecnom predpise (lex generalis) a návrhom na súde sa domáhať určenia, či tu
právo alebo právny vzťah je alebo nie je (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ štát v rozhodnej dobe
prevzal veci tak, ako to uviedol súd prvého stupňa, navrhovatelia mali svoj nárok uplatniť
v rámci reštitučného konania. Odvolací vyslovil názor, že súd prvého stupňa sa už po zistení
nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov (§ 80 písm. c/ O.s.p.) ani nemal
ďalej zaoberať okolnosťami, za ktorých došlo k vyvlastneniu, a za ktorých následne došlo
k právnym úkonom zavŕšeným zápisom odporcu ako vlastníka sporných nehnuteľností
do katastra. Či už nehnuteľnosti boli čiastočne vyvlastnené alebo boli štátom zabrané bez
právneho dôvodu, navrhovatelia nemôžu mať naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, lebo tento záujem môže byť daný zásadne iba vtedy, ak by bez navrhovaného určenia
(že právny vzťah alebo právo existuje) bolo buď ohrozené právo navrhovateľov alebo
by sa ich právne postavenie stalo neistým. V prípade navrhovateľov však nešlo o právny
vzťah (právo) už existujúci alebo o takú situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom
právnom vzťahu mohli byť ohrození alebo že by pre svoje neisté postavenie mohli byť
vystavení konkrétnej ujme. Konštatoval, že ich určovací návrh je motivovaný snahou obísť
zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, nie je nástrojom prevencie a v skutočnosti smeruje
k narušeniu právnej istoty terajšieho vlastníka, ktorý sporné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej
viere kúpou od predchádzajúceho vlastníka. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie, v ktorom
namietli, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. (nesprávnym procesným postupom súdov im bola odňatá možnosť konať)
a tiež v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci) a, napokon, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd nekonal v súlade s § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
lebo v rozpore s týmto ustanovením vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho 4 3 Cdo 296/2012
pojednávania, i keď nariadenie pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Predmetom
konania boli totiž pozemky pod obchodným nákupným strediskom v bezprostrednej blízkosti
centra mesta, stavba na ktorých bola zriadená bez platného stavebného povolenia; takýto
predmet konania „sa týka väčšieho počtu osôb a možno konštatovať, že sa dotýka všetkých
občanov Mesta Nitra“. Odvolací súd odňal navrhovateľom možnosť pred súdom konať
aj tým, že ignoroval ich podanie z 22. júna 2011, ktorým žiadali, aby sa súd vyjadril
k „právnym otázkam zásadného právneho významu, ktoré sú relevantné pre rozhodovanie
o predmetnom spore, ktoré neboli doposiaľ slovenskými súdmi riešené. Išlo o otázky: 1. Malo
vyvlastnenie na základe rozhodnutia Odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV v Nitre
z 11. septembra 1967 č. Výst. 3244/1967-Bg/Lá právne účinky? 2. Mohlo Mesto Nitra získať
vlastnícke právo aj k pozemku, ktorý nebol postihnutý vyvlastnením? 3. Mohlo Mesto Nitra
na základe neplatného právneho úkonu nadobudnúť vlastnícke právo (neplatná hospodárska
zmluva z 5. septembra 1991)? 4. Mohlo Mesto Nitra nadobudnúť eventuálne vlastníctvo
podľa právnej úpravy (zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí)? 5. Mohlo Mesto Nitra
nadobudnúť vlastníctvo vydržaním?“. Odvolací súd tomuto ich návrhu nevyhovel, ničím
to ale neodôvodnil. Už z tohto dôvodu je opodstatnený záver, že napadnuté rozhodnutie nemá
zákonom stanovené náležitosti (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a je nepreskúmateľné, nepresvedčivé a arbitrárne. Odvolací súd sa v rozhodnutí obmedzil na konštatovanie, že prvostupňový
rozsudok je vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a že sa stotožňuje s jeho dôvodmi (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Tento postup bol ale vadný, lebo vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci prvostupňovým súdom. V ďalšej časti dovolania navrhovatelia konkretizovali, v čom
podľa ich názoru spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov.
Za nesprávne označili najmä závery súdov o zákonnosti, právnej prípustnosti, podmienkach
a právnych účinkoch vyvlastnenia, ku ktorému v danom prípade došlo. V dôsledku porušenia
celého radu ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov nemohlo mať vyvlastnenie
predpokladaný právny účinok (vyvlastňované nehnuteľnosti nemohli prejsť do vlastníctva
štátu). Štát nemohol nehnuteľnosti nadobudnúť ani právnym titulom vydržania, lebo neboli
splnené zákonné predpoklady vyplývajúce z § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže
štátu nikdy nepatrilo ich vlastníctvo, nemohla mať k nim Stavoinvesta, š.p. právo
hospodárenia a nehnuteľnosti nemohli neskôr prejsť do vlastníctva Mesta Nitra podľa zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Skutočnosť, že hospodárska zmluva uzatvorená medzi
Mestským úradom Nitra (bez právnej subjektivity) a Mestom Nitra je absolútne neplatná,
vedie k záveru, že Mesto Nitra nikdy nemohlo byť dobromyseľné v tom, že je vlastníkom
predmetu sporu. Navrhovatelia sa v ďalšom dotkli problematiky procesnej prípustnosti návrhu 5 3 Cdo 296/2012
v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a uviedli, že v potrebnej miere preukázali naliehavosť
ich právneho záujmu na požadovanom určení. Zdôraznili, že v konaní sa v podstate domáhali
určenia vlastníctva a popierali vlastníctvo subjektu zapísaného v katastri nehnuteľností.
Určovací návrh je v týchto prípadoch prípustný. Podľa ich presvedčenia na tom nič nemôže
zmeniť argumentácia súdov, že išlo o hraničný prípad vzťahu Občianskeho zákonníka
(lex generalis) a reštitučných predpisov (lex specialis), v ktorom sa navrhovatelia po nevyužití
prostriedkov v zmysle špeciálnej právnej úpravy už nemohli domáhať ochrany svojich práv
v zmysle všeobecného právneho predpisu. Z týchto dôvodov navrhovatelia žiadali, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že
ich návrhu vyhovie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tento opravný prostriedok
navrhovateľov je procesne neprípustný. Podľa jeho názoru im nebola v konaní odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a postup odvolacieho súdu bol v úplnom
súlade s § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. So zreteľom na to nepovažoval za potrebné vyjadriť
sa k ďalším dovolacím námietkam navrhovateľov. Pre prípad, že by dovolací súd pristúpil
k posúdeniu ich námietok aj z vecného hľadiska, odporca poukázal na svoje skoršie
vyjadrenia v tejto veci. Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania navrhol, aby
ho dovolací súd odmietol. Vo vyjadrení k dovolaniu zároveň požiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
6 3 Cdo 296/2012
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania navrhovateľov z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného
v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tiež obsah dovolania najvyšší súd
pristúpil aj k posúdeniu, či žalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný, 7 3 Cdo 296/2012
preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)
o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver
(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. navrhovatelia
nenamietali a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
1. Navrhovatelia tvrdia, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. c/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť
predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
1.1. Dovolatelia za procesný postup súdu, ktorým im podľa ich názoru mala byť
odňatá možnosť pred súdom konať, označujú to, že odvolací súd na prejednanie odvolania
nenariadil pojednávanie.
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje 8 3 Cdo 296/2012
dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214
ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa
nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Navrhovatelia argumentujú tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť
pojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p., lebo predmetom konania
je nehnuteľnosť pod nákupným obchodným strediskom neďaleko centra Nitry, a tak
sa konanie týka veľkého množstva ľudí.
Občiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.
Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich
vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy
k ustanoveniu § 214 O.s.p. rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb
(napríklad územného celku alebo obce).
Navrhovateľmi namietaná okolnosť (situovanie predmetu sporu) nemení nič na samej
podstate veci, teda na tom, že tu ide o typický spor v súkromnoprávnom vzťahu, kde stoja
oproti sebe dve procesné strany, pričom jedna z nich (navrhovatelia) sa domáha určenia, že
predmet konania patrí do dedičstva po jej právnych predchodcoch, čím zároveň popiera, že
účastník na druhej procesnej strane (odporca) má k predmetu sporu (spolu)vlastnícke právo.
Sama otázka (spolu)vlastníctva, odstránenia spornosti ktorej sa navrhovatelia domáhajú,
sa netýka ani územného celku ani obce. Uvedená otázka bezprostredne nedopadá ani
na obyvateľov Mesta Nitra – či už má byť predmet sporu v konečnom dôsledku vo vlastníctve
niekoľkých fyzických osôb, alebo obchodnej spoločnosti, nič to nemení na tom, že stále pôjde
o vlastníctvo súkromnoprávneho subjektu.
9 3 Cdo 296/2012
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu
zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p.
1.2. Navrhovatelia v dovolaní namietajú, že v danom prípade okolnosti prejednávanej
veci vyžadovali, aby odvolací súd vo výroku svojho rozsudku vyslovil prípustnosť dovolania;
odvolaciemu súdu vytýkajú, že nereagoval na ich požiadavku, aby podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
vyslovil prípustnosť dovolania.
V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Za rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu treba
považovať také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach
prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska
všeobecnej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, teda významovo presahuje
rámec konkrétne prejednávanej veci a netýka sa len vyriešenia v nej nastolených
individuálnych otázok, ale má všeobecný a zásadný dopad na právne posudzovanie prípadov
podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam
spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola dosiaľ
riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd
posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov
a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej
otázky.
Dovolací súd bez toho, aby sa vyjadroval k tomu, či navrhovateľmi nastolené otázky
(1. či konkrétne vyvlastňovacie rozhodnutie malo účinky, 2. či možno nadobudnúť vlastníctvo
k veci, ktorej sa vyvlastnenie netýkalo, 3. či možno nadobudnúť vlastníctvo na základe
neplatného úkonu, 4. či obec môže nadobudnúť vlastníctvo podľa zákona č. 138/1991 Zb. 10 3 Cdo 296/2012
o majetku obcí, 5. či konkrétne mesto mohlo nadobudnúť vlastníctvo vydržaním) majú takúto
povahu a opodstatňovali vyslovenie prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p.,
zdôrazňuje, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí
výlučne odvolaciemu súdu. Ak odvolací súd prípustnosť dovolania vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec
zásadného právneho významu; v tomto smere je dovolací súd viazaný názorom odvolacieho
súdu. Dovolací súd dodáva, že možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania
proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Ak účastník konania návrh
na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať.
Navrhovateľmi namietaný postup odvolacieho súdu mal oporu v § 238 ods. 3 O.s.p.
a neviedol k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
1.3. Existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzujú
navrhovatelia tiež z toho, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je (podľa ich názoru)
nepreskúmateľný.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež
z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 11 3 Cdo 296/2012
1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 2X., 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze
z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej
aktuálnosti právnych záverov najvyššieho súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací
súd uvádza, že ústavný súd uznesením z 22. januára 2014 sp. zn. I. ÚS 14/2014 odmietol
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. 3 Cdo 74/2012
(založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto
rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.
2. Dovolatelia namietajú aj existenciu tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) procesnej
vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dovolací súd preto poznamenáva, že
procesná vada tejto povahy je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
prípustnosť dovolania ale nezakladá. So zreteľom na obsah dovolania uvádza nasledovné:
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012,
5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal
všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno 12 3 Cdo 296/2012
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999,
R 6/2000).
V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania
(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
3. V dovolaní sa namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolatelia spochybňujú správnosť záverov odvolacieho súdu
v otázkach právnych účinkov vyvlastnenia, ku ktorému došlo v minulosti, nadobudnutia
sporných nehnuteľností štátom a Mestom Nitra. Osobitne namietali nesprávnosť právneho
posúdenia v otázke procesnej prípustnosti ich určovacieho návrhu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a záver súdov, že nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,
že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže navrhovatelia tento dovolací dôvod uplatnili v dovolaní, ktoré nie je procesne
prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska
správnosti v ňom zaujatých právnych záverov; nezaoberal sa preto ani správnosťou 13 3 Cdo 296/2012
právnych záverov odvolacieho súdu o účinkoch navrhovateľmi uvádzaného vyvlastnenia,
o možnostiach nadobudnutia vlastníctva inými subjektmi v čase po vyvlastnení, ale ani
o vzájomnom vzťahu všeobecnej a osobitnej právnej úpravy. Treba dodať, že aj záver súdu
o osvedčení alebo neosvedčení existencie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.),
spadá do rámca právneho posudzovania veci, v dôsledku čoho aj vtedy, keď je (prípadne)
tento záver súdu nesprávny, nezakladá jeho nesprávnosť procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., a teda ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
4. Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľmi
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a prípustnosť ich dovolania
nevyplýva z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie
navrhovateľov podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho,
aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
5. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
a požadované trovy vyčíslil. Dovolací súd priznal odporcovi náhradu trov dovolacieho
konania spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie, ktorá ho zastupovala, za jeden úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľov [§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za vyššie uvedený
úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu) určil najvyšší súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky
vo výške 1 289,73 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a 20% DPH
(259,47 €) predstavuje spolu 1 556,83 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. 14 3 Cdo 296/2012
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková